Nyctophile komentáře u knih
Spočiatku sa ako hlavné posolstvo knihy javila dogma, že "žiť ďalej je naša psia povinnosť", za každých okolností. Pre tú myšlienku nemám veľké pochopenie. Postupom času som však s prekvapením zistil, že držím v rukách asi najlepšiu knihu za posledné obdobie. Časté prirovnanie s Garcíom Márquezom a jeho dielom Sto rokov samoty je namieste, akurát Tri jablká spadnuté z neba je kniha o triedu lepšia. "Čím prostejšie sú slová, tým väčší majú význam".
Vysoké hodnotenie knihy treba pripísať hlavne jej obrovskej informačnej hodnote. Ak by však človek chcel hľadať "pravdu", tá zase bude len niekde uprostred, toto je príliš tendenčné. Ako písal izraelský velikán Amos Oz: "väčšina konfliktov na svete sa dá ľahko opísať ako konflikt dobra so zlom, kde dobrí chlapci bojujú so zlými. Izraelsko-palestínsky konflikt takýto jednoduchý nie je. Tu bojuje dobro s dobrom, dobrí chlapci proti dobrým chlapcom". Každopádne, je to skvelé čítanie a každý, kto sa snaží Blízkemu východu porozumieť, by mal po tejto knihe siahnuť.
Asi nikto nikdy nerozobral grécke mýty do väčšej hĺbky než v tejto knihe. A úbohej Héry mi bolo fakt ľúto, pretože fakticky polka gréckej mytológie je založená na tom, že Zeus nedokázal udržať svoj penis v nohaviciach. Kto by sa čudoval, že bola permanentne nasupená, keď mala takého muža (ktorého si navyše vzala len z hanby po znásilnení...).
Ako všeobecnú slabosť ruskej literatúry hodnotím tendenciu zaľudňovať romány obrovským a neprehľadným množstvom postáv, z ktorých mnohé sú pre dej úplne nepodstatné. Ďalej som si všimol, že v tých časoch bolo asi v cárskom Rusku bežné, ak niekto začal pri prvom stretnutí hoci aj na ulici viesť s neznámym človekom debaty o zmysle všehomíra a o najhlbšej filozofii. Ďalej ma vyložene štval hlavný hrdina, neustále upadajúci do mdlôb, odpadávajúci, no proste z hovna upletený niktoš, ktorý mal ale na vraždenie síl dosť. Napriek všetkým týmto negatívnym faktom a prostrednej časti knihy, ktorá si nedokázala udržať moju stopercentnú pozornosť, patrí románu plné hodnotenie.
Nemám slov! Alkoholická Biblia naozaj neostala nič dlžná povesti, ktorá ju predchádzala. Bez niektorých kapitol (vyhlasovanie vojny Nórsku a plenárne zasadania) by sa to možno obišlo, na druhej strane všetko je vlastne dobre tak, ako je. Totálny rozklad osobnosti, pád do delíria v priamom prenose na papieri, no jednoducho nádhera. O praktických receptoch na prípravu lahodných nápojov ani nehovoriac. A už ma ospravedlňte, idem si namiešať "psí tridsiatok".
K slovenskému vydaniu od Ikaru z roku 2016 asi toľko, že sa jedná o pravdepodobne najhorší preklad profesionálne vydanej knihy, aký sa ku mne dostal. Pán prekladateľ si môže preložiť akurát nohu cez nohu, prípadne papier A4 na dve polovice. Celkovo je čítanie tejto knihy len strata času a ani najlepší preklad by nezabránil dojmu, že sa jedná o náhodný výber z wikipédie. A to som ešte nespomenul typickú anglo-saskú nadradenosť. Lebo celá história, milé deti, to je len Británia a USA, občas aj nejaký ich nepriateľ.
Všetko v poriadku, morbídne zaujímavé. Správny názov knihy by ale mal byť: "Dejiny smrti vo Francúzsku, prevažne v 15. storočí". Osobne som sa tešil na čítanie o egyptských hrobkách, o slzách pozostalých pridávaných do gréckych sarkofágov či o rímskom spaľovaní. Namiesto toho sa človek dočítal, na ktorom parížskom cintoríne je najvhodnejšia pôda na rýchly rozklad tiel. A tisíc starých francúzskych historiek k tomu. Nie som si istý, či má význam vydávať takéto knihy aj mimo krajiny ich pôvodu.
Dielo s veľkými, preveľkými filozofickými ambíciami (súdiac podľa úvodu). Lenže asi len ťažko môžete filozofiu aplikovať na postavy, ktorým "vlasy páchnou ženským klínem". Zarážajúco prízemné. Večný návrat spočíva vážne len v tom, aby každý "Jeníček dostal svou Mařenku".
Ako cestopis zastarané a o ničom nevypovedajúce, ako náučná kniha o orientálnych náboženstvách pre zmenu príliš povrchné. A ako spomienka na zosnulú manželku zase typicky americky patetické.
Tak zase nejaký britský džentlmen opisuje svetu ruskú kultúru. Sám by som si netrúfol vytknúť faktografické chyby, ale ruskí čitatelia to na diskusných literárnych fórach urobili v miere vrchovatej. Takže ako môžem veriť v odbornej knihe vlastne čomukoľvek, ak sa autor skompromitoval svojimi neznalosťami? Slovenské vydanie od vydavateľstva Premedia je poľutovaniahodné, je vidieť, že preklad aj korekcia sa udiali narýchlo. Preklepy, gramatické chyby, no proste slovenská klasika posledných rokov... Čo ma vytáčalo úplne do nepríčetna, bola hviezdička v texte, ktorá mala veľkosť mušacieho výkalu. Prakticky nikdy som si ju pri čítaní nevšimol, vždy až v samotnej vysvetlivke na päte strany, čiže nasledovalo prácne hľadanie v samotnom texte...
Z tejto edície Nakladatelstva Lidové noviny mám toho načítaného už dosť a toto je jednoznačne najhorší kúsok z ich dielne. Už od samého začiatku sa jedná o maximálne chaotickú záležitosť, ktorá sa ani postupom pribúdajúcich strán akosi nedokáže usporiadať. A v prvom rade: toto nie je popis histórie pre človeka neznalého faktov. Autor totiž nemá v úmysle čitateľovi históriu detailne približovať. On naopak už u čitateľa znalosť všetkých historických faktov automaticky predpokladá a snaží sa ich podať alternatívnym spôsobom a usporiadaním. Pre mňa totálne fiasko.
"Jablkom chcem udiviť Paríž!" Paul Cézanne bol naozaj iný, zemitejší, zdržanlivejší oproti celému zvyšku svojej generácie. A súhlasím s názormi, že napísať knihu o jeho živote bola isto väčšia výzva než písať o Lautrecovi, van Goghovi alebo o inom z jeho súčasníkov, ktorých život pravdupovediac aj skutočne bol "zaujímavejší". Jediné šťastie, že Cézanne mal dobrého priateľa Emila Zolu, o ktorom sa dalo písať dosť. Niekedy pri čítaní zavládol dokonca pocit, že sa jedná o životopis Zolu, nie Cézanna. Perruchot má vskutku zvláštny, strohý informačný štýl, veľmi popisný, prakticky zbavený priamej reči. Pre niekoho by to mohlo byť nezáživné, ale presný opak je pravdou. Kniha zaujímavá hlavne pre tých, ktorí považujú parížske Musée d´Orsay za svoje najobľúbenejšie miesto na svete a medzi ktorých sa radím aj ja.
Historici sa viac-menej zhodujú v tom, že svätá Helena bolo pôvodom Grékyňa z maloázijskej Bithýnie. Pochybná teória o tom, že bola britského pôvodu, stojí na veľmi hlinených nohách a razili ju vždy len britskí šovinistickí historici. Tu je Helena vykreslená ako rusovlasá emancipovaná dievčina z Britských ostrovov, takže je už po pár stranách jasné, že sa dostávame na úroveň rozprávky, prípadne fantazijnej literatúry.
Pomerne známym príbehom z jej života je aj historka o tom, ako sa so svojím manželom Konstanciom Chlorom spoznali. Stretol ju na ulici, na ruke mala presne taký istý strieborný náramok, aký mal on. Považoval to za znamenie toho, že sú spriaznené duše. Tento vskutku úžasný príbeh ale v tejto knihe nehľadajte. Autor išiel úplne iným smerom a písal akýmsi prazvláštnym štýlom, ktorý mi zo začiatku nesadol. Priemer, ktorý nakoniec zachraňujú posledné dve kapitoly.
Spomedzi všetkých kníh od Juraja Červenáka je táto asi najlepšia. Autor opäť vynaložil obrovské úsilie, naštudoval si do najmenších podrobností dobové reálie, osobnosti, jazyk. Jeho séria o kapitánovi Steinovi a notárovi Barbaričovi je skvelá a historicky verná, pištoľník Šarkan a farár Dobšinský sú však ešte o úroveň vyššie. Chvályhodné je to, že Červenák opäť na svetlo sveta vyťahuje polozabudnuté historky a osobnosti našich dejín, za čo by si zaslúžil minimálne cenu od ministerstva kultúry. Osobne by som sa napríklad po prečítaní tejto knihy rád pozrel do kostola v Drienčanoch. Dúfam len v jediné, že nikdy nenapíše knihu odohrávajúcu sa vo vojnovom Slovenskom štáte, lebo na toto obdobie dejín má dosť pokrivené neoliberálne názory. Napriek tomu ho fest uznávam a päťhviezda ako vyšitá!
Takže význam slov "prova" a "korma" si autor (lingvista) musel hľadať v gúgli, zato význam slov "bullshit", "customer friendly", "out of the box", "challenge", "defaultne" a tony ďalších mu jasné boli. Prepáčte mi, ale cez takéto prznenie slovenského jazyka sa proste nedá preniesť, takže principiálny odpad!
Vždy som tvrdil a aj budem tvrdiť, že akýkoľvek idealizmus je stále lepší než bezbrehý materializmus, v ktorom sa momentálne utápa západná civilizácia. Ale je pravda, že islam je tou "najsmutnejšou tvárou teizmu", ako by povedal filozof Schopenhauer. Táto kniha by mala význam vtedy, ak by ju čítali a kriticky posudzovali samotní veriaci moslimovia. Tí však vo svojom vedomí aj podvedomí jej obsah absolútne zničia. Ostane teda len západný čitateľ, ktorý sa v podstate len utvrdí v tom, čo si o tomto "prorokovi" myslel už predtým.
Popularita tohto autora ma vcelku zaráža, pretože píše príliš zložito na to, aby dokázal ulahodiť všeobecnému vkusu. Zostáva v podstate verný starým tradíciám ruskej literatúry, len ich navlieka do extrémne moderného hávu. Takže stále máme do činenia s ťažkotonážnymi filozofickými plkmi omieľanými donekonečna, len tentoraz nie sú našróbované na nejaký klasický vzťahový alebo vojnový príbeh, skôr na absurdnú brakovú zápletku.
Gróf T. putuje do pustovne, stretáva sa s plejádou postáv, jeho cesta je plná súbojov a konfliktov. Po filozofickej stránke sa rozoberá hlavne téma stvorenia a Stvoriteľa, ale aj fenomén "esse est percipi", slobodná vôľa či zmysel života. Značná časť deja je v podstate metatextom (textom o texte).
Zaujímavé myšlienky (niekedy parafrázy slávnych mysliteľov):
Ariel sa pousmial: „Bytie, vážený, nie je výstrel z pušky. Odkiaľ ste vzali, že má cieľ? A navyše, otázka nenašla adresáta."
„Hľadám slobodu a pokoj! Zabudnúť chcel by som a zaspať!" Lermontovove slová, v ktorých T. zakaždým počul podivný nesúlad, ...
„No prečo si myslím, že môj stvoriteľ je dobrý? Pozrime ho, stvoriteľa... Veľké dielo. Ktorýkoľvek opitý vojak je schopný stať sa stvoriteľom nového života..."
Údajne diskutoval s panovníkom. Ten sa ho spýtal, aké poslanie má ruská civilizácia v univerze. A Soloviev hneď hŕŕ a riekol: „Vaše veličenstvo, je ním spracúvanie slnečnej energie na utrpenie ľudu." Nuž a za to ho strčili do basy.
BOH UMREL. NIETZSCHE.
NIETZSCHE UMREL. BOH.
STE OBAJA HOMOŠI. VASJA PUPKIN.
Neodolateľné krátke príbehy, ktoré veľmi sviežo opisujú radosti a strasti života disidenta v starom dobrom ZSSR. Život v zlatých časoch, kedy abstinenti mali podľa všetkého znemožnený akýkoľvek kariérny postup, kto nekradol, okrádal svoju rodinu a kam by som sa celkom rád pozrel v prípade existencie stroja času. Veľa ľudí by isto mohlo podobné memoáre napísať, len málo ľudí však má taký literárny talent a ostrovtip. Treba pochváliť aj obálku, ktorou sa blyslo vydavateľstvo Absynt.
Podľa porovnávania uznávaných expertov (ak je však také porovnávanie vôbec možné), najbohatšiu históriu spomedzi všetkých krajín sveta má Grécko. Egypt je tiež v tej tabuľke veľmi vysoko. Pre mňa osobne ale Egypt jednoznačne disponuje tou najbohatšou a najatraktívnejšou históriou, takmer bez konkurencie. Izrael by mohol byť na druhom mieste, potom hádam Turecko. Táto kniha skvele zobrazuje fenomenálnu históriu tejto fenomenálnej krajiny. Pána Ladislava Bareša mám načítaného už vcelku dosť, jeho kapacitu v oblasti starovekého Egypta si hádam nedovolí spochybniť nikto. Dobre spracované sú aj moslimský stredovek a moderné dejiny. Z púštneho prachu a nílskeho bahna vystupujú a defilujú extrémne zaujímavé postavy ako Ramzes II Veľký, šialený kalif Hakim, Napoleon, kráľ Farúk v jeho verejnosť pohoršujúcich kraťasoch, či Husní Mubarak so slnečnými okuliarmi.
Trochu ma mrzí množstvo preklepov a tlačových chýb, ktoré sa vkradlo aj do produktov takého etablovaného vydavateľstva, ako je NLN. Ale to je asi tak jediné, čo sa dá vytknúť.
Uznávaná austrálska sovietologička (titul znejúci obdobne ako "uznávaný nigérijský expert v odbore antropológia - parašutizmus") nám predkladá svoju stručnú verziu dejín krajiny, kde zajtra znamenalo už včera. Prístup je vcelku svojrázny a text stručný (to sa ale aj od knihy s názvom Najstručnejšia história ZSSR právom dalo očakávať). Takú kľúčovú udalosť, akou je presný dátum oficiálneho vyhlásenia vzniku ZSSR, by ste tu napríklad hľadali len márne. Pre mňa osobne sa tu však vynárajú niektoré neznáme pohľady a hodnotenia, od prvej po poslednú stranu je text veľmi svieži a číta sa skvele. Anekdoty z každodenného života sovietskeho človeka ("my predstierame, že pracujeme, oni predstierajú, že nám platia"), vtipy a veľmi vhodne zvolené ilustrácie dotvárajú celkovo priaznivý dojem z knihy.