PeterDzurjaník komentáře u knih
Prvý diel ságy bol veľké sito. Buď si svojich čitateľov našiel (a v tom prípade bol prijatý ako majstrovské dielo) alebo čitateľov pre svoju komplikovanosť, hĺbku a pomalé tempo definitívne odradil. Predpokladám, že tí, ktorí siahli aj po pokračovaní sa zdarne s neznámym svetom vyrovnali vynikajúco a očakávajú ďalšiu skvelú nálož.
V takom prípade môžem priamo povedať, že budú viac než spokojní. Ak bol začiatok Mycelia predovšetkým o predstavení postáv, ich pozadia, tajomstiev a vzťahov a o uvedení do reálií neznámeho sveta, v pokračovaní autorka už začne šliapať na plyn a začne so svojimi postavami hýbať a nechávať ich navzájom kolidovať a vytvárať konflikty. Komplikuje sa vzťah Lucasa k Staffordovi, Pinky aj Aš~šádovi, ktorý sa mu obracia chrbtom. Fiona zasa prestáva veriť Prastarej a upiera svoju vieru k Fomalhiwanovi.
Popritom autorka odkrýva aj minulosť Lucasa a Kamëlë a príbeh sa tak prehlbuje, získava nové impulzy a zvraty. Ešte nie je odhalené všetko, ale predsa len porozumieme pozadiu oveľa viac ako po prvom diely. Navyše sú nám naservírované nové záhady.
Najväčšou prednosťou je však nárast dynamiky a akcie. Či už ide o scénu s rýchlodráhou alebo záverečným vyvrcholením v nemocnici, čitateľ len môže chrochtať blahom a už len s úsmevom spomínať na uťahané tempo predchádzajúcej knihy. Po prečítaní poslednej stránky si budete priať okamžite začať čítať tretí diel.
Rozhodne jedna z najlepších kníh, ktoré som kedy čítal. Obávam sa, že sa k nej budem vracať a vracať a vracať ešte dlhé roky. A dúfam, že sa nikdy nestane, že by na mňa prestala pôsobiť a ja voči jej obsahu zľahostajnel.
Možno ste aj vy čítali príbehy sudcu Ti z prostredia Číny siedmeho storočia riešiaceho rôzne vraždy a záhady. A spýtali ste sa či by sa nedalo podobného vytvoriť z domáceho prostredia. A Vlastimil Vondruška priniesol vlastnú odpoveď: kráľovského prokurátora Oldřicha z Chlumu žijúceho za čias přemyslovského kráľa Přemysla II. Autor je navyše historik, takže dôverne pozná prostredie českého stredoveku, pomery, vzťahy a ostatné reálie. Chápe však aj to, že čitateľ má o tejto dobe svoje vlastné očakávania a tak je sem-tam nútený nepridŕžať sa historickej pravdy dôsledne.
To najdôležitejšie je ale či sa kniha dobre číta, je pútavá a funguje ako plnohodnotná detektívka. Podľa ohlasov čitateľov a obľuby série myslím, že odpoveď je jasná. Dýka s hadom sa skutočne ľahko čítala a máte pocit, že po prečítaní kapitoly sa musíte pustiť okamžite do tej ďalšej. Text možno pôsobí akoby ste čítali staršie knihy a ani jazyk nepôsobí práve najmodernejšie, ale vzhľadom na zasadenie do minulosti to dáva zmysel a pri čítaní to neprekáža. A určite nie som jediný, kto si vychutnáva detektívky staršieho typu kde vyšetrujúci nepoužívajú stopy DNA, mikroskopy a závery kriminálnych znalcov, ale všetko sa rieši pomocou mozgovej činnosti (na spôsob Holmesa či Poirota).
Aj sám Oldřich má charizmu, ktorú od neho očakávame. Človek s vysokými mravnými zásadami hlboko veriaceho v spravodlivosť a pravdu aj keď svet okolo neho vyznáva zneužívanie moci, intrigy, vraždy a manipulácie. Zvyšné postavy až tak nezaujali, resp. nemali toľko priestoru na hlbšie ponorenie do ich povahy a temperamentu (Ludmila, Havel, podozriví). Jedinou výnimkou je mladý panoš Ota. Okamžite si ho obľúbite práve pre jeho ľudskosť a poklesky. Dodáva do románu človečenstvo a život. Chápem, že Diviš má zobrazovať jeho protipól, ale dúfam v to, že neskôr dostane aj on viac priestoru, kde sa o ňom dozvieme viac.
Jednotlivé prípady fungujú, mám k nim len málo a nepodstatných pripomienok. Osobne mi chýbalo odhalenie vinníka tak jasnými a nespochybniteľnými dôkazmi, že nemá šancu sa z viny vymotať. V prípade vraždy Jindřicha z Donína však musel prokurátorovi pomôcť sám vrah útekom a aj Adalbert bol odsúdený viac-menej na nátlak lakomého komtúra a i v tomto prípade pripravoval Oldřich pascu s uhliarovým synom. A zatiaľ čo v prvom prípade mohol čitateľ uvažovať o vrahovi spolu s vyšetrovateľom, posudzovať výpovede podozrivých a zvažovať kto je vrahom, v druhých dvoch už tú šancu nemal, pretože Vincent, Vít a Konrád Wolf sa objavujú až v samom závere a obzvlášť o existencii posledných dvoch sa dozvieme až v samom závere.
Nevyznamenal sa ani korektor, ktorý záver nezvládol a tak sledujeme Konráda Wolfa a o pár odstavcov je to Konrád Volf a raz dokonca Konrád Oto. Svedok Jíra (uhliarov syn) je zasa raz oslovený ako Vít a aj pobehlica Lucie sa raz mení na Ludmilu.
Ale ako som zmienil vyššie, sú to len menšie zakopnutia a celkové uspokojenie z knihy je dostatočné na to, aby ste neskončili u tohto dielu, ale pustili sa aj do zvyšku série. Veľkým plusom je aj akčná pasáž s Otom v závere.
Autorka aj na treťom diely ságy Mycelium ukazuje čo dokáže 10 rokov usilovnej práce na jednom príbehu. Niekto by to mohol považovať za zbytočne premrhaný čas, ale dovolím si povedať, že práve Mycelium je živý dôkaz, že dlhodobá práca s textom prinesie dokonalosť. V románe nie sú hluché miesta, ale len dôležité state posúvajúce dej dopredu alebo prehlbujúce našu znalosť o postavách.
Už predchádzajúci diel naznačil potenciál ságy a poukázal na dôvody rozťahanosti dielu prvého. Predtým sa dej posúval pomerne pomaly a prím hralo predovšetkým predstavenie postáv, vysvetlenie ich vzťahov a cieľov. V Páde do temnôt sa však tempo rozprávania zvyšuje a stáva sa plnohodnotným partnerom psychologických sond do hláv postáv. Čitateľ je ohromený hneď prvou kapitolou a aj ďalšie prinášajú pútavé zvraty a konflikty. Ďalším bonusom pre trpezlivých čitateľov (ktorí to po prvom alebo druhom diely nevzdali) je odkrývanie tajomstiev naznačených z minulosti. Kládli ste si otázky čo je medzi Maëwënë a Ëltaühl? Ako zomrel Giles Hildenbrandt? Ako je to vlastne s Morrisonovou chorobou? Práve teraz nastal čas aspoň čiastočne ich zodpovedať. Zároveň sa však vynárajú záhady nové a do zložitej mocenskej hry vstupujú ďalší hráči: Gerdánci a Akkütlix osobne. Lucas sa tak ocitá v situácii, že sa o neho zaujíma čoraz viac osôb a hnutí, ale všetci sledujú vlastné ciele a taktiku. Nielenže si nemôže dovoliť nikomu veriť, ale sa mu aj kráti čas života.
Atmosféra čoraz viac hustne, postavy sú stále plastické a uveriteľné, príbeh sa na jednu stranu vyjasňuje, ale zároveň v podstatných záležitostiach zostáva tajomný. Záver je tradične tak napínavý, že okamžite túžite v rukách držať pokračovanie. Zostáva mi len dúfať, že nastavená latka tempa rozvíjania príbehu zostane minimálne zachovaná a nebude spomaľovať. Čitatelia zrejme ocenia predovšetkým akčné scény (gerdánska akcia na začiatku knihy, konfrontácia na parkovisku Rady či recepcia na habitate D-z-Abyss), mňa osobne zaujali aj pomalšie state hovoriace o charaktere postáv (Taliho hrdinstvo v Blue Springs, stret Maëwënë a Ëltaühl či rozhovor Lucasa a Aš~šáda v závere). Aš~šád sa skutočne stáva dôležitou postavou, pri ktorej sa budete neustále spytovať na koho strane vlastne stojí? Je to kladný či záporný hrdina? Každopádne vás čaká jedna z najpútavejších a najpremyslenejších českých kníh roku 2014.
Na posledný diel ságy sa tešilo množstvo čitateľov. Mycelium je oprávnene považované za jednu z najlepších sci-fi v našich končinách, ktorá znesie aj konfrontáciu so zahraničím. Je osobitá svojou prepracovanosťou a zameraním na psychológiu postáv, ich motiváciu a premýšľanie. Naopak akčné pasáže sa v nej príliš neodohrávajú, čo nie všetci čitatelia dokážu stráviť a len tí skutoční fanúšikovia sa tým nenechali odradiť a vedia si vychutnať toto skvelé dielko.
O to zaujímavejšie pôsobí rozhodnutie autorky prehodnotiť svoj plán a napísať ešte jeden diel, ktorý by už tentokrát mal byť skutočne posledným. Má to ale za následok jednu podstatnú nevýhodu: kniha ako celok prišla o to najdôležitejšie – záver. Predchádzajúce diely vždy končili akčne a vynahrádzali nedostatok situácii kedy sa čitateľovi rozprúdi v krvi adrenalín a nedokáže knihu odložiť. Spomeňme si napríklad na kontakt Lucasa s Loďami v priestoroch nemocnice (zorganizovaný Aš~šádom a Halessym), na recepciu v D-z-Abysse či udalosti na Marse pri snahe sektárov privolať Hviezdovládcov. Nič také veľkolepé sa teraz nekoná a musím priznať, že mi to chýba. Akoby sa tým Hlasy a hviezdy dostali pod kliatbu prostredných dielov trilógií: hru rozohrali už predchádzajúce diely a záver bude až nabudúce, tak teraz musíme hrdinov nejako dostať od jednej fázy k druhej… Mnohí mi určite budú oponovať, že táto séria bola vždy zameraná na iné veci než na akciu, ale ako bolo spomenuté predtým, nikdy v nej ale ani úplne neabsentovala (ako ďalšie príklady môžu poslúžiť trebárs nehoda nadzemky v prvej časti, boj so zürëghalom či snaha o chytenie Sgena v gerdánskom agentovi).
Kým som ešte pri sklamaniach, chýba mi tu ešte jedna vec: doteraz bol každý diel pomerne vyrovnaný v rozprávaní príbehov viacerých postáv. O každej z hlavných postáv sme sa dozvedeli dostatok, aby ich to posunulo nielen v príbehu, ale aj našom poznaní. Lenže tentokrát hrajú prim len štyri postavy (Lucas, Aš~šád, Paüsuë a Aöhrlëmëgerl), ktoré si dokázali vydupať takmer všetku pozornosť. A Fiona s Kamëlë dostali každá po slabej kapitole. Celkovo na mňa Hlasy a hviezdy pôsobili akoby rozprávali zvlášť dejové linky jednotlivých postáv a len pri nevyhnutných bodoch sa pretli. Ak by ste si vybrali ľubovoľnú hlavnú postavu a prerozprávali si dej len z ich pohľadu, dáva vám zmysel bez toho, aby ste ho doplnili o príbehy ostatných postáv. Nechcem tvrdiť, že inteakcia medzi hrdinami úplne chýba, ale jednotlivé príbehy sú oveľa samostatnejšie než predtým.
Ale poďme ku kladom. Kniha opäť nenudí a dobre sa číta aj napriek náročnejším pasážam (napr. monológ kňaza o náboženstve). Stránky len tak letia. Navyše došlo aj na odhaľovanie skrytých plánov a my začíname mať jasno čo sa to vlastne stalo v minulosti a deje v prítomnosti. Tí šikovnejší a pozornejší z nás, ktoré si všímali pár náznakov a vytvorili si vlastné teórie, dôjdu k poznaniu či uvažovali správne alebo nie. Páčilo sa mi aj prepojenie na novelu Lunapark Luna, ktoré je podané tak, že dáva zmysel aj tomu, kto ju nečítal, no pekne dopĺňa známe veci tým, ktorí sa k nej dostali. Konanie postáv je logické a pochopiteľné. Opäť tu máme silné ženské hrdinky, takže absenciu Maëwënë a jej sestry ani nepostrehnete.
Celkovo ide stále o vysoko nadpriemerné dielo, ktoré v pomeroch Česka a Slovenska nemá konkurenciu. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že v pomere k predchádzajúcim dielom ide o mierny pokles. Už nám len ostáva tešiť sa na (dúfajme) skutočne záverečný diel. Už teraz ale viem, že mi svet mycelia a jeho postavy bude chýbať.
Jedna z najsilnejších protivojnových kníh. Aspoň tak je momentálne hodnotená. Mám však pocit, že skutočne jej dokážu porozumieť len ľudia, ktorí vojnu zažili. Nie je ani tak o vojne ako skôr o vyrovnávaní sa s ňou. Sám autor chápe, že vojny nikdy neprestanú a ľudia sa budú neustále vraždiť, chápe rovnako argumenty prečo boli Drážďany bombardované (aj keď neboli vojenským cieľom), ale hrôzu, ktorú tam videl, ho ovplyvnila na celý život.
A jednotlivé spomienky sa odvtedy objavujú aj v najnečakanejších okamihoch (ako napr. Billymu na výročí manželstva). Román pomerne verne popisuje syndróm postraumatického stresu: výkriky zo spánku, unikaniu realite, strata zmyslu života, snaha vysporiadať sa s otrasnými a neľudskými zážitkami, náhle výbuchy plaču. Návrat do mierového života pôsobí skôr ako sen. Narážajú aj na nepochopenie bežných ľudí, ktorí tieto hrôzy nevideli a nedokážu ich ani pochopiť. Billy je síce schopný založiť si rodinu, ale jeho city sú otupené a vzťah k manželke je opísaný akoby mal k nej neustále odstup. Rovnako u detí. Porozumenie nachádza len u Rosewatera, vojaka v nemocnici pre veteránov. Taktiež sa nevie zaradiť do bežného života, neverí vlastnej vláde a to, čo veril doteraz, považuje za klamstvá. Už ani tie nefungujú, aby mohol pokračovať v žití.
Obaja nachádzajú jediný možný únik. Vo vytváraní umelej reality, fantázie s koreňmi v prečítaných sci-fi knihách. Billy je nimi až tak pohltený, že verí v ich skutočnosť. Spočiatku čitateľovi nie je jasné, či je únos skutočný a či sú Tralfamadorčania reálne bytosti, no postupom času sa ukazuje, že väčšina z toho, čo Billy „zažil“ sú naozaj len čriepky z kníh a spomienok z vojny. Vytvára si vlastnú filozofiu. V nej ľudia vlastne ani nemajú slobodnú vôľu a preto neexistuje ani nič dobré alebo zlé. Jednoducho sú to veci, ktoré sa musia stať a ľudia sú ich otrokmi. V živote sa holt hrozné veci stávajú. Aby bol znesiteľný je tu len jeden recept – koncentrovať sa na chvíle šťastia.
Kniha nie je pre bežného čitateľa ľahká. Nedrží človeka za ručičku a nevysvetľuje mu všetko na počkanie. Očakáva, že sa čitateľ zamyslí a sám hľadá zmysel vypovedaného svedectva. Povrchní vyhlásia, že ide o chaos deja, postáv, že dokonca ide o zľahčovanie vojny. Len tí najpoctivejší a premýšľajúci však odhalia za cynickým textom posolstvo človeka, ktorý ani po desaťročiach nedokáže nájsť slová vypovedajúce o hrôzach, ktoré zažil vo vojne a musí ich zaobaľovať do metafor a umelej fikcie. Ide o román, ktorý sa dá pochopiť lepšie pocitmi a srdcom než logikou a doslovnosťou.
Oldřich z Chlumu a jeho prípady sú pomerne pozitívne prijímané čitateľskou verejnosťou a už si našli svoj okruh priaznivcov. Vytvorili si aj určitý štandard a človek približne vie, čo môže od Vondrušky očakávať. No konkrétne tento román mi príde ako vystupujúci z radu a (bohužiaľ) nie práve v najlepšom svetle.
Kráľovský prokurátor zväčša ťažké prípady rieši spoločne s čitateľmi. Dáva im rovnaké šance na odhalenie páchateľa aké má on. Niekoľkokrát za pátranie sa pristaví a buď s Otom alebo s Divišom preberie doterajšie pátranie a nazbierané dôkazy. Akciu väčšinou zabezpečuje Ota a to skôr v menšej miere, rozhodne však nejde o akčnú jazdu. A práve v tomto je román výnimkou. Znamenie rožmberskej ruže je čistokrvným dobrodružným príbehom, kde pátranie zohráva menšiu úlohu. Dôraz je na akčné pasáže ako napadnutie Ludmily, obliehanie Harasova, snaha presvedčiť Oldřicha ku kráľovražde a záverečné odhalenie pred očami kráľa. Sám Oldřich po väčšinu času pôsobí zmätene a presúva sa po území hradu a nádvoria a snaží sa z pár rozhovorov zistiť čo sa vlastne deje. Takže čitateľ je zmätený s ním. Odhalenie vraha a vysvetlenie uvažovania, ktorým bol odhalený, pôsobí mierne nasilu a nie práve uhladene. Vrah sa navyše objavil len nakrátko po príchode prokurátora do Prahy, potom zmizol a zázračne sa objavuje až pri odhalení. Nehovoriac o kostrbatom vysvetlení toho ako bol vlastne Oldřich privolaný ku kráľovi (presvedčenie Wilheringa by sa ešte dalo pochopiť, ale to, že bol zavraždený zlodejom a ten sa stal novým poslom bolo už vyslovene kŕčovité a nepresvedčivé).
Najhoršie však dopadol prípad zavraždeného lekárnika. Všetko pátranie (ak nepočítame Otovou obhliadku miesta činu) sa odbije v samom závere a to veľmi urýchlene. Priam cítiť autorovu snahu čo najskôr príbeh ukončiť a zbytočne ho už nekomplikovať. Celý Vojtkin prípad by si podľa mňa zaslúžil dôstojnejšie miesto. Nemusel byť vyrovnaný ostatným dvom, ale takto skutočne pôsobí „odfláknuto“.
Autor priviedol na scénu aj nové postavy: Ludmilu, ktorá bola väčšinou len spomínaná, ale aktívne sa doteraz veľmi neprejavila, a Kunhutu. A samozrejme postavy súvisiace s aktuálnymi prípadmi. Žiaľ, ani jedna z nich nepôsobí veľmi sympaticky. Najmä Kunhuta pôsobí absolútne nedôveryhodne a to je pritom autor profesionálny historik. Skôr ide o karikatúru než o osobu z mäsa a kostí. Tento dojem mám pri väčšine ženských postáv: Ludmila, Přiběna, Kunhuta, Vojtka či Jadwiga sú predstavené len ako ženy úplne podriadené ženským emóciám a túžbam. Všetko sa u nich točí okolo sexu. Od Kunhuty, Přiběny a Jadwigy v postavách poživačných žien k Vojtke, ktorá neustále horí za vernosť a lásku, no v konečnom dôsledku taktiež podľahne Otovi a aj do budúcna mu sľubuje erotické hry. A nakoniec Ludmila, ktorá ako počestná manželka počestného muža musí pôsobiť zdržanlivo, je v knihe zobrazená ako žiarlivá manželka vybíjajúca si zlosť na služobníctve. Autor skrz svoj text a postavu Oldřicha pôsobí ako zatrpknutý starý mravokárca. Hlavne správanie Vojtky mi prišlo značne nepresvedčivé a umelé.
Záverom možno povedať, že som sklamaný – nepresvedčivé postavy, nie práve ladne vysvetlené pozadie prípadov a stereotypy. Myslím si, že sa dajú nájsť lepšie remeselne zvládnuté príbehy Oldřicha z Chlumu, kde má človek po prečítaní pocit, že všetko do seba zapadá a v príbehu nie je problém sa orientovať. Kde sú sympatickejšie a uveriteľnejšie postavy. Faktografické chyby (napr. o pohlaví Oldřichovho a Ludmilinho potomka) sú už len finálnymi klincami do rakvy. Napriek tomu verím, že sa nájdu aj čitatelia, ktorí ocenia akčné pasáže a budú benevolentnejší k viacerým nedostatkom, ktoré sa v knihe objavili.
Návrat Geralta a jeho sveta vyvolal rozruch, najmä keď sa s nim veľmi nerátalo. Okamžite sa vyrojili porovnávania so ságou o Geraltovi a Ciri a nespokojnosť, že kniha viac než román pripomína navzájom poprepletané poviedky.
Zo svojho hľadiska tvrdím, že nadmerná kritika je neoprávnená. V prvom rade zafungovala nostalgia, keď si podľa čitatelia dnes pôvodnú ságu značne idealizujú a v skutočnosti nie je tak dobrá ako ju vnímajú teraz. V posledných dvoch dieloch už Sapkowskému výrazne prerastala cez hlavu a pokiaľ ide o atmosféru, vedenie príbehu a vypointovaným záverom, darí sa mu to viac v jeho poviedkach než v románe.
Aj v Bouřkové sezóně je vidieť, že románová forma mu tak nesedí a skutočne sa pridávam k tým, ktorý v tejto knihe vidia viac zbierku poviedok. Lenže to neznamená, že by čitateľ nedostal to, čo si od zaklínača praje najviac: zaujímavé postavy, intrigy, morálne rozhodnutia, sarkazmus, cynizmus a kritika chorej spoločnosti čarodejníkov a smotánky vysokých kruhov zo stránok priam fyzicky odkvapkáva. Nechýbajú ani živé erotické a bojové scény, rovnako ako špecifický humor
.
Geralt je trochu iný než ho poznáme so ságy, ale je to pochopiteľné. Je mladší, má ešte isté ideály a hodlá bojovať za spravodlivosť. Ale zároveň sa už učí a začína chápať zbytočnosť svojich očakávaní.
Najlepšou dejovou linkou je určite tá s aguarou počas plavby do Novigradu svojou napätou a hrozivou atmosférou. Nasleduje časť s Degerlundom. Naopak ma veľmi neoslovili udalosti v Keracku a už vôbec nie hľadanie mečov, ktoré sa snažilo držať dej všetkých udalostí pokope.
Záverom: ak odhodíte nezmyselné nostalgické očakávania a porovnávania so ságou, nebude vám nič brániť užiť si plnými dúškami Geraltovho sveta a nájdete v ňom to, prečo ste si ho zamilovali.
Predposledný diel ságy je už čas, aby sa začali jednotlivé zápletky postupne rozmotávať a naznačovať, že rozuzlenie sa blíži. Väčšinou aj dej sa ešte viac urýchľuje a naberá na obrátkach. V tomto smere Vidění predstavu úplne nenaplňuje. Tempo príbehu sa oproti predchádzajúcemu dielu spomaľuje a opäť sa viac ponárame do psychológie postáv. Našťastie nespomaľuje až príliš. V hlavnom centre pozornosti sa ocitá predovšetkým posádka mŕtvej Lode a na vedľajšie línie sa nedostáva. Prakticky až v závere zohráva úlohu aj sekta očakávajúca apokalypsu, čo niekomu môže vadiť.
Rozmotávanie zápletky sa predsa len koná, ale s dodatkom, že to tak vnímajú predovšetkým vnímavejší čitatelia premýšľajúci nad príbehom. Tí si domyslia aj to, čo je len naznačené medzi riadkami a nie je do plne dopovedané. Náznakov je tu značné množstvo a spolu s informáciami s predchádzajúcich dielov vám dáva nahliadnuť do toho akým smerom sa záver cyklu bude vyvíjať. Ak si už nepamätáte náznaky z predchádzajúcich častí a nie vždy si všimnete tie v tejto, bude sa vám javiť zápletka naďalej tajomná a možno aj neprehľadná. Na mňa to funguje a beriem to ako klad knihy.
Spomenuté spomalenie tempa má racionálny dôvod – hlavnou témou knihy je totiž premena. A to ako premena fyzická (ukázaná na Lucasovi), tak aj tá mentálna (Pinkertýna či Fiona). Aj Stafford sa postupne dotvára z osoby význačného postavenia a zatiaľ s akým-takým morálnym kreditom do charakteru bez chrbtice a zbabelstva. Činí tak najskôr s túžbou zachrániť si svoje postavenie, no čoraz viac do tohto procesu prichádza aj obyčajný ľudský strach pred silnejšou mocou a obavami z bolesti. Stafford si všetko uvedomuje a o to je jeho pád strašnejší a bez východiska. V niektorých momentoch ho dokážeme pochopiť a vyslovene nám ho je ľúto a zároveň nás odpudzuje, aby sme si vzápätí uvedomili, že my by sme v rovnakej situácii reagovali zrejme rovnako. Aby boli tieto premeny uveriteľné, musia mať určitý čas a nemôžu byť urýchlené. Pomalejšie plynutie deja sa snaží vykompenzovať dynamický záver, čo u mňa fungovalo.
Veľa z čítajúcich bude určite upozorňovať aj na konflikt dvoch civilizácií a bude v nich vidieť kritiku autorky voči cudzím kultúram, najmä islamu. Silne pôsobí predovšetkým kapitola o vypuknutí ľudských obetí. Napriek tomu si myslím, že autorkiným úmyslom nebolo vzbudzovať odpor ľudí voči iným kultúram ako skôr poukázať, že aj tolerancia má určité hranice a integrácia neprebieha lusknutím prstami ako si to politici často predstavujú. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí sa cítia novými vplyvmi očarení a podliehajú módnym vlnám, ale ak je spoločenstvo či národ dostatočne morálne pevné a má hodnoty, z ktorých nie je ochotné zľaviť, dokáže sa cudzím vplyvom ubrániť. Problém nastáva ak vo vlastné hodnoty neverí a ustupuje z nich dobrovoľne. Ak si tieto hodnoty nevie alebo nechce chrániť, je takýto národ neistý a padne. Ak je tomu však naopak a za svojim presvedčením si stojí a nebojí sa aj konať, tak sa nemusí bať ničoho. Preto ak už mám v románe hľadať nejakú kritiku, tak je to zbabelosť ľudí (často vo vedúcich funkciách, ktorí by prví mali na tieto veci dohliadať) zatvárajúcich oči a ich morálna zkazenosť – ako je to ukázané na Staffordovi. Jeho protipólom a riešením je osobnosť Daniela Byrda.
V prípade, že nemáme sebavedomie a dôveru vo vlastné hodnoty, stávame sa súčasťou ľahko zneužiteľného stáda aké využilo aj Fionu.
Sumárom som veľmi spokojný s naservírovaním prídelom a lačne očakávám zakončenie série (dočkať by sme sa mali v polovici roku 2016). Vždy som rád za knihu, ktorá nie je len o akcii a zvratoch, ale nad ktorou sa dá aj zamyslieť a podiskutovať o nej s ostatnými. A v tomto Mycelium nikdy nezlyhávalo.
Dlho som sa plánoval dopracovať k prečítaniu si detektívky z pera J. K. Rowlingovej a tesne pred začatím čítania som si pozrel recenzie čitateľov a prekvapilo ma, koľko z nich ju označilo za nudnú a neprimerane dlhú. Až som sa začal obávať. Ale teraz po dočítaní musím konštatovať, že hoci je kniha z tých dlhších, čítala sa plynulo a nenáročne. Nenudila nikdy.
Zo začiatku sa mi síce zdalo, že je tu až priveľa vecí, ktoré nesúvisia s riešením prípadu a týkajú sa súkromia Strika a jeho asistentky (Charlotte, Lucy, Strikov otec, Matthew), ale vo finálnom pohľade chápem, že prehĺbili naše poznanie súkromného sveta hrdinov a zároveň oddeľovali pasáže, v ktorých boli dlhšie výpovede svedkov a dali nám oddýchnuť od premýšľania a čas na zosumarizovanie poznatkov. Aj keď je príbeh pomerne náročný na rekonštrukciu, všetko do seba zapadá a keby mal čitateľ dostatok času sa ku knihe vrátiť ešte raz a čítať ju od začiatku, uvedomí si kompaktnosť celého deja a jeho logickosť.
Najdôležitejším bodom, ktorý rozhodne o tom či sa vám bude príbeh páčiť, sú vaše preferencie – to čo od detektívky očakávate. Máte v nej radi akčné scény a dynamiku. Bohužiaľ, Volanie kukučky je skôr o postupných výpovediach svedkov, spriadaní vašich teórií, vykresľovaní zaujímavých postáv z rôznych sociálnych úrovní a rôznych názorov. Naservírujú sa vám tu arogantní boháči zvyknutí rozkazovať (Bestiguiovci, Tony, Ursula) alebo závistliví chudáci snažiaci sa ľahko dostať k peniazom (Marlene, Rochelle), rovnako ako aj ľudia na rozmedzí toho všetkého či dobráci snažiaci sa robiť svoju prácu dobre a niektorí skutočne ľutujúci stratu ľudského života a nie módnej ikony. Postupne spoznávame nielen rodinu a priateľov obete, ale vynára sa nám aj sama obeť ako ľudská bytosť.
Niektorí možno budú v knihe hľadať aj sociálnu kritiku či kritiku rasizmu, ale podľa mňa o to autorka úmyselne neusilovala, ale snažila sa zobraziť svet taký aký je a už záleží na čitateľovi ako ho vníma a vysvetľuje si ho.
Aj keď sa dá vytušiť ako bude pokračovať príbeh Robin a Cormorana, teším sa na ďalší diel a dúfam, že ma pobaví minimálne tak dobre ako ma pobavil tento. Len Robin by mohla tentokrát dostať viac priestoru.
Vynikajúci, objektívny a zasvätený pohľad nielen na Michaela Schumachera, ale F1 celkovo. Medzi klady patrí rozhodne to, že tento pohľad je celkový a všíma si nielen to dobré na legendárnom pilotovi, ale pozorne analyzuje aj to zlé.
Odporúčam nielen fanúšikom MS a Ferrari, ale aj jeho zarytým odporcom.
Táto detská kniha (je skôr pre deti než mládež) nie je určená každému. Obsahuje síce napínavé dobrodružstvo, no ocenia ju predovšetkým čitatelia, ktorí sa dokážu s postavami stotožniť. Teda vzdelané, radi sa učiace, poctivé a cítiace sa kvôli tomu tak trocha odstrčené a osamelé. Ostatným sa príbeh točiaci okolo testov, učenia a hlavolamov bude zdať málo atraktívny. Prvé kapitoly sú navyše výrazne dlhé a môžu taktiež odradiť. Kým sa začne diať niečo skutočne dobrodružné, chvíľu to trvá a čitateľ sa musí prehrýzť cez mnoho stránok. Podrobnejší úvod je však potrebný, aby ďalší príbeh dával zmysel a pôsobil uveriteľne. Pre niekoho už hrúbka knihy (okolo 500 stránok) môže pôsobiť zastrašujúco.
Ak sa kniha dostala do rúk mladým knihomoľom a tak trocha introvertom alebo vedátorom, budú nadšení a čítanie si užijú. Román je napísaný ľahkým perom a dobre sa tak číta. Ľahko sa stanete súčasťou deja a dej navyše nie je tak predvídateľný, aby ste sa netešili na rozuzlenie celej zápletky. Dospelejší čítajúci síce budú tvrdiť, že postavy konajú až príliš idealisticky a poctivo, že to pôsobí nereálne, ale na druhú stranu má kniha (obzvlášť pre deti) pôsobiť aj výchovne a tu sa tak činí bez väčšieho násilia alebo mentorovania.
Prekladateľ odviedol skutočne dobrú prácu a hoci väčšinou kritizujem prekladanie osobných a zemepisných názvov, tu to skutočne pomohlo. Román určite ukrýval mnoho prekladateľských orieškov a hračiek (meno školy, Konrádovo meno a pod.). Verím, že práve vďaka jeho citlivej práci kniha nepôsobí až moc odborne a upäto a je k mladému čitateľovi priateľská. Zároveň však nevyznie infantilne. Rozsiahly textový blok príjemne osviežujú originálne ilustrácie Carson Ellis dotvárajúce atmosféru príbehu a úzko korešpondujúce s tým, čo sa na stránkach deje.
Záverečné odporúčanie znie: kniha je pre mladého čitateľa výzvou a poteší predovšetkým také dieťa, ktoré už má nejakú čitateľskú históriu a má vzťah k vzdelávaniu a rozvíjaniu svojich schopností. Pre ostatných to bude príliš náročná a zrejme aj nudná kniha, pre ktorú nebudú mať dostatok trpezlivosti.
5/5
Jedna z najsilnejších zbierok, ktoré som kedy čítal. O to je to zaujímavejšie, že ide o súbor poviedok z počiatočného štádia autorovej tvorby. Určite bude mnoho čitateľov proti tak vysokému hodnoteniu a budú poukazovať na rôzne negatíva tvorby Lovecrofta a jeho prešľapy voči literatúre, ale existuje pomerne široký zástup čitateľov, ktorí autora chápu a dokážu sa vcítiť do toho, čo nám odprezentoval: do jeho predstáv, snov, obáv až strachu. Lovecroft tieto pocity a atmosféru vie skvelo popísať a podať ďalej. Dokáže čitateľa znepokojiť, dostať ho z jeho komfortnej zóny a ak máte šťastie a čítate jeho príbehy v primeranom prostredí (napr. neskoro v noci keď puká nábytok alebo počujete za oblokom podivné šuchtavé kroky), to len potom sa vám srdce rozbúcha a všetko prežívate ešte intenzívnejšie.
Chápem, že pre veľkú skupinu čitateľov bude naopak Lovecroft ťažko stráviteľný. Štýl je predsa len už značne archaický, dialógy aby človek hľadal lupou, chýbajú tu ženské hrdinky a veľa príbehov má spoločné námety a ťažko sa rozlišujú (pochyby o tom či spomienky na udalosti sú skutočné alebo šlo o sny alebo halucinácie). Taktiež popisy miest sú možno až príliš podrobné a brzdia spád príbehu. Ale všetko sú to znaky doby, v ktorej príbehy vznikali a patria k Lovecroftovi a ak ste jeho pravidelným čitateľom, už ste si na to zvykli a jednoducho vám príde, že to k atmosfére jeho diel patrí.
Mnohí záujemcovia, ktorí sa k tejto knihe dostali v kníhkupectve, si určite museli položiť otázku či táto drobná, útla poviedková zbierka v sebe ukrýva dosť, aby ukojila naše mlsné sci-fi jazýčky. Predsa len, je tu desať poviedok a to na necelých dvesto strán. Je jasné, že budú väčšinou krátke a nebude tu dosť priestoru na vykreslenie postáv či zložitejší príbeh. Vynahradiť to môžu len príbehy so skvelou atmosférou, prekvapivou pointou alebo originálnym nápadom.
Po prečítaní mám pocit, že moje očakávania neboli naplnené stopercentne, ale Davidovi Šenkovi sa nedá uprieť rozprávačský talent, ktorý vás nepustí kým jeho príbeh nedočítate. Taktiež má bohatú fantáziu a dokáže vyvolať tak vynikajúcu atmosféru a pocity, že až tak nevadí ak vás samotný dej nechytí. Je tu aj mnoho nápadov, ktoré by si rozhodne zaslúžili bližšie rozpracovať a lepšie by vynikli vo väčšom formáte (novela, román). Dá sa aj povedať, že všetky poviedky si držia približne rovnakú úroveň kvality a vyslovené prepadáky som nezaznamenal.
Na druhú stranu si viem ale predstaviť, že mi asi väčšina z nich trvalo nezostane v pamäti. Že by boli nielen dobre remeselne zvládnuté, ale posunuli sa až na nadpriemernú úroveň. Kde by sa spájala ako hutná atmosféra, tak aj pútavý príbeh a prekvapivá pointa. Najlepšie spätne hodnotím Kamas: Kořeny budoucnosti, ktoré k tomu mali najbližšie. Vychutnával som si ju od začiatku po posledné písmenko. Vyslovene tu nebola žiadna, ktorá by ma roztrpčila – akurát Proroctví Umána mi nesedelo svojim zasadením k ladeniu ostatných príbehov.
Pokiaľ ste pravidelným čitateľom Pevnosti, pripravte sa, že viaceré poviedky vám budú povedomé! Záverom: zbierka sa hodí na chvíľky pokoja keď máte čas si prečítať niečo kratšie a príjemne ho tak využiť.
Ak porovnávam tento príbeh so Závojom smútku, rozhodne ma bavil viac tento príbeh. Celková atmosféra aj postava samého Doktora je viac dospelá a vážna. Tunajší Doktor pôsobí oveľa staršie a pesimistickejšie ako ten, ktorého poznáme z predchádzajúcej knihy alebo seriálov a nie je tu toľko vtipov a hlášok, čo nutne nie je na škodu a osobne som si to užíval. Skrátka to sedelo k ladeniu celej knihy podporenou trebárs scénou zo sirotinca alebo chvíľ keď deti prišli o rodičov či sestru.
Taktiež záver pôsobí lepšie ako pri Závoji, ktorý mi naopak skazil celkový dojem knihy. Tentokrát nedôjde na žiadne logické kotrmelce alebo bláznivých klaunov a celkovo je tak kniha vhodnejšia aj pre ľudí, ktorí Doktora ešte nepoznajú alebo ho poznajú len letmo. Tempo príjemne ubieha, atmosféra vás pohltí a za jedinú slabinu považujem vedľajšie postavy. Verím, že Hogoosta mohol zohrať výraznejšiu úlohu a aj Lillian či právnik Hellic Dansard sú viac-menej len do počtu.
Rozhodne verím, že pokiaľ vás Závoj smútku nepresvedčil, Dalecká generácia dáva dostatočnú nádej na to, aby ste knižnému Doktorovi dali ešte šancu.
Záverečný diel série väčšinou vždy rozhodne ako sa bude posudzovať celok. Či prevládnu tie pozitívne dojmy a zaujímavé rozuzlenie alebo nás vyvrcholenie znechutí a to prekryje aj dobré stránky. Z predchádzajúcich kníh mám rozporuplné pocity – zatiaľ čo Plást jedu si pamätám predovšetkým kvôli vynikajúcej atmosfére úpadku ľudstva a človečenstva, jeho pokračovania priniesli zaujímavejší a kompaktnejší príbeh, ktorým ale stále chýbalo niečo z atmosféry predchodcu.
Po dočítaní Války pláství vo mne rozpoltenosť zostala. Potešil návrat k temnejšiemu (až apokalyptickému) zobrazeniu úpadkového stavu spoločnosti, korupcii, nezodpovednosti, ignorovaniu dôležitých problémom či morálnej prehnitosti jej riadiacich orgánov. Nebudem jediný kto si všimol podobnosť tohto stavu s našou realitou a pomermi. Zápornou postavou tu nie je jednotlivec, ale celá spoločnosť – od pohlavárov až po dozorcov trubcov. Každý hrá na seba a cíti sa dôležitý vo svojom vlastnom kruhu moci. Autority sa neuznávajú a schopní jedinci sú podozriví a likvidovaní. A až keď je neskoro, je vidieť, že to danú spoločnosť priviedlo k záhube a neschopnosti sa o seba postarať. Jediné svetlé výnimky tak predstavujú Investigátor (obraz akéhosi svedomia súčasného ľudstva) a Kastor (jediný potláča vlastné ciele v prospech celku).
Naopak ma sklamala dejová linka, ktorá mi prišla až moc povrchná. Akoby to najdôležitejšie bolo stvárniť zánik a zmar a životy postáv boli len krovie, resp. lepidlo držiace jednotlivé časti pohromade. A to až do takej miery, že tu neexistuje klasická hlavná postava posúvajúca dej dopredu. Raz sa môže zdať, že by to mohol byť Kastor, ale keď dostane konečne priestor účinne zasiahnuť do boja o plást, zahynie. Inokedy sa tak javí Investigátor, no ten väčšinou len pasívne pozoruje okolie a snaží sa zistiť čo presne sa deje a jeho priame výzvy nenachádzajú počúvajúce uši. Hnacím motorom nie je ani Hal Dornig (Zwada).
Najviac ma však rozčuľujú náznaky, ktoré sa nevyjasnia ani ku koncu. Narážam napr. na to kto je za vojnu skutočne zodpovedný, kto z nej mal najväčší prospech alebo kto ovládal Imaza a čo ten vlastne chcel dosiahnuť ovládnutím Lesa.
Rozhodnutie by teda malo padnúť podľa toho aké sme dostali vyvrcholenie, lenže aj to sa nesie v podobnom duchu – cítiť z neho predovšetkým neradostnú budúcnosť a ľudstvo, ktoré nedokázalo prekročiť svoj tieň a pohltilo samé seba. No po príbehovej stránke všetko skončilo predvídavo – to, že vojna skončí zničením oboch plástov navzájom muselo byť skutočne jasné každému. Rovnako sa postupne dalo odhadnúť, že pod identitou Investigátora sa skrýva Mon Lester. Nevyjasnil sa ani dôvod Cornelia Zwadu prepustiť v minulosti zo svojich rúk svojho odporcu a jeho dcéru. Bola nám uprená aj scéna, v ktorej by zaplatil za svoje zločiny a jednoducho len zmizol do stratena.
V konečnom dôsledku tak pociťujem skôr sklamanie nad spôsobom ukončenia a pre mňa najlepším dielom v zobrazovaní úpadku spoločnosti zostáva Plástev jedu a v kompozícii príbehu Plástev v ohrožení. Záverečná časť ságy je pre mňa tým najslabším článkom v reťazi.
S Tuckerom a Kainom sme sa mohli stretnúť už v poviedke Tracker a románe Rodokmeň smrti. Teraz majú priestor len pre seba a pôvodný cieľ bol určite ukázať hlbokú symbiózu psa a jeho psovoda. Určite sa v tom prejavila aj Rollinsova láska k zvieratám a zverolekárska minulosť. Pokiaľ máte radi príbehy, v ktorých jedna z postáv je nejaké zviera, určite sa vám bude páčiť aj táto kniha. Rovnako sa potešia aj priaznivci dobrodružstva, bojových akcií, únikov a pátrania. Čo sa týka dynamiky a akcie, kniha je nimi preplnená a občas má človek až pocit, že ide čisto o sled akčných momentov za sebou.
Jedinou slabinou je, že Rollins väčšinou vo svojich dielach dáva prednosť pomeru 50:50 medzi akciou a vedou a ako celok následne pôsobia veľmi vyvážene a čitateľ má po prečítaní pocit, že si užil boje, výbuchy a zvraty, ale zároveň sa dozvedel niečo z dejín či o určitej vedeckej teórii. Tu je jednoznačne miska váh naklonená smerom ku gradujúcemu tempu plnom dobrodružstiev a tá druhá stránka je značne v úzadí a nemá toľko priestoru, aby upútala pozornosť a zaujala.
Verím, že väčšina čitateľov Rollinsových románov bude nadšená, ja mám po prečítaní skôr dojem, že som od neho čítal aj lepšie knihy (Rodokmen smrti zatiaľ jednoznačne vedie). Taktiež by ma zaujímalo koľko z knihy ide na jeho vrub a koľko z nej napísal spoluautor Blackwood.
Popravde je len veľmi málo vecí, ktoré by sa dali románu vytknúť. Funguje v ňom prakticky všetko. Napriek tomu, že je tu veľa postáv, tie hlavné a dôležité sú ľahko rozpoznateľné a osobité a tak nebudete mať problém orientovať sa v nich. Príbeh je spočiatku zamotaný, ale v závere sa vám dostane logického a presvedčivého vysvetlenia. Prostredie opusteného lesa a tradovaná povesť z dávnych vekov zasa vytvárajú plnohodnotnú atmosféru ohrozenia a desivosti. Konanie postáv je rovnako uveriteľné a sedí k ich veku. Výsledkom tak je príbeh, ktorý vás prinúti po prečítaní okamžite vyhľadať čo autorka ešte napísala a kde sa to dá zohnať.
Hoci má kniha pomerne veľa stránok, nenudí a text sa ľahko číta a pomáha s gradovaním príbehu a vytváraním pôsobivej atmosféry. Nedá sa však nespomenúť, že úvodné kapitoly môžu byť rozťahané a niekomu sa zdať vyslovene pomalé, no verte mi, že je to potrebné, aby ste sa neskôr nestrácali v postavách, ich vzťahoch a aby záver pôsobil tak ako má – že všetko zapadá na tie správne miesta a príbeh funguje ako celok. Čitateľ skrátka potrebuje čas na to, aby sa ponoril do živého organizmu, ktorým kniha rozhodne je.
Iných zasa môže vystrašiť škatuľkovanie románu do kategórie „young adult“. Musím však povedať, že nejde o ten typ literatúry, ktorý sa točí predovšetkým okolo pubertálnych dospievajúcich riešiacich svoje ľúbostné problémy a všetko ostatné pôsobí len ako kulisa (napr. román Prekliate mesto od Lisy McMann). Skôr naopak – zaľúbenosť sa tu síce objavuje, ale je to vedľajší motív, ktorý doplňuje celkovú atmosféru príbehu a nie je tým hlavným, na čo príbeh stojí, ale ho len mierne obohacuje. V konečnom dôsledku by som sa tak vôbec nebál román odporučiť aj dospelému a skúsenému čitateľovi a som si istý, že splní aj jeho náročnejšie kritériá.
Autor opäť siahol po svojom najúspešnejšom hrdinovi a pustil ho do sveta. Dokáže pobaviť aj po štvrtý raz? Záleží od toho, čo od knihy očakávate. Ak dúfate v nový prístup, originálnejšie zápletky a prvky a celkovo niečo nového, budete sklamaní. Ak naopak ste boli plne spokojní s tým, čo ste mali doteraz naservírované, budete veľmi spokojní. Brown zjavne nechce meniť recept, ktorý sa mu osvedčil a nechce zbytočnými experimentmi čitateľov znepokojovať a odrádzať.
Na druhú stranu sa nedá povedať, že by sa v ničom nepoučil a nepoužil aj niečo nové.
Chvalabohu vás tak už nečaká skorý ranný telefonát s urgentnou žiadosťou o pomoc, neobjaví sa žiadna tajná náboženská spoločnosť a ani sa neobjavujú pichľavé poznámky voči kresťanstvu. Prvky, ktoré zostávajú sú: Langdon pátra s mladou slečnou, sú v nepriateľskom prostredí, nemôžu nikomu dôverovať, nepriatelia sa neskôr ukážu ako spojenci a zo spojencov sa stanú zradcovia. Taktiež sa dá využiť aj ako historický sprievodca pri návštevách Florencie a prichádza aj s typmi pre Benátky a Istanbul. Rozhodne odporúčam vydanie, v ktorom sú spomínané miesta, osobnosti a umelecké diela priamo vyobrazené, aby ste mali lepší zážitok. Bez nich pasáže o histórii, umení či architektúre nepôsobia tak zaujímavo, ba naopak sú nudnejšie a myslím, že mohli byť menej podrobné, pretože v niektorých častiach výrazne spomaľujú tempo rozprávania.
Ďalšími rovnakými prvkami je bezhlavé utekanie medzi jednotlivými miestami, kde si hrdinovia na chvíľu oddýchnu a rozlúsknu ďalšiu časť rébusu alebo stopy. Niekomu to môže vyhovovať, pre iného ide znak zakrývania nenápaditého deja alebo sa toho nasýtili už v predchádzajúcich dieloch. Zápletka s otázkou preľudnenia mi príde zaujímavá a dobre zvolená. Nastoľuje dôležité otázky a problémy a neľahkosť ich riešenia vzhľadom na morálnu stránku veci. Myslím, že práve tento prvok čitatelia ocenia najviac.
Všetko teda záleží na tom či ste ešte ochotní tolerovať, že v zásade autor neponúka nič zvlášť originálneho a párkrát budete mať dojem, že niečo podobného ste už čítali. Pre mňa osobne ide spracovaním predsa len vzostup oproti predchádzajúcemu Stratenému symbolu (a podľa mňa doteraz najslabšie) a vzhľadom na prostredie, v ktorom sa dej odohráva, mi momentálne príde ako najlepšie zo série. Predsa len cítim určité zmeny, ale sú veľmi opatrné a postupné.
Kniha klame telom. Obálka, názov aj predstavenie deja na prebale sľubujú napínavý horor v prostredí zapadnutého amerického mestečka kde miznú mladí študenti. Takže mnoho čitateľov očakávajúcich zimomriavky a napätie po nej iste siahne.
Popravde však treba povedať, že skutočného hororu je tu pramálo a objaví sa najmä v závere. Naopak väčšinu knihy zaberá romantická linka medzi Kendall a Jaciánom so značnými žánrovými klišé: dievča má priateľa, ktorého pozná už od detstva, prichádza tajomný nový mladík vyznačujúci sa nevrlosťou a nepríjemným chovaním k hrdinke a vám okamžite docvakne ako tento milostný trojuholník skončí. A záhada miznúcich študentov je niekde v úzadí, prebubláva príbehom, aby sa vynoril v závere a poskytol mu vyvrcholenie.
Nechcem tým knihu zhadzovať. Len upozorňujem, že ak nie ste len občasný čitateľ ale čítanie je pre vás naopak koníček, nemajte prehnané očakávania a je možné, že vás kniha skôr sklame. Ale ako oddychovka (prečítanú ju máte skutočne veľmi rýchlo), pri ktorej nemusíte príliš premýšľať a navyše ste v tých správnych rokoch dospievajúcich dievčat, funguje celkom dobre a viem si predstaviť, že si svojich verných čitateľov nájde. Ani pôvodná zápletka, ktorá má vysvetliť čo vlastne stálo za znepokojivými udalosťami nie je úplne márna a zaujalo ma aj využitie obsesívno-kompulzívnej poruchy. Mne osobne tu chýbalo viac prvkov hororu a tajomna či postupné odhaľovanie stôp, ktoré by sa nachádzali aj v priebehu príbehu a nielen v jeho závere. Takže priemer ako remeň!