Naias komentáře u knih

Čistá logika, žiadni vnútorní démoni, žiadny alkoholizmus, žiadne nefunkčné vzťahy, žiadne súkromie postáv rozobrané do mrtě, proste paráda. Len záhada a jej riešenie, nič viac, nič menej. Je to vlastne ako lúštiť krížovku. Je vidno, že autor je lekár, pátranie nie je postavené na piesku. Mimochodom, Thorndyke je rovnako rozčuľujúci ako Poirot. Na otázky, koho podozrieva, opakuje: neviem nič viac než vy, poznáte všetky fakty, vyvoďte si z nich záver. Pritom je jasné, že už má riešenie skoro vo vrecku, zatiaľ čo rozprávač i čitateľ tápu v temnote. A na konci sa ukáže, že sa to ozaj dalo krásne vyvodiť, len keby si človek dal tú námahu. Skvelá oldschoolová detektívka. Tuším mám nového obľúbenca!

1 01.01.2019

Skvelé predstavenie. Spracované záživne, plné humoru, satiry a irónie. Kniha je obsiahla – ale nie rozvláčna – kvôli autorovým úvahám, dokazujúcim jeho dôvtip a pozorovací talent ľudských slabostí. Najviac sa mi páčilo, že Thackeray síce kritizuje všemožné neresti predovšetkým tzv. lepších ľudí, ale netvári sa ako mravokárca, ktorý je stelesnená cnosť. Keď sa prihovára čitateľovi, priznáva, že ani on nie je bez poškvrny. Napokon, pri svojom spôsobe života by to ťažko mohol poprieť. Ale nie je to len zžieravá kritika nedostatkov anglickej spoločnosti (Charlotte Brontë nazvala Thackerayov sarkazmus gréckym ohňom), autor sa občas nejakej postavy aj zastane, napríklad keď vysvetľuje, že Becky, nemajúc matku, ktorá by jej životného partnera zaobstarala, musí na rozdiel od iných dievčat vyvinúť v tomto smere vlastné úsilie, alebo že pre istú aristokratku je prirodzené vnímať samu seba ako nadradenú, keď ju o tom presviedčali celý život.
Román je síce bez hrdinu, ale točí sa v podstate okolo dvoch žien, Rebeccy Sharpovej a Amelie Sedlyovej. Zatiaľ čo Rebecca je veľmi bystrá, talentovaná, ambiciózna, pokrytecká a citovo plochá, Amelia je láskavá, úprimná, fádna a precitlivená. Rebecca vo svojej túžbe po prepychu a postavení ide (obrazne povedané) cez mŕtvoly a majstrovsky manipuluje svojím okolím, Amélia sa neodváži povedať husi bú a bezmocne sa necháva vláčiť prúdom. Ak autor zamýšľal, aby čitateľovi nebola sympatická ani jedna postava, tak u mňa mu to vyšlo. Rebekina bystrosť, neustály optimizmus a schopnosť vždy si poradiť mi imponovali, ale jej bezohľadnosť voči kupcom, od ktorých brala tovar na úver, nemieniac ho nikdy splatiť, som jej ako žena živiaca sa prácou zazlievala. Amelia by sa pre druhých rozkrájala, ale jej náročky pestovaná zaslepenosť a nulová snaha získať kontrolu nad svojimi citmi, čím si svoje utrpenie iba zhoršovala, ma rozčuľovali. Aj ostatní mali nejakú črtu, pre ktorú som si ich nemohla obľúbiť, hoci žiadna postava nebola iba čierna. Zaujímavé je, že zatiaľ čo povaha iných postáv sa vplyvom často dramatických udalostí v ich životoch menila, Amelia a Rebecca ostávali rovnaké.
Príbeh Trhu márnosti je o chamtivosti, pretvárke a plytkosti, ktorých je taká úroda, až by z toho človek dostal depresiu. Azda najhoršie je, že i keď ľudia pohybujúci sa vo vyšších kruhoch, či snažiaci sa tam dostať, dobre vedia, aké neúprimné vzťahy medzi príslušníkmi týchto kruhov panujú, a že tamojšia priazeň má stálosť počasia, predsa nešetria úsilím a obetujú kadečo vrátane vlastnej hrdosti, len aby sa tam dostali, či si svoje výsadné postavenie udržali. Našťastie Thackeray neustále vstupuje do deja svojimi úvahami plnými humoru, vďaka ktorým som si čítanie ohromne užila. Prešpikoval dielo aj zmienkami o rôznych mytologických i historických osobnostiach, pričom mi boli veľmi užitočné vysvetlivky prekladateľky. Tá preložila dokonca aj početné francúzske výrazy, ktoré anglickí spisovatelia tak radi používajú, ale prekladatelia nie vždy prekladajú.
Slovenské vydanie nie je ilustrované, ale potešilo ma, keď som zistila, že mám aspoň niektoré autorove ilustrácie, a to v zjednodušenom vydaní Vanity Fair od Oxford University Press. Milujem ilustrácie autorov, ich vlastné kresby mi dopĺňajú predstavu lepšie ako obrázky od niekoho iného.

01.01.2019

Nie je nič zvláštne na tom, že rasista sa k ľuďom vo svojom okolí, patriacim k jeho vlastnej „nadradenej“ rase, správa príjemne, nota bene, keď si ich sám vybral. Ale stačí pozorne čítať a jeho „ľudská tvár“ dostane trhliny. Na to, že autorka s Hitlerom bola denne a to počas niekoľkých rokov, sú jej postrehy akési plytké. Dozvieme sa, komu kedy Hitler podal ruku, že rád trávil čas v spoločnosti, pár prejavov starostlivosti o ich bezpečnosť počas náletov, ale okrem toho už skoro nič. No pár čriepkov sa predsa len nájde. Traudl Jungeová píše o tom, že Hitler bol skromný a milý, prehlasoval, že v čase, keď je vojna a ľud musí prinášať veľké obete, nemôže si pozrieť žiadny film, ale na druhej strane dopriaval Eve Braunovej potešenie mať stále nové a nové šaty a nechával si voziť čerstvú zeleninu lietadlom. Tiež prepúšťal či degradoval spolupracovníkov, keď si dovolili mu odporovať, alebo ich niekto ohovoril. Skromnosť a milota ako z čítanky.
Na otázku, prečo sa neoženil, odpovedal, že nechce deti, pretože potomkovia géniov to majú ťažké. Autorke prekážalo, že sa sám označuje za génia, ale už o pár strán ďalej o tom píše ako o samozrejmosti, veď si to mysleli všetci. O ďalších pár strán zase zmieňuje jeho skromnosť.
Tiež píše o sebe ako o nezaujatej, čím vysvetľuje, ako si mohla nevšimnúť, koľko zla sa okolo nej odohráva. Neviem, či je toto zle zvolené slovo chyba autorky alebo prekladateľky, ale nezaujatosť nie je nevedomosť. Nezaujatý človek nie je ten, kto nič nevie a nasáva ako huba cudzie názory, nezaujatý znamená objektívny a to Traudl Jungeová určite nebola. Vymývanie mozgu od detstva urobí svoje, iste, ale ona predsa vedela, že jej kamarátky židovky emigrovali, videla nápisy Židom vstup zakázaný, vedela, že Nemci so židovským pôvodom sú perzekvovaní, čo sa týka štúdia, zamestnania, že ich život je neúnosne ťažký (jej vlastné slová) a nič jej nedocvaklo? Hitler síce rozprával historky zo svojho života a diktoval jej svoje prejavy, ktoré ho mohli lepšie charakterizovať, ale tie autorke úplne vyfučali z hlavy. Zato vedela podrobne popísať rôzne interiéry a exteriéry. Nečudujem sa, že s takou selektívnou pamäťou a nesprávnou slovnou zásobou vnímala Hitlera ako sympatického človeka. Ak pravda, naozaj bola taká naivná a nevidela, nepočula zlo. Alebo sa jej skôr páčilo byť na výslní, zverstvá sem, zverstvá tam, a dúfala, že po vojne, ktorá skončí nemeckým víťazstvom, si bude žiť ako v bavlnke? Spomína, že Hitler po tom, čo si vypočul, ako je nemecké obyvateľstvo ťažko postihnuté bombardovaním, „přísahal pomstu a odplatu a slíbil, že s novými vynálezy německého vojenského letectva nepřátelům všechno stonásobně vrátí.“ Ona k tomu dodáva: „Bohužel se tyto výhrůžky nikdy nesplnili.“
Opis posledných dní je zaujímavý, ale celá kniha je písaná akosi dokumentárne, akoby dianie autorka skôr iba pozorovala, než prežívala.

1 04.12.2018

Informácií je máličko, ale nie sú to len suché fakty, dýcha z nich atmosféra mesta. Ilustrácie sú na môj vkus príliš pestrofarebné, zato sú výstižné a keď som sa zamerala na jednotlivé obrázky, nevšímajúc si kaleidoskop navôkol, boli mi aj sympatické. Len jednému nerozumiem. Prečo sú všetci zobrazení Bratislavčania takí bucľatí?

03.12.2018

S autorovým postojom k spôsobu života Talianov sa nedokážem stotožniť. Forstera očividne fascinuje ich srdečnosť, neúzkoprsosť a neľpenie na konvenciách. Fajn, nič proti, žiť tak, aby človek nedajbože nepohoršil svoje okolie a teda bez ohľadu na vlastné pocity a priania neustále robiť, čo spoločnosť očakáva, je neradostná existencia. Lenže nejde iba o to, zbaviť sa zábran a pokrytectva. Užívať si život plnými dúškami a kašľať na to, či sa tým niekomu neubližuje, to mi nepríde nasledovaniahodné, skôr sebecké. A priznávať sa k svojim necnostiam (vypočítavosť, úplatkárstvo), akoby šlo o samozrejmosť, to má byť klad? Otvorenosť je chvályhodná, ale toto mi proste neimponuje.

3 28.11.2018

Dobrodružné, predvídateľné, romantické až sentimentálne, ale veľmi pohodové. A popis Egypta je taký lákavý, že hoci neznášam horúčavy a prach, hneď by som sa tam na pár mesiacov usadila. Teda, keby som bola zazobaná ako hlavná hrdinka, že.

1 11.11.2018

Kniha je útla, ale plnokrvná, s pestrou paletou majstrovsky vykreslených postáv plných vášní i zábran, kypiaca rázovitou joie de vivre francúzskeho vidieka.

Nikdy som nevzhliadala k horolezcom. Po prečítaní tejto knihy sa to nezmenilo, ale už aspoň približne chápem – nakoľko sa to dá pochopiť z kresla – čo pri výstupe prežívajú. Bear popisuje podrobne až naturalisticky a často i s humorom svoju motiváciu, prípravu, pobyt v základnom i výškových táboroch, samotný výstup, prekážky, chyby, ich príčiny, psychický i fyzický stav, vzájomné vzťahy... Dá sa z toho urobiť veľmi dobrý obraz. Z knihy prakticky tečie hrdosť na vytrvalosť horolezcov a obdiv k ich odvahe. Nechýba ani rešpekt k sile hôr: „Já jsem Everest nedobyl – Everest mi pouze dovolil, abych na něj vylezl a pár minut pobyl na vrcholu.“

P. S. Po tom, čo som si prečítala Královskou cestou za romantikou, u mňa Bear vďaka svojmu zodpovednému prístupu a nulovej arogancii značne stúpol v cene.

2 05.11.2018

Tuším každý, kto túto knihu začne čítať s nejakými očakávaniami, zistí, že sa mýlil. Mňa odradili poznámky o krutosti k veľrybám, ale našťastie som netrpela tak, ako som sa obávala. Melville opisuje smrteľný zápas veľrýb stručne, nevyžíva sa v ich mukách, takže som to dokázala rozdýchať. Navyše Melville nechápe veľryby len ako úžitkovú lovnú zver, ale pristupuje k nim ako k tvorom hodným záujmu, obdivu a úcty. Niekomu sa môže zdať, že je tam priveľa detailov o veľrybách, ale treba si uvedomiť, že to bolo určené pre verejnosť, ktorá o veľrybách vedela minimum, nepoznala ich z prírodopisných či iných filmov. No hoci sú uvádzané poznatky a vývody zastarané a niekedy mylné, i tak klobúk dole pred Melvillovou bystrosťou, s akou dokázal vyvodzovať závery z tých nemnohých informácií, ktoré získal pozorovaním. Jeho zvídavost (slovenská zvedavosť nie je presný výraz) a jeho inteligenciu môžem len obdivovať. Toto bola zase moja najobľúbenejšia časť.
Páčili sa mi aj autorove/Izmaelove úvahy, pretože sú písané so zdravým úsudkom, s humorom a iróniou. Pri pochopení biblickej i inej symboliky mi výdatne pomohli vysvetlivky prekladateľa. Čítala som slovenské vydanie (1958), pretože malo poznámkový aparát, a občas som ho porovnala s českým (1975). Párkrát sa stalo, že mi nejaká veta nesedela s kontextom, a keď som nazrela do českej verzie, zistila som, že tam mi to zmysel dáva. Tak som prešla k tomu prekladu a v slovenskom si čítala poznámky a prezerala ilustrácie, ktoré boli príjemným doplnkom, ponechávajúcim dostatok priestoru pre vlastnú fantáziu.
Cenu diela značne zvyšuje autentickosť, autor skutočne na veľrybárskej lodi slúžil, nemá to z druhej ruky. Preto ma prekvapilo, že o svojich druhoch píše vlastne len v dobrom, ich negatívne stránky a surové zaobchádzanie, ktorému bol sám vystavený, nerozvádza. Možno považoval obraz veľrybárov v očiach verejnosti za taký zlý, že nechcel upozorňovať na negatíva. Preto vyzdvihuje ich kladné vlastnosti, lopotu a riziká ich povolania. Podrobne sa venuje celému dianiu na veľrybárskej lodi, opisuje všetky postupy, náradie a nebezpečenstvá, ktoré pri práci námorníkom hrozia, čím veľa dnešných čitateľov nepotešil. Zároveň píše o Indiánoch a černochoch bez rasových predsudkov, čím si zase zavaril u vtedajších čitateľov. Nuž, není na světě člověk ten, aby se zavděčil lidem všem.
Pri rozvíjaní deja autor palubu chvíľami mení na javisko. Ozaj tie monológy pripomínajú Shakespeara a tiež mi moc nesadli. Ale kvôli nim som zmenila názor na Achaba. Myslela som si, že ho budem nenávidieť za jeho slepú túžbu po pomste na zvierati, ktoré sa len bránilo. Ale po nazretí do jeho myšlienok som zistila, že Achab zápasí nielen s Moby Dickom, ale aj so samým sebou a najväčšie utrpenie si spôsobuje sám. Určite som si ho neobľúbila, jeho nadmieru egoistická posadnutosť, pre ktorú je ochotný obetovať hoc aj celú posádku, sympatie nevyvoláva, ale jeho sebatrýznenie vzbudzuje aspoň do istej miery ľútosť.
Biela veľryba je úžasné dielo, Melvillovi súčasníci urobili veľkú chybu, že ju zavrhli.
Záverom by som rada poďakovala ČF, lebo nebyť tohto vlákna, spravila by som rovnakú chybu.

5 21.10.2018

Na Calvina a Hobbesa nedám dopustiť. Kresba je podarená, stripy sú skvele vypointované a to, ako sa Calvin zo všetkých síl bráni akémukoľvek ponaučeniu, ako dokáže všetko otočiť vo svoje morálne víťazstvo (vo svojich očiach), vysloviť múdro hodné filozofa a vzápätí skutkom kompletne poprieť svoje slová, pomocou svojej prebohatej fantázie perfektne zladiť realitu s predstavami, tá zmes detskej naivity, tvrdohlavosti, sebeckosti a dospeláckej vychytralosti, to nemá chybu. A Hobbesova irónia je čerešnička na torte.

07.10.2018

Ritmatik sa mi čítal skvelo, ani sa mi nechcelo odtrhnúť. Námet bol veľmi zaujímavý a navyše pôvodný – dvojrozmerné kriedové bytosti, zákony, podľa ktorých mágia funguje, výborne spracované a svet pekne vykreslený. Zato dej bol žiaľ sčasti podľa šablóny. Hlavní hrdinovia sa otrepane najprv neznášali, aby sa neskôr stali spojencami a priateľmi. A záver bol rovnako nenápaditý. No celkovo bol príbeh strhujúci a hlavne s originálnou témou.

1 03.10.2018

Som zvyknutá na detektívky, kde zadubený policajný dôstojník preochotne skáče, ako súkromný detektív píska, ale čoho je moc, toho je príliš. Clancy poúča kapitána, ako vypočúvať svedkov, súdneho lekára, čo má hľadať pri pitve a štátneho zástupcu, ako si vysvetliť odtlačky prstov. Inak je to celkom príjemná staromódna rozprávka na dobrú noc pre dospelých, i keď žiadny zázrak.

20.09.2018

Stará dobrá krížovkárska škola, pre zmenu írska, nie anglická. A tá posledná poviedka, no to bol nervák!

18.09.2018

Žeby bol autor nezaujatý, to ani náhodou. Niektoré historické osobnosti odbije len krátkou zmienkou, či už boli významné alebo nie, ale o to viac sa venuje opisu pevného charakteru, vycibrenej bystrosti, hlbokého citu pre spravodlivosť a očarujúceho šarmu Márie Terézie (na tie všadeprítomné adorujúce prívlastky som časom získala alergiu). Pokiaľ ide o jej chyby, tie proste neexistujú, zato jej protivníci ich majú neúrekom. A o čo menej priestoru venuje autor kráľovniným reformám, o to podrobnejšie opisuje vojny. Bolo by to oveľa zaujímavejšie, keby z Márie Terézie neurobil takmer modlu a viac rozobral historické udalosti namiesto večného opisovania presunu vojsk.

16.09.2018

Pohľad na Irak očami obyčajných ľudí, ktorí pripomínajú povestných slepcov snažiacich sa opísať slona pomocou hmatu. Tragické ľudské osudy, svojvôľa, strach, nevedomosť, predsudky, chudoba, krátka pamäť a nezriedka i skalopevná viera o znalosti tej jedinej nepochybnej a smrtiacej pravdy. A predovšetkým chaos, bezprávie a zúfalstvo. A nenávisť.

16.09.2018

No neviem, vtipné to bolo, ale chvíľami až príliš, akoby chcela byť autorka vtipná stoj čo stoj. A niektoré príbehy ani nemali riadnu pointu, bolo to skôr také povídání o všetkom a o ničom.

15.09.2018

Ja mám rada tento druh detektívok a sklamaná som. Načo tam slečna Silverová vlastne je? Buď sa vrah prizná sám, alebo ho slečna Silverová odhalí vďaka tomu, čo videla na vlastné oči. Čo je potom platné, že na konci vysvetlí, ako páchateľa vydedukovala, keď by pravdu odhalila aj bez premýšľania, len pozorovaním? Zato začiatok bol skvelý, úplne akoby som čítala knihu od Agathy. Škoda, preškoda. Tá děvčica nešťastná ma poriadne otrávila.

V polovičke knihy som bola nadšená, páčilo sa to skoro ako Agathine detektívky. Dúfala som, že sa to nezmení, ale márne. Slečna Silverová odhalila vraha tak, že si náhodne vypočula jeho priznanie a potom vysvetlila, ako vydedukovala, kto ním je. Čo toto bol za nápad? A tak nádejne to vyzeralo! Neupieram slečne Silverovej vysokú inteligenciu a dedukčné schopnosti (hoci skoro nepátrala, dokázala svoj záver krásne odôvodniť), ale čo keby s nimi oboznámila čitateľa predtým, než sa vrah prizná sám, a nie potom? Takto mám pocit, že v tomto príbehu detektív ani nemusel byť.

15.09.2018

Zvláštna atmosféra, napoly komorná, napoly nie. Pútavo popísané zovňajšky postáv, ich povahy, interiéry, a predovšetkým umelecké prostredie starého Londýna, ktoré je mi neznáme a preto bolo jeho priblíženie pre mňa obzvlášť zaujímavé. No ako celok mi táto detektívka nesadla.

Pôsobivé, snové a clivé.