Scarlett44 komentáře u knih
Ohromne ma potešilo, že sa dielo s podobnou tematikou objavilo aj na našom trhu - dostupné a za rozumnú cenu.
Avšak napriek tomu, že bohatý obrázkový materiál je veľkou ozdobou a prednosťou knihy, očkávala som asi vyššiu prehľadnosť textu. Ocenila by som, keby je vývoj uniforiem rozdelený nielen podľa historickej chronológie, no taktiež podľa jednotlivých kráľovstiev, keďže všetky mali svoje drobné zvláštnosti a systémy. Tu sa prelínali v akejsi mäteži, kde sa skákalo od Francúzov k Pursom a Rakúšanom a potom obrátene.
Niektoré významné armády dokonca absentovali, ale je prirodzené, že na tak malej ploche sa tak obrovský kontext jednoducho nedá poňať v celej šírke, ako už napísal AndreasG nižšie.
Vhodnejším názvom by bolo skôr "Vek pokrytectva".
Dielo napísané úchvatným, majstrovským štýlom, ktorý ako jediný, spolu s autorkinou ohromnou znalosťou vtedajšej spoločnosti, nepísaných pravidiel a protokolu a satirickou charakterizáciou jej vedúcich protagonistov, u mňa dokázali príbeh vyniesť na 4 hviezdičky.
Ináč som bola dosť sklamaná.
K hlavným hrdinom som necítila žiadnu príťažlivosť, ani príťažlivosť medzi nimi navzájom. Je mi ľúto konštatovať, že Newland Archer sa zapríčinil o svoj nenaplnený osud z veľkej časti sám. Hoci to nenávidel, niekoľkokrát bolo spomenuté, ako s úľavou upadol späť do komfortnej istoty stereotypnej prítomnosti, vždy keď už bol len krôčik od toho, aby spravil niečo pre svoje sny radikálne sa z nej vymaniť. Azda len nebol mužom dosť na to, aby vzal pevne do rúk príležitosť, ktorá sa mu sama ponúkala, navyše od vlastnej snúbenice, keď ho nič vážne a neodvratné ešte nezväzovalo. Pre také zbabelé konanie nemôžem mať ľútosť ani pochopenie.
Pán Martin je údajne často prirovnávaný k majstrovi Tolkienovi.
Prosím, nie. Nie, nie, nie.
Áno, príbeh je zaujímavý, písaný vycibreným a detailistickým štýlom, ktorý napriek enormnému množstvu informácii, nútiacemu čitateľa byť neustále v pozore, nenudí, čo je obrovská rarita a veľké plus. Fantázia autora pracuje vynikajúco v opisoch miest, chutí, vôní, látok, postáv - dokáže doručiť čitateľovi svet, ktorý si vymyslel, v plnom slova zmysle, za čo mu vzdávam hold.
George R. R. Martin avšak jednoducho nemá Tolkienovu vznešenosť. Detailné, brutálne a nechutné násilie (aj na deťoch!), lacné sexuálne scény a znásilnenia sú pre mňa vždy degradačnou známkou na autorovo osobné konto. Taktiež si myslím, že pán Martin si nabral sústo väčšie, než je eventuálne schopný prežuť. Príbeh je taký dlhý a ešte stále sa nedostáva ani z diaľky k pointe, že sa obávam, aby vôbec sériu stihol dokončiť za svojho života.
Prečítala som zatiaľ prvé tri diely a popravde ma úplne vyčerpali. Musím ich na čas odložiť - sčasti preto, že som unavená z toho entuziasticky vyfarbeného násilia (je to v podstate niečo ako omaľovánka v slovách) a toľkých zvrhlých a vulgárnych postáv, na ktorých je máločo obdivovať a máločoho sa zachytiť, no sčasti aj pre dve závažné chyby v písaní ako takom. Martinovým hmatateľným nedostatkom z môjho uhla pohľadu totiž nie je len absencia centrálneho dejového oblúku, ktorý je vždy esenciálny pre súvislosť a vyjasňovanie príbehu a tvorí jeho nosné piliere, no rovnako je to aj neproporčné servírovanie faktov - bezvýznamné veci a postavy, ku ktorým sa už nikdy nevracia a ktoré pre nás nie sú v najmenšom podstatné, vchádzajú do príbehu na každom kroku, obklopené siahodlhou genealógiou, zatiaľ čo neustále sa opakujúce narážky na ešte nevysvetlené záhady bez akéhokoľvek progresu začnú po čase pálčivo iritovať a stratia aj na napätí, do ktorého vás vtiahnu. Napokon zaujmete stanovisko, keď už po stý krát narazíte na zmienku o istej mysterióznej udalosti: "Dobre, a čo má byť?! Aj tak sa nám to očividne neobťažuješ objasniť nikdy v blízkej budúcnosti!"
Myslím, že za tých rozľahlých 3000 strán, ktoré som už víťazne spracovala a do ktorých som investovala značnú časť svojho života, by konečne mohla prísť všetkými obávaná Zima (veta "winter is coming" mi už doslova drása každý z mojich 12-tich hlavových nervov), mohli by sme sa dozvedieť, kto je ten enigmatický "Lord of Light" a ohavní a hrôzostrašní "the Others", vstupujúci do deja azda iba keď si autor náhle spomenie, že ich dal do prológu niekde v prvom dieli, kto je v skutočnosti Jon Snow, ako to bolo s príbehom Lyanny Stark a Eddardovým sľubom, ktorý dal sestre na smrteľnej posteli ("promise me, Ned") - množstvo neobjasnených narážok na týchto pár vytýčených bodov je nespočetné. Naozaj si G. R. R. Martin myslí, že nás to ešte aj po 3000 stranách baví a udržiava v napätí? Nie, dámy a páni, po 3000 stranách so žiadnym výsledkom to začne byť iritujúce a rozhorčujúce, takže už pri zmienke o turnaji s korunováciou Lyanny Stark za "Queen of Love and Beauty" mi začínajú naskakovať pomyselné vyrážky.
Ani po troch rozsiahlych dieloch sa príbeh vôbec nespája ani nevyjasňuje a z mnohých recenzií tých, čo čítali už aj 4. a 5. diel, to, žiaľ, nevidím ani trochu ružovejšie.
Tri hviezdy za nápad a štýl písania.
Ináč sú charaktery nerozvinuté, zakaždým neelegantne, násilne odstránené tesne po tom, čo ich začnete registrovať a aktívne s nimi pracovať.
Rozhodne nie najlepšia fantasy. Pre americké publikum a masovú konzumáciu určite áno, ale z môjho pohľadu sa ani z diaľky nemôže porovnávať s Tolkienovou klasikou.
Poučné, podrobné, očividne vynikajúco vyskúmané.
Ja dávam jednoznačne 5 hviezd, jednak preto, že som "fanúšik doby" (nielen) Kráľa Slnko, a tiež pretože si myslím, že napísať dielo s takýmto širokým a detailistickým záberom na ťažko vyskúmateľné kuriozity z rôznych oblastí každodenného života Veľkého storočia je netypické a rozhodne náročné. Autor však spravil maximum a spravil ho vynikajúco.
Škoda, že sa z podobného tematického súdka neprekladá viacero zaujímavých diel. François Bluche napísal mnoho netradične zameraných kníh o vládach Ľudovíta XIV., XV. a XVI., ktoré si všímajú detaily každodenného života a jednotlivých inštitúcií Ancien Régime, väčšinou unikajúce autorom biografií samotných vládcov.
Ó nie, nie, ak toto niekto nazve "zamilovaný román", vyhodia sa mi vyrážky, pretože toto má s romantikou asi toľko spoločné ako Mozart s technom.
Historicky napísaná na vysokej úrovni, dej veľmi pútavý, ale táto kniha ma duševne a emočne roztrieštila, rozhorčila a totálne zdeprimovala.
Ak máte záujem o moju ozaj dlhú a ozaj podrobnú recenziu, ak vám neprekáža angličtina, prečítajte si tu:
https://www.goodreads.com/review/show/1476391091?book_show_action=false
Napriek tomu, že v knihe je azda mnoho "zidealizovaného", nedokážem dať za žiadnych okolností menej ako 5 hviezdičiek. Či už je to pre moju obsesiu životom a osobnosťou Márie Manciniovej, tak nádherne zachytených práve v tomto diele, alebo pre vycibrený, naozaj majstrovský štýl autorkinho pera, to neviem posúdiť. Azda to bude pre oboje, pretože enormne dokonalá psychologizácia Máriiných motívov, činov a osobnostných čŕt je nádherne prepletená s umeleckým vkusom autorkinho písania a je tam mnoho, mnoho pasáží hodných rozjímania a pozastavenia sa.
Čítala som o Márii temer každú dostupnú biografiu (Claude Dulong, E. C. Goldsmith, H. N. Williams aj jej vlastné Memoáre), a hoci v niektorých z nich boli spomenuté nové a aj podrobnejšie fakty, ani jedna mi hĺbkou a posolstvom jedinečného života tejto úchvatnej ženy neutkvela v mysli s takou intenzitou ako dielo madame Mallet-Jorris. Pre mňa jedna z najobľúbenejších kníh vôbec a dokonalá ukážka symbiózy psychologizácie hlavnej postavy, historických faktov a úchvatného písania.
Bola som príjemne prekvapená, ako je kniha spracovaná. Spočiatku som jej priveľmi nedôverovala, pretože som mala pocit, že to nie je ani poriadna historická štúdia ani čisto historický román, ale niečo medzi oboma. A predsa ma knižka vyviedla z obáv.
Zdá sa, že autor skutočne podrobne preštudoval dobové zdroje (ako je to aj niekoľkokrát spomenuté v narážkach v texte), najmä Pamäte rôznych osôb na dvore Ľudovíta XV. (vojvoda de Luynes a vojvoda de Richelieu). A keďže som z nich sama niečo čítala, bola som vzápätí veľmi ľahko presvedčená o autentickom nádychu tohto diela.
Myslím, že je to vcelku dôveryhodný záznam života madame de Pompadour, hoci možno nie práve najobsiahlejší a psychologicky najanalytickejší. Pre základné poznatky a celkovú schému dvora a jeho politicko-milostných intríg však stačí.
Toto sa musí čítať jednoznačne v origináli, aby ešte váčšmi vynikla nádhera Corneillovho jazyka a jeho talent.
Moje najobľúbenejšie dramatické dielo s myšlienkou a duchom.
Nemyslím si, že sa kniha s tak širokospektránlym záberom na európsku politiku dá vôbec napísať tak, aby z toho občas človeku nešla vybuchnúť hlava, ale nesúhlasím s názorom, že je to absolútny popletenec.
Podľa mňa je to vynikajúci prehľad na čisto politické dianie naprieč celou Európou a hodnotiac masívnosť predmetu, ktorú sa autor podujal poskladať do jednej kocky, musím uznať, že pánu profesorovi sa podarilo nemožné. "Upratali" sa mi v hlave mnohé nejasnosti, či už týkajúce sa jednotlivých konfliktov alebo neustále sa meniacich spojenectiev, a tento stručný a výstižný prehľad je geniálnym základom, na ktorom sa dá potom budovať pri akejkoľvek ďalšej historickej štúdii, ktorá nemá v centre pozornosti práve celoeurópsku politiku a všíma si len jeden daný problém (napr. tesne po tomto som čítala biografiu Ľudovíta XIV. a úžasne sa mi pospájalo, čo všetko sa vtedy v Európe dialo, a to nielen v rámci Francúzska).
Jediný nedostatok považujem, ako už niekto spomínal, množstvo tlačových chýb, ktoré po čase začnú iritovať, a všimla som si taktiež, že autor spomína toho istého panovníka dvomi titulmi, z ktorých jeden je nesprávny. Karol Emanuel III., kráľ Sardínie, je o niekoľko strán neskôr premenovaný na "Karola Emanuela I. Savojského" (jeho predok zo 16-teho storočia), čo zaručene nie je pravda, keďže som čítala o ňom mnoho zahraničných prác.
Ináč výborná kniha a ja skladám klobúk.
Autor sa očividne snažil vykúpiť Ľudovíta XV. z neslávnej mienky, ktorú o sebe panovník zanechal.
A sčasti právom, ako po prečítaní musím uznať, pretože mnohé kroky tohto kráľa smerovali naozaj k osvietenským reformám.
Azda škoda, že prišli neskoro, keď už bol jeho verejný obraz v očiach ľudu nenapraviteľný a rozhodli sa ho nenávidieť automaticky za všetko, čo podstúpil.
Nuž, na tejto strane opäť uznávam, že mali svoj pádny dôvod, pretože Ľudovítova vláda mi prišla v zhrnutí ako séria nerozhodných politických machinácií, dokumentácie nenásytného telesného apetítu a neúspešných vojen, ktoré Francúzko uvrhli tam, kam smerovalo nenávratne už od konca vlády jeho veľkého predka.
Často sa zamýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby systém padol ešte za vlády Ľudovíta XV. Občas mám pocit, že chudák vnuk, ktorý to myslel dobre a mal hlavu aj srdce na mieste (ako to dokázal najmä uprostred strastí Revolúcie), si doslova odskákal fatálne chyby vlády svojho deda.
Knižka dobrá, ale na môj vkus nepostačujúca. Naozaj si druhý najdlhšie vládnuci monarcha Francúzska zaslúži sotva 300 strán?
Vojny spomenuté skoro len okrajovo, mnoho politických krokov a celkové rozpoloženie Francúzska za tejto vlády zachytené dosť povrchne. Z tohto uhla pohľadu mi chýbalo niečo v štýle Perkinsovho diela "France under Louis XV."
3.5 hviezdičky.
Určite výborná pre začiatočníkov v problematike Revolúcie a tých, ktorí sa chcú niečo dozvedieť iba preto, aby uchopili podstatu a detaily blahosklonne pustili stranou (niečo ako učenie na skúšky, však? :))
Súhlasím, že nie je práve najodbornejšia, ale možno práve v tom je čiastočne jej plus. Revolúcia je enormne ťažká téma - psychicky, politicky aj detailisticky, a týmto spôsobom je najlepšie podaná pre širokú verejnosť. Nie všetci sú fanatici do historických análov, archívnych záznamov a "suchopárnych" faktov.
Suma sumarum - veľmi ľudsky napísaná. Avšak pre mňa nepostačujúca.
Zrejme sa radím k fanatikom :).
Výborná kniha s citlivým a hlbokým psychologickým prístupom ku kontroverzne chápanej kráľovnej, na ktorej po celé storočia tkvel biľag nespravodlivých klebiet.
Ocenila som najmä vynikajúce prepletenie osobnosti kráľovnej a vykreslenia dvora a jeho dôležitých postáv s dianím v medzinárodnej politike. Záverečné kapitoly, venované obrazom Revolúcie, boli najgeniálnejším sústom v celom diele.
Jediná vec, ktorú by som vytkla, bol azda autorkin prehnaný úsudok v oblasti dosiaľ neodhaleného vzťahu Márie Antoinetty a grófa von Fersen.
Dôkazy, ktoré Antonia Fraser podáva, sú síce presvedčivé, ale myslím, že unáhlené. Predstaviť si, že niekto ako francúzska kráľovná s prísnou katolíckou výchovou viedenského dvora, z rodinného zázemia so 16-timi deťmi používa kontraceptíva, mi príde trošku absurdné. Rovnako aj Fraserovej citlivá kresba dobročinného srdca Márie Antoinetty, jej zmyslu pre povinnosti a kráľovskú prestíž (ktorú by zakázaná aféra zaručene zruinovala) je absolútne kontraindikatívna k tvrdeniu, že kráľovná mala naozaj s Fersenom pomer.
Pri podobne chúlostivých veciach si musíme uvedomiť, že Mária Antoinetta mala od začiatku fatálne oslabené postavenie v očiach dvora, ktorý ju chápal ako "Rakúšanku" a "cudzinku", nemyslím, že by hodlala svoje už beztak neslávne meno riskovať ešte aj milostnou aférou. Rovnako do toho nezapadá ani jej hlboký zmysel pre rodinu a dôležitú reprezentatívnu úlohu, ktorú ako kráľovna Francúzska zastávala, a už vôbec nie očividne harmonický a nežný vzťah, ktorý mala so svojím mužom (veď aj v kapitole, kde autorka opisuje dlho očakávané naplnenie manželského zväzku, kráľovnú vylíčila ako "extatickú a šťastnú").
Zhodnotiac toto všetko, ako absolútny nezmysel mi príde Fersenova návšteva v Tuileries, kde Fraserová dáva možnosť ich posledného milostného stretnutia. Zrejme celkom zabudla, že kráľovná bola v tom momente už psychicky zruinovaná, zajatkyňa v Paríži, navôkol zúrila revolúcia a jej komnaty boli nepochybne prísne strážené.
Autorka sa v tomto bode z môjho pohľadu nechala väčšmi pohltiť svojou romantickou dušou (ako sa sama vykresľuje vo svojom sčasti autobiografickom diele "My life with Harold Pinter") a tým, čomu sama chcela veriť, než aby pozorne zvážila logickosť svojich úsudkov.
Odhliadnuc od tohto, všetko ostatné - od rozprávačského talentu, politickej situácie, úžasných detailov (nielen) dvorského života, psychologizácie nešťastnej ženy až po ohromujúce kapitoly, opisujúce Revolúciu - bolo majestátne dokonalé.
EDIT:
Akurát som si prečítala oficiálny text distribútora pod názvom knihy a som dosť rozhorčená označením Ľudovíta XVI. za "neschopného kráľa". Premýšľam, či daný človek skutočne čítal Fraserovej dielo alebo študoval dejiny Francúzska 18-teho storočia zo širokospektrálneho pohľadu, pretože v tom prípade by takú ohavnú nespravodlivosť nikdy nenapísal.
Je všeobecne známe, že "nešťastní" monarchovia 18-teho storočia (Ľudovít XV. aj jeho vnuk) sa snažili zaviesť osvietenské reformy (napr. zvrhnutie starého systému Parlamentov v roku 1771, ktoré zrušilo predávanie súdnických funkcií a úplatky a neskôr bolo prebrané samotným revolučným súdnym tribunálom ako vzor), no bola to vždy šľachta a Parlamenty, ktoré robili korune prieky a tým pádom si tieto vrstvy tzv. "pílili pod sebou konár stromu". Zaiste, že títo monarchovia neboli bez svojich fatálnych chýb a slabostí, ale označiť ich na rovinu ako za prosto neschopných považujem za nemiestne odvážne a ja sama by som si niečo také nikdy nedovolila, pokiaľ by som podrobne nepreskúmala obe strany mince.
Možno by si mal nabudúce daný človek lepšie preštudovať fakty a nepodliehať "typickému historickému klišé", ako to sám zopár viet predtým napísal.
Kniha sa veľmi dobre číta, štýl Antonie Fraser je nespochybniteľný svojou umeleckou kvalitou rozprávača a zároveň odborného prístupu historika.
Pre mňa však nesplnila všetko, čo som očakávala. Na mojej strane je chyba v tom, že omnoho väčšmi preferujem solídne štúdie s vojnovými ťaženiami a podrobnými politickými krokmi, prepletené s psychologickým prístupom k osobnosti panovníka, než podobné "historické klebetenie". Táto kniha však nič podobné nesľubovala, preto z tohto hľadiska sa nemôžem sťažovať.
Sťažovať sa môžem iba ak na trošku "nespravodlivé" zaobchádzanie s tromi historickými postavami, ktoré sú mojou slabosťou - Mária Manciniová, Viktor Amadeus II. Savojský (neskôr kráľ Sardínie) a princ Eugen Savojský (aj keď spomenutý len veľmi krátko).
Máriin silný vplyv na Kráľa Slnko je abnormálne podcenený (najmä čo sa týka Ľudovítovho budúceho umeleckého vkusu, vzdelania a zodpovednosti prístupu ku kráľovským povinnostiam) a mnohé kľúčové, významné príhody v ich vzťahu škaredo opomenuté (udalosti "kvázi-zásnub" v Lyone, Máriin exil v Brouage a ich nekonečná listová korešpondencia, Máriin návrat na dvor po kráľovskej svadbe a finálne lúčenie, Racinova tragédia "Berenika" inšpirovaná práve ich vzťahom, ktorú obaja počas celého života milovali). Čítala som o Márii prakticky každú dostupnú biografiu (Claude Dulong, F. Mallet-Jorris, E. C. Goldsmith, H. N. Williams aj Máriine osobné Memoáre), takže si dovoľujem naozaj posúdiť autorkin laxný prístup k tejto kapitole kráľovho života. Rovnako ich rozdelenie a finálne rozlúčenie ani zďaleka nemalo takú "ľahkú dohru" a okamžité zabudnutie, ako to bolo popísané.
Viktor Amadeus II. je opísaný v nelichotivých termínoch ako "zradca" nenávidený celou Európou pre svoju úskočnú politiku a prevracanie kabátov, keď sa mu to najviac hodilo. Je pre mňa nepochopiteľne zarážajúce, ako Fraserová so svojím obvykle citlivým, prenikavým okom dokonalého pozorovateľa a opatrného posudzovateľa, ktorý najskôr "dvakrát meria a až potom strihá", vynechala zmienku o ťažkom rodinnom pozadí tohto inteligentného panovníka a tiež o politickom rozpoložení Savojských štátov. Veď práve Viktor Amadeus vyniesol svoju zem až ku kráľovstvu a zbavil sa nenávidenej francúzskej zvrchovanosti a expanzívnych zámerov svojho omnoho mocnejšieho a všetko-požierajúceho suseda. Viktor Amadeus bol geniálny panovník a vojvodca najmä vďaka chytrej prefíkanosti svojho úsudku a keby nebolo jeho vlády a vlády jeho syna Karola Emanuela III., dovoľujem si tvrdiť, že by zrejme nedošlo ani len k zjednoteniu Talianska, keďže Francúzsko za Ľudovítovej vlády prechovávalo enormné expanzívne ambície, smerujúce aj na Apeninský polostrov, a boli to práve naoko "bezvýznamné" Savojské štáty, ktoré azda po dve storočia tvorili efektívny nárazník a zaisťovali vyváženie mocenského rozloženia Francúzska, Rakúska a Španielska na území dnešného Talianska.
Každopádne lahodná kniha na oddych pre tých a tie, ktorých zaujíma predovšetkým súkromný a rodinný život Kráľa Slnko a jeho osobnosť.
Vynikajúca biografia osobitého vládcu, ktorý ma upútal nielen svojou inteligenciou a vojvodcovskými schopnosťami, no taktiež ostrovtipom a cynizmom, ktorý z neho robí o to delikátnejšie sústo, ak milujete sarkazmus a satiru :-).
Autor sa vynikajúco vyhol tendencii prikláňať sa k striktne "pro-" alebo "protifridrichovskému" postoju, čo ma nesmierne potešilo, keďže tento povahou a často i činmi kontroverzný monarcha má tendenciu vzbudzovať buď bezbrehý obdiv alebo nutkanie zatratiť ho a všetok úspech pripísať na vrub číremu šťastiu. Pán Stellner podal ukážkový balans medzi oboma extrémami - čestne uznáva nedostatky a chyby "starého Frica", no pritom mu neupiera slávu tam, kde si ju právom zaslúži.
Taktiež sa mu podarilo nastoliť vynikajúcu rovnováhu v odhaľovaní panovníkovej komplikovanej osobnosti a podávaní "suchých" faktov o ťaženiach a politických reformách (hoci pre mňa suché ani zďaleka neboli. Čaro Fridrichovej osobnosti robí svoje, taktiež aj fakt, že som historický fanatik :-)).
V knižke nájdete všetko nutné k porozumeniu jeho vlády - od predchodcov, ťažkého detstva, kráľovho denného programu a zaujímavých poznámok k rôznym dôležitým osobám v jeho najbližšom okolí cez všetky vojenské operácie, vynikajúco prepletené s vtedajšou celoeurópskou politickou situáciu, reformy a v neposlednom rade Fridrichove nezabudnuteľné bonmoty, na ktorých som sa smiala tak, až sa ma ľudia navôkol pýtali, "akú vtipnú knižku to čítam". :-)
Nezabudnuteľný zážitok! Určite sa k nej rada znovu vrátim.
Výborný a predovšetkým dostupný materiál na pútavý a zaujímavý konflikt celosvetového charakteru. Keď som sa začala zaujímať o Sedemročnú vojnu, šokovali ma ceny na Amazone, ktoré ponúkali odborné historické štúdie na túto problematiku aj za viac ako 30 libier. Myslím, že kniha od pána Stellnera učinila európskemu frontu tohto konfliktu zadosť, a to aj za omnoho prijateľnejšiu cenu.
Ďakujem za výborný a poučný náhľad na európske dejisko. Najzaujímavejšie pre mňa boli práve pasáže života obyčajných vojakov a obyvateľstva, ktorí si tiaž vojny doslova odskákali. Taktiež oceňujem prehľadné kapitoly v úvode knihy o stave jednotlivých armád a politickom zákulisí zápasiacich veľmocí. No a hlášky Fridricha II., samozrejme, nemali chybu :-), ale tento panovník je samostatnou kapitolou na novú recenziu rovnako výbornej knihy tohto autora.
Hoci by som uvítala podrobnejší prehľad západného bojiska v Hannoversku s Ferdinandom Brunšvickým a Francúzmi, knihe nemôžem nič viac vytýkať.
Dúfam len, že sa časom objaví podobná štúdia na Sedemročnú vojnu s globálnym zameraním alebo rovnako pútavá kniha venovaná konfliktu o Rakúske dedičstvo.
Hádam žiadna kniha ma tak nevyviedla z miery ako táto, a to som ich prečítala mnoho, premnoho.
Bohužiaľ neviem, či je toto "vyvedenie z miery" v pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle.
Nepotrpím si na romantické zápletky, skôr sú mi v knihe na obtiaž, ak sú lacné a povrchné, dokonca v poslednej dobe vyhľadávam väčšmi literatúru faktu, historické biografie a vojnové diela. Obľubujem knihy zanechávajúce rozporuplné pocity, ba dokonca si trúfnem tvrdiť, že patrím k tým nepochopeným tragédom, ktorí vítajú nešťastné konce s omnoho väčším nadšením, než by bolo azda zdravé, v tomto prípade to však nejako nevyšlo. Odhliadnuc od toho, že tu bol koniec prakticky nijaký, akoby sa autorka sčista-jasna jedného rána prebudila a povedala si, že už ju to ďalej nebaví písať (a kto by sa čudoval?), nebola to ani poriadne romantická, ani poriadne historická a ani vyslovene tragická kniha - bol to taký nepoctivý zlepenec všetkých troch. A keďže moje heslo vždy zo zásady býva "radšej jedno a poriadne ako tri naraz a priemerne", rozhodne pochopíte, prečo som bola touto knihou tak vytočená.
Môj rozbor, ak by som sa doň skutočne pustila, by bol vyčerpávajúci a ohnivý, preto radšej zmienim len niekoľko základných dojmov, ktoré vo mne kniha zanechala.
V prvom rade som nepociťovala ani k jednej z postáv žiadnu hlbšiu empatiu či náklonnosť, okrem Marietty, Lisetty a Felicie (ktorým sa, mimochodom, dostalo v knihe ohavne málo miesta) - paradoxne a ironicky trom "obetiam" nelogicky nemorálnych a bezcharakterných mužských postáv (všetky tri krásne a starostlivé manželky, poskytujúce milujúce zázemie a starajúce sa o rodinu, a predsa ich muži, ktorí majú tú drzosť tvrdiť, že ich úprimne milujú a ktorých máme zrejme považovať za "kladných hrdinov", podvádzajú s herečkami, prostitútkami a vydatými ženami, pričom dobre vedia, že tieto aférky i tak nemajú absolútne žiaden zmysel? Odpusťte, ale ak po tejto knihe už neverím na manželské sľuby vernosti, nik sa mi nemôže diviť. Nik ma na knihe azda nevytáčal väčšmi ako Matt a Morgan Devlinovci.)
Postavy konali, ako spomenul "Rup", až smiešne nelogicky, ba hlúpo detsky (hlavne vo svojich osobných životoch a rozhodnutiach s nimi spojenými), a ak autorka chcela, aby sme ich pochopili, mala v tom prípade ich činy nejako zdôvodniť. Od toho prichádzam k psychologizácii hlavných hrdinov, ktorá bola bolestne nedostatočná na rozdiel od príliš komplikovaných finančných machinácií, ktoré by azda boli napínavé (a úprimne som obdivovala autorkinu znalosť finančného prostredia a pozadia knihy), keby boli podané trošku zrozumiteľnejšie. Taktiež náhľad do histórie bol veľmi nejasný - možno tak pre odborníka, ktorý pláva v histórii Ameriky po občianskej vojne ako ryba vo vode, no pre číreho laika by nezaškodilo nenápadne uviesť do problematiky jemnejšou schémou.
Ku koncu som si dokonca väčšmi užívala životný sled udalostí zrejme záporne mieneného hrdinu, Joshuu Chinga, ktorý cez všetky svoje odporné finančné úskoky zachoval aspoň vernosť svojim predstavám o sebe. Naopak Matt s Morganom sa nám snažili vytvoriť o sebe dojem čestných a spoločnosťou uznávaných, vážených mužov, a pritom sa správali nechutne a pokrytecky. Veľmi ma to mrzelo, keďže som si ich od začiatku chcela obľúbiť, no ich činy ma zakaždým odrádzali viac a viac, až sa mi celkom znechutili. Výsledkom toho bola väčšia náklonnosť k nepoctivým špekulantom v New Yorku než k tým "odvážnym a statočným" horalom Západu.
Môj záver? Úprimne povedané - neviem. Som vykoľajená, vytočená a sčasti znechutená, i keď je jasné, že postavy sa na vás nalepia či chcete či nie a ešte dlho som o tomto diele premýšľala, pátrajúc po tom, prečo ma vlastne tak vyviedlo z miery. Doteraz som na to neprišla, no zrejme to nebude jedna z kníh, ku ktorým sa rada po rokoch vrátim. A ak tak náhodou spravím - ktovie, čo nové vo mne zanechá.