Naias komentáře u knih

Dahl má bohatú, a hlavne bláznivú fantáziu. A ilustrácie Patricka Bensona sú nádherné.

Už od začiatku je jasné, že je to – rozhodne z dnešného pohľadu – naivné: príslušník vyšších vrstiev pracujúci pod pseudonymom ako tajný policajt (keby svedčil na súde, má po inkognite). Nehovoriac o tom, že tú svoju tajnú identitu prezrádza jedna radosť. A k tomu povestne zadubená polícia, ktorá má tradične za účel podčiarkovať detektívovu genialitu. Ale máme tu aj novinku, a síce tú, že nič nechápajúci policajti sa vyskytujú v detektívkach so súkromným detektívom, ale nie v takej, ako je táto, kde je hlavná postava sama policajným vyšetrovateľom. Zato námet nie je ani trochu novátorský: umierajúci Indián, tajomstvo strieborných baní, listina s mapou, zavraždený majiteľ a superextratajná spoločnosť ľudí, ktorým pri prezradení hrozí smrť, nosiacich znak nenápadný ako trojmetrová zlatá rybka. Navyše za štylizáciu viet by sa dakedy nehanbil ani gotický román. Proste švanda.

1 17.11.2020

Príjemné čítanie, nie že by som bola oslnená, ale má to príjemnú atmosféru. Hoci záhadu som si moc neužila, keďže vraha som odhalila okamžite, presne pre to, prečo ho odhalil rabín. Zato židovská tematika je plus. Aj to nevrstvenie komplikácií a zvyšovanie psychologického dopadu a nutnosti nájsť vinníka, spomenuté v jednom z komentárov, som chápala ako klad. Bolo zaujímavé čítať detektívku, kde autor nepovažuje za potrebné zahltiť čitateľa, aby nevedel, čí je, ale ukazuje, aký má zločin vplyv na ľudí, ktorých sa hoci len okrajovo týka. A toto ma nadchlo: „Jste zvyklý na to, že musíte číst mezi řádky a že se musíte dohadovat, co si lidé opravdu myslí. Ale napadlo vás někdy, že rabín neříká nic mezi řádky a že říká opravdu jen to, co si myslí?“

6 09.10.2020

Dala som Klassenovej ešte jednu šancu a musím povedať, že ma príjemne prekvapila. Nastrkala do knihy toľko reálií o práci služobníctva, že na jej obvyklé a obvykle obrovské prehrešky nezostalo dosť priestoru. Ale aby som jej nekrivdila – aj tak sa jej ich tam podarilo pár prepašovať, no tentoraz tak strašne nekričia. Romantická linka bola samozrejme priehľadná ako sklo, ale nie taká prostoduchá, ako býva pri červenej knižnici zvykom. Na druhej strane, keby sa dáma s výchovou, akú dostala hlavná hrdinka, snažila pracovať ako slúžka v utajení, prasklo by to na ňu po pár sekundách. Zaujímavé, že nikomu zo slúžok neprišlo čudné, že sa Margaret nedokáže vyzliecť bez pomoci a pokožku rúk má ako hodváb. A to nehovorím o nulovej praxi, tá by ju prezradila hneď. Nie každý je Frank Abagnale. I tak to bolo zatiaľ Klassenovej najlepšie dielo, teda z tých, čo som čítala, hoci najzaujímavejšie sa mi zdali krátke úryvky z kníh od iných autorov na začiatku každej kapitoly.

1 05.10.2020

Väčšinu času nezabralo ani tak pátranie ako skôr rodiaci sa vzťah medzi Drewom a Madeline. Ich prekáračky boli celkom vtipné, a i keď rozhovor medzi nimi niekedy skĺzol do sentimentality, nikdy to netrvalo dlho. Problém je v tom, že toto má byť detektívka. A Drew je síce príťažlivý, šarmantný a navyše gentleman, no ako detektív je na baterky. Je aspoň na ozdobu, ale to v knihe moc nezaváži. Nepoviem na obrazovke, vtedy sa človek môže kochať, ale takto... V podstate nič nevypátral, pár vecí zistil, to je pravda, ale dedukovanie mu akosi nešlo. Len pobiehal naokolo sťa sliediaci pes a skúmal stopy. Meno vraha som mu mohla povedať podstatne skôr, než mu to autorka naservírovala na striebornej tácke. Teda keby som spáchala vraždu, chcela by som, aby ju vyšetroval Drew Farthering.

Skúsila som zo zvedavosti aj druhý diel, ale teda ten je ešte neuveriteľnejší a absurdnejší ako prvý. Riešenie pubertálnych problémov sa mi z toho všetkého zdalo najrealistickejšie, lenže aj najotravnejšie. Iste, uvedomujem si, že hrdinkou je násťročné dievča, takže to inak nejde. Ale odhliadnuc od toho, i tak to nestálo za nič.

Poppy Mayberryová narodená v pondelok je strašne jednoduchá a strašne rýchlo skonzumovateľná fantasy pre deti. Základný nápad je originálny, ale spracovanie nepresvedčivé, nechce sa mi veriť, že by ľudia reagovali na tých, ktorí im dokážu čítať myšlienky, akoby im to nijak neprekážalo, a že by tí, ktorí zvláštne schopností nemajú, necítili voči ostatným žiadnu závisť. Aj obrat u jednej z postáv o 180 stupňov bol príliš rýchly. Ale celé to malo viac menej absurdný nádych, tak trochu ako u Dahla. A keď už som pri tom porovnávaní, prvý diel Harryho Pottera je popri tejto knihe vymakaný epický thriller. Myslela som, že sa mi zdá v podstate nijaká, pretože už dávno nie som dieťa, ale ako vidím z predošlých komentárov, dokáže okúzliť aj dospelých. Mňa teda nie. Som zvedavá, či si zajtra budem pamätať, o čom tá jednohubka bola.
P. S. Aha, takže autorka je učiteľka angličtiny. Tým sa vysvetľuje, prečo mi detské postavy nepripadali také neprirodzené ako dospelé. Inak je to slabota. Zvlášť keď to porovnám s detskou fantastikou od istého učiteľa, to bola iná káva!

Dobrodružné to je, ale nápadité nie. Nijak ma neokúzľuje, keď sa zvieracie postavy líšia od ľudských len tým, že sa živia hlodavcami a riadia čuchom. Čakala som, že autorky spradú okolo svojich mačacích bojovníkov originálnu zápletku, niečo, čo sa v ľudskom svete ťažko stane. Veď viac hláv, viac nápadov. Ale nie. Hlavným hrdinom je nováčik, ktorý sa musí osvedčiť a vyspieť v bojovníka, pričom okolo neho zúria medziklanové a vnútroklanové boje. Zdá sa vám to povedomé? To nie je náhoda, takých kníh sú kopce. Čítala som fantasy, kde mali ľudské postavy dobre prepracované exotické a osobité zvyky, ktoré prezrádzali bohatú fantáziu autora. Ale autorky píšuce pod pseudonymom Erin Hunter ozvláštnili svoje dielo len popisom lovu myší a králikov. To je málo.

1 24.08.2020

Mal, jasné, kto je zvedavý na nejaké poznatky a úvahy autora? Príbeh, príbeh, to je naše božstvo!

1 23.08.2020

Hej, fungovať to funguje, akurát že k rýchlosti 100 slov/h som sa nedopracovala ani po niekoľkých mesiacoch, ale netvrdím, že chyba nie je na mojej strane. Ale keď neprší, aspoň kvapká, aj desať slov denne (dobre, nie tak úplne denne) je hodne. Vďaka tejto metóde som si zapamätala kopec slovíčok, dokonca aj slovo makrakantorynchus (presne tak sa to nepíše, ja viem), ktoré bolo spomenuté v tejto knihe, a to som ju čítala lanského marca!
Len jedno mi chýbalo, autor má ošetrené zafixovanie si slovíčok, predložiek, rodov i frázových slovies, lenže anglické slovíčka mávajú viacero významov, ktoré sú niekedy veľmi rôznorodé. Ale na to mám našťastie fintu fň odinakiaľ, tak som to skombinovala.
Každopádne je veľmi motivujúce necítiť sa konečne ako beznádejný sklerotik. A bez motivácie ide samoštúdium ako v lete na saniach.

5 21.08.2020

Som rada, že táto hravá a roztomilá knižka vyšla s pôvodnými ilustráciami E. H. Sheparda. Ako dieťa som mala Púa spojeného s Nesselmanovými kresbami, ktoré sa mi páčili. Ale na Shepardových ilustráciách milujem práve to, že nevyzerajú ako skutočné zvieratá, ale ako hračky, živé, chodiace a rozprávajúce hračky. Ak by sa stala nehoda iným rozprávkovým postavám, veruže by ste ich nemohli dať do poriadku pomocou kladiva a klincov. Ale u Milna to možné je. Jeho postavy na jednej strane jedia, smejú sa alebo sa boja a na druhej strane ich môžete ťahať po schodoch hlavou dole bez obavy, že im ublížite. Milne so samozrejmou ľahkosťou skáče z reality do predstavy a späť. Práve to ma tak okúzľuje, tá absurdita, ktorá je pritom dôverne známa. Umocňuje to môj pocit, že som sa ocitla v detskom svete, imaginárnom a pritom reálnom. Moje hračky tiež hovorili a chodili a pokojne zniesli, keď som im bez anestézie obyčajnou ihlou prišívala natrhnuté uško. A presne to Shepard vystihol.

Lucy Maud Montgomery prežila život plný smutných i veselých chvíľ, i keď nešťastie zrejme prevažovalo nad šťastím. No Maud bola bojovníčka, našťastie pre ňu, keďže si musela poradiť s mnohými polenami, ktoré jej hádzali pod nohy. Liz Rosenberg opisovala jej život dosť podrobne, ale na môj vkus primálo priestoru venovala tomu, aký mala Maud k svojim knihám vzťah, ako vznikali, nielen to, kedy a v akej situácii ich napísala. Ide predsa o známu spisovateľku a jej literárne diela tvoria súčasť jej života. Rada by som trebárs vedela, prečo písala niekedy tak sentimentálne, až z knihy tiekol cukor, či to bol jej zámer, alebo to tak vyžadoval vydavateľ. A tiež prečo sa v jej knihách či poviedkach objavuje tak zriedka jej úžasný zmysel pre humor. No, to by som ešte pochopila, prehnane veľa dôvodov veseliť sa nemávala. A hoci podľa tohto životopisu by som ju za introvertku neoznačila, ak súdim podľa jej tvorby, vedela sa do mysle introverta vcítiť ozaj výborne. O tom som sa takisto nič bližšieho nedozvedela. Ale aspoň pár vecí som z tejto knihy pochopila, napríklad to, prečo Maud daktorým svojim postavám prisúdila podľa mňa nerealistický vzťah k otcovi. Boli to totiž jej vlastné pocity, ktorým sa vraj viacerí jej životopisci čudujú. Spoznala som tiež niekoľko drobných príhod, ktoré Maud zažila a dala na papier. Sen o Zeleném domě nesplnil všetky moje očakávania, ale predsa len mi duchovnú matku bystrej, urečnenej a snivej Anny do určitej miery priblížil.

2 14.06.2020

Mám rada paródie a mám rada Agathine knihy, takže túto Agathinu paródiu som si zvlášť užila. Pochopiteľne som sa viac bavila pri poviedkach, ktorých predobraz som poznala, ale ani tie ostatné neboli na zahodenie. Sú väčšinou milo praštené, i keď chvíľami bohužiaľ nemilo – keď príde na špionáž, Agatha to ženie ad absurdum, je to holt jej Achillova päta. No čo už. Potešil ma aj místodoslov prekladateľky Veroniky Volhejnovej, kde v krátkosti všetkých parodovaných Veľkých Detektívov predstavila. (Taký malý edit: sekretárka Sidney Thamesová je v skutočnosti sekretár Sidney Thames, ako som zistila, keď som si knihu od Clintona H. Stagga kúpila.)

1 13.06.2020

Parádna exotika. Nielenže sa v apríli začína jeseň, ale aj metódy hlavného inšpektora sú neobyčajné. Aby detektív páchateľa stopoval a čo sa udialo, zistil zo šľapají v prachu, to v detektívkach nebýva zvykom. Naposledy som o tom čítala tuším vo Winnetouvi. Inak, krásny opis austrálskej prírody i jej obyvateľov. Samotný Bony ma neoslovil, na môj vkus je prehnane sebavedomý (nechcem povedať nafúkaný – zvláštne, že pri Poirotovi mi to neprekáža). Ale schopný je až roh, to hej. Vie všetko, stopovať, čapovať, krotiť kone, ošetrovať, vyzná sa v chove oviec, vie niečo o dreve, rozumie domorodcom i belochom... len tie výšky, tie výšky! Mimochodom, to tam fakt niektorí behajú bosí?? Čo tie nechvalne známe austrálske jedovaté hady a pavúky?! Mňa by na taký hazard teda nenakriatli, budem si o tom radšej len čítať.

07.06.2020

K tejto knihe som sa očividne dostala neskoro. Nielenže temer všetko z nej už poznám z iných prameňov, vrátane tých radostí cestovania, ale som zvyknutá na zanietenie autorov, ktoré býva s podobnými informáciami spojené. Úprimne, nie je mi jasné, načo Adams precestoval taký lán sveta, navyše tak nepohodlne komplikovane, keď ho zďaleka nie všetko, čo videl, zaujímalo, nieto ešte fascinovalo. Veď aj viac miesta venoval popisovaniu rôznych peripetií než samotným zvieratám. Čitateľ sa síce takto dozvie aj niečo o krajinách, obyvateľoch a miestnej byrokracii (to posledné hlavne), ale sú to len krátke útržky. Ako volanie na poplach je táto kniha záslužná, to nepochybne, stála aj poriadne veľa námahy, ale je to len taká jednohubka. Okrem toho, po tom, čo autor písal o fotografovaní a ich výbave, ma dosť prekvapilo, ako málo je tu fotografií. A na jednej Durrellovej kapitole som sa bavila viac ako na celej Adamsovej knihe.

Keďže sa autor odvoláva na Hercula Poirota, očakávala som klasické detektívne minizáhady, ktoré treba riešiť pomocou dedukcie, nie aj matematické či iné príklady, ktoré so slávnym Belgičanom nemajú nič spoločné. A ešte je to aj akési čudné. Niektoré hádanky sú také triviálne, až to bolí, iné sa podľa mňa ani nedajú rozlúštiť, alebo to, čo je uvedené v riešení, nesúhlasí so zadaním. Nie je žiadna zábava lúskať rébusy, ak človek vie, že sa k výsledku nemusí dopracovať, nech by si aj mozog zavaril, pretože ktosi to poriadne odflákol. Z tohto dôvodu mal byť v názve namiesto Agathinho detektíva zmienený skôr Sizyfos, aby čitateľ vedel, čo ho čaká.

1 23.05.2020

Nemôžem povedať, či myšlienky človeka trpiaceho postupujúcou demenciou boli vykreslené hodnoverne, pretože – našťastie – nemám s tým žiadne skúsenosti, ani vlastné, ani sprostredkované, ale desivé to bolo dosť. Na druhej strane, obe záhady, ktoré hlavná postava riešila, boli nezáživné, už dopredu bolo jasné, ako to dopadne. Autorka navyše postavila napätie na tom, že čitateľovi poskytla len niektoré informácie, ktoré Maud získala (a vzápätí zabudla), ostatné zatajila. Ako detektívka by to nestálo za nič, ale ako vhľad do mysli čoraz zmätenejšieho človeka a popis reakcií blízkych i cudzích ľudí to bolo hodne zaujímavé.

Keďže ide o haileyovku, očakávala som zasvätený opis rutiny a pohľad do zákulisia, čoho som sa dočkala, a tiež nejaké zvláštne príhody, no nie to, že sa dramatickosť bude stupňovať tak prehnane. Na viac či menej dramatické udalosti som u Haileyho zvyknutá, ale toto bolo pritiahnuté za vlasy a o finále ani nehovorím. Navyše aj hlavný hrdina bol príliš nezvyčajný – každý druhý policajný dôstojník asi nebude bývalý kňaz. Je to čítavé, ale ja som predpokladala, že pôjde o profesijný román s detektívnou linkou, nie so senzačnou.

1 14.05.2020

Očividne nemám zmysel pre stredoveký humor, vždy, keď „se paní velmi smály“, len som márne premýšľala čomu. Dosť som sa pri čítaní Dekameronu nudila, čo nebolo len vinou opakujúcich sa tém, hoci musím uznať, že zlomyseľné necudné poviedky boli podstatne stráviteľnejšie než tie o cnostiach. Mimochodom, ani stredoveké cnosti mi nesadli. Hrdina, pochopiteľne driečny a krásny – takých tam bolo jedenásť do tucta, ten dvanásty bol klamaný manžel – podľa rozprávača oplývajúci aj všemožnými cnosťami, môže lúpiť, vraždiť, unášať, čo mu na ušľachtilosti nijak neuberá, ak to robí, lebo sa snaží získať milovanú ženu (nie nutne i milujúcu). Aj podvádzať manžela je dovolené, v mene lásky sa smie proste čokoľvek. Taliani.

Keď som raz dostala chuť na niečo pohodového, príjemného, povedala som si, že sa oboznámim s pokračovaním príbehov o Pávom Očku, ktoré poznám odmala. A bola som nemilo prekvapená, ako je to pateticky napísané, čo som pri čítaní Troch kníh o Pávom Očku nezaznamenala. Neprekáža mi, že je to nerealisticky čiernobiele, veď je to rozprávka, ale ako autorka pchá vzájomnú lásku kladných postáv čitateľovi až do krku, to už je príliš. Aj to neustále uvzdychané naťahovanie prekvapivých situácií a oddaľovanie pointy ma otravovalo. Očakávaná pohodička sa bohužiaľ nedostavila.