Naias komentáře u knih
Kniha je neveľká rozsahom a žiaľ aj informáciami. Ide o portrét Geralda Durrella, ako ho vidia iní, vrátane autora. Nie je nezaujímavý, ale faktami z Durrellovho života autor príliš nehýril, a čo sa týka opisu Durrellovej osobnosti, ten síce dostal dosť priestoru, ale nečíta sa práve hladko, akoby šlo skôr o výňatky vytrhnuté z kontextu pozlepované dohromady. Autor v prológu píše, že zážitky a rozhovory z niekoľkých mesiacov vtesnal do siedmich dní a obávam sa, že nemotorne. Navyše na to, že je autor Durrellov priateľ, sa mi zdala táto kniha neosobná, necítila som z nej lásku, ktorú tam autor údajne vložil. Sám Hughes priznáva, že jeho dielu chýba zaujatie, pretože keď ho písal, sústredil sa na niečo iného. Nečudujem sa, že Gerald Durrell tento portrét okomentoval slovami: „Vieš napísať aj lepšie veci, milý chlapče.“
Príjemná historická detektívka s hlavným hrdinom, ktorý mi trochu pripomínal sudcu Ti. Obaja si ctili pravdu a obom autori prisúdili nechuť k nutnosti byť svedkami vykonania trestu smrti. Žiaľ, vyzerá to tak, že Paul Doherty si históriu prispôsobil, ako sa mu hodilo, ani sa to neobťažoval v doslove uviesť na správnu mieru, ale šľak to traf, aj tak si prečítam ďalšie diely.
Len škoda, že preklad nie je práve vydarený, mnohé vety sú čudne sformulované, prekladateľ sa zrejme pridŕžal stavby anglických viet.
Bolo to sladkobôľne, až sa mi čítať odnechcelo. A vidím, že som Barču prechválila, keď som tvrdila, že pozná prostredie, o ktorom píše. Lenže to bolo predtým, než prišla na pretras menažéria. Skúsila Cartlandová niekedy pohladkať tigra? Som si istá, že by jej to neodporúčalo desať z desiatich chovateľov. Ale hlavná hrdinka je našťastie nielen prekrásna, vzdelaná a bystrá, ale aj fenomenálna krotiteľka. Ešte keby tak navštívila logopéda, ktorý by ju odnaučil koktať.
No nazdar, to bola teda fraška. Možno by to bolo zábavné, ak by autor neparazitoval na van Gulikovom ume. Toto určite nemohol zamýšľať ako seriózne myslené pokračovanie, nanajvýš ako paródiu, lenže bohužiaľ dosť nejapnú. Vie vôbec niečo o starovekej Číne? Pochybujem. A o písaní detektívok nevie nič. Jeho sudca Ti je najneschopnejší vyšetrovateľ, na akého som narazila. Škoda, iróniou, a častokrát trefnou, je to presýtené, nebyť tam sudca Ti a neodohrávať sa to v starovekej Číne, mohla to byť príjemná humoristická jednohubka.
Des, sudca Ti prišiel o svoj postreh, bystrý úsudok, pevný charakter i činorodosť. Autor z neho dokonca spravil alibistického zlodeja, čím tomu paškvilu nasadil korunu. Ak mienil urobiť zo sudcu človeka, ktorý nemá so svojím predobrazom okrem mena nič spoločné, prečo nestvoril vlastnú postavu? No hej, to by sa nemohol priživovať na cudzej sláve.
(SPOILER) Škoda, že je to detektívka len spola a druhú polovicu tvorí dobrodružný, veľmi dramatický až melodramatický príbeh. Samotná detektívka je skôr hra na mačku a myš, kde sa detektív s prenasledovaným pretekajú v dôvtipe, pričom myš je stále o krok napred. Ale napokon samozrejme detektív zvíťazí a po mnohých peripetiách, kedy je vystavený nielen sklamaniu z reťaze nezdarov, ale aj posmechu kolegov a nadriadených, odhalí totožnosť zatknutého, len aby ho mohol vyhlásiť za nevinného. Všetka česť jeho vytrvalosti, ani hlúpy nie je, dedukcie mu idú jedna radosť, ale druhá časť ma takmer umorila. Popis udalostí vo Francúzsku po Napoleonovom páde nebol bez zaujímavosti, no bolo to tak podané, že som sa nevedela dočkať, kedy to budem mať za sebou. A nebyť bôžika na kladkostroji v podobe listu – ako sa v tomto románe neobozretne zaobchádza so životunebezpečnými listinami, to je priam trestuhodné – viac ako totožnosť by Lecoq pri všetkej svojej bystrosti najskôr nevypátral.
Som mierne sklamaná, očakávala som popis, ako sa Slovenka zžíva s arabskou kultúrou, zvykmi, mentalitou... a dostala som niekoľko zábavných historiek s minimom informácií. A pokiaľ ide o život na púšti, vyskúšala si to autorka aspoň jeden deň? Pretože na mňa to robilo dojem, že o tom veľa nevie a tak to odbýva veľmi stručne. Ani nebudem túto knihu hodnotiť, lebo môj celkový dojem je v podstate nulový.
J287, nepovedala by som, že „kniha vyvrací případy, kdy se cizinka vdá do muslimské země a je tam nešťastná, protože ji manžel i jeho rodina tyranizují“, keďže ide o vymyslený príbeh. Denník je fiktívny, autorka bola v rokoch 2016/2017, kedy sa ten príbeh odohráva, vydatá za Angličana. Žila síce v Saudskej Arábii, ale ako manželka zahraničného experta. Ona sama vraví: „Vo všeobecnosti mám rada knihy, v ktorých je humor a dá sa na nich aj zasmiať. Veľmi sa teším, že sa mi jednu takú podarilo aj napísať – volá sa Denník saudskej manželky a je to de facto paródia na tzv. arabské klišé o týraných a väznených arabských manželkách – na letnú dovolenku vrelo odporúčam…“ Nehovoriac o tom, že aj keby bol tento príbeh pravdivý, neznamenalo by to, že príbehy o týraných manželkách sú nepravdivé.
Tak toto bolo podstatne lepšie, viac detektívkovité, aj sme sa dačo dozvedeli o vtedajších zvykoch, hlavne práve. Ale ako detektívka to aj tak nestálo za moc, je to skôr také povídání, Cadfael záhadu vyriešil bez toho, aby sa na tom čitateľ mohol podieľať.
Uf, štvrtý diel a stačilo. Príjemné čítanie to je, ale nebezpečne sa blíži k červenej knižnici a charaktery postáv nie sú ani tak farbisté ako skôr čiernobiele. Nečekám od historických detektívok realizmus, koniec koncov detektívka je rozprávka pre dospelých, ale čo je moc, to je moc. Autorka servíruje cnosti postáv čitateľovi až pod nos, pekne pocukrované a nablýskané. Nejaká tá životná múdrosť sa tam nájde, ale celok mi pripadá ako Traja mušketieri prerozprávaní Barbarou Cartlandovou. Večná škoda, Cadfael je taká zaujímavá postava!
Príbeh bol taký jednoduchučký, že jednoduchší už byť nemohol, ale na rozdiel od amerických tiežspisovateliek, nad ktorých náhľadmi zostáva človeku rozum stáť, Cartlandová pozná prostredie, o ktorom píše. Zato vierohodnosť chuderka dostala na frak, Barčina predstava o živote v utajení je naivná, až to bolí. No, na romancu to hádam stačí, ale doma to neskúšajte. Ani zasmiať sa nebolo na čom. To ma sklamalo, pretože z tohto dôvodu som sa do čítania pustila. Na druhej strane, presladené to nie je a ešte to má aj presah – morálne posolstvo. Podľa toho, čo sa píše na obálke knihy, autorka neochvejne verila, že láska je tým najdôležitejším v živote človeka. Možné to je, ale ja by som povedala, že predovšetkým neochvejne verila, že najdôležitejším v živote človeka je patriť do prastarej a vznešenej rodovej línie. To automaticky znamená, že ste cenná ľudská bytosť s neotrasiteľne pevným charakterom (aj keď ste patologický hráč a prehrali ste rodine strechu nad hlavou), zatiaľ čo neurodzení sú hrubí, nevychovaní, zhýralí, obscénni a vôbec fuj. Patriť k plebsu je holt náš kríž, ktorý musíme niesť, ale môžeme si o vyvolencoch osudu aspoň čítať. Ó, my sa máme!
Autorkine naivné predstavy boli striedavo zábavné a iritujúce, a to je celý môj dojem z knihy. Tricia Levenseller chcela stvoriť drsnú hrdinku, schopnú akejkoľvek špinavosti, ale Alessandra je taká presvedčivá ako krokodílie slzy. A tie jej dômyselné intrigy! Nie sú postavené ani tak na vode, ako skôr na vzduchu, a držia pohromade len vďaka izolepe. Autorka si zrejme predstavuje, že ak urobí akciu A, vyvolá reakciu B a vôbec jej nenapadne, že nepôsobí uveriteľne, keď postavy reagujú, ako im to hlavná hrdinka nalinkovala. Mimochodom, jej národnosť som uhádla bez problémov, len Američanka dokáže spáchať taký mix dvornej etikety a demokracie. Nemám nič proti tomu, ak si autor vo vlastnom svete vytvorí vlastné pravidlá etikety, ale mal by s nimi čitateľa oboznámiť a nie plodiť nezmysly, navyše nelogické. (Sluha akokoľvek dôležitého šľachtica by si v žiadnom prípade nedovolil vyhodiť kráľa, ktorý prišiel na návštevu, nehovoriac o tom, že priblížiť sa k tomuto kráľovi na meter a pol znamená rozsudok smrti, takže i ten najdrzejší sluha by si to dvakrát rozmyslel a potom zdrhol, pre istotu so šperkami domácej panej vo vrecku.) A to nehovorím o tom, ako si autorka opakovane odporovala, robilo to na mňa dojem, že trpí stratou pamäte a nevie, čo napísala pár desiatok strán predtým. Hrdinka je veľmi emancipovaná, fajn, prečo nie, lenže šírenie osvety by jej určite nešlo ako po masle, zvlášť, ak ide o stret s vžitými názormi a ešte k tomu so zákonom. Okrem toho má zaujímavý zvyk rozdávať na všetky strany rady, ktoré ohurovali jej okolie svojou rafinovanosťou a mňa svojou triviálnosťou. Napätia som si moc neužila – veď už po prečítaní anotácie je jasné, ako to dopadne – len som bola zvedavá, či na hrdinku praskne všetko, alebo či sa jej dačo napriek totálnej neschopnosti podarí utajiť. Napísala by som niečo aj o atmosfére, ale žiadnu som si nevšimla. Na druhej strane, nebolo to presladené, ale inak sú Tiene medzi nami obyčajná youngadultovská červená knižnica veľmi mierne ochutená fantasy (mágie je tam tak za pol čajovej lyžičky), ničím nevybočujúca z radu. Temnota? Kde?
Ak to porovnám s prvým dielom, v podstate je to to isté v bledomodrom, zase som sa z histórie príliš veľa nedozvedela. Pred detailným popisom miestnej krajiny by som dala prednosť detailnému popisu života miestnych ľudí a to nehovorím o tom, že na detektívne pátranie by stačil tak tucet strán. Kniha je to zaujímavá a brat Cadfael je osobnosť, ale ja som čakala historickú detektívku a nie historickú dobrodružku, navyše s mierne presladenou milostnou linkou a melodramatickým vopred jasným koncom.
Hej, nežné, clivé a citlivé to je, ale prekážala mi istá čiernobielosť postáv – buď mali cnosti na rozdávanie, alebo práve naopak – a tiež nevyslovené morálne ponaučenie, že kto koná zištne, nemôže byť v živote šťastný, ktoré z týchto próz robilo skôr rozprávky, než príbehy zo života.
Možno by ma Kráľovná rebelka zaujala viac, keby som nepoznala Cestu do Indie a Kima. Forster aj Kipling píšu podstatne sugestívnejšie, do ich kníh som sa dokázala ponoriť. Ale pri Kráľovnej rebelke sa mi nič také nestalo, čítať ju bolo ako sledovať film, zatiaľ čo čítať Forstera a Kiplinga je ako byť priamo na mieste. Od Michelle Moran som sa dozvedela o Indii o dosť menej, než od spomínaných autorov, nehovoriac o tom, že kniha nebola ani tak o rání Lakšmí ako o Síte. K tomu intrigy a ľúbostný vzťah, ktorý síce netvoril významnú časť deja, ale aj tak sa mi zdal nadbytočný. Zrejme autorka usúdila, že čitateľom treba ponúknuť niečo záživnejšie, než sú historické udalosti, tak to trošku okorenila. Navyše namiesto očakávanej bojovnej kráľovnej som sa stretla skôr s obeťou okolností.
Špionážna linka mi nesadla, ale to nebolo Kiplingom, lež mnou, špionáž proste nie je moja šálka čaju. Inak išlo o veľmi zaujímavý opis Indie a mimoriadne farbistý, až som mala pocit, že som sa ocitla uprostred osláv sviatku Hólí. Zo všetkých strán sa na mňa hrnul nepreberný sortiment postáv, zvykov, názorov, chutí, zvukov, zmýšľania, viery, jazykov... a všetko opísané veľmi plasticky, akoby sa to dalo priam nahmatať. Len škoda, že chýbali vysvetlivky, v tej záplave pojmov by sa občas hodili.
Písané veľmi zrozumiteľne a veľmi zaujímavo. A historky na konci boli kúzelné.
Ako sa vraví, kdo umí, umí. Myslím zábavne písať. Tak ako som si užila Mužov v ofsajde, hoci nie som futbalový fanúšik, a Proč bychom se netopili, hoci nie som vodáčka, tak som si užila Hry ve třech, i keď som golf nikdy nehrala (viem, že mi to neslúži ku cti, ale aspoň som neklesla tak hlboko, aby som hrala kroket). Ale predsa len mám viac teoretických znalostí, než oná dievčina, ktorá ani nevedela, ako sa drží caddie. Musím poznamenať, že P1tr sa mýli, nekritické ospevovanie golfu na mňa nijak podivne ani nezmyselne nepôsobilo. Nekritické ospevovanie nie je vlastné len golfovým nadšencom, tiež som toho schopná, takže vcítenie sa do Wodehousovho zanietenia nebolo také ťažké. Isteže by som si to ako hráčka golfu užila viac, ale Wodehousov humor, jeho irónia či sebairónia, sú úchvatné aj bez odborných znalostí.
Futbal ma nikdy nezaujímal a neviem o ňom ani mäkké f, ale túto knihu milujem. Poláčkov skvelý humor a úžasnú češtinu môžem v akejkoľvek ročnej dobe. Aj by som vložila ukážku, ktorá ma očarila najviac, ale musela by som sem okopírovať bezmála celú knihu.
To bola kombinatorika! Vrah si dal veru veľa práce s vytvorením poriadne komplikovaného plánu. Ale kam sa hrabe na pana inšpektóra! Ten s jemu vlastnou mravčou usilovnosťou celé klbko rozmotal a spravodlivosti tak učinil zadosť. Autor má možno sklon trošku dramatizovať, aby zvýšil napätie, ale aj tak je to skvelá detektívka z anglického vidieka sústredená na pátranie a nie na opis utrpenia obetí a duševných tráum detektíva. Vanie z nej pohoda typická pre detektívky starej školy. Je mi jedno, či a koľko tam bolo faktických chýb a neprekáža mi ani ten podľa mňa zbytočne dramatický koniec, dôležité je, že autor dokázal záhadu prehlbovať a zamotávať a popísať detailnú a úmornú prácu polície tak, aby výsledok bol pútavý, a to aj bez spestrovania pomocou pridávania ďalších a ďalších múk najlepšie všetkých zúčastnených. Mimochodom, tiež by zo mňa bol geniálny detektív, len keby vrah nebol dakto iný. Ale nebudeme hľadať chlp na dlani, však?
Som zvyknutá na nedôvtipných policajtov z detektívok, ale čo je moc, to je moc. Aspoň hlavný hrdina mal mať toľko fištrónu, aby som bez akejkoľvek snahy nebola stále krok pred ním. A kufor ako deus ex machina ma tiež nenadchol.
Apropó, je pravda, že Peter kázal vodu a pil víno, ale to nie je chyba autorov, ľudia takí proste sú.