Nyctophile komentáře u knih

Hodnotiť nemôžem, pretože aj napriek úpornej snahe som to ďalej ako po stranu 100 nedoklepal. Skôr som si podvedome začal vizualizovať autora... ulízané vlasy, silné dioptrie, šedý oblek (nie, radšej tmavo zelený), cigaretu odklepáva do masívneho skleneného popolníka...
Ono je jasné, že história NDR je spolitizovaná a v prvom a poslednom rade sa jedná naozaj len o politiku. Ale pre Boha živého, však aj iné veci sa tam museli diať. Toto je len opis zasadnutí, valných zhromaždení, spájania a rozdeľovania partají, tisíc Gustavov, Erwinov, Eberhardov a Hansov k tomu. Obsah niektorých strán tvoria snáď z jednej štvrtiny skratky SED, SMAD, SPD, KPD, LDP, CDU... (borec používa skratku SED od úplného začiatku, no jej význam vysvetlí až na strane 64). Príliš technokratické a pramálo zaujímavé, dalo sa to iste aj inak...

Kniha, ktorou mal u mňa autor šancu rehabilitovať sa po zážitku, ktorý mi sprostredkovala jeho najslávnejšia kniha „Moje meno je červená". Pretože čítať tie elaboráty bolo bolestnejšie, než byť ukrižovaný. Príbeh z mrazivého Karsu je o poznanie lepší, priamočiarejší a zrozumiteľnejší. Na rozdiel od mnohých iných, ja tu nejaké príliš badateľné paralely voči Kafkovmu „Zámku" nevidím. Zopár absurdností by sa tu pravda našlo (novinár, ktorý píše články o tom, čo sa ešte len stane), inak vnímam ale príbeh vcelku racionálne. Romantická linka dáva zmysel a emocionálnosť sa jej nedá uprieť. Dokonca sa našlo pár riadkov, ktoré má cenu citovať:

„Existujú dva druhy mužov. Než sa tí prví zamilujú, musia vedieť, ako tá žena je sendvič, ako si češe vlasy, kvôli akým nezmyslom sa trápi, prečo sa hnevá na otca a aké príbehy a povesti o nej kolujú. Tí druhí, a k nim patrím ja, potrebujú o žene vedieť len veľmi málo, aby sa zamilovali."

„Keď je človek šťastný, nevie, že je šťastný. Až po rokoch som dospel k názoru, že som bol ako dieťa šťastný. V skutočnosti som nebol. Ale nebol som ani nešťastný ako v nasledujúcich rokoch. Ako dieťa som sa o šťastie nestaral."

„Na rozdiel od všeobecne rozšíreného názoru sa človek, pokiaľ chce, môže láske vyhnúť."

2 25.08.2024

Dejiny Lichtenštajnska = 234 strán. Dejiny Iránu = 319 strán (bez tabuliek, registrov a iného balastu = 216 strán). Už len toto prirovnanie prezrádza veľa. Nemuselo by sa ale a priori jednať o katastrofu, ide hlavne o to, čo si teda autor z tej neskutočne dlhej a pestrej histórie Perzie/Iránu vybral. Lebo o komplexnej a obsiahlej štúdii tu nemôže byť ani reči. Vcelku dosť priestoru je venovaného poézii a duchovnu, čo je síce skvelá voľba, ale ani tá sa mi nezdá dotiahnutá. Hodnotím ako márny pokus.

2 09.07.2024

Rozpačitý a rozcuchaný úvod pôsobil skôr dojmom seminárnej práce nejakej priemernej študentky než dojmom serióznej knihy. Potom sa to zlepšilo, ale priaznivé hodnotenie ide na vrub skôr súfijským historkám, bájkam a ponaučeniam, ktoré proste nemôžu sklamať. Samotný prínos autorky v tejto kompilácii a „náučnej" publikácii je priam zanedbateľný.

Niekoľko citácií na zamyslenie:

„Súfizmus znamená, že Boh ťa nechá zomrieť v tebe, aby ťa vzkriesil v sebe."

„Človek je kniha. Sú v ňom vpísané všetky veci, ale tma mu nedovoľuje prečítať si toto poznanie vo vnútri seba samého."

„Harún počul rozprávať o láske Madžnúna a Lajly a zatúžil uvidieť túto slávnu krásku. Keď uvidel Lajlu, nepripadala mu nijako zvláštna. Zavolal si Madžnúna a povedal mu: "Tá Lajla, ktorej krása Ťa doviedla do tohto stavu, nie je vôbec pekná." Madžnún odpovedal: " Lajlina krása je bez poškvrny, ale tvoje oko je vadné. Aby si poznal jej krásu, musíš mať Madžnúnovo oko."

„Boh vraví človeku: „Spomeň si na Mňa a Ja si spomeniem na Teba."

2 11.02.2024

Veľmi chytľavá záležitosť nesúca sa presne v duchu starých islandských ság. Sedíte si v kľude doma, zrazu vám na dvere zabúchajú okoloidúci „hrdinovia" a začnú kričať niečo v štýle: „Počuli sme, že ste vraj veľkí chlapi a bojovníci. My sme však väčší chlapi, tak poďte von, nech vás zabijeme a vydrancujeme celý váš majetok." A tak vám neostáva nič iné, len chytiť ten mizerný kyjak, zhrdzavený biedny oštep či tupú sekeru, vyjsť von a nechať sa zabiť. Pozoruhodná spoločnosť, ktorej ďalšou črtou bola záľuba v legendách a klebetách. Rozhovor, ktorý sa odohral medzi dvoma ľuďmi/štyrmi očami, prerástol o pár mesiacov do legiend, o ktorých sa bavila polka ostrova (to isté platí aj o súboji dvoch jednotlivcov na ceste uprostred ničoho). Fascinujúce. Takisto exkurz do menej známych udalostí európskej histórie začiatku 11.st. bol výživný, takže pánovi Laxnessovi letí do Valhally jedno veľké „takk fyrir"!

2 26.01.2024

Skvelý a podrobný opis géniovho života. Možno až príliš sa to tam hemží zdrobneninami. Wolfík, maminka, tatínek, hubička... Ale to je asi tak všetko, čo sa dá vytknúť.

2 06.12.2023

Asi najlepšou definíciou moderného umenia je téza, že sa v ňom nejedná o prevedenie, ale o nápad. Niektoré nápady sú naozaj pozoruhodné a človek nemusí byť kunsthistorik, aby v nich badal kvalitu. Iné diela sú ale komplexnejšie a priam si žiadajú vysvetlenie. Piet Mondrian patrí práve do tej druhej kategórie a v tejto knihe sám vlastnými esejami, dialógmi a čiastočne útržkami listov svoje umenie vysvetľuje. Bla bla bla, horizontálne línie predstavujú statický ženský princíp, vertikálne línie mužský tvorivý princíp a túžbu, bla bla, priamky najlepšie vyjadrujú napätie, takže oblúky treba úplne odstrániť, bla bla, všetko sú to ale len bolestne nadbytočné plky. Z môjho pohľadu: všetko, čo divák priamo na obraze/v obraze sám nevidí, ale sa mu musí prácne vysvetľovať, je preňho úplne stratené...

2 07.11.2023

Jedinou nevýhodou je obrovský formát a váha. Inak sa jedná o veľmi záživný a detailný dobový popis.

2 10.09.2023

Citát: „..., že medzi mužom a ženou je to nie len tak a že medzi nimi je rozdiel. To je pravda, nie je to len tak, lebo žena niekedy celkom ináč myslí a koná ako muž". Toto hneď na úvod konštatuje spisovateľ (muž), ktorý práve píše román z pohľadu ženy. Nikdy som nemal v dôveru v mužského spisovateľa, ktorý sa snaží vniknúť do ženskej psyché a v tejto knihe to spôsobuje obzvlášť veľkú disonanciu a šušťanie papierom. Na druhej strane, toto dielo treba brať ako skvelý opis svojej doby. Budovateľské nadšenie socializmu nejako neprekáža, v niečo predsa treba veriť (keď je viera skutočná a nejedná sa len o trápnu pózu). Zaujímavá kniha z čias, kedy bol svet ešte v poriadku.

2 17.08.2023

Giovanni Papini takmer pochoval svoju knihu pod čiernu zem už v samotnom predslove, kde chrlí oheň a síru na všetkých nepriateľov svojho svetonázoru. Neskôr nemožno uprieť hodnotu niektorých pasáží, avšak sám seba sa nechápavo pýtam, či sa dá život Ježiša Krista napísať takýmto agresívnym tónom. Text je prešpikovaný nevyberanými útokmi na akúkoľvek myšlienkovú opozíciu, autor neskrýva ani antisemitizmus. Kniha z roku 1921 by dnes nikoho veru k správnej viere nepriviedla, maximálne by mohla slúžiť ako medicínsky prostriedok pri liečbe nízkeho tlaku. Napriek tomu po zrelej úvahe upravujem hodnotenie smerom do nebeských výšin. Talitha qumi!

2 25.07.2022

Chcete v cestopise o Albánsku čítať meditácie nejakého pseudofilozofa na tému, či k nám ženy zoslal vesmír, prípadne že po tridsiatke sa život radikálne mení? No asi ani nie. Oceniť treba ale niektoré informácie, ktoré by sa ku mne inak nedostali.

2 05.04.2022

Pre mňa najlepšia a najzrozumiteľnejšia kniha na danú tému.

2 08.01.2022

Vyberám asi moje najobľúbenejšie z týchto prísloví: „Kto sa žení potme, rozvedie sa vo dne."

2 05.12.2021

Vo svojej dobe tento útly román údajne spôsobil veľký rozruch. Ale tak vo svojej dobe spôsobili veľký rozruch aj filmy zobrazujúce lokomotívu pri príjazde na nástupište.
Uniká mi autorský zámer a celá kniha sa dá zabudnúť asi tak 5 minút po prečítaní. Inými slovami, je úplne zbytočná. Tá kritikmi oceňovaná/zatracovaná naturalistická krutosť je samoúčelná a ak ju aj inšpirovali skutočné udalosti, je príliš prehnaná a teda ťažko uveriteľná. Do deja vstupuje veľké množstvo detailne popísaných vedľajších postáv, ktorých osud však čitateľovi môže byť úplne ukradnutý. Astafiev má evidentne omnoho lepšie knihy, toto bol nesprávny výber.

1 26.02.2025

Pozoruhodná, rozsahom útla knižka vezme čitateľa na exkurziu do záhrad plných pávov a ruží, v ktorých sa prechádzajú čiernovlasé krásavice s útlym pásom a lícami ako granátové jablká. Naokolo v divokých horách sa zase na rýchlych koňoch preháňajú džigiti, pre ktorých znamená česť viac než život sám.
Bez rozsiahlej faktografickej expozície, ktorú prináša erudovaná autorka, by samozrejme čítanie tejto antológie malo polovičnú hodnotu.
Je priam neuveriteľné, ako na ploche hoci len štyroch veršov dokážu autori sprostredkovať atmosféru stredovekého Kaukazu.

VÍTR Z HOR

Kéž ti vítr z hor
ke spánku zazpívá
Ať se slavík z doliny
celou noc ozývá

1 13.02.2025

Aj západní literárni kritici sa museli zhodnúť v tom, že ruská literatúra je tou najpravdivejšou podobou literatúry, ktorá najlepšie zo všetkých zachytila realitu. Ako jediná literatúra na svete prekonala aj samotnú psychológiu ako vedný odbor a ukázala ľudskú dušu v jej pravej podstate.

Toto samozrejme platilo pre velikánov formátu Dostojevského, Tolstého alebo Čechova. Kto prevzal tú pomyselnú štafetu a nesie ju dnes? No samozrejme nikto, pretože dnešný nielen ruský, ale celosvetový marazmus už proste vytvorenie takýchto diel neumožňuje. Musíme sa uspokojiť aj s niečím menším. Napríklad táto rozsahom úsporná knižka, ktorá sa dá zhltnúť za jedno poobedie. Už úvodná poviedka z geologických hlbín Sibíri napovedala, o čo sa bude jednať a že to bude svižná jazda. Že pri tom budú tiecť potoky vodky, o tom tiež asi nikto nepochyboval. Záhada vzducholodí na obálke sa tiež vysvetlila (uspokojivo vysvetlila???). S výnimkou jednej poviedky s politickým motívom sa do mysle ani na jediný okamih nevkradla nuda. Moji osobní favoriti sú jednoznačne dvojica korheľov zajedajúcich vodku granulami pre psov a robotníčka zo zapadákova kdesi v okolí mesta Čeboksary s jej novou láskou.
No a záverečná poviedka to už len úplne zaklincovala. Koniec-koncov, raz sa to naozaj všetko môže skončiť práve takto...

1 08.02.2025

Ak sa niekedy vyskytnete na kopci nad mestom Šumen, ocitnete sa vnútri obrovského betónového, brutalisticko-socrealistického „pamätníka 1300 rokov Bulharska" z roku 1981. Na túto štruktúru môže mať človek akýkoľvek názor, ale veľmi dobre sa tam dá pochopiť monumentálnosť dejín krajiny. Národ, ktorý vlastne ani nebol slovanský (teda aspoň jeho vládnuca časť), mal nakoniec na slovanský svet extrémne silný vplyv. Hlavne preto, že dal svetu cyriliku. No a tu môžeme hneď diskutovať. Svetovo najstarší zachovaný nápis v cyrilike je síce v jaskyni pri bulharskej dedine Krepča, písmo ale zrejme vzniklo v Ochride na území dnešného Severného Macedónska (nič z tohto v knihe spomenuté nie je).
Štandardne kvalitná produkcia z dielne NLN. Dobre zmapovaná je história raného stredoveku, aj turecká nadvláda. Možno obdobie komunizmu by si žiadalo pár strán naviac, ale inak spokojnosť.

1 05.02.2025

História je spracovaná veľmi chaoticky a neprehľadne, zvyšok je v poriadku. Nadpriemerné sú vsuvky českých autorov Patrika a Dalibora, kapitola o žuvaní qátu je veľmi pútavá a profesionálna. Takisto turistika a rybačka na Sokotre.

1 27.09.2024