raffi komentáře u knih
Pána Třeštíka poznám iba z kníh aforizmov a postrehov, ktoré vydal v poslednej dobe. Jeho nadhľad a humor sú mi milé, preto som trošku s obavami siahala po tomto románe. Našťastie boli moje obavy plané, aj vo vážnych polohách je Michael Třeštík doma. Bavilo ma prostredie (každé - od stavby cez diaľnicu po ZUŠku či zbor), mám pocit, že som si všetko prešla naživo. Mrzí ma, že nikdy neuvidím fresku vo Varoch, aspoň tie výkresy keby niekde boli. A príbeh? Ešte stále nad ním občas premýšľam, taký snáď vymyslel sám život...
Toľko zaujímavých informácií, vydali by na samostatnú odbornú publikáciu. Autor si dal naozaj prácu s prípravou, vďaka tomu nenápadne prepojil skutočnosť s fikciou, zmeny prírody vykreslil naozaj precízne a hrozivo. Na druhú stranu, postavy úplne postrádali hĺbku, charakter... prišli mi akési nepatričné a občas som premýšľala, či autor vie, čo za knihu chce vlastne napísať. Dialógy aj vnútorné monológy postáv boli pre mňa úplným utrpením, to som snáď ešte pri žiadnej knihe nezažila (a dúfam, že už ani nezažijem).
Najviac ma prekvapil záver knihy, skĺznutie do akejsi béčkovej fantazmagórie ako z Aktov X sa dalo predvídať, keďže je jasné, že z takej zápletky a deja nie je ľahké vykĺznuť rozumne, ale napriek tomu som sklamaná.
Krásna kniha, pekne spracovaná, plná zaujímavých miest, ktoré stoja za návštevu.
Ak chce niekto tip na darček pre milovníka Českého stredohoria, tu je jeden (skoro) dokonalý :)
Mám dojem, že to Deaver začína preháňať, možno by mal dožičiť Rhymovi a Sachsovej nejaký pekný odchod zo scény... Táto kniha sa mi zdá najprekombinovanejšia z celej série, v záverečnej časti som už nad tým iba krútila hlavou a čakala na poslednú stranu.
Výborná detektívka. Žiadny severský brutálny krvák, čo ma, pravdu povediac, prekvapilo.
Na začiatku príbehu som sa občas pozerala na obálku, či mám správny prebal na knihe, lebo mi nedával zmysel obrázok a dej zo súdnej siene a až ku koncu došlo aj na vysvetlenie názvu knihy (ktorý už vôbec nesedel ani s obrázkom, ani s dejom).
Skvele vystihnutá atmosféra obáv a strachu, keď máte pocit, že ste iba panáčikom v hre a neviete proti komu, alebo čomu, máte bojovať. To tóčo na konci bolo už skoro na hrane uveriteľnosti, ale aspoň tam (proti iným detektívkam) fungovala logika.
Veľmi originálna kniha o slobode, o možnosti voľby. Už tak náročné témy sú ešte vyšperkované jedinečným jazykom. Vlastne slangom v kombinácii angličtiny a ruštiny. Vzdávam poklonu prekladateľovi za skvelú prácu.
Veľmi zaujímavý pohľad na život v povojnovom Nemecku. Hans predstavuje celú jednu generáciu ľudí, ktorých sa vojna dotkla spôsobom, že sa v živote tak nejak strácajú a hľadajú. Snažia sa zachytiť nejakého pevného bodu, niečoho, čo dáva v živote zmysel - u niekoho je to viera, u iného láska alebo peniaze... obdobie plné pokrytectva a pretvárky.
"Otevřel jsem telefonní seznam a hledal Kalickovo číslo. Měl jsem tu pravou náladu, abych se s ním telefonicky pobavil. Napadlo mě, že jsem se s ním setkal později ještě jednou doma při jour fixu, podíval se na mě úpenlivě a potřásaje hlavou, přičemž rozprávěl s jedním rabínem o "židovské duchovnosti". Bylo mi rabína líto.
Byl to velice starý muž, s bílým vousem a velmi dobrácký a tak bezelstný, že mě to znepokojovalo. Samosebou vykládal Herbert každému koho poznal, že byl nacista a antisemita, že mu však "dějiny otevřely oči". Přitom cvičil s kluky v našem parku ještě den předtím, než Američané vpochodovali do Bonnu a říkal jim: "Jak uvidíte první židovskou svini, pusťte se do ní." Co mně na onom jour fixu naší matky rozčilovalo, byla ona bezstarostnost vrátivších se emigrantů. Byli tak dojatí vší tou lítostí a vytrubováním demokratickými konverzemi, že bratření a objímaní nebralo konce. Nepochopili, že tajemství hrůzy je v detailu. Litovat velkých věcí je dětinsky snadné: politické omyly, cizoložství, vražda, antisemitizmus - ale kdo odpustí jednomu, kdo pochopí detaily? Jak se Brühl a Herbert Kalick dívali na mého otce, když mi položil ruku na ramena, a jak Herbert Kalick, bez sebe vzteky, tloukl klouby ruky na náš stůl, zíral na mě mrtvě a pronášel jen: "Tvrdost, nesmlouvavou tvrdost," nebo jak chytil Götze Buchela za límec, postavil ho před třídu, ačkoli učitel tiše protestoval, a řekl: "Podívejte se na něj - jestli tohle není Žid!" Měl jsem v hlavě příliš mnoho okamžiků, příliš mnoho detailů, titěrností - a Herbertovy oči se nezměnily. Bylo mi úzko, jak jsem ho tam viděl stát s tím starým, přihlouplým rabínem, který byl naladěn tak smířlivě, nechal si od Herberta přinést koktail a žvanit o židovské duchovnosti."
Dlhá cesta, až nekonečná... taký pocit táto kniha vo mne zanecháva. V žánri som stále nováčik, ale takto si sci-fi nepredstavujem. Je to (prachsprostá) vesmírna romanca a príbeh o spolunažívaní rozdielnych rás, národov a pováh. Univerzálny príbeh, ktorý sa dá preniesť na akékoľvek miesto, kde do uzavretého priestoru napcháte pár poriadne rozdielnych postáv (medzinárodné vesmírne stanice, medzinárodné polárne výpravy atď...). Nič na tom nemení ani prítomnosť peria, šupín, niekoľkých párov nôh naviac a čiernych dier.
Povedala by som, že ženám sa bude páčiť (ale prečo sa teda nepáči mne?!)...
Zvláštne nie, ale pravdivé je to, že sa mi kniha páčila. Postupne pletená pavučinka, na jednom okraji minulosť, na druhom prítomnosť a všetko sa pekne spojí do jedného zaujímavého príbehu. Najviac oceňujem, ako je vyjadrený smútok zo straty blízkeho človeka - každý človek takú stratu prežíva sám, stane sa strašným sebcom, ktorý nevidí, že aj iní (blízki) ľudia o toho človeka prišli a vníma iba svoj smútok, svoju stratu, svoju krivdu osudu...
Našťastie A.Marsons pokračuje vo vysokom štandarde svojich kníh. Oceňujem, že sa u Kim nesnaží rozvinúť nejakú romantickú linku, ale tiež ma nebaví, že každá kniha končí akčnou scénou s Kim na pokraji života a smrti - zdá sa mi to zbytočné.
A som vďačná za to, že aj táto autorka vie tú deprimujúcu atmosféru zločinu odľahčiť humorom, ktorý nikdy nejde za hranu a ani ho nie je priveľa.
Temný les sa mi páčil o niečo viac než prvý diel trilógie. Najviac tým, kam sa príbeh posunul. Aj keď na začiatku to na nejaký posun nevypadalo, od polovice to bolo, akoby rybár rozhodil siete a zrazu sa príbeh vyvíjal na niekoľkých rôznych miestach a rôznymi smermi. Až na konci som si hovorila "Prečo?"... Prečo to niekoho nenapadlo skôr a prečo vlastne takýto rýchly (aj keď nie nelogický) koniec? Ale aspoň je človek nalákaný na ďalší diel...
Nikdy som nečítala detektívky s nosom v mapách, ale tu musím (a ešte u P.Maya)... síce to zdržuje, ale je to zážitok :) A aj keď sú zápletky v knihách dosť jednoduché, prostredie to vynahradzuje.
Táto kniha je pre mňa príjemnym prekvapením.
Je to vlastne rozprávka pre dospelých, trošku James Bond, trošku Kill Bill. Ale príbeh mal spád, napísané to bolo dobre. Hodne sa mi páčilo podanie príbehu z niekoľkých perspektív a zaujímavé prelínanie deja vďaka viacerým hlavným postavám.
Veľmi príjemna kniha, čtivá, bez zbytočnej vaty. A odvážim sa tvrdiť, že je "európska" - je totiž bez úžasného happyendu a obrovského odhalenia. Síce som ho s blížiacim sa koncom príbehu podvedome čakala, ale autor sa k tomu neznížil a za to mu môžem len poďakovať.
Neviem presne, ako túto knihu zhodnotiť. Ani s týždňovým odstupom po prečítaní (ktorý som si schválne dala, aby som získala aspoň nejaký nadhľad) stále nemám ujasnený názor. Celá kniha je písaná dosť zvláštne a určite si ju budem pamätať, ale nezdieľam to všeobecné nadšenie z tohoto diela.
Páčila sa mi postava smrti, jej časti príbehu sa ma bavili o hodne viac ako tie zlodejky kníh. Ale vždy som sa od nej dozvedela, čo sa bude v kapitole diať a to ma znechucovalo. Neviem, či je možné ešte v téme 2.sv.vojny (vlastne akejkoľvek vojny) vymyslieť niečo nové, vždy sú tie príbehy o tom samom - snahe človeka prežiť, o odvahe či zbabelosti jednotlivcov, fungovaní stáda… preto ma zaujala vlastne iba postava smrti.
Keby som bola sériu s HH začínala touto knihou, nikdy viac by som už po Nesbovi nesiahla. Celá kniha mi prišla odfláknutá, povrchná... zaujímavé boli snáď iba informácie o Austrálii a živote tam.
Veľmi zaujímavá téma, bojím sa premýšľať nad tým, nakoľko je realistická. Strata súkromia je hrozivá vec, človek je potom ľahko ovplyvniteľný, zraniteľný a bezmocný voči zlým úmyslom. Predpokladám, že sa s tým budeme stretávať častejšie, nie iba v knihách, ale v skutočnosti...
Občas bol dej knihy taký nejaký ťažkopádny, možno tým, že preskakoval medzi rôznymi skupinami. A zoznam postáv som objavila až po prečítaní, na samom konci knihy. Viac by pomohol hneď na začiatku.
Veľmi by som chcela vidieť výstavu fotografií, ktoré hlavná hrdinka nafotila pri svojom pobyte na ostrove... hovorila som si to vlastne celú knihu. Keby aspoň autorka dala dozadu nejakú fotografickú prílohu :) Možno by potom mala kniha väčšiu hodnotu, takto mi vlastne prišla zbytočná.
Príbeh pokrivkával, zabíjali ho popisy miesta, situácií a vsuvky z biológie. Ako by sa autorka nevedela rozhodnúť, či chce napísať thriller, alebo knihu o fotografovaní, alebo odbornú knihu o zvieratách na ostrove. Tak nám to radšej dávkovala všetko na preskáčku po častiach.
K tomu bol, bohužiaľ, naviac každý obyvateľ ostrova vykreslený ako asociál, čo je už v dnešnej dobe naozaj veľké klišé (oborník=asociál). Ako píšem na začiatku, fotografická príloha by knihu rozhodne vylepšila :)
Skvelá detektívka, lepšiu som tento rok ešte nečítala.
Veľmi oceňujem, že sa autorka vyhla prestihom na Emmu a dala priestor tým, ktorých sa tragédia bezprostredne dotýka. V tomto prípade lepší názov knihy nejde vymyslieť...
Keď pozerám na niektoré komentáre, že kniha postráda akcie, priznávam, že výčitky nechápem. Pre mňa napríkad záverečná akcia v Triptychu (1.diel série) bola už dosť za hranou detektívneho žánru a zabiehala do thrilleru. Bohužiaľ je až príliš autorov kombinujúcich oba žánry, takže si mnohí myslia, že tak to je správne a ak v detektívke nie je dosť krvi a akčných scén ("Chuck Norris forever"), niekoho vôbec neosloví.
Ale tu je detektívka naozaj detektívkou, príbeh je rozumne vystavaný a nehrá na náhodu.
Pravdu povediac, je to fakt dosť veľká zlátanina. Aspoň, že sa dá rýchlo prečítať a jediné plus sú tie krásne čierne vsuvky zo zápisov o pokusoch. Takže vizuálne sa knihe nedá nič vytknúť. Možno by to chcelo väčšieho majstra pera, aby príbeh mal hlavu a pätu, napätie neskončilo kdesi uprostred cesty a situácie boli aspoň trochu uveriteľné. Tých nelogických vecí a situácií bolo (bohužiaľ) veľa..