Naias komentáře u knih

Prečítala som si Případ pro tři detektivy o záhade zamknutej izby a naslepo siahla po ďalšej detektívke, z ktorej sa vykľula záhada zamknutej izby s dvoma detektívmi. Ale podobnosť je čisto náhodná, Tajomstvo žltej izby je z úplne iného súdka. Je písané štýlom, ktorý je viac než byľku kvetnatý a melodramatický, nuž ale kedysi sa to tak patrilo. Každopádne je to plnokrvná detektívka, už to nie je mix so senzačným románom, hoci dozvuky sú ešte stále zrejmé. Najviac to vidno na rozuzlení, odhalenie vraha je predsa len dosť bombastické a motív je šestákový. Tunajší VD, reportér Joseph Joséphin, zvaný Rouletabille, je nadpriemerne bystrý, všímavý a veľmi tajnostkársky, čo sa jeho dedukcií týka, proste ako sa na správneho detektíva patrí. Nie je mu cudzia ani joie de vivre, ako sa patrí na správneho Francúza. A je tak trošku fanfarón, hoci jeho watson, advokát Sainclair, sa čitateľa snaží presvedčiť o jeho skromnosti. Ale záhadu nad záhady, ktorá dokonale zmiatla, koho len mohla, vyriešil comme il faut!

20.07.2018

Milujem paródie a táto je ozaj podarená. Pri riešení záhady zamknutej izby sledujeme hneď troch slávnych detektívov, takže si užijeme niekoľkonásobnú dávku pátrania, glos pre obyčajných smrteľníkov nezrozumiteľných i záverečného odhalenia. Autor si nielen dôvtipne uťahuje z toho, aké sú detektívky nerealistické (Druhý den hned zrána počali se objevovati slavní detektivové amatéři, kteří jsou vždy nablízku, když je někde spáchána vražda.), ale občas pripomenie i to, že realita je drsná a vyšetrovanie vraždy v skutočnosti nie je hra na hádanky (Byl jsem strašlivě napjat. Ne proto, že záhada měla být vyjasněna. Něco jiného se připravovalo: lidská bytost měla být poslána na jistou smrt.) V tomto detektívnom príbehu ide vlastne ide o súboj reality a fikcie so zaujímavým výsledkom.
À propos, ďalší prípad seržanta Beefa by som si tiež rada prečítala.

1 20.07.2018

Prečítala som si dve knihy od Agathy in English a frazeologizmy, na ktoré som narazila, som hľadala v tomto slovníku. Našla som skoro všetky a že ich bolo požehnane! Frazémy sú zoradené abecedne podľa kľúčového slova, je to praktický a užitočný slovník. Len jedna vec ma rozčuľuje. Je o pol centimentra vyšší ako polička, kde mám všetky anglické učebnice a slovníky, a tým pádom sa mi tam nevojde. Čo už, that's the way the cookie crumbles.

16.06.2018

Celý príbeh bol v podstate o napravovaní chýb z minulosti, či už spred stoviek alebo spred dvadsiatich rokov, čo by bolo fajn, len keby to nebolo čím ďalej tým viac sladené a čierno-biele. Malo to pôsobivú a zo začiatku ozaj čarovnú atmosféru, ktorá sa žiaľ postupne začala vytrácať. (A nechýbalo ani klasické pripomenutie, ako Angličania Francúzov „milujú“.)
Pri čítaní ma trochu rušilo, že prekladateľka má mierny problém so spisovnou slovenčinou a dokonca si občas mýli aj význam slov (sklo nebýva kryštálové, ale krištáľové a lucernou sa nesvieti, ale kŕmi sa ňou dobytok).
A jedno som nepochopila – načo tam vlastne bol ten biely koník?

Milujem hru s jazykom, preto sú idiómy mojou obľúbenou šálkou čaju. A toto je zaujímavá kniha. Pri každom slovnom spojení je doslovný slovenský preklad, príklad po anglicky, v ktorom je idióm použitý, slovenská verzia daného idiómu a napokon aj niečo o tom, ako vznikol, o histórii a zvykoch Angličanov či Američanov, čo je nielen poučné, ale aj občas aj úsmevné. Zo začiatku sa mi táto kniha zdala síce veľmi užitočná, ale pomerne nepraktická, pretože idiómy sú zoradené podľa tém, v čom sa nehľadá práve najlepšie. Ale našťastie som vzadu našla abecedný register anglický i slovenský. Takže momentálne sa zaoberám tým, že hľadám slovenské úslovia a potom ich anglické náprotivky a dobre sa pritom bavím. Niet nad školu hrou!

Raná tvorba sira Terryho Pratchetta je zábavná, plná fantázie a slovných hračiek (ako sa uňho stalo dobrým zvykom), síce akási nevybrúsená a nevyvážená, občas s pointou pôsobiacou ako antiklimax, avšak značne hravá. Asi polovica príbehov sa odohráva v Divnokraji, kde sa stávajú všelijaké magické veci, čo sa však nepozdáva radným pánom, lebo mágiu nie je možné zdaniť. Zato mne sa veľmi pozdával somár Kvik, ktorý toho vedel na somára dosť veľa. Vysvetlil to tým, že na toto zviera ho premenila čarodejnica. Predtým bol žabiak. Predtým ropucha, predtým strom a ešte predtým krásny princ, zakaždým sa totiž pohádal s dákou čarodejnicou. Teda treba uznať, že dokázať sa poškriepiť v podobe stromu je majstrovský výkon. Hoci táto zbierka poviedok majstrovská nie je, i tak je to milé stretnutie s mladšou verziou nám tak dobre známeho a obľúbeného autora.

Autorka sa možno skvele vyzná v histórii, ale aj tak sa o danej dobe a krajine nedozvieme prehnane veľa. Tremayne supluje náučnú literatúru, všetko podrobne vysvetľuje, avšak Pargeter nie. Keď hlavný hrdina zahlásil: „Já vím, taky jsem Velšan“, mala som chuť skríknuť: „Ale ja neviem!“ Hoci atmosféru tá kniha má, to áno. No dovolím si parafrázovať Wericha – když už člověk jednou pátrá, tak má koukat, aby pátral. A to nebol Cadfaelov prípad. V podstate len sem tam nastavil pascu, čakal, či sa voľakto prezradí, a inak celý deň nerobil nič. Na páchateľa prišiel náhodou, nie vďaka svojmu úsiliu. Je to príjemné čítanie a brat Cadfael je sympaťák, ale kniha ma nenadchla ani ako schola ludus, ani ako detektívka.

3 13.04.2018

„Ženský mozek byl nejen menší než mozek mužský, ale byl také z měkkého, lehkého, houbovitého materiálu.“
Tak, tak, niet nad argument, ktorý sa nedá vyvrátiť.

11.04.2018

Hanblivá kráska vedome komunikujúca so svojím podvedomím (to by Freud čumel), bohatý sexy zvrhlík nebezpečný ako moje papuče, sex okorenený nechceným humorom a riadna kopa táranín. Rozmýšľala som nad odpadom, ale autorka si zaslúži aspoň jednu hviezdu za to, že dokázala napísať šesťsto (!) strán prakticky o ničom.

6 11.04.2018

Zaujímavý bol len popis bežného života hlavne školákov počas tzv. Kultúrnej revolúcie, to vymývanie mozgov, povinné zbožňovanie predsedu Maoa a nekonečný príval jeho citátov, ktorých šírenie bolo zmyslom ich existencie. Ale ten milostný príbeh ani pochabé až hlúpe správanie sa Javoru ma nepresvedčili.

P. S. Neodporúčam čítať bezprostredne po Divokých labutiach, vyznieva to ako chabý odvar.

08.04.2018

Niektoré veci mi boli dôverne známe, trebárs snaha vyvolať dojem, že to, čo sa deje, je prianím ľudu, nie príkaz zhora – okamžite mi naskočil „kůl v plotě“ – alebo snaha odnaučiť ľudí samostatne myslieť, zákaz individualizmu a povinnosť zapájať sa do kolektívu, a to nadšene. S tým mám bohaté skúsenosti z mladosti, hoci inak som z príkorí socializmu na vlastnej koži okúsila len málo, napríklad neslobodu slova (ešte si pamätám tú chuť zakázaného ovocia, keď sme si na školskom dvore rozprávali politické vtipy obzerajúc sa na všetky strany, aj ten šok, keď som po dorozprávaní vtipu zistila, že mám tesne za chrbtom učiteľku). No tie najhoršie časy, počas ktorých si nikto nemohol byť istý majetkom, slobodou ani životom, som našťastie nezažila. Na to, aby človek vzbudil podozrenie, stačilo byť sám sebou. Číňania si to ešte okorenili ľpením na svojich nezmyselných a krutých tradíciach, ktoré predovšetkým ženám robili zo života peklo. Všetky tie zväzujúce pravidlá, ktorými sa riadil každý krok, gesto, výraz tváre, každé slovo, oslovenie... Žiadna voľnosť ani v rodinnom kruhu. A k tomu ich v období, počas ktorého sa odohráva táto kniha, trýznili Japonci, Rusi, Kuomintang a napokon Mao Ce-tung. Všetci kradli, klamali, vydierali, mučili, zneužívali svoju právomoc, ľudia biedili, hladovali, báli sa, a po každom oslobodení a nadšení z nádeje na lepší život prišla tá istá svojvôľa, rozčarovanie a zúfalstvo. Podrobný popis Veľkého skoku (rozumej vzad) a Kultúrnej revolúcie (podstatne výstižnejší výraz by bol Protikultúrnej) bol veľmi zaujímavý a veľmi desivý. Jung Chang skvelo opísala, ako vtedy ľudia žili a zmýšľali, ako to, že bolo možné dostať do područia taký veľký národ. Nedá sa nepýtať spolu s ňou, ak toto mal byť raj, aké by potom bolo peklo?

3 08.04.2018

Moja milovaná kniha, ktorá je taká plná humoru a pohody, že mi zlepší náladu, nech už sa cítim akokoľvek. Gerald Durrell bol nadšeným prírodovedcom, ale ako sám priznáva, jeho vzdelanie v ostatných oboroch nestálo za veľa. Nedávno som sa v životopise od Douglasa Bottinga dočítala, že Durrell poslal túto knihu pred vydaním na kontrolu Theovi Stephanidesovi, ktorý bol na Korfu jeho mentorom. Theo mu opravil zopár chýb a dodal, nech v opise divadelného predstavenia o bitke pri Termopylách preboha prepíše „Turci“ na „Peržania“, pretože pri Termopylách Turci nebojovali.

11 08.04.2018

Človeku sa priam žiada napísať komentár vo veršoch a navyše po česky. Nanešťastie som sa narodila bez básnického čreva, takže si musím vystačiť s prózou.
To stredoveké básnenie (doslova) o cnostiach až nadprirodzených (tiež niekedy doslova) ma príliš neuchvátilo. Ale opis života, mravov a charakterov ľudí žijúcich v oných časoch bol zaujímavý, hoci samozrejme nie prekvapujúci. Kradlo sa, klamalo a podvádzalo v staroveku, v stredoveku aj v novoveku. Autor však všetko podáva s ľahkosťou a vtipom, nevyhýba sa ani sebairónii. Veľmi sa mi páčila aj bájka, zvlášť sebakritika kohúta a líšky.
A ten poznámkový aparát je vážne dobrý, sám osebe stojí za prečítanie. Rozšírila som si i znalosti o angličtine, napríklad čo znamená, ak má mlynár zlatý palec. Niet nad pridanú hodnotu.
Pokiaľ ide o vydanie pre mládež prerozprávané Eleanor Farjeon, je také oderotizované, až niektoré poviedky prišli o pointu, alebo dokonca samy sebe protirečia.

Autorka vie dobre vykresliť prostredie, ľudí a budovať nepríliš útulnú atmosféru. Túto detektívku som si užila, ale nevychutnala, nebolo to moje gusto, necítila som tam to, čo u kráľovnej zločinu. Agatha Christie popíše nenávisť, zlobu, sebectvo, bezohľadnosť, pohŕdanie a chamtivosť tak, že to napriek všetkému napokon pôsobí ako idyla, konanie postáv Caroline Graham vzbudzuje hnus a odpor. A pritom jej stačí málo, len pár slov, nerozpitváva to ako severskí autori, nerochní sa v tom. No pocit starého dobrého Anglicka je fuč a nastupuje realita. To je dôvod, prečo som knihu nehodnotila. Nijak zvlášť mi nesadla, ale neberiem to ako zápor, pretože je vec môjho vkusu, že mám rada selankovo ladené detektívky, nie chyba autorky.

Úžasná pohodička. Keď už človek nemá rodinné sídlo, služobníctvo, veľkú knižnicu, kopec času a prostriedkov, aby mohol hovieť svojim nákladným chúťkam, aspoň si o tom môže čítať. A ako vraví jeho lordstvo, niet nad takú peknú, tichú, domácku vraždu. Alebo aspoň krádež.
A je zábavné, ako si niektorí anglickí spisovatelia neodpustia rypnúť do Francúzov a vyzdvihnúť vlastný národ. V tomto ohľade ma ani Sayersová nesklamala.

4 30.03.2018

Sprvu sa mi veľmi páčil pohľad z králičej perspektívy, jeden by nepovedal, že prekonať dva metre široký potok a prejsť vresovisko je taký nervák! Ale tá králičia optika sa časom vytrácala, už to neboli mierne antropomorfizované zvieratá, ale skôr ľudia prezlečení za králiky. Pochopiť princíp plte? To je riadna fuška. Premyslená vojenská stratégia? Žiadny problém. Zmýšľanie králikov bolo čoraz viac ľudské, zato inštinkty im zostali ich vlastné a v mojich očiach to neprirodzene kontrastovalo. Myslím, že autor sa mal radšej zastaviť v polovičke, Efrafa už bola príliš sofistikovaná v porovnaní s opisom králičieho uvažovania na začiatku. No je to rozhodne pôsobivý príbeh s posolstvom o odvahe a boji za slobodu. A ešte sa dozviete zaujímavé fakty o králikoch.

1 30.03.2018

Nič pre ťažkého intelektuála, ale pre zotavujúceho sa ideálne. Svižné, vtipné, natrieskané akciou. A navyše autor nevytvára napätie na úkor zdravého rozumu postáv, buď mu za to chvála! Bavila som sa tak dobre, až som zabudla, že je mi zle. Čo viac by si mohol rekonvalescent želať?

15.03.2018

Z knihy dýcha pohoda, a to napriek byrokracii, vlečúcim sa stavebným úpravám domu, mistrálu a iným lahôdkam. Je poznať, že autor neklame, keď tvrdí, že sa v Provence cíti ako doma. Takýto spôsob života síce nie je moja čaša vína (aspoň nehrozí, že budem závidieť), ale je zaujímavé dozvedieť sa niečo o miestnom kolorite, zvlášť keď je všetko opísané s láskou a humorom. Nepreložené francúzske výrazy, ktorými je kniha prešpikovaná, sú mierne otravné, ale to nijak zvlášť nevadí, čítanie je to ozaj veľmi príjemné.
Na hradbách v Ménerbes bylo denně večer slyšet, jak je tu nádherně, jmenovitě mi utkvěl v paměti komentář jednoho postaršího anglického páru, rozhlížejícího se vůkol.
„Nádherný západ slunce,“ řekla.
„Ano,“ odvětil její manžel. „Skutečně pěkný na tak malou vesnici.“

3 03.03.2018

Je v poriadku, ak autor vloží do svojho diela morálne posolstvá, ale nepáči sa mi, keď ma tým kŕmi, ako keď gazdiná štope hus. Nehovoriac o tom, že niektoré múdra boli dosť diskutabilné, platné tak pre papierových hrdinov, ale nie pre ľudí z mäsa a kostí. Aspoňže v závere autor nestrčil čitateľovi ponaučenie pod nos, ale nechal ho, nech na to príde sám. Ani ten čierno-biely štýl plný postáv, ktoré sú múdre a šľachetné až prešľachtené, alebo nešľachetné a zväčša hlúpe, mi nesadol. Zato sa mi páčila skvostná ukážka, ako niektorí ľudia posudzujú tých, ktorých nepoznajú a nechápu, a ako pritom „logicky“ uvažujú: Je zlá. Prečo ste presvedčení, že je zlá? Lebo robí zlé veci. Ako viete, že robí zlé veci? No, lebo je zlá. Ale občas sa mi zdalo, že autor až tak dobre ľudskej povahe nerozumie. Ak mám vyjadriť celkový dojem, nudila som a to riadne.

28.02.2018

Páchateľa aj motív som uhádla hneď na začiatku, no napriek tomu som si napätie užila, pretože som bola hrozne zvedavá, či som hádala správne. Autor sa síce usilovne snažil odvádzať pozornosť, ale už som čítala priveľa detektívok a fantasy, aby som sa nechala oblafnúť detskou knihou. Zato hlavná hrdinka ma nadchla. Rozmýšľa racionálne, logicky, uvedomuje si rozdiel medzi realitou a svojimi predstavami a nenechá sa nimi uniesť, dokonca vie krotiť svoje emócie. Ak sa skrýva pred nebezpečenstvom a začuje nečakaný zvuk, podskočí, ale nezakričí a neprezradí sa. Žiadne mimovoľné zajačanie, ktoré slúži na to, aby hrdinka musela začať utekať a aby napätie stúpalo. Žiadna melodramatická citová rozorvanosť, ktorá by tvorila hlavnú náplň knihy. Páčilo sa mi to tak, že autorovi ani nezalievam nelogickosti (keby v dajakom sídle mizli hosťom deti, tak by sa snáď rodičia tých ešte nezmiznutých okamžite zbalili a nezostali by tam trčať, a to „oficiálne“ záverečné vysvetlenie, kam sa deti podeli, no páni moji, kto by na to skočil?). Hlavne, že je to čítavé, opisy prostredia sú pôsobivé, hrdinka má zdravý rozum a jej pocity pri hľadaní vlastnej identity sú dobre a triezvo vykreslené.

2 18.02.2018