Naias komentáře u knih

Ak toto pripomína Janu Eyrovú, ako sa tvrdí v anotácii, tak ja som svoja babička. A nepripomína to ani knihy Austenovej, až na tú časť, kde Jane v Northanger Abbey parodovala Záhady Udolfa. Lenže Klassenová vyvolávanie atmosféry tajomna nemyslela ironicky. Ak som to správne pochopila, ilúziu podobnosti s Janou Eyrovou zapríčinila existencia záhady a podobnosti s Jane Austenovou zrejme skutočnosť, že dej sa odohráva v devätnástom storočí v Anglicku. Oveľa viac styčných bodov vrátane zápletky má Učiteľova dcéra s istou knihou od Barbary Cartlandovej, s tým rozdielom, že Cartlandová sa nedopúšťala takých faux pas, pokiaľ išlo o etiketu. A ešte písala aj zábavne, i keď nechtiac. Začínam pochybovať, že Julie Klassenová vôbec čítala Janine diela. Ako mohla nechať muža a ženu, ktorí neboli ani príbuzní ani snúbenci, písať si listy? A keď muž ponúkne na prechádzke žene rameno, neznamená to, že s ňou flirtuje, bože môj. A vstup mladého muža do spálne mladej dámy je nemysliteľný nielen v noci, ale dokonca i vo dne. Čo z toho, že si autorka zisťovala údaje o krajine a stroskotaniach lodí, keď sa jej hrdinovia správajú na tú dobu tak škandalózne? Autentické to rozhodne nie je a austenovské už vôbec nie.
Učiteľova dcéra je nie je žiadny zázrak, je to klasická červená knižnica, kde hlavná hrdinka nepretržite rieši svoje emócie, city a pocity, nervozitu, strach, obavy, rozrušenie, pochybnosti atď. kvôli istému mladému mužovi, až má človek chuť dať jej pár faciek. Pritom prejavuje takmer paranoidné sklony, keď sa dokáže znepokojiť kvôli čomukoľvek, čo niekto vysloví. To umelo navodzované napätie ma skoro odrovnalo, ale vytrvala som, aby som podľa vzoru divákov hry od samotného Majstra zistila, či druhá polovica bude rovnako slabá ako prvá. Bola.

4 30.04.2019

Dopadlo to, ako to dopadnúť muselo, keď sa súčasná Američanka snaží písať o Anglicku predminulého storočia. Zle. Autorka tvrdí, že si starostlivo zisťuje historické reálie a ja jej to neberiem. Ale atmosféra je skrz naskrz moderná. Správanie sa postáv, ich zmýšľanie, to všetko je súčasné. Anglicko v devätnástom storočí bolo striktne triedne rozdelené (ale v Ivy Hille je tuším demokracia) a spoločenské styky neboli také neformálne, ako to má autorka zažité a ako nám to predkladá. Nie som historik, ale čítala som knihy o niekdajšom spôsobe života v Anglicku, aj knihy od vtedajších autorov, a rozdiel medzi ich knihami a touto je veľmi citeľný. Klassenová možno diela Jane Austenovej miluje, ale nijak ich svojou tvorbou nepripomína. Austenová stavala na dialógoch, pomocou nich charakterizovala postavy, a dokázala to skvelo. Na rozdiel od Julie Klassenovej neoboznamovala čitateľov s myšlienkami postáv (okrem hlavnej hrdinky), napriek tomu bolo nad slnko jasnejšie, čo je kto zač. A po jemnej irónii, ktorá bola Austenovej taká vlastná, tu niet ani stopy. Samozrejme ani po starosvetskom kúzle, ktoré z diel JA na človeka zakaždým zavanie. Čo sa týka deja Hostinca, je to síce nepríliš presladená, ale predsa len červená knižnica s historickým pozadím a zvratmi, ktoré umožňujú postavám prejavovať celú škálu emócií a ktoré sú pre čitateľa také nečakané ako východ slnka, ale už nie také vzrušujúce.

3 28.04.2019

Autor v úvode poznamenal, že sa snažil o čo najjasnejší výklad, čo sa mu podarilo hádam až príliš. Niekedy sa dosť opakuje, čo môže byť otravné, ale na druhej strane je to lepšie, než keby hýril termínmi, ktorým normálny smrteľník neporozumie. Napokon, vďaka opakovaniu si toho človek viac zapamätá. Rozhodne Lieberman píše veľmi zaujímavo a občas aj vtipne. Krásne vysvetľuje väzby a súvislosti, napríklad prečo mám po strese takú chuť na čokoládu a vôbec prečo sme takí leniví a žraví. (Môže za to evolúcia!) Dobré je prejsť si aj poznámky na konci knihy. Väčšinu síce tvoria odkazy na literatúru (to sa dá ľahko preskákať), ale občas sa tam nájde ďalšia zaujímavá perlička. Čítanie tejto knihy som si užila, ale ponaučenie z nej je neradostné: najlepšia prevencia je viac sa hýbať a menej sa pchať. Ach jaj... no dobre, tak kam som to dala tú mrkvu?

6 14.04.2019

Profesor na mňa pôsobí ako prototyp Jany Eyrovej. Je nielen napísaný tým istým štýlom, ale vidí sa mi, akoby sa Jane vydávala za muža. Tie myšlienky, pocity, názory a postrehy, to je celá ona. Spoznávam jej spôsob uvažovania a vyjadrovania sa prakticky v každej vete. Ale zatiaľ čo Jana Eyrová má chyby, je z mäsa a kostí, živý, dýchajúci tvor, hlavná postava tejto knihy, rozprávač William Crimsworth, je prezentovaný ako dokonalosť sama, hrdina bez bázne a hany, perfektný múzejný exponát. A anglická nadradenosť, ktorá je v Jane Eyrovej len tu a tam naznačená, v Profesorovi naberá vietor do plachát. V malej miere som na to u anglických spisovateľov zvyknutá, ale tu je toho už príliš, než aby to bolo úsmevné. Kniha je presýtená nie hrdosťou, ale nafúkanosťou, kvôli čomu je hlavný hrdina nesmierne nesympatický. A najhoršie je, že tá pýcha, to pevné presvedčenie, že ktorýkoľvek Angličan vysoko prevyšuje akéhokoľvek Neagličana, nevyjadruje názor postavy, ale autorky, ktorá si pritom vôbec neberie servítky. Flámi sú intelektuálne menejcenní, Francúzi sú povrchní a nemravní, v Belgicku nevidno jedinú tvár, v ktorej by sa zračila citlivosť... Prezieravý, generalizujúci a nadmieru kritický postoj anglikána k pápežencom nebudem ani komentovať. Arogancia mojej obľúbenej autorky ma veľmi sklamala. Prekážala mi aj šablónovitosť postáv. Crimsworthovo rozprávanie silne pripomína slová Jany Eyrovej, a jeho vyvolená, Frances Henriová, sa na ňu zas ponáša svojimi vlastnosťami a správaním sa. U oboch žien sa prejavuje tá istá poslušnosť, vzhliadanie k autorite, hlboké vnútorné prežívanie pocitov, túžba po náklonnosti i nezávislosti. Ak toto mal byť odrazový mostík k Charlottinej najznámejšej knihe, tak to vyšlo. Jana Eyrová je oveľa lepšie dielo, už len preto, že rozprávačkou je žena. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že Charlotte sa do myslenia muža nedokázala vcítiť dostatočne na to, aby to vyznelo presvedčivo. A začínam mať pocit, že raději jsem neměla tento román číst, snad ani list, ale z odlišných dôvodov.

P. S. Synchronicita funguje. Dočítala som Profesora a vzápätí som našla v detektívke Etruská síť definíciu, ktorá sa naňho perfektne hodí. „Je přesně takový, jak si Evropan devatenáctého století představoval Angličana. Neartikulovaný, v základě přesvědčený, že kterýkoli Angličan je o dvacet procent lepší, než všichni cizinci dohromady, až protivně počestný, přímý, tuhý a nesympatický.“

2 11.04.2019

Ako vidno z názvu knihy i z ilustrácie na jej obálke, ide o skrz naskrz absurdné dobrodružstvo, a keďže je autorom Kästner, je aj mierne výchovné. Milujem absurdné príbehy, s potešením si vychutnávam nezmysly a nelogickosti, no aj tak trvám na tom, že ak niekto kráča ponad more po rovníku, nejde po poludníku, ale rovnobežke. Čo sa týka ilustrácií, nemám im čo vytknúť, sú sympatické, výstižné a s textom úžasne ladia.

Malá ochutnávka:
„Nie že by som bol zvedavý,“ ozval sa strýko, „ale čím ste to vlastne strieľali, pán Krahulec?“
„Krkavec, nie Krahulec,“ prísne ho napomenul náčelník.
„Ako si želáte,“ odvetil strýko, „pre mňa za mňa sa môžete volať aj Bažant na víne. Teda pán Krkavec, čím ste to strieľali? Znelo to tak zvláštne.“
„Horúcimi pečenými jablkami,“ prezradil náčelník Krkavec. „Chcel som veľrybu len zastrašiť. Teší ma, že som vám smel preukázať drobnú láskavosť.“
„Horúcimi pečenými jablkami?“ čudoval sa Konrád. „A kde máte flintu?“
„Nemám zbraň,“ namietol náčelník. „Mám vo zvyku nabíjať pečenými jablkami svoj vreckový nožík.“

Nepochybujem, že táto kniha dokáže ľuďom veľa dať, keďže bola/je taká obľúbená, ale ja som sa s jej posolstvom úplne minula. Tá prehnaná askéza odmietajúca prirodzený spôsob života, hroziaca trestami aj za najmenšiu chybu, ma nijako nedokázala okúzliť. Ak aj bola Cesta pútnika zábavná, ako píše zlovlk, mne to ušlo (mimochodom, tá veršovaná obhajoba v slovenskom vydaní nie je). O to viac som si všímala Bunyanovu argumentáciu prostredníctvom alegórií. Alegória je znázornenie pomocou obrazu na základe podobnosti, slúži na lepšie vysvetlenie, priblíženie nejakej myšlienky. Ale Bunyan používa alegórie ako dôkazy, čo je jednoducho nezmysel. Napríklad nazval dvoranu srdcom človeka, prach v nej prirodzeným hriechom, muža, ktorý zametal a tým zdvihol kúdol prachu, zákonom a dievča, ktoré prach pokropilo vodou, evanjeliom. To by bolo v poriadku, keby z toho nevyvodil, že zákon hriech rozmnožuje a evanjelium hriech premáha. Veď čo keby som označila muža za evanjelium a dievča za zákon a vyvodila z toho opačný záver? Takouto alegóriou nemožno dôvodiť, len symbolicky ilustrovať. Podobných ponaučení bola celá hŕba. Neviem, či mi vadilo viac toto, alebo autorova posadnutosť doslovným znením biblie a neustálym zdôrazňovaním, ako je všetko telesné hriechom, vrátane zapochybovania o čomkoľvek náboženskom. Znelo mi to až príliš horlivo, než aby to nebolo predstierané, ale zo životopisu na konci knihy som usúdila, že to bolo úprimné. Získala som z neho aj dojem, že Bunyan svoj život zredukoval na kázanie a trápenie sa. Niežeby som v knihe nenašla nič, s čím by som súhlasila, ale celkovo bol na môj vkus Bunyan priveľmi prísny až fanatický a príliš pevne presvedčený, že má patent na pravdu.

1 02.03.2019

Chingiz, myslím, že nadšených komentárov od čitateľov je tu dosť, aby bolo zrejmé, že názor, že sa tento román páči len kritikom-zbabelcom, je mylný. A čo sa týka pravdy, tá je relatívna, nikto na ňu nemá monopol.

Ani náhodou mi to nepripomínalo Vajce a ja, skôr Halinine knihy. A akosi som občas nedokázala nájsť pointu, a aj keď som ju našla, nijak zvlášť som sa nebavila.

Nápadité rozprávky. Najviac sa mi pozdával slimák, ktorý šiel na výlet, ale nebol na to zvyknutý, tak ho chudáčika rozbolela noha.

18.02.2019

Táto kniha je presne taká ako jej autor. Úžasná.

12.02.2019

Autorka používa tuším skôr štetec než pero. Je úžasné, ako v Zime dokáže využiť celú paletu farieb, aby vykreslila beznádejne šedivú existenciu ľudí lapených do pasce, z ktorej niet úniku, a v závere celý obraz premaľovala na čierno. Výsledný dojem je mimoriadne deprimujúci.
Leto je podstatne svetlejšie, ale istú dávku bezútešnosti tu nájdeme tiež. No v tomto prípade nejde ani tak o nemožnosť zmeniť svoj osud, skôr je na prekážku povaha hlavnej hrdinky, ktorá síce intenzívne prežíva pocity a má dar intuície, ale nemá vo zvyku sa nad čímkoľvek zamýšľať. Charity svoje rozhodnutia robí impulzívne, bez premýšľania nad následkami, kvôli čomu jej neuvážené plány stroskotávajú.
Leto aj Zima sú veľmi pôsobivé, emócie sa dajú skoro nahmatať a farebnosť je neskutočná, ale opisy chodu vidieckych domácností sa mi zdajú sčasti nerealistické, je vidieť, že doménou Edith Whartonovej bolo mestské prostredie.

2 12.02.2019

Je to nádhera, ako Parker Pyne všetkými manipuluje a oni mu to hlcú aj s navijakom. A je mi jedno, či je to zrealizovateľné. Bavila som sa skvele.

1 09.02.2019

Ako dieťa som milovala Maťka a Kubka, tú pohodovú amosféru, rozprávkové motívy, krásne ilustrácie, nádherný jazyk plný slov, ktoré dnes už nepočuť a ktoré znejú môjmu uchu tak ľubozvučne. Väčšina kníh, ktoré som si v detstve obľúbila, už mi nič nevraví, ale touto sa kochám stále.

Mimochodom, táto kniha nie je o Valachoch, teda obyvateľoch Valašska, ale o valachoch, čiže pastieroch oviec, navyše slovenských pastieroch oviec, pretože autorka je Slovenka. S Valašskom táto kniha nemá spoločné nič.

2 09.02.2019

Nepopieram, že to bolo umelecky spracované, ale pre mňa snáď až priveľmi. Časom začali tie lyrické opisy odvádzať moju pozornosť od surovosti reality, chvíľami som mala pocit, že sledujem divadelné predstavenie, ilúziu. Uvedomovala som si utrpenie väzenkýň, ale nedokázala som sa doň vcítiť. Tiež mi prekážali podrobné popisy myšlienok jednotlivých postáv, pretože boli fiktívne, boli to len autorove predstavy. A mňa by zaujímalo, čo si naozaj mysleli a cítili. Ako priblíženie osudov ľudí odvlečených do pracovných táborov v ZSSR a hlavne ako memento je to veľmi dobré, no pokiaľ ide o skutočné udalosti, dávam prednosť nevyšperkovanej, trebárs nepríliš kvalitne spracovanej, ale autentickej verzii.

Takto si predstavujem popularizovanie vedy. Množstvo fascinujúcich informácií, komplexný pohľad na mikrobióm s kladmi aj zápormi, všetko krásne zdôvodnené s uvedením rôznych výskumov, vysvetlené tak, že som ako úplný laik nemala problém rozumieť, i keď som musela čítať na etapy, pretože chvíľami som bola tými poznatkami zahltená. A servírované je to s nadšením.

6 03.02.2019

Halliburtonove zážitky sú jedinečné, pestré a dych berúce, opisy krajiny a hlavne architektonických skvostov sú nadšené, farbisté a vzletné. No nemohla som sa zbaviť pocitu, že autor sa kĺže len po povrchu, lebo jediné, čo ho vie upútať, je krása. Občas pri básnení o tom, čo videl a zažil, pridá aj trošku z histórie, ale prim hrajú jeho prebohaté romantické predstavy. Obdivuje ľudí, ktorí po sebe zanechali úžasné pamiatky, ale koľko utrpenia spôsobili, to už ho nezaujíma. Veď koho trápi, aké zločiny Šáhdžahán spáchal? To je zabudnuté, dôležité je len to, aký bol milenec. Prepadnutie Halliburton označil za úžasné dobrodružstvo, zrejme ho neznepokojilo, že pri tom prišli o život dvaja ľudia. Zato osud princeznej, ktorú v živote nevidel, ho dojímal. Nuž, mladá princezná je romantická postava, a teda je, na rozdiel od obyčajného strážcu, pre rojčivosť autora vynikajúcou potravou. Toto zaujatie pozlátkou bez väčšej hĺbky sa vinulo celou knihou ako červená niť. Áno, podujal sa na to, o čom iní iba snívajú a prejavil pritom veľkú odvahu, vynaliezavosť a vytrvalosť. No žiť spôsobom, akým chcel, mohol len vďaka tomu, že ho pritom tí zmäkčilci, kráčajúci po vyšliapaných cestách, ktorými tak pohŕdal, z väčšej časti živili. Hostili, vybavovali ho potrebným zariadením či odevom, platili jeho večné jazdy na čierno. Nehovoriac o tom, ako sa povyšoval nad nie bielych domorodcov. Neuškodilo by mu trochu pokory. A tiež trocha zodpovednosti. Riskovať svoje zdravie a život, prosím, nech sa mu páči. Ale nahovoriť tým, ktorí sú do jeho dobrodružstva zapojení, že má veľké skúsenosti, hoci tie sú v skutočnosti nulové, to už v poriadku nie je. Richard Halliburton si nezískal ani moje sympatie, ani môj obdiv.

3 11.01.2019

Čistá logika, žiadni vnútorní démoni, žiadny alkoholizmus, žiadne nefunkčné vzťahy, žiadne súkromie postáv rozobrané do mrtě, proste paráda. Len záhada a jej riešenie, nič viac, nič menej. Je to vlastne ako lúštiť krížovku. Je vidno, že autor je lekár, pátranie nie je postavené na piesku. Mimochodom, Thorndyke je rovnako rozčuľujúci ako Poirot. Na otázky, koho podozrieva, opakuje: neviem nič viac než vy, poznáte všetky fakty, vyvoďte si z nich záver. Pritom je jasné, že už má riešenie skoro vo vrecku, zatiaľ čo rozprávač i čitateľ tápu v temnote. A na konci sa ukáže, že sa to ozaj dalo krásne vyvodiť, len keby si človek dal tú námahu. Skvelá oldschoolová detektívka. Tuším mám nového obľúbenca!

1 01.01.2019

Skvelé predstavenie. Spracované záživne, plné humoru, satiry a irónie. Kniha je obsiahla – ale nie rozvláčna – kvôli autorovým úvahám, dokazujúcim jeho dôvtip a pozorovací talent ľudských slabostí. Najviac sa mi páčilo, že Thackeray síce kritizuje všemožné neresti predovšetkým tzv. lepších ľudí, ale netvári sa ako mravokárca, ktorý je stelesnená cnosť. Keď sa prihovára čitateľovi, priznáva, že ani on nie je bez poškvrny. Napokon, pri svojom spôsobe života by to ťažko mohol poprieť. Ale nie je to len zžieravá kritika nedostatkov anglickej spoločnosti (Charlotte Brontë nazvala Thackerayov sarkazmus gréckym ohňom), autor sa občas nejakej postavy aj zastane, napríklad keď vysvetľuje, že Becky, nemajúc matku, ktorá by jej životného partnera zaobstarala, musí na rozdiel od iných dievčat vyvinúť v tomto smere vlastné úsilie, alebo že pre istú aristokratku je prirodzené vnímať samu seba ako nadradenú, keď ju o tom presviedčali celý život.
Román je síce bez hrdinu, ale točí sa v podstate okolo dvoch žien, Rebeccy Sharpovej a Amelie Sedlyovej. Zatiaľ čo Rebecca je veľmi bystrá, talentovaná, ambiciózna, pokrytecká a citovo plochá, Amelia je láskavá, úprimná, fádna a precitlivená. Rebecca vo svojej túžbe po prepychu a postavení ide (obrazne povedané) cez mŕtvoly a majstrovsky manipuluje svojím okolím, Amélia sa neodváži povedať husi bú a bezmocne sa necháva vláčiť prúdom. Ak autor zamýšľal, aby čitateľovi nebola sympatická ani jedna postava, tak u mňa mu to vyšlo. Rebekina bystrosť, neustály optimizmus a schopnosť vždy si poradiť mi imponovali, ale jej bezohľadnosť voči kupcom, od ktorých brala tovar na úver, nemieniac ho nikdy splatiť, som jej ako žena živiaca sa prácou zazlievala. Amelia by sa pre druhých rozkrájala, ale jej náročky pestovaná zaslepenosť a nulová snaha získať kontrolu nad svojimi citmi, čím si svoje utrpenie iba zhoršovala, ma rozčuľovali. Aj ostatní mali nejakú črtu, pre ktorú som si ich nemohla obľúbiť, hoci žiadna postava nebola iba čierna. Zaujímavé je, že zatiaľ čo povaha iných postáv sa vplyvom často dramatických udalostí v ich životoch menila, Amelia a Rebecca ostávali rovnaké.
Príbeh Trhu márnosti je o chamtivosti, pretvárke a plytkosti, ktorých je taká úroda, až by z toho človek dostal depresiu. Azda najhoršie je, že i keď ľudia pohybujúci sa vo vyšších kruhoch, či snažiaci sa tam dostať, dobre vedia, aké neúprimné vzťahy medzi príslušníkmi týchto kruhov panujú, a že tamojšia priazeň má stálosť počasia, predsa nešetria úsilím a obetujú kadečo vrátane vlastnej hrdosti, len aby sa tam dostali, či si svoje výsadné postavenie udržali. Našťastie Thackeray neustále vstupuje do deja svojimi úvahami plnými humoru, vďaka ktorým som si čítanie ohromne užila. Prešpikoval dielo aj zmienkami o rôznych mytologických i historických osobnostiach, pričom mi boli veľmi užitočné vysvetlivky prekladateľky. Tá preložila dokonca aj početné francúzske výrazy, ktoré anglickí spisovatelia tak radi používajú, ale prekladatelia nie vždy prekladajú.
Slovenské vydanie nie je ilustrované, ale potešilo ma, keď som zistila, že mám aspoň niektoré autorove ilustrácie, a to v zjednodušenom vydaní Vanity Fair od Oxford University Press. Milujem ilustrácie autorov, ich vlastné kresby mi dopĺňajú predstavu lepšie ako obrázky od niekoho iného.

01.01.2019

Nie je nič zvláštne na tom, že rasista sa k ľuďom vo svojom okolí, patriacim k jeho vlastnej „nadradenej“ rase, správa príjemne, nota bene, keď si ich sám vybral. Ale stačí pozorne čítať a jeho „ľudská tvár“ dostane trhliny. Na to, že autorka s Hitlerom bola denne a to počas niekoľkých rokov, sú jej postrehy akési plytké. Dozvieme sa, komu kedy Hitler podal ruku, že rád trávil čas v spoločnosti, pár prejavov starostlivosti o ich bezpečnosť počas náletov, ale okrem toho už skoro nič. No pár čriepkov sa predsa len nájde. Traudl Jungeová píše o tom, že Hitler bol skromný a milý, prehlasoval, že v čase, keď je vojna a ľud musí prinášať veľké obete, nemôže si pozrieť žiadny film, ale na druhej strane dopriaval Eve Braunovej potešenie mať stále nové a nové šaty a nechával si voziť čerstvú zeleninu lietadlom. Tiež prepúšťal či degradoval spolupracovníkov, keď si dovolili mu odporovať, alebo ich niekto ohovoril. Skromnosť a milota ako z čítanky.
Na otázku, prečo sa neoženil, odpovedal, že nechce deti, pretože potomkovia géniov to majú ťažké. Autorke prekážalo, že sa sám označuje za génia, ale už o pár strán ďalej o tom píše ako o samozrejmosti, veď si to mysleli všetci. O ďalších pár strán zase zmieňuje jeho skromnosť.
Tiež píše o sebe ako o nezaujatej, čím vysvetľuje, ako si mohla nevšimnúť, koľko zla sa okolo nej odohráva. Neviem, či je toto zle zvolené slovo chyba autorky alebo prekladateľky, ale nezaujatosť nie je nevedomosť. Nezaujatý človek nie je ten, kto nič nevie a nasáva ako huba cudzie názory, nezaujatý znamená objektívny a to Traudl Jungeová určite nebola. Vymývanie mozgu od detstva urobí svoje, iste, ale ona predsa vedela, že jej kamarátky židovky emigrovali, videla nápisy Židom vstup zakázaný, vedela, že Nemci so židovským pôvodom sú perzekvovaní, čo sa týka štúdia, zamestnania, že ich život je neúnosne ťažký (jej vlastné slová) a nič jej nedocvaklo? Hitler síce rozprával historky zo svojho života a diktoval jej svoje prejavy, ktoré ho mohli lepšie charakterizovať, ale tie autorke úplne vyfučali z hlavy. Zato vedela podrobne popísať rôzne interiéry a exteriéry. Nečudujem sa, že s takou selektívnou pamäťou a nesprávnou slovnou zásobou vnímala Hitlera ako sympatického človeka. Ak pravda, naozaj bola taká naivná a nevidela, nepočula zlo. Alebo sa jej skôr páčilo byť na výslní, zverstvá sem, zverstvá tam, a dúfala, že po vojne, ktorá skončí nemeckým víťazstvom, si bude žiť ako v bavlnke? Spomína, že Hitler po tom, čo si vypočul, ako je nemecké obyvateľstvo ťažko postihnuté bombardovaním, „přísahal pomstu a odplatu a slíbil, že s novými vynálezy německého vojenského letectva nepřátelům všechno stonásobně vrátí.“ Ona k tomu dodáva: „Bohužel se tyto výhrůžky nikdy nesplnili.“
Opis posledných dní je zaujímavý, ale celá kniha je písaná akosi dokumentárne, akoby dianie autorka skôr iba pozorovala, než prežívala.

1 04.12.2018

Informácií je máličko, ale nie sú to len suché fakty, dýcha z nich atmosféra mesta. Ilustrácie sú na môj vkus príliš pestrofarebné, zato sú výstižné a keď som sa zamerala na jednotlivé obrázky, nevšímajúc si kaleidoskop navôkol, boli mi aj sympatické. Len jednému nerozumiem. Prečo sú všetci zobrazení Bratislavčania takí bucľatí?

03.12.2018