Severčanka_
komentáře u knih
Letní bouřky
Eva Pospíšilová
Hneď od začiatku sme vhodení do paulie-floydovského sveta, kde tí dvaja sú na seba prilepení 24/7 a neurobia nič (doslova) bez toho, aby pri tom obaja neboli alebo prinajhoršom o tom nevedeli.
Keď jeden z nich vyzná tomu druhému lásku, skončí sa to hádkou. Je zvláštne povedať, že milujem, keď sa tí dvaja hádajú? Akoby oni sa hádajú celú knihu a ja milujem tú knihu, takže milujem aj ich hádky, preto to asi nie je divné... Je to ale niečo, čo by mohlo niektorým z vás prekážať.
Ich hádku vlastne spôsobilo pár nedorozumení a paradoxne to, že sa "priateľstvo začalo násobiť láskou".
Bavilo ma, ako si navzájom robili naschvály, pretože vždy využili to, že sa tak perfektne poznali a bolo to super vynaliezavé, občas vtipné a občas bolestivé.
Kniha je o priateľstve, o láske, o pochopení, o hľadaní samého seba a o slnkom zaliatých dní, do ktorých občas vstúpia búrky.
Bola to s chalanmi super emočná jazda po bikeparkovej dráhe a ja už sa neviem dočkať, čo ďalšie si od autoriek prečítam.
Všechno, co jsem zapomněla
Adéla Chrástecká
Trochu zlomeného srdca, trochu lásky, hra so slovami a skryté významy? To je cesta k môjmu srdcu.
Keď som začala zbierku čítať, netušila som, ako veľmi sa mi kniha bude páčiť. Ono ako to už pri básniach býva, páčia sa vám najmä tie, v ktorých sa vidíte. Sú tam básne o zraňujúcej láske, o novej láske, o peknej láske, o nepochopení, o pochopení, o poznaní seba samého, o strate, o beznádeji aj nádeji. Básne o živote.
Páči sa mi, že sa autorka nedržala iba jedného rýmu. Skúšala rôzne varianty, aké sa k básniam hodili. Niekedy sa hrala s citoslovcami, niekedy to bol príbeh, niekedy to bola len duša hodená na papier. Občas boli verše poskladané do nejakého tvaru, inokedy boli rozhádzané po papieri.
Zbierka je útlunká knižôčka, ktorou sa prelúskate raz-dva. Pohladí po duši a niekedy ju silno zovrie. Ja sa plánujem ku knihe určite vrátiť.
Kosti pod mechem
Zuzana Hartmanová
Kosti pod mechem je jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítala.
Predtým, ako som začala knihu čítať, som si niekde prečítala, že minotaury sú uzavreté bytosti. Preto som sa bála, že mi kniha poskytne príliš veľa opisov a málo dialógov a to nie je niečo, čo ja vyhľadávam. Bola som milo prekvapená, že i keď je pravda, že sú dosť uzavretí, dialógov tu bolo požehnane. Dej plynul rýchlo, pri čítaní som sa ani na sekundu nenudila.
Kniha začína od konca. Vieme teda, ako príbeh končí, ale nevieme, ako sme sa ku koncu dostali. Je to niečo, čo som videla v pár recenziách, že niektorým čitateľom nesadlo. Ja som ale z druhej strany rieky a mne sa to veľmi páčilo. Bolo pre mňa zaujímavé dozvedať sa, čo všetko koncu predchádzalo. Bola to teda dvojitá porcia emócií, takže som plakala na začiatku aj na konci :D.
Extrémne som si užívala svojské charaktery minotaurov. Ich pohľad na život ma fascinoval. Autorka sa s ničím nepárala, bolo tu veľa neľútostných bojov a pokrivených charakterov. Príbeh sa skôr než na vykreslenie sveta, zameriaval na povahu a život minotaurov. Páčilo sa mi, ako sa hlavný hrdina pokúšal prekopať tradície a presvedčiť ostatných, že láska je dôležitá.
Nocturno pro Erika
Eva Pospíšilová
Kniha je milý príbeh o láske, ktorá sa proste stala. O dvoch chalanoch, ktorí si nie sú ani trochu podobní, no dokážu sa navzájom vypočuť a podporiť.
Príbeh je ale oveľa viac, ako len o láske a priateľstve. Je aj o rodine. O takej, ktorá občas nepočúva a nepodporí. Je o snoch, pre ktoré možno treba zabojovať a možno niekedy za ne človek bojuje až príliš a zabúda pri tom na seba. Je o obavách z budúcnosti a o stratení sa v prítomnosti. Je o tom, že nám občas osud pridelí niečo, s čím sa musíme naučiť žiť.
Občas to je vtipné, občas to je milé, občas to je smutné a je to vlastne všetko, čo by kniha mala byť.