Renava
komentáře u knih

Ak beriete knihu do rúk v očakávaní idylického príbehu s atmosférou francúzskych pekárničiek, kaviarní, prechádzok po bulvároch – zabudnite. Obálka také niečo možno naznačuje, avšak život vo francúzskom štýle v podaní J.P.Duboisa má s romantikou spoločné veľmi, veľmi málo, ak vôbec niečo. Osou príbehu je rekapitulácia života päťdesiatnika Paula Blicka - človeka, ktorý celý svoj život prežil v tieni svojho staršieho „lepšieho“ brata. Jeho osobná spoveď nás prevedie nielen kľukatými zákutiami svojho vskutku interesantného osudu, ale i politicko-dejinnou situáciou v krajine, ktorá mala nepriamy dopad na kľúčové momenty v jeho živote. Príbeh nenudí, prvý dojem vyplývajúci z podozrenia na politický podtón románu je mylný (môže vyplynúť z toho, že kapitoly sú členené podľa ér jednotlivých prezidentov) a rozhodne má čo ponúknuť čitateľovi, ktorý má rád čierny humor a obratnú manipuláciu s iróniou. Je možné, že bizarnosťou výjavov zakomponovaných do často nečakaných scén sa niektorí nechajú odradiť, z každej vety však cítiť, že tento Francúz písať vie, a ide mu to viac ako slušne! Odeon ma zasa raz potešil dobrou knihou.


Morrisonovej Milosrdenstvo by som nazvala akýmsi poetickým rébusom, vymykajúcim sa zo šedi bežného priemeru. Je určená skôr hĺbavému a trpezlivému čitateľovi disponujúcemu zmyslom pre lúštenie indícií a hľadanie skrytých súvislostí . Priznávam, že aj keď ide o relatívne útlu knižku, slušne som sa pri nej zapotila - istý čas trvalo, kým som sa zorientovala v identifikácii rozprávačov a pospájala si mozaiku osudov do uceleného obrazu (neustále spätné vracanie sa v deji bolo nevyhnutné...).
Kniha, ktorej príbeh siaha do ďalekej minulosti osídľovania Ameriky (do čias začiatkov otrokárstva) čitateľa pohltí, avšak vyžaduje si jeho úplnú a maximálnu koncentráciu. Ak sa človek práve v takomto rozpoložení nenachádza, je lepšie ju odložiť na „lepšie časy“, inak si knihu neužije a pravdepodobne zostane nepochopená.


Ťažko hľadať slová, ktoré by vystihli tento kratučký, no desivý príbeh, vyznačujúci sa značným nepomerom medzi počtom strán a samotnou obsahovou a hlavne emočnou hĺbkou (v tom pozitívnom zmysle slova). Keď poviem, že mi doteraz behajú zimomriavky po tele, nebudem preháňať a každý, kto prečíta, vie prečo. Drsný, šokujúci príbeh dvoch malých chlapcov - dvojičiek, ocitajúcich sa počas vojny v opatere pračudesnej osoby – ich biologickej starej mamy.
„Stará mama je mama našej mamy. Predtým, ako sme k nej prišli bývať, nevedeli sme, že mama ešte má mamu.
Voláme ju stará mama.
Ľudia ju volajú Bosorka.
Ona nás volá „sukini synovia“.“
Dvojičky, existujúce ako jedna osoba "MY", ktoré fyzicky nie sú schopné existovať oddelene, predčasne vyspelé okolnosťami, v ktorých sa ocitli... Ich správanie, racionalita, disciplína, bystrosť a chladné, premyslené činy vyvolávajú zimomriavky...Ďalšie absurdné postavy, začlenené do príbehu, charakterovo rovnakým spôsobom vybočujú z bežného rámca "normálu". Situácie, pri ktorých sa zastavuje dych a napína... Môžem potvrdiť (tak ako tu bolo predo mnou povedané), že kniha v nemalej miere pripomína Kosinského Pomaľované vtáča - kto čítal, bude pripavený na to, že čítanie k nedeľnej poobedňajšej káve to zrovna nie je...Jednoducho príbeh, o ktorom sa dá povedať, že bol viac než dobrý, napriek tomu, že celý čas vyvoláva chuť zvracať...


Tri knihy v jednej, všetky skvelé.. Mojim osobným favoritom spomedzi nich je "Morová rána" a môžem povedať, že v mojom ponímaní predčil i slávne Vajce a ja. Smiech cez slzy, niektoré pasáže môžem čítať dokola a vždy spoľahlivo zafungujú ako spúšťač dobrej nálady. Milujem túto knihu, jedna z tých, bez ktorých by sa moja domáca knižnica nezaobišla.


Táto pani nepíše (nepísala) pre tuctového čitateľa. Navyše je k nemu prísna, vyžaduje si ho celého, telom i duchom. Takže čítanie jej kníh určite nie je odpočinkové, ale pomerne tvrdá práca. Odmena za trpezlivosť však nie malicherná záležitosť. Kto ju pochopí, pripúta si ho natrvalo. Aspon taký pocit mám z jej zarytých obdivovateľov. Mne sa to zrejme zatiaľ celkom nepodarilo (hlavne pri jej Orlandovi).. Snáď,keď budem "väčšia".. No v prípade Pani Dallowayovej ma okúzlila originalitou štýlu, s ktorým som sa v literarúre zatiaľ nestretla. Treba uznať, že je to geniálne napísané, plynulé prelínanie v čase a postupné spájanie všetkých spočiatku samostatne sa rozvíjajúcich línií pôsobí ako nádherná symfónia, akoby niekde v pozadí textu znela hudba. Človek sa musí spisovateľom narodiť, aby dokázat písať tak, ako ona.

Klasika, ktorá nestráca na aktuálnosti. Aj keď pomery sa zmenili, ľudí podobných "Miláčkovi" je aj dnes ako maku. Intrigy, cynizmus, kariéra cez intímne známosti - to všetko je stále "in". Veľmi čitateľné dielo, len nesúhlasím so záverom. Nie je mi jasné, prečo Maupassant "dovolil", aby sa tomu krásovcovi úplne, ale úplne všetko prepieklo.. :-( Koniec koncov, aj to sa zhoduje s dnešnou realitou..


Skľučujúca téma, obávam sa, že dosť realistická, hlavne od momentu, kedy ľudstvo objavilo potenciálne možnosti klonovania....
Tento anglický autor japonského pôvodu je pre mňa osobne veľkým objavom na literárnom poli a myslím, že všeobecne u nás nemá až takú popularitu, akú by si zaslúžil. Rada by som si knihu vychutnávala oveľa dlhšie, ale priznávam, že som ju od prvých strán nedokázala pustiť z rúk a tak "padla" oveľa rýchlejšie, ako by som si sama želala :-). Paradoxne to vôbec nebolo tým, že by bol dej akčný, spádový, práve naopak. Okrem toho, že kniha je jednoducho nesmierne zaujímavá, prispel k tomu i svojský, podmanivý a nevtieravý spôsob podania samotného príbehu, ktorým Ishiguro graduje čitateľovu zvedavosť - vetu za vetou, stranu za stranou, bez akýchkoľvek hluchých miest, až do samého konca.....A krok za krokom tak pomaličky, logicky a postupne prichádza k odhaľovaniu podstaty a celej záhady. Viac dodávať nebudem, aby sa mi náhodou nepodarilo prezradiť viac ako treba, čo by bol nesporne veľký hriech :-).


Desivé.. Až tak, že som sa občas potrebovala nadýchať čerstvého vzduchu a zbaviť sa podvedomého zápachu, ktorý človek do seba vstrebáva každou ďalšou stránkou..
Súhlasím s väčšinou názorov čo tu boli povedané - je naozaj potrebné si zvyknúť na to, že autorov štýl je prinajmenšom zvláštny -maximálne zhustený dej dosiahnutý oddeľovaním dialógov výlučne čiarkami, čo môže vyvolávať pocit zmätočnosti. Zo začiatku mi to naozaj silne prekážalo, ale neskôr sa človek akosi prirodzene na túto frekvenciu naladí tak, že príbeh sa číta sám. Hlavná téma diela- epidémia slepoty šíriaca sa ako lavína celým mestom evokuje thriller z lekárskeho prostredia, v ktorom je hádankou, odkiaľ sa epidémia šíri a ako sa vyrieši. Opak je pravdou. Ide skôr o psychologický román, kde epidémia slepoty je skúškou charakterov ľudí, ktorí sú vystavení takejto situácii.. A nie všetci obstoja..
Doteraz vo mne rezonuje skľučujúci pocit z celého príbehu a často pred sebou vidím psa, ktorý rád líže ľudské slzy.. Myslím, že už asi nebudem mať chuť sa ku knihe niekedy vrátiť, ale rozhodne som rada, že som sa k nej dostala a 5* si nesporne zaslúži. Rovnako ako Nobelovku.

Nevšedný príbeh, ktorý vyvoláva zimomriavky, údiv (zdesenie?), napätie, kopu otáznikov, depresívne pocity a spôsobuje mrazivosť v útrobách od prvej po poslednú vetu.


Maddy je presvedčená, že miluje Leonadra s vážnou psychickou diagnózou... Leonard je presvedčený, že má všetko pod kontrolou a ženie sa do svadby s Maddy.... Mitchell je presvedčený, že Maddy je jeho životnou vyvolenou (jej názor nie je dôležitý)... A v tejto spleti vzťahov všetci traja (napriek svojim neochvejným presvedčeniam) predovšetkým hľadajú svoj pevný bod pod nohami, svoje vlastné JA. I keď si to nechcú celkom pripustiť.
Žiadny romantický román z čias J.Austen sa rozhodne nekoná. Dokonca to primárne nie je ani román o láske (aj keď tak názov nasvedčuje). Viac ako o nej vypovedá o komplikovanosti vzťahov, milostných i medziľudských, o váhe vlastných rozhodnutí. O ťažobe skutočnej, klinickej depresie a jej protistrany – mánie. O vyrovnávaní sa s realitou, pod ťarchou ktorej padá väčšina vysnívaných študentských ideálov. Ale tiež o veľkej vášni k literatúre. No a hlavne o tom, že najťažšie zo všetkého je porozumieť sebe samému.
Podľa odbornej kritiky je Eugenides jedným z najlepších súčasných spisovateľov a jeho Hra o manželství patrila v čase vydania k najdiskutovanejším dielam. Čitateľská lahôdka!


Jedna pokrová partička vo veľkom štýle. Jedna nevinná hra s nepredvídateľnými následkami. OK, nie tak celkom nevinná... Hra, ktorá mení svoju formu z kartovej na psycho, zápas o ľudskú dôstojnosť, hru o život. Veľmi čitateľná austerovka, tradične s kvalitnou psychologickou sondážou postáv, ako sme už u tohto pána zvyknutí, tentokrát dokonca s thrillerovým podmazom. Snáď veľa neprezradím, ak poviem, že so záverom som sa celkom nestotožnila - prišiel mi mierne skratový, trochu lacný a voči čitateľovi nie úplne férový, akoby po ňom zostal pocit istej nedorovnanej podlžnosti. Minimálne jedna hviezda dole by teda snáď bola spravodlivou satisfakciou... Ale rozhodla som sa byť tentokrát veľkorysá - už len preto, že rozohranú napínavú partiu som si vážne skvele užila - so všetkým, čo ponúkla!


Nechápem slabé hodnotenia na DK a absolútne sa s nimi nestotožňujem. Mám za to, že je to možno zdanlivou ospalosťou plynutia deja a zvláštnym, akoby úsporným Trevorovým podaním. Alebo očakávaním niečoho iného, než čo román ponúka, čo môže navodzovať i nešťastná obálka, nevystihujúca absolútne nič, neladiaca s dobou, o ktorej sa pojednáva, navyše trochu zaváňajúca lacnotou.
Dej naozaj plynie pomaličky a ospalo, rovnako ako horúce leto, počas ktorého sa príbeh odohráva. Pokojnú hladinu ospalého írskeho malomesta Rathmoye, kde každý pozná každého a všetci o sebe vedia všetko, naruší nečakaný príchod mladého cudzinca, ktorý tu má isté osobné poslanie (toľko z anotácie). Jeho prítomnosť dáva do pohybu desaťročiami stereotypu ustálené veci i životy. Pre jedných to neznamená nič podstatné, pre ďalších vzrušenie a vidinu priestoru pre „reči“, pre hlavné postavy - osobnú trýzeň. Nešťastná letná romanca sa nepriamo dotýka i ďalších postáv, poznačených vlastnou tragickou minulosťou a o každej z nich by sa dala napísať minimálne ďalšia novela. Tým pádom človek nemá pocit, že hlavná dejová os je jedna, ale že ich je niekoľko (akoby mu autor dával možnosť si vybrať, ktorá preňho bude tým hlavným „ťahačom“), pričom všetky sa prelínajú, ovplyvňujú jedna druhú a pekne do seba zapadajú. Trevor však nedetailizuje, naopak, akoby len načrtával (miestami je to trošku škoda) a s jednotlivými osudmi sa vysporiadava po svojom, tak trochu do stratena. Kdesi som čítala, že sa o ňom píše ako o írskom Čechovovi. Po zdolaní Lásky a léta som myslím pochopila, prečo.


Zrejme nikdy doteraz som v literatúre nezažila taký trpký pocit ľútosti z nedokončeného, ako v prípade Francúzskej suity. Čitateľovi je od samého začiatku zrejmé, že román je vydaním dvoch častí z pôvodne široko koncipovanej pentalógie (zamýšľaných bolo cca 1000 strán), no po dočítaní poslednej vety sa napriek všetkému neubráni rozčarovaniu (ak je vôbec vzhľadom na tragický osud autorky tento výraz namieste), že sa nedozvie, ako by sa ďalej vyvíjala táto geniálne rozohraná partia. Z dodatkov v závere knihy sa síce rámcovo dozvedáme ďalšie autorkine zámery s jednotlivými postavami, no bolo by rozhodne nesmierne zaujímavé sledovať, ako by sa spisovateľka popasovala s ďalším formovaním románu , do akej miery by sa držala svojich pôvodných zámerov a ako by ich prispôsobila vývoju situácie, keďže celý román sa odvíjal od reálne plynúcich svetových vojnových udalostí. O tom napokon svedčia aj jej slová - citujem: „....ešte som nedokončila druhú časť a už sa zaoberám treťou? Ale štvrtá a piata sú len v zárodku, a ešte v akom?! Naozaj, len bohovia to vedia, lebo to závisí od ďalších udalostí. A bohovia môžu zo zábavy určiť storočnú alebo tisícročnú prestávku, ako sa hovorí: kde ja už vtedy budem? ...“
Som presvedčená, že kompletné dielo by sa zaradilo medzi najlepšie tituly svetovej literatúry.


Povedať niečo viac, ako tu bolo povedané, by bolo nosením dreva do lesa, tak teda len jeden pocitový postreh - a síce, že pokračovanie Pilierov zeme sa mi osobne (ako pozerám, na rozdiel od väčšiny) páčilo podstatne viac ako prvý diel, našla som v ňom to, čo mi PZ trošičku chýbalo. V Pilieroch zeme akoby sa Follett v tomto žánri ešte len rozbiehal, rozhliadal, hľadal, pričom v "Na veky vekov" už vo všetkých smeroch pôsobí ako ostrieľaný profík. Je až zarážajúce, ako dlhoročný pisateľ špionážnych románov dokázal so svojou prvotinou okamžite vyletieť na výslnie historického žánru, v ktorom síce nie som "doma",ale niečo mi navráva, že zaslúžene!

Kniha o utrpení, láske, spolupatričnosti, sile ľudského ducha...Silný, krásny, smutný, výnimočný a neopakovateľný príbeh a zároveň moja osobná NAJ kniha za posledných x-rokov. Knihu by som doporučila medzi "povinné čítanie" a to pre všetkých bez rozdielu (kto prečítal, isto mi dá za pravdu) a verím, že by sa nenašiel nikto, kto by ju čítal s pocitom nudy či donútenia. Aj keď to môže vyznieť ako klišé, ale človek po prečítaní románu mimovoľne začne veci okolo seba vnímať inak, "všedný život" zrazu vidí v úplne inom svetle, ako niečo, čo nemusí byť pre každého samozrejmosťou...

Ako všetko od Murakamiho - inteligenné, melancholické, príjemné, vzletné, smutné, krásne čítanie... Toto dielko sa mne osobne páčilo viac ako slávne "Nořské dřevo" a zatiaľ u mňa spomedzi všetkých Murakamioviek vedie..


Rachmanovová vo svojich troch dieloch denníkov chronologicky vyskladala na papier 12 rokov vlastného života, prežitého v pohnutej dobe. Zveruje sa nám s vlastnou minulosťou, dovoľuje nám nahliadnuť do svojich spomienok a vykresľuje autentický obraz dejín, ktorý sa nedá vnímať inak ako memento minulosti. Udalosti opisované v prvých dvoch dieloch sú naozaj drsné a desivé, záverečný, tretí diel už zďaleka dynamiku a gradáciu predchádzajúcich častí nedosahuje a rovnako je výrazne menej čitateľsky atraktívny. Je to logicky odvodené od okolností, za akých sa formoval a od životnej etapy, do ktorej sa sama autorka v osobnom živote posunula a ktorú v ňom dokumentuje (len na vysvetlenie – opisuje tu rodinnú situáciu a adaptáciu v Rakúsku po tom, čo bola s rodinou nútená emigrovať z Ruska). Tým pádom sa opisované obdobie javí ako nepomerne pokojnejšie, i keď rozhodne sa nedá charakterizovať ako prechádzka ružovým sadom...
Celkovo jej dielo vnímam skôr ako dokument, než ako román, kde je kategoricky zaradený, lebo pri tomto žánri už je človek nútený si všímať a hodnotiť i iné parametre, ako napríklad vyjadrovací prejav, a trošku sa obávam, že ten v jej prípade málinko pokrivkáva. Naozaj si nemožno nevšimnúť, že spisovateľka kladie vetu za vetou skutočne veľmi prosto, miestami až naivne jednoducho, dokonca snáď až občas môžeme nadobudnúť dojem, že takto písať by sme hádam dokázali I sami :-). Pokiaľ by však bolo o čom písať, teda pokiaľ by sme zažili to, čo ona. Nedočkáme sa tu teda žiadnej slovnej virtuozoty, či vycibrenej štylistiky, i keď akési náznaky typicky ruského poetizmu som zaznamenala. Táto drobná chybička krásy však nemusí nutne nikomu prekážať, zrejme ju zaznamená a pozastaví sa nad tým skôr ostrieľanejší čitateľ a v každom prípade - výpovedná a humanitná hodnota diela tým rozhodne degradovaná nie je...
Určite by som autorku vo svojom osobnom rebríčku nenominovala medzi top-spisovateľov, ktorých brilantnosť prejavu obdivujem, avšak na druhej strane – bez mihnutia oka celú trilógiu zaraďujem k tomu najzaujímavejšiemu, čo som vôbec čítala k téme stalinizmu (a následného obdobia).
Ako vážne mínus bohužiaľ vidím grafické stvárnenie obalu pri všetkých 3 častiach - môj osobný názor je, že vzhľadom na vážnosť témy to horšie už byť ani nemohlo.


Uznávaný spisovateľ Jasper Gwyn dospieva k nezvratnému rozhodnutiu – viac nenapíše jedinú knihu. Vzápätí dostáva vnuknutie, šialenú myšlienku – písať portréty. Portréty, ktoré otvárajú okno do vlastnej duše a privádzajú domov... Písané pri hre svetiel "Katarín Mediciovských" a hudbe Davida Barbera...
Pri každej ďalšej Bariccovej knihe skonštatujem, že zasa raz prekvapil. A to napriek tomu, že pojem výnimočnosť je z jeho pera už takpovediac očakávaná. Jeho pán Gwyn je však naozaj iný. Iný ako zvyšok autorových diel, rovnako v ňom zhmotnená postava je iná ako väčšina umelcov, iná ako my všetci. Pan Gwyn je jedinečný, tajomný, nepreniknuteľný, nanapodobiteľný. Píše literárne portréty, ktoré túžime vidieť, prečítať si, vlastniť. Sami sa totiž stávame postavou, ktorej nimi otvára dušu a nahliada do vnútra. Všetkými zmyslami si želáme dostať sa umelcovi pod kožu, odhaliť jeho know-how, vžiť sa do jeho cítenia a rozlúsknuť oriešok, ako robí to, čo robí, akú má jeho dielo podobu, formu, štruktúru, farbu... Baricco a pán Gwyn akoby splývali do jednej a tej istej osoby – v hlavnej postave hľadáme kúsky pravej podstaty autora a niečo nám navráva, že čosi z tej zvláštnosti a zaujímavosti prisúdenej umelcovi v knihe musí mať i samotný jeho kreátor, čím v konečnom dôsledku nadobúdame pocit, že samotné portréty píšu vlastne obaja... A obaja sú fenoménom, rovnako ako ich umelecké diela, ktoré vytvárajú a do ktorých nahliadame.


Scortovci. Štyri generácie prekliateho rodu, odsúdeného na biedu, zatratenie a nenávisť rodného talianskeho mestečka, v ktorom ľudia nezabúdajú a neodpúšťajú. Každý z jeho potomkov sa snaží odvrátiť karmu prekliatia, vyslobodiť sa z okov biedy, každý z nich bojuje po svojom a rovnako každý po svojom prekonáva sám seba. Čo nezmôže jeden, dokáže rodina. „Sám si nič, rodina je všetko“. Symbolika rodinných pút, ich sily a dôležitosti v ponímaní Scortovcov vystupuje nad všetky riadky, rovnako platí, že na ich pevnosť nemá vplyv ani odlúčenie, ani smrť.
„Uvidíte, keď zomriem, ľudia nepovedia: „Opustila nás vdova Manuziová“, ale povedia: „Zomrela sestra Scortovcov.“ - vraví staručká Carmela, ktorej rozprávanie určené starému miestnemu kňazovi prerýva a dopĺňa riadky samotného príbehu. „Nie som zvyknutá rozprávať. Som Scortová. Moji bratia a ja sme deti Nemej a celé Montepuccio nás volalo „mlčanliví“..... Šťastná som bola len vtedy, keď som bola s bratmi... Domenico, Giuseppe a Rafaelle – ľúbila som ich. Som sestra, don Salvatore. Ale sestra, ktorá bola pre svojich bratov len zosobnením životnej smoly.“
Milujem ponárať sa do príbehov tohto typu - hlbokých, krásnych, smutných a hodnotných zároveň, ktoré otrasú emóciami a prebývajú v nás ešte dlho po tom, čo ich odložíme.


Poznávacou črtou väčšiny Bariccových románov je minimalizmus z hľadiska priestoru, ponúkajúci maximalizmus literárneho zážitku, s dlhým polčasom rozpadu rezonancie v podvedomí. Kto pozná autora, vie, čo od neho čakať, že tak trochu éterické podanie maskuje drsný, nepredvídateľný príbeh s majstrovským rozuzlením a ponechaním kúsočku priestoru pre čitateľovu fantáziu. Toto všetko do poslednej bodky platí i o románe Bez krvi. Tragédia otca a jeho dvoch malých detí (nie je spoiler!) a jej dosah pre zúčastnených sú alfou a omegou rozprávania, ktoré mrazí a vyúsťuje do udivujúceho, opäť bariccovského konca. Nenechajte si ujsť!
