PeterDzurjaník komentáře u knih

Martin Šust napísal k zbierke doslov kde sa snažil zhrnúť jej prínos a charakterizoval ju ako dôležitú, priekopnícku a odvážnu. Zároveň však vyjadril obavu z toho ako ju prijmú mladí čitatelia. Predsa len ide o starších autorov a novely sú z cyklov, ktoré uvideli svetlo sveta neraz už v 80. rokoch a u mladej generácie nie sú známe a na adresu zúčastnených autorov sa od nej objavuje tvrdá kritika. Dúfal, že aj týmto počinom presvedčia mladých, aby im dali šancu.

Až na Vilmu Kadlečkovú som doteraz skutočne nič z jednotlivých cyklov nečítal a tak som aj ja bol zvedavý či ma niektorý príbeh alebo postavy oslovia natoľko, aby som mal chuť vyhľadať si zvyšok poviedok a románov a doštudovať ich. V mojom prípade sa to podarilo u Vladimíra Šlechty (Oggerd) a Jiřím W. Procházkovi (Rox’n’Roll). O kvalitách Vilmy Kadlečkovej ma presvedčilo jej Mycelium a popravde práve ono a Lunapark Luna ma k Hvězdam české sci-fi priviedlo. Určitú poetiku mal aj Ghebrthouxwnlck, sklamal ma však Ondřej Neff (vzhľadom na jeho povesť a skúsenosť som od neho očakával najviac), ktorého Prázdniny v mezisvěte mi prišli pomalé, rozťahané, bez zvlášť zaujímavej a logickej pointy a pri viacerých pasážach som sa vyslovene nudil.

Ako celok má však zbierka silu a vidieť, že všetci autori už sú už vypísaný a vedia sa pohrať s textom a navodiť atmosféru a väčšinu času som si skutočne užíval. Zaujímavé mi prišlo aj to, že všetky príbehy obsahovali nejaký podiel detektívnej práce. A okrem Lunaparku Luna tu absentujú klasické sci-fi motívy (pre niekoho naopak žánrové klišé): cestovanie vesmírom, ultramoderné technológie, kontakt s cudzími civilizáciami (častokrát prvý) či nové zdroje energie. Všetky na jednom mieste som ich skutočne našiel len u Kadlečkovej a napriek všetkému je príbeh originálny, pútavý a s neodhadnuteľným záverom. Protipólom je Šlechtov Oggerd, ktorý naopak pôsobí až ako fantasy. Odporúčam aj čitateľom, ktorí nie sú veľkými fanúšikmi sci-fi, ale nevadí im sem-tam si niečo z tohto žánru prečítať.

1 02.04.2015

Hneď na začiatku musí byť povedané jedno - kniha je predovšetkým určená pre fanúšikov a znalcov seriálu Doctor Who (Pán času). Ak k nim nepatríte, bude pre vás kniha priemerná alebo až podpriemerná. Naopak, ak sa hlásite k Whovianom a sedí vám štýl rozprávania seriálových príbehov, budete s ňou spokojní. Je tu veľa odkazov a iných požmurknutí na minulosť postáv a reálie Doktorovho sveta.

Pre fanúšika je najpodstatnejšie či je knižný Doktor totožný s tým televíznym (v podobe herca Matta Smitha) a - chvalabohu - musím konštatovať, že autorovi sa podarilo vykúzliť scény, kde som mal skutočne pred očami hercov seriálu aj s ich mimikou a gestikuláciou. Hneď prvá hádka Clary a Doktora pôsobila autenticky.

Prekladateľ využíval aj pomoc domáceho fanklubu Doktora Who a väčšinou je to v texte vidieť. Až na jedinú výnimku som si nevšimol žiadne slovné spojenie či termín, ktoré by sem nesadli a ktoré by bili do očí a pôsobili nepatrične. Tou výnimkou je "sonáč", ale chápem snahu prekladateľa skrátiť pôvodné dlhé slovo vzhľadom na to ako frekventovane sa v texte nachádza na pohodlnejší tvar.

A čo samostatný príbeh? Tu som rozpačitý. V prvej polovici som sa neskutočne bavil, príbeh neustále gradoval, bol tu humor, ale aj vážne okamihy a rástol aj pocit ohrozenia a snaha o pochopenie čo sa tu vlastne deje.
V jej druhej polovici (približne nástup armády generála Westa a prechodu na planétu Semtis) sa však začína zadrhávať, tempo nebezpečne spomaľuje a Semtisania pôsobia - ehm - divne. Aj podľa reakcií iných čitateľov vidím, že nie som jediný, komu sa záver veľmi nepozdával a nepôsobil veľmi logicky, resp. vhodne. Skôr by pasoval do detskej knižky (čomu sa autor zväčša vo svojej tvorbe venuje) než pre dospelejšie publikum. Ale zasa zo seriálu som zvyknutý, že občas sa dej zvrhne na akúsi podivnosť, takže fanúšik je už istým spôsobom obrnený.

Napriek tomu som zvedavý na ďalšie diely a dúfam, že vydavateľstvo neskončí po dvoch knihách a že si séria svojich čitateľov nájde aj v ČR a na Slovensku.

1 12.02.2015

Druhý diel o tajomnom bratstve pána Benedikta je minimálne rovnako dobrý ako ten predchádzajúci. Síce sa mu dajú vyčítať niektoré rovnaké chyby ako v predchádzajúcej knihe, ale sú tu aj niektoré posuny, pri ktorých cítiť, že sa autor poučil a snažil sa svoje dielo vylepšiť.
Kritickým okom sa dívam predovšetkým na úvod. Vzhľadom na to aké je pre deti umenie udržať pozornosť a nenudiť sa, obávam sa, že je zbytočne naťahovaný. Kým sa objaví skutočné nebezpečenstvo, budú sa musieť prebrodiť štyrmi-piatimi desiatkami strán. Navyše je tu mnoho poukázaní na predchádzajúci diel so snahou priblížiť postavy a dej predchádzajúceho románu pre tých, čo ho nečítali. No môže to naopak vyvolať pocit, že obe knihy sú tak pevne prepojené, že nemá cenu pokračovať v čítaní ak prvý diel nepoznáme. A pre tých, čo prvý diel čítali ide o zbytočné opakovanie známeho. Napriek všetkému sa však do hlavného konfliktu dostávame skoršie než v prípade predchádzajúceho dobrodružstva, ktoré napredovalo skutočne slimačím tempom.
Výraznejším vylepšením je to, že z knihy už tak neprýšti pre koho je určená, ale otvára sa širšej skupine čitateľov. Opäť sa musím odvolávať na predchádzajúci diel: keď som ho začal čítať, mal som dojem akoby kričal, že je určený predovšetkým premýšľavým deťom, ktoré sa radi učia, radi chodia do školy a vzorne sa správajú. Deti pôsobili pomaly ako pionieri a bežným rovesníkom sa vôbec nepodobali. Ak je dieťa podobného typu, rado sa učí a rieši logické úlohy a v živote za to čelí posmechu medzi ostatnými, je to vynikajúca voľba, pretože sa s hrdinami ľahko stotožní. Ak nie, bude pre nich asi problém pri knihe vydržať.
No teraz už hlavní hrdinovia pôsobia oveľa viac realisticky so všetkými „nedostatkami“, ktoré k deťom patria: snažia sa rozhodovať podľa seba, príkazy neposlúchajú, dokonca dospelým utečú, vystavujú sa nebezpečenstvu, málokomu veria a aj sa medzi sebou hádajú. Stále však zostávajú kamarátmi, súcitia jeden s druhým, pomáhajú si a povzbudzujú sa. Ľudí, ktorých milujú si vážia a sú schopné pre nich veľa obetovať: od straty pohodlia až po ohrozenie svojho bezpečia a zdravia. Kniha má tak naďalej značný výchovný dopad. Zároveň núti k vzdelávaniu, pretože sem-tam autor vsunie do textu slovo alebo termín, ktoré si bude musieť vyhľadať alebo nechať vysvetliť.
Pozornosť sa po rozbehnutí deja udržuje pomerne dobre. Je tu viac akcie, atraktívne prostredia sa neustále striedajú a pocit ohrozenia stúpa až do záverečného vyvrcholenia. Túto časť autor zvládol skutočne brilantne. Zároveň si autor našiel čas riešiť aj osobné dilemy jednotlivých hrdinov: Renek sa musí naučiť dôverovať ľuďom a veriť v ich dobrotu, Brčko zasa zvládať pocit nadradenosti voči ostatným deťom, Katka si uvedomuje nebezpečenstvo, ktoré neustále jej otcovi hrozí a ktoré si dovtedy nepripúšťala a Konstance trpí tým, že prichádza o blízku osobu. Každé z nich musí svoj strach potlačiť a premôcť ho.
Teraz už len dúfam v to, že vydavatelia vydajú aj posledný, tretí, diel a ľutujem, že ďalšie pravdepodobne nebudú (s výnimku prequelu o detstve pána Benedikta). Táto štvorica by si ich zaslúžila viac a ich príbehy si užijú aj starší čitatelia vrátane dospelých.

1 21.01.2015

Ak ste čítali Hviezdy nám nepriali a rozhodli ste sa skúsiť od autora ešte ďalšiu knihu, tak pri tejto dávajte pozor! Skrátka nie je vhodná pre čitateľov, ktorí si chcú užiť len ľahko plynúci dej a romantiku. Papierové mestá nie sú primárne o romantike a láske. Sú o metaforách, dospievaní, priateľstve, hľadaní seba samého a Quentinovo hľadanie Margo tvorí len základný rámec úvah o týchto témach. Ak teda chcete čítať o zaľúbených dospievajúcich, skúste inú knihu, pretože skončíte sklamaní. Ale ak ste tak trocha filozofom a baví vás skúmať ako postava Quentina hľadá odpovede na bežné otázky maturantov, pokojne s ňou začnite.

Román má celkovo tri časti a dá sa povedať, že prvá a posledná dokáže zabaviť prakticky kohokoľvek. Sú tu vtipné pasáže, všetko napreduje dopredu pomerne svižne a čítanie si užívate celú dobu. Problematická je práve tá prostredná časť, kde sa Quentin snaží pochopiť Margo ako osobu, jej motiváciu a predstavu o živote. Uvedomuje si, že skutočný človek je často inakší než si ho predstavuje a vysníva. Že človek populárny a obletovaný môže byť súčasne osamelý. Rovnako rieši otázky čo je to skutočné priateľstvo a aký je to pocit ukončiť jednu etapu života a pustiť sa do novej. Ako asi očakávate, tak toto hľadanie nie je jednoduché, Quentin sa často točí v kruhu a neustále prehodnocuje svoje názory aj pátranie. Vracia sa nielen v myšlienkach, ale aj fyzicky na miesta, kde už bol a hľadal. Tým pádom už ani tok deja nie je taký plynulý, vytvára meandre a vzniká tak riziko, že kniha vás začne nudiť a dokonca, že ju ani nedočítate, resp. by ste mohli byť úplným záverom sklamaný.

Papierové mestá sú síce určené mladým, ale skôr skúsenejším a náročnejším čitateľom, ktorí sú zvyklí aj na tieto menej záživné pasáže a hľadajú v nich určitú hĺbku. Ktorí chápu, že väčšinou je dôležitejšia sama cesta než cieľ, že v skutočnosti ani nejde o Quentina a Margo (pri ktorej je veľmi jednoduché skĺznuť k hodnoteniu rozmaznaného pubertiaka), ale o to, čo vlastne od života chcieť, aké hodnoty v ňom sú pre neho dôležité, aké je to dospieť, ako si môžeme byť istí, že poznáme našich priateľov a čo nás ako priateľov spája. Ak budete hľadať odpovede spoločne s Quentinom a budete nad prečítaným premýšľať, tak potom vám bude dávať zmysel aj záver a dokážete plnohodnotnejšie ohodnotiť aj knihu ako celok.

10.10.2016

Celá zbierka je súborom príbehov ľudí čeliacich nebezpečenstvu, viac či menej hmatateľnému. Niekedy sú ľudia vystavení priamo ohrozeniu života (Emzáci všech světů, táhněte!), inokedy ide skôr o obavy z toho, čo môže nastať (Sochy předků). Raz sú nepriateľmi mimozemšťania, inokedy hrozba a neľudskosť prichádza priamo od ľudí (Skloňte hlavy, řekl triumfátor). Rozdielna je aj úroveň jednotlivých poviedok.

Napriek tomu, že námety jednotlivých poviedok sa zdajú byť rozdielne a košaté, cítiť, že ich autorom je len jedna osoba a jednotlivé príbehy sa vám začnú rýchlo zlievať dokopy. Som rád, že autor nám nepredstavil nielen svet plný poroby, straty, špiny a beznádeje, ale ukázal nám aj víťazstvá, malé či veľké, ktoré človek môže individuálnym konaním dosiahnuť. Človek zostáva rovnaký (so všetkými kladmi aj zápormi) nezávisle od doby, v ktorej žije. Stále je schopný pre prežitie urobiť čokoľvek, stále sa bojí neznámeho, stále sa snaží prinútiť iných žiť ako si to predstavuje on. Či už má v ruke kameň alebo cestuje v prúdoch...

23.10.2015

James Rollins patrí medzi známych autorov českých čitateľov a neznáma im nie je ani séria o Sigma Force. Posledné knihy zo série naznačili, že sa blíži finále a pomerne neznáme Bratstvo začína byť odhaľované. Aktivita z jeho strany je vystriedaná aktivitou Sigmy a Rodokmeň smrti priniesol jedno z najpútavejších dobrodružstiev. O to viac sa zrejme viacerí z nás tešili na pokračovanie.

Žiaľ, prvým sklamaním je, že sa tentokrát s Bratstvom nestretneme. Naopak sa bližšie pozrieme na minulosť Seichan a jej korene. Pasáž o Kuan jin a Severnej Kóreji patrí jednoznačne medzi to najlepšie v románe a podľa mňa sa jej ostatné časti nevyrovnali v dramatickosti ani akčnosti.
Potešil ma aj návrat Vigora a Rachel, no musím uznať, že historická zápletka s Attilom a Džingischánom ma nechytila ako to doteraz bývalo zvykom. Celé pátranie po úkrytoch vzácnych pamiatok a relikvii mi prišiel príliš priehľadný, jednoduchý, ale hlavne umelý. Jednotlivé kúsky skladačky nezapadali do seba úplne jednoducho a niekedy som mal dojem, že ich autor naskladal viac silou než logikou. Doteraz som celkom nepochopil aký súvis má Džingischán a Attilov hrob keďže zomrel ešte predtým než sa Mongoli do Uhorska dostali (čo sa viackrát objavilo aj na stránkach knihy), no na iných miestach text naznačuje, že Džingischán dal sám pokyn na použitie svojho tela ako stopy pre budúce generácie a rozniesť ich po celom svete vrátane Aralského jazera či Tisy.

Čo mi však asi vadí najviac je absencia kvalitného a silného záporného hrdinu. Síce mocichtivé a násilné postavy nájdete viaceré, ani jeden však nemá dostatočnú originalitu a charizmu, prípadne „diabolskosť“. Arslan, Batuchan a Delgado sú len slabé tiene a len zaberajú priestor pre Hwan Paka, ktorý sa jediný ako prejavuje ako potenciálny hlavný záporák. Ale aj k nemu mám pár výčitiek súvisiacich najmä s tým ako jeden severokórejský vedec (navyše s nedobrou povesťou gamblera) má dostatok vplyvu na to, aby viedol vypočúvanie a neskôr aj bojovú akciu proti Američanom a Seichan. Osobne ma veľmi neupútala ani zápletka s kométou (podobné námety sme mohli vidieť a čítať už niekoľkokrát) ani filozofovanie nad temnou energiou, časopriestorom a mnohovesmírom. Nové postavy Jada a Duncan taktiež nežiaria osobitosťou a originalitou.

Záverom teda možno povedať, že je kniha síce stále pútavá a celkovo sa dobre číta, no chýba jej niečo „navyše“, čo by ju postavilo nad priemer. Rollins už rozhodne napísal lepšie romány a rozoberal zaujímavejšie témy. Ak by som mal odporučiť nejakú Rollinsovu knihu čitateľovi, ktorý ho ešte nepozná, určite by som mu navrhol iné tituly. Na druhú stranu ma román ani veľmi nesklamal, len plne nenaplnil moje očakávania.

PS: som zvedavý ktorý koniec príbehu bude kanonický.

18.05.2015

V poslednom čase sa dá na trhu nájsť mnoho kníh so svetom dystopickej sci-fi venovanej dospievajúcej mládeži (najznámejšie sú asi série Hunger Games a Divergence). Otázkou teda je: je Reset niečím špeciálnym čím vybočuje z radu a zaslúži si tak prečítanie? Alebo ide o priemernú klasiku so zaľúbeným pubertálnym párom vymieňajúcich si prvé nesmelé bozky na pozadí rozvrátenej spoločnosti akých sa napísalo tucty?

Popravde, nachádza sa niekde medzi. Má svoje svetlé momenty keď si už začnete myslieť, že by príbeh mohol byť originálny, no vzápätí zasa upadne do priemernosti. Medzi to skvelé rozhodne patrí nápad. Zombíkov nájdete takmer na každom kroku – vo filmoch, hrách alebo knihách. Celá koncepcia vírusu oživujúceho mŕtvych je však prepracovaný do niečoho novšieho. Reseti nie sú žiadne tupé a pomalé mŕtvoly prahnúce po mozgoch a mäse. Naopak, sú rýchli, obratní, regenerujúci sa – až by sme mohli povedať, že predstavujú nový stupeň evolúcie človeka. Ale ani tu sa autorka nezastavila a koncept ešte rozšírila: strata emócií, rozdiel podľa toho koľko reset zostal mŕtvy, určitá hierarchia medzi resetmi – to všetko dáva prísľub zaujímavého a uveriteľného sveta.

Čitateľa netrápi mnohými dejovými linkami a intrigami (predsa len je kniha určená tínedžerom túžiacim po prehľadnom príbehu, kde je jasné kto je ten dobrý a kto bude asi ten zlý), ale dokáže prichádzať s osviežujúcimi vkladmi (Ever a jej „problém“, existencia rebelov).

Negatíva objavia skúsenejší čítajúci, ktorí majú prelúskaných už niekoľko kníh. Tým prídu postavy pomerne ploché, príbeh predvídateľný a podozrievavo pokukávajú ako sa hlavným hrdinom ich plány tak ľahko daria a všetko im vychádza. A zaznamenáte aj určité slovné spojenia, ktoré má autorka rada: že Wren často trhá kútikmi úst (samozrejme v prítomnosti Calluma, ktorému nechce ukázať ako ju baví), pichá ju u srdca a neustále by sa mu opierala o hruď. Ak máte skúsenosti s young adult, tak viete o na čo narážam. Ale aspoň budete pripravení. Mnoho čitateľov tiež uvádza, že im vadí ako sa s bezcitnej Wren stáva priam studnica emócií, ale podľa mňa autorka od prvej kapitoly naznačovala, že ohľadom absencie emócií u resetov ide skôr o legendu a Wren ich má od začiatku, len ich doteraz potlačovala.

Napriek vyššie spomenutým záporom však Reset neurazí a nepôsobí ako dielo nejakej zúfalej a frustrovanej paničky z domácnosti. Narazíte tu aj na akčné scény, dôležité rozhodnutia a svet rozdeľovaný nenávisťou medzi resetmi a ľuďmi. Kniha sa ľahko a rýchlo číta a za týždeň alebo dokonca víkend sa príjemne zabavíte. Teraz už len čakať či u nás vyjde aj druhý diel (Rebel), ktorý je aj dielom záverečným.

24.03.2015

Na prvý pohľad sa môže zdať, že téma drakov je za tie dlhé roky fantastiky, už vyťažené až na kosť a nič nového a originálneho k nim už zrejme nikto nenapíše. Alebo jedine len v tom prípade, že si autor upraví pravidlá a nepracuje s drakmi ako magickými bytosťami, ale zapojí do príbehu len nejakú "dračiu esenciu", "dračieho ducha odvahy" a pod.

Táto zbierka však dokazuje, že keď to niekto vie a poriadne sa zamyslí, stále je schopný pripraviť čitateľom živý a osobitý príbeh. Každý z nás má vlastné chute a vlastné kritéria na posudzovanie zaujímavosti a zábavnosti čítaných diel. Niekto má rád epické príbehy s krvavými bojmi a zložitou zápletkou či prekvapivou pointou, iného poteší aj romantika so sladkým koncom alebo básnička so slovnou hračkou. Preto som rád, že zostavovatelia ponúkli široký švédsky stôl kde si každý skutočne môže vybrať čo mu vyhovuje a určite sa neobjaví nikto, koho by neoslovila ani jedna poviedka.

Moje najobľúbenejšie: Elvíra, Klubko zmijí, Nejstatečnejší muž světa, Píseň pro ohnivou dračici - čo príbeh, to klenot
Čo sa mi nepáčilo: Zpráva pro vládu České republiky o řešení draka v Moravském krasu, Studie o vlkodracích (jediné dve diela, u ktorých by mi nevadilo, keby sa do zbierky nedostali)

06.03.2015

Agatha Christie prišla s ďalšou knihou zo série o belgickom detektívovi s vysokou úrovňou. Opäť sa zahĺbite do prepracovaného prípadu, kde budete môcť sami skúmať stopy, počúvať svedecké výpovede a analyzovať chovanie podozrivých. Vystupuje tu i postava Hastingsa so všetkými jeho pozitívami (presné informácie o výpovediach a udalostiach) ako aj negatívami (nepodložené teórie, strata súdnosti a zdravého rozumu pri krásnych ženách). Najmä Hastingsova naivita a zamilovanosť rovnako ako postava Dulcie Duveenovej slúžia k odľahčeniu románu a pobaveniu diváka. Celé pátranie končí šťastným koncom. Nielen že je chytený skutočný vrah a záhada vyriešená, ale Hastings sa žení s krásnou ženou.

Popravde však musím uznať, že názor na knihu sa mi značne zlepšil až po prečítaní poslednej stránky a vyriešení prípadu. Ak nemáte čítať knihu na jeden dúšok, tak zložitosť prípadu vás privedie k momentom, že si budete klásť otázky kto že je vlastne osoba, ktorá bola vytiahnutá na svetlo, čo sa vlastne kedy stalo a kto mal aké motívy. Zápletka je skutočne zamotaná tak, že v nej ľahko stratíte orientáciu. A keď sa to už začne ako tak vysvetľovať, objaví sa druhá mŕtvola. Autorka si toho musela byť vedomá, pretože v druhej polovici sa viackrát uchyľuje ku krátkym pasážam, v ktorých sa snaží urobiť v prípade jasnejšie. Posledných osem-deväť kapitol som už radšej čítal naraz, aby som sa nestratil úplne.

Na druhú stranu, práve dlhé odhaľovanie vinníkov a stupňujúce sa napätie v závere boli prvky, ktoré ma na knihe zaujali najviac a tieto pasáže ma aj najviac bavili. Keď sa už zdalo, že je prípad vyriešený, ukázalo sa, že je v tom oveľa viac.

03.02.2015

Táto detská kniha (je skôr pre deti než mládež) nie je určená každému. Obsahuje síce napínavé dobrodružstvo, no ocenia ju predovšetkým čitatelia, ktorí sa dokážu s postavami stotožniť. Teda vzdelané, radi sa učiace, poctivé a cítiace sa kvôli tomu tak trocha odstrčené a osamelé. Ostatným sa príbeh točiaci okolo testov, učenia a hlavolamov bude zdať málo atraktívny. Prvé kapitoly sú navyše výrazne dlhé a môžu taktiež odradiť. Kým sa začne diať niečo skutočne dobrodružné, chvíľu to trvá a čitateľ sa musí prehrýzť cez mnoho stránok. Podrobnejší úvod je však potrebný, aby ďalší príbeh dával zmysel a pôsobil uveriteľne. Pre niekoho už hrúbka knihy (okolo 500 stránok) môže pôsobiť zastrašujúco.
Ak sa kniha dostala do rúk mladým knihomoľom a tak trocha introvertom alebo vedátorom, budú nadšení a čítanie si užijú. Román je napísaný ľahkým perom a dobre sa tak číta. Ľahko sa stanete súčasťou deja a dej navyše nie je tak predvídateľný, aby ste sa netešili na rozuzlenie celej zápletky. Dospelejší čítajúci síce budú tvrdiť, že postavy konajú až príliš idealisticky a poctivo, že to pôsobí nereálne, ale na druhú stranu má kniha (obzvlášť pre deti) pôsobiť aj výchovne a tu sa tak činí bez väčšieho násilia alebo mentorovania.
Prekladateľ odviedol skutočne dobrú prácu a hoci väčšinou kritizujem prekladanie osobných a zemepisných názvov, tu to skutočne pomohlo. Román určite ukrýval mnoho prekladateľských orieškov a hračiek (meno školy, Konrádovo meno a pod.). Verím, že práve vďaka jeho citlivej práci kniha nepôsobí až moc odborne a upäto a je k mladému čitateľovi priateľská. Zároveň však nevyznie infantilne. Rozsiahly textový blok príjemne osviežujú originálne ilustrácie Carson Ellis dotvárajúce atmosféru príbehu a úzko korešpondujúce s tým, čo sa na stránkach deje.
Záverečné odporúčanie znie: kniha je pre mladého čitateľa výzvou a poteší predovšetkým také dieťa, ktoré už má nejakú čitateľskú históriu a má vzťah k vzdelávaniu a rozvíjaniu svojich schopností. Pre ostatných to bude príliš náročná a zrejme aj nudná kniha, pre ktorú nebudú mať dostatok trpezlivosti.

Druhý diel o tajomnom bratstve pána Benedikta je minimálne rovnako dobrý ako ten predchádzajúci. Síce sa mu dajú vyčítať niektoré rovnaké chyby ako v predchádzajúcej knihe, ale sú tu aj niektoré posuny, pri ktorých cítiť, že sa autor poučil a snažil sa svoje dielo vylepšiť.
Kritickým okom sa dívam predovšetkým na úvod. Vzhľadom na to aké je pre deti umenie udržať pozornosť a nenudiť sa, obávam sa, že je zbytočne naťahovaný. Kým sa objaví skutočné nebezpečenstvo, budú sa musieť prebrodiť štyrmi-piatimi desiatkami strán. Navyše je tu mnoho poukázaní na predchádzajúci diel so snahou priblížiť postavy a dej predchádzajúceho románu pre tých, čo ho nečítali. No môže to naopak vyvolať pocit, že obe knihy sú tak pevne prepojené, že nemá cenu pokračovať v čítaní ak prvý diel nepoznáme. A pre tých, čo prvý diel čítali ide o zbytočné opakovanie známeho. Napriek všetkému sa však do hlavného konfliktu dostávame skoršie než v prípade predchádzajúceho dobrodružstva, ktoré napredovalo skutočne slimačím tempom.
Výraznejším vylepšením je to, že z knihy už tak neprýšti pre koho je určená, ale otvára sa širšej skupine čitateľov. Opäť sa musím odvolávať na predchádzajúci diel: keď som ho začal čítať, mal som dojem akoby kričal, že je určený predovšetkým premýšľavým deťom, ktoré sa radi učia, radi chodia do školy a vzorne sa správajú. Deti pôsobili pomaly ako pionieri a bežným rovesníkom sa vôbec nepodobali. Ak je dieťa podobného typu, rado sa učí a rieši logické úlohy a v živote za to čelí posmechu medzi ostatnými, je to vynikajúca voľba, pretože sa s hrdinami ľahko stotožní. Ak nie, bude pre nich asi problém pri knihe vydržať.
No teraz už hlavní hrdinovia pôsobia oveľa viac realisticky so všetkými „nedostatkami“, ktoré k deťom patria: snažia sa rozhodovať podľa seba, príkazy neposlúchajú, dokonca dospelým utečú, vystavujú sa nebezpečenstvu, málokomu veria a aj sa medzi sebou hádajú. Stále však zostávajú kamarátmi, súcitia jeden s druhým, pomáhajú si a povzbudzujú sa. Ľudí, ktorých milujú si vážia a sú schopné pre nich veľa obetovať: od straty pohodlia až po ohrozenie svojho bezpečia a zdravia. Kniha má tak naďalej značný výchovný dopad. Zároveň núti k vzdelávaniu, pretože sem-tam autor vsunie do textu slovo alebo termín, ktoré si bude musieť vyhľadať alebo nechať vysvetliť.
Pozornosť sa po rozbehnutí deja udržuje pomerne dobre. Je tu viac akcie, atraktívne prostredia sa neustále striedajú a pocit ohrozenia stúpa až do záverečného vyvrcholenia. Túto časť autor zvládol skutočne brilantne. Zároveň si autor našiel čas riešiť aj osobné dilemy jednotlivých hrdinov: Renek sa musí naučiť dôverovať ľuďom a veriť v ich dobrotu, Brčko zasa zvládať pocit nadradenosti voči ostatným deťom, Katka si uvedomuje nebezpečenstvo, ktoré neustále jej otcovi hrozí a ktoré si dovtedy nepripúšťala a Konstance trpí tým, že prichádza o blízku osobu. Každé z nich musí svoj strach potlačiť a premôcť ho.
Teraz už len dúfam v to, že vydavatelia vydajú aj posledný, tretí, diel a ľutujem, že ďalšie pravdepodobne nebudú (s výnimku prequelu o detstve pána Benedikta). Táto štvorica by si ich zaslúžila viac a ich príbehy si užijú aj starší čitatelia vrátane dospelých.

Vandenberg v najlepšej forme!

Pútavý príbeh, skvelé postavy, atraktívne prostredie, neustály pocit ohrozenia a klamstiev! Až do poslednej stránky nebudete vedieť riešenie hlavnej záhady.

Problémom môže byť znalosť Dana Browna a jeho kníh. V tom prípade pre vás záverečné odhalenie nebude až tak prekvapujúce či šokujúce a možno čitateľ bude mať dojem, že sa Vandenberg priživuje na Brownovi. Lenže práve Vandenberg vydal knihu skôr než sám Brown napísal svoju knihu a tak body za originalitu patria skôr jemu.

05.01.2015

Po prečítaní vo mne prevláda veľké sklamanie.

U Vandenberga som zvyknutý na pútavo opísané dobrodružné čítanie veľmi opatrne odhaľujúce skrytú pravdu, za ktorou sa hrnú hlavné postavy. Záverečné odhalenie je väčšinou prekvapivé a čitateľ môže spokojne dočítať posledné stránky s tým, že sa mu budú zodpovedané posledné otázky a všetko do seba zapadne.

Napriek opäť veľmi pútavo podanému príbehu a ľahko čitateľnému textu so zaujímavými postavami a prostredím ma však sklamal práve záver a osobne som mal dojem, že autor sa v príbehu už tak zamotal, že nevedel ako ho poriadne ukončiť a vysvetliť.

Celým príbehom sa linú dve záhady - Brodkovo pátranie po minulosti matky a Juliettine problémy s falošnými obrazmi. Popritom sa dostávajú na stopu tajomnej kriminálnej organizácii. No po dočítaní celej knihy si uvedomíte, že sa vysvetlilo len to, ako to bolo s Brodkovou matkou. Ako však Julietta dopadla na súde ohľadom falošných obrazov v jej galérii? Dá sa povedať, že z oboch liniek dostala prednosť práve tá Juliettina a napriek tomu sa nedozvieme ako to skončilo? Skončila Julietta vo väzení? Alebo naopak sa jej nejakým spôsobom podarilo zvaliť vinu na pravých vinníkov? A ak áno, ako sa jej to mohlo podariť bez dôkazov, keďže v rukách mali akurát tak dohady a náznaky? Opomenutie uzatvorenia najdôležitejšej časti príbehu mi príde na tak skúseného autora až trestuhodné.

Rovnako sa tu objavujú ďalšie diery v zápletke: na začiatku príbehu sa objavuje ráčkujúci muž vyhrážajúci sa Brodkovi a dokonca ho Brodka počuje aj na výstave v Julietinnej galérii, no potom sa už absolútne nespomenie. Julietta vie o tom, že o ňu hral s manželom v kockách, hoci ich opustila už oveľa skoršie a sám Brodka sa jej k tomu nepriznal. Obaja sa snažia vypátrať a odhaliť zločineckú bandu, no napokon proti nej absolútne nič nepodniknú a len sledujú čo sa deje. Kroky, ktoré počas pátrania podnikli, nemali vôbec žiadny dopad na to, čo sa so zločineckou bandou stalo - vyriešilo sa to medzi kardinálmi samo! Hrdinovia sa ani nedozvedeli ako to celé dopadlo.
Jedine Brodka sa dozvedel čo sa s jeho matkou stalo a všetko ostatné pre nich zostalo tajomstvom.

U Vandenberga som zvyknutý na iný (vyšší) štandard. Autor tentokrát nezvládol záver a je to škoda.

05.01.2015