Slavomír53 komentáře u knih

Vyvážene podávané údaje o živote a bojovom nasadení štyroch stredovekých vládcov. Veľmi zaujímavé čítanie. Kresby v tejto knihe sa čitateľovi zaryjú hlboko do pamäte. Už sú to roky, čo som knihu odložil na poličku a nečítal z nej, no doteraz mám pred očami El Cida, ktorý zo sedla rúbe arabskú pechotu (v boji zahubil aj 300 vojakov), či vojakov Karola Veľkého, ktorí popravujú tisíce Sasov za ich vernosť svojim bohom.

4 21.09.2022

Práca sa nevenuje banským mestám v Dolnom Uhorsku! Ide o staré názvoslovie: z pohľadu Viedne/Bratislavy boli dolnouhorskými banskými mestami Banská Bystrica, Nová Baňa, Kremnica a iné, a hornouhorskými boli Gelnica, Rožňava a ďalšie. 70 strán rozsahu knihy je samotné Wenzelovo dielo, ostatok sú texty slovenských odborníkov. Knihu naozaj vrelo odporúčam, pretože ide o jedinečné údaje.

Knihe možno vytknúť jeden nedostatok, ale netýka sa obsahu. Tak výtlačok, ktorý som si kúpil, ako aj výtlačok, ktorý som držal v rukách v miestnej knižnici, má už od výroby poškodenú väzbu. Predná strana obálky sa od väzby odlupuje, ale zadná časť ju drží, takže obálka od knihy neodpadne úplne. Asi nejaká chyba pri nanášaní lepidla :/ (je to však opraviteľné).

4 17.09.2022

Ako všetky knihy, na ktorých sa podieľal pán Šmigeľ, aj táto je na vysokej úrovni a mapuje u nás už zo všeobecného povedomia vymazanú časť našich dejín. Odsun Židov sa omieľa stále a jednostaj, no osud a genocída našich pokrvných bratov upadli do zabudnutia. Táto kniha výrazne prispela k vyplneniu tohto bieleho miesta nášho dejepisectva.

4 16.09.2022

Zaujímavo písaná kniha, venujúca sa naozaj zložito spracovateľnej oblasti. Kniha si však, nazdávam sa, nájde čitateľov v širokých vrstvách Slovákov, pretože nehľadiac na zložitý námet a úzko zameraný záber je text prehľadný a zrozumiteľný i neodborníkovi v oblasti peňažníctva a hospodárstva.

V úvodnej časti dospel súčasný odborník k rovnakým záverom, ako slovenskí komunisti (viď Husákove pamäti) i autonomisti (viď Machove pamäti) v medzivojnovom období, takže čo sa týka medzivojnového vykorisťovania Slovenska, nešlo očividne iba o protičeskú propagandu (snahy nechať slovenské hospodárstvo poľnohospodársky zamerané, žiadne zohľadnenie potrieb slovenských podnikateľov, kartelizácia...).

Na jednej strane človeka veľmi teší, že naši v Poľsku vydávajú podobné knihy, na druhej strane je však na zamyslenie, že takéto knihy vychádzajú v zahraničí, a nie doma – a v tomto prípade ide o knihu zameranú na dejiny celého Slovenska, nie iba severných oblastí obsadených Poľskom, ktorým sa tradične toto slovenské vydavateľstvo v Poľsku venuje.

Knihu vrelo odporúčam.

4 15.09.2022

Výborná kniha, ktorá si 5/5 zasluhuje nielen preto, že spracovala námet dosiaľ nespracovaný, lež i preto, že sa to pánovi Uhrinovi podarilo na vysokej úrovni. Kniha nadchne nie iba ľudí, čo sa dejinám vojenstva venujú do hĺbky, ale aj bežného slovenského čitateľa, ktorého zaujíma osud slovenských tankov a pridružených menších jednotiek počas povstania. Čo sa tankov týka, ide okrem iných o LT-35 a LT-38, známe z prvej republiky ako LT vz. 35 a LT vz. 38, takže si prídu na svoje aj nadšenci „čo by bolo keby“, pretože môžu zhodnotiť tieto tanky a ich schopnosti (spätne) v spojitosti s osudnou jeseňou 1938.

4 15.09.2022

Napriek zadnej strane obálky knihy, pri ktorej som začal pochybovať o nestrannosti pôvodcu danej práce, sa samotná práca ukázala ako viac-menej nezaujatá, vecne a pútavo približujúca životný príbeh slovenského radikála. Pravda, nechýbajú (už asi povinné) časti, z ktorých by sme mali pochopiť, že máme sami seba za svoje dejiny bičovať; ale ide iba o pár takýchto nepríjemných miest. Keď vezmem do úvahy jedinečnosť posudzovaného diela, ani tieto sebabičujúce prvky mu neuberajú hviezdičku z hodnotenia, a dávam 5 z 5. Na ďalšie čítanie určite odporúčam Machove pamäti „Z ďalekých ciest“ či Vnukovo dielo nazvané podľa citátu samotného Macha: „Mať svoj štát znamená život“.

4 15.09.2022

V antikvariátoch už nedostupná kniha (stačí mi napísať Váš email a pošlem knihu v PDF). Ako prameň podávajúci svedectvo o dobe svojho vzniku z hľadiska jazyka, jazykovedy i dejepisectva 5/5, samotný obsah, pravda, pokrivkáva. Túto knihu som neprečítal celú, lebo má takmer 900 strán, a... čitateľ pochopí, ak bude čítať. Dielo sa vezie na podobnej vlne ako HORÁK, Antonín: O Slovanech úplně jinak (kde je i uvádzaná v zozname použitej spisby), či ŠAVLI, Jožko – BOR, Matej – TOMAŽIČ, Ivan: Veneti. First Builders of European Community. Tracing the History and Language of Early Ancestors of Slovenes.

„Europo, dej sobě již jednou říci: otevři a obrať již jednou své oči na Slavjanstvo, věř, že tvá historie dotud nebude úplná a pravdivá, pokud to neučiníš.“

Osobne by som ocenil, keby nejaká skupina uznávaných slovenských a/alebo českých jazykovedcov a slavistov rozobrala toto dielo po obsahovej stránke, a konečne dala bodku za všetkými vyjadreniami neodborníkov, ktorí dielo predskúsenostne abože hania, abo velebia (pretože je mi jasné, že mnohé Kollárove závery sú pritiahnuté za vlasy, iba niektoré zistenia môžu byť podnetné pre ďalší výskum).

4 14.09.2022

Kniha o Tisovi v podaní jemu blízkého človeka, ktorý okrem iného čítavo približuje okolnosti vzniku Slovenského štátu (od 21. júla 1939 „Slovenská republika“, no v neúradnom styku častejšie „Slovenský štát“, aby nedochádzalo k pleteniu si s prvou čs. republikou). Pre mnohých čitateľov, ktorí sa bližšie nevenovali vzniku 1. SR bude možno zaujímavé zistiť, ako sa to Tiso vzoprel Hitlerovi. Kniha sa naozaj dobre číta, vrelo odporúčam (okrem iného sa čitateľ dozvie, ako Tiso odôvodňoval vyznamenanie nacistických hrdlorezov v Banskej Bystrici).

4 14.09.2022

Toľko som o tom počul, že napriek očakávaniu nízkeho počtu prienikov tohto učenia s pôvodnou (predkresťanskou slovanskou, germánskou, keltskou...) kultúrou našich predkov, vzal som si knihu a započal čítať.

V knihe je kurzívou prepis indického písma do latinky, tučným písmom preklad (ktorého doslovnosť neviem posúdiť), a následne vysvetlenie, čo tvorí prevažnú časť textu knihy.

Niečo z vysvetlenia:
„Nikto by nemal vykonávať činnosť, ktorá nemá nijakú spojitosť s Krišnom. Tomu sa hovorí krišna-karma.“

Niečo z prekladu indických textov:
„Ja som učiteľ, udržovateľ, pán, svedok, príbytok, útočisko a najdrahší priateľ. Som vznik a zánik, základ všetkého, miesto spočinutia a večné semä.“

„Ó, všeprestupujúci Višna, keď vidím, ako sa Svojimi mnohorakými žiarivými farbami dotýkaš nebies, keď vidím Tvoje otvorené ústa a obrovské planúce oči, moja myseľ je rozrušená strachom.“

„Ó, Pane pánov, ó, útočisko svetov, prosím, zmiluj sa nado mnou. Nenachádzam pokoj, keď vidím Tvoje žeravé, smrti podobné tváre a hrozivé zuby. Som načisto zmätený.“

A kto má už niečo odžité, tomu isto veľa povedia i fotografie prvého šíriteľa tohto učenia v západnom svete, či zakladateľa Medzinárodnej spoločnosti pre vedomie Krišnu.

V Indii, kde toto učenie vzniklo, sa to možno uplatní, ale pre slovenského čitateľa je táto kniha stratou času.

A počas pobytu v Českej republike som sa v uliciach stretal so stúpencami tohto učenia a ich sprievodmi, a stačilo mi.

Kniha Perúna si drzo vypožičala meno nášho Boha – hromovládcu. Zdrojový text je akože runový, ale stačí si pozrieť knihu v ruštine a zistíte, že „runy“ sú nejaký druh písma vo worde, pretože rozloženie rún zodpovedá hláskam súčasnej ruštiny, uvedeným v Chinevičovom „preklade“ runového textu.

A Ságu o Inglingoch, ktorá sa nášho územia nijak nedotýka, no je zaujímavá, odporúčam prečítať si v akostnom českom preklade (napr. https://www.databazeknih.cz/knihy/edda-a-saga-o-ynglinzich-31409 ).

Slovansko-Árijské Védy sú prekladom v Rusku zakázaného knižného radu Славяно-Арисйкие Веды (do slovenčiny bolo preložených 5 zo 6 kníh; chýba preklad dielu Источник жизни – Белый путь = Zdroj života – Biela cesta, obsahujúci „povesti“ z prastarých čias). Starovekí Árijci sú v tomto knižnom rade kladení na jednu roveň so Slovanmi, ktorých pravlasť má byť na Arktíde, neskôr za Uralom a stadiaľ postupne na západ (napr. Nestorov letopis hovorí o pravlasti Slovanov na strednom Podunají, výskumy DNK európskeho obyvateľstva takisto prinášajú zaujímavé zistenia, ale nie, že za Uralom bola pravlasť Slovanov...).

Indický Vek Kali má byť podľa Chineviča to isté, čo v „slavianskej tradícii“ Noc Svaroga (nedokonalý preklad z ruštiny, správnejšie: Svarogova noc – slovenčina, na rozdiel od ruštiny, dodnes používa privlastňovacie tvary ako mamino oko, po rusky oko mamy). Avšak začiatok Noci Svaroga je v tomto „diele“ kladený na obdobie krátko pred rokom 1000 n. l., zatiaľ čo Vek Kali započal asi pred 5 000 rokmi (viď indické pramene a spisbu).

Text kníh v ruštine sa prvýkrát objavil v 90. rokoch v Rusku, kde ich vydal ruský nacionalista Chinevič a vydával ich za staré texty (nikdy nikomu neukázal ani len fotografiu starých textov, akože niekde uchovávaných a napísaných „staroslovienskou bukvicou“). Do slovenčiny ich prekladal Vladimír Laubert, ktorý na myšlienky v nich nadviazal a založil si na tom výhodnú podnikateľskú živnosť (prednášky, sedenia, stretnutia, už vlastné knihy vychádzajúce z myšlienok S-A véd a pod.).

Pre hlbší ponor do podstaty kníh odporúčam príspevky používateľa yerry. Knihy som čítal, a ako stúpenec predkresťanskej viery odsudzujem vydávanie kníh, ktoré vrhajú zlé svetlo na našu vieru a kazia ju novodobými výmyslami (bez odkazu na akýkoľvek prameň písomný či archeologický), počnúc vymyslenými menami bohov, končiac Chinevičovým podaním starých zvykov a obyčajov.

Dejiny sa prekrúcajú vždy, keď sa mení rozloženie síl a štátne zriadenie, ale Chinevič (a i Laubert) chce navodiť dojem, že naprieč stáročiami sa utláčal védizmus, a iba zázrakom prežil v odľahlých častiach Ruska (v ktorých dodnes nežije temer žiaden biely človek, tobôž nie Slovan).

Knihu teda vrelo neodporúčam, ak zrovna nie si poslucháč vysokej školy a nepíšeš prácu o podvodníkoch a prekrúcaní dejín (a o súčasnom štátom podporovanom prekrúcaní dejín asi písať nebudeš, ak chceš získať diplom ;-)

Slovansko-Árijské Védy sú prekladom v Rusku zakázaného knižného radu Славяно-Арисйкие Веды (do slovenčiny bolo preložených 5 zo 6 kníh; chýba preklad dielu Источник жизни – Белый путь = Zdroj života – Biela cesta, obsahujúci „povesti“ z prastarých čias). Starovekí Árijci sú v tomto knižnom rade kladení na jednu roveň so Slovanmi, ktorých pravlasť má byť na Arktíde, neskôr za Uralom a stadiaľ postupne na západ (napr. Nestorov letopis hovorí o pravlasti Slovanov na strednom Podunají, výskumy DNK európskeho obyvateľstva takisto prinášajú zaujímavé zistenia, ale nie, že za Uralom bola pravlasť Slovanov...).

Indický Vek Kali má byť podľa Chineviča to isté, čo v „slavianskej tradícii“ Noc Svaroga (nedokonalý preklad z ruštiny, správnejšie: Svarogova noc – slovenčina, na rozdiel od ruštiny, dodnes používa privlastňovacie tvary ako mamino oko, po rusky oko mamy). Avšak začiatok Noci Svaroga je v tomto „diele“ kladený na obdobie krátko pred rokom 1000 n. l., zatiaľ čo Vek Kali započal asi pred 5 000 rokmi (viď indické pramene a spisbu).

Text kníh v ruštine sa prvýkrát objavil v 90. rokoch v Rusku, kde ich vydal ruský nacionalista Chinevič a vydával ich za staré texty (nikdy nikomu neukázal ani len fotografiu starých textov, akože niekde uchovávaných a napísaných „staroslovienskou bukvicou“). Do slovenčiny ich prekladal Vladimír Laubert, ktorý na myšlienky v nich nadviazal a založil si na tom výhodnú podnikateľskú živnosť (prednášky, sedenia, stretnutia, už vlastné knihy vychádzajúce z myšlienok S-A véd a pod.).

Pre hlbší ponor do podstaty kníh odporúčam príspevky používateľa yerry. Knihy som čítal, a ako stúpenec predkresťanskej viery odsudzujem vydávanie kníh, ktoré vrhajú zlé svetlo na našu vieru a kazia ju novodobými výmyslami (bez odkazu na akýkoľvek prameň písomný či archeologický), počnúc vymyslenými menami bohov, končiac Chinevičovým podaním starých zvykov a obyčajov.

Dejiny sa prekrúcajú vždy, keď sa mení rozloženie síl a štátne zriadenie, ale Chinevič (a i Laubert) chce navodiť dojem, že naprieč stáročiami sa utláčal védizmus, a iba zázrakom prežil v odľahlých častiach Ruska (v ktorých dodnes nežije temer žiaden biely človek, tobôž nie Slovan).

Knihu teda vrelo neodporúčam, ak zrovna nie si poslucháč vysokej školy a nepíšeš prácu o podvodníkoch a prekrúcaní dejín (a o súčasnom štátom podporovanom prekrúcaní dejín asi písať nebudeš, ak chceš získať diplom ;-)

Slovansko-Árijské Védy sú prekladom v Rusku zakázaného knižného radu Славяно-Арисйкие Веды (do slovenčiny bolo preložených 5 zo 6 kníh; chýba preklad dielu Источник жизни – Белый путь = Zdroj života – Biela cesta, obsahujúci „povesti“ z prastarých čias). Starovekí Árijci sú v tomto knižnom rade kladení na jednu roveň so Slovanmi, ktorých pravlasť má byť na Arktíde, neskôr za Uralom a stadiaľ postupne na západ (napr. Nestorov letopis hovorí o pravlasti Slovanov na strednom Podunají, výskumy DNK európskeho obyvateľstva takisto prinášajú zaujímavé zistenia, ale nie, že za Uralom bola pravlasť Slovanov...).

Indický Vek Kali má byť podľa Chineviča to isté, čo v „slavianskej tradícii“ Noc Svaroga (nedokonalý preklad z ruštiny, správnejšie: Svarogova noc – slovenčina, na rozdiel od ruštiny, dodnes používa privlastňovacie tvary ako mamino oko, po rusky oko mamy). Avšak začiatok Noci Svaroga je v tomto „diele“ kladený na obdobie krátko pred rokom 1000 n. l., zatiaľ čo Vek Kali započal asi pred 5 000 rokmi (viď indické pramene a spisbu).

Text kníh v ruštine sa prvýkrát objavil v 90. rokoch v Rusku, kde ich vydal ruský nacionalista Chinevič a vydával ich za staré texty (nikdy nikomu neukázal ani len fotografiu starých textov, akože niekde uchovávaných a napísaných „staroslovienskou bukvicou“). Do slovenčiny ich prekladal Vladimír Laubert, ktorý na myšlienky v nich nadviazal a založil si na tom výhodnú podnikateľskú živnosť (prednášky, sedenia, stretnutia, už vlastné knihy vychádzajúce z myšlienok S-A véd a pod.).

Pre hlbší ponor do podstaty kníh odporúčam príspevky používateľa yerry. Knihy som čítal, a ako stúpenec predkresťanskej viery odsudzujem vydávanie kníh, ktoré vrhajú zlé svetlo na našu vieru a kazia ju novodobými výmyslami (bez odkazu na akýkoľvek prameň písomný či archeologický), počnúc vymyslenými menami bohov, končiac Chinevičovým podaním starých zvykov a obyčajov.

Dejiny sa prekrúcajú vždy, keď sa mení rozloženie síl a štátne zriadenie, ale Chinevič (a i Laubert) chce navodiť dojem, že naprieč stáročiami sa utláčal védizmus, a iba zázrakom prežil v odľahlých častiach Ruska (v ktorých dodnes nežije temer žiaden biely človek, tobôž nie Slovan).

Knihu teda vrelo neodporúčam, ak zrovna nie si poslucháč vysokej školy a nepíšeš prácu o podvodníkoch a prekrúcaní dejín (a o súčasnom štátom podporovanom prekrúcaní dejín asi písať nebudeš, ak chceš získať diplom ;-)

Slovansko-Árijské Védy sú prekladom v Rusku zakázaného knižného radu Славяно-Арисйкие Веды (do slovenčiny bolo preložených 5 zo 6 kníh; chýba preklad dielu Источник жизни – Белый путь = Zdroj života – Biela cesta, obsahujúci „povesti“ z prastarých čias). Starovekí Árijci sú v tomto knižnom rade kladení na jednu roveň so Slovanmi, ktorých pravlasť má byť na Arktíde, neskôr za Uralom a stadiaľ postupne na západ (napr. Nestorov letopis hovorí o pravlasti Slovanov na strednom Podunají, výskumy DNK európskeho obyvateľstva takisto prinášajú zaujímavé zistenia, ale nie, že za Uralom bola pravlasť Slovanov...).

Indický Vek Kali má byť podľa Chineviča to isté, čo v „slavianskej tradícii“ Noc Svaroga (nedokonalý preklad z ruštiny, správnejšie: Svarogova noc – slovenčina, na rozdiel od ruštiny, dodnes používa privlastňovacie tvary ako mamino oko, po rusky oko mamy). Avšak začiatok Noci Svaroga je v tomto „diele“ kladený na obdobie krátko pred rokom 1000 n. l., zatiaľ čo Vek Kali započal asi pred 5 000 rokmi (viď indické pramene a spisbu).

Text kníh v ruštine sa prvýkrát objavil v 90. rokoch v Rusku, kde ich vydal ruský nacionalista Chinevič a vydával ich za staré texty (nikdy nikomu neukázal ani len fotografiu starých textov, akože niekde uchovávaných a napísaných „staroslovienskou bukvicou“). Do slovenčiny ich prekladal Vladimír Laubert, ktorý na myšlienky v nich nadviazal a založil si na tom výhodnú podnikateľskú živnosť (prednášky, sedenia, stretnutia, už vlastné knihy vychádzajúce z myšlienok S-A véd a pod.).

Pre hlbší ponor do podstaty kníh odporúčam príspevky používateľa yerry. Knihy som čítal, a ako stúpenec predkresťanskej viery odsudzujem vydávanie kníh, ktoré vrhajú zlé svetlo na našu vieru a kazia ju novodobými výmyslami (bez odkazu na akýkoľvek prameň písomný či archeologický), počnúc vymyslenými menami bohov, končiac Chinevičovým podaním starých zvykov a obyčajov.

Dejiny sa prekrúcajú vždy, keď sa mení rozloženie síl a štátne zriadenie, ale Chinevič (a i Laubert) chce navodiť dojem, že naprieč stáročiami sa utláčal védizmus, a iba zázrakom prežil v odľahlých častiach Ruska (v ktorých dodnes nežije temer žiaden biely človek, tobôž nie Slovan).

Knihu teda vrelo neodporúčam, ak zrovna nie si poslucháč vysokej školy a nepíšeš prácu o podvodníkoch a prekrúcaní dejín (a o súčasnom štátom podporovanom prekrúcaní dejín asi písať nebudeš, ak chceš získať diplom ;-)

Som rád, že Matica slovenská pristúpila k tretiemu vydaniu tejto knihy. Okrem iného tu nachádzame príspevky od pamätníkov, zoznam slovenských učiteľov, poštárov a iných vyhnaných z južného Slovenska, prepisy dobových úradných listín, maďarské skresľovanie sčítaní ľudu, no i dobové vyjadrenia slovenských štátnikov... Ide o kroniku slovenského utrpenia na juhu našej Vlasti. Ťažké a smutné čítanie.

4 12.09.2022

Podobne ako pri Machových pamätiach ide o svedectvo človeka, ktorý bol pri tom, a podáva tak živé svedectvo o Slovenskom štáte. Na hodinách dejepisu sa toto obdobie preskakuje, preto asi mnohí nevedia, že Sidor bol na nátlak Nemecka odvolaný pre svoje protinemecké a ostro proslovenské postoje. Kniha rozhodne stojí za to. Vďaka zostavovateľovi F. Vnukovi a vydavateľom, ktorí do obsahu takmer nezasahovali, si môžete vychutnať starú slovenčinu, zaujímavú slovníkom i skladbou vety. Vrelo odporúčam.

4 12.09.2022

(SPOILER) V roku 2016 vydal Vladimír Laubert knihu Staroslovienska bukvica. V roku 2022 vyšlo voľné pokračovanie pod podobným názvom. Ako pôvodca uvádza v prvej knihe, ide o staré písmo, z ktorého neskôr vznikla cyrilika. Píše síce, že ide o staré písmo našich predkov, no v knihe nenájdete jediný súvislý text v tomto písme, a dokonca ani odkaz na prameň obsahujúci zápis v tomto písme. A to je kameňom úrazu všetkého – nieto jediného prameňa, dokonca ani novo vytvoreného, ktorý by bol napísaný v tomto písme.

Odbornosť pôvodcu si ľahko priblížime už na obálke knihy. Názov knihy z roku 2016 by sme podľa Lauberta mali čítať ako Staroslovienskaja boukvica. Názov pokračovania z roku 2022 je už Staroslovienska boukvica. To nie je všetko – došlo k zámene písmen zobrazujúcich samohlásku „o“ v slove „staroslovienska“, a samohlásku „i“ v slove „boukvica“. Navyše, Laubert nenazýva písmo „slovienskym“, podľa národa „Slovienov“, ale staroslovienskym, podľa jazyka staroslovienčina, čo je dnes používaný odborný pojem pre jazyk vychádzajúci z macedónčiny 9. storočia, ktorý sa však v čase vzniku nenazýval staroslovienčina, lebo ešte nebol starým. Teda keby bola boukvica starobylá ako tvrdí Laubert, nazývala by sa „slovienska“, a nie staroslovienska... A to sme iba na obálke knihy.

Teraz sa pozrime na kapitolu 4, kde Laubert dokazuje, že boukvica jestvovala. Začína tým, že na Ukrajine boli nájdené staré nápisy zo začiatku 2. tisícročia pred Kristom. To by bol naozaj objav, ktorý by ma ako naslovovzatého rodoľuba potešil, ale namiesto odkazu na prameň či knihu sa iba dočítame, že ide o oznámenie akéhosi Šilova (bez akéhokoľvek odkazu na prameň či spisbu).
Ďalej píše, že na Slovensku boli nájdené zlaté plakety, o storočie staršie ako Cyril a Metod. To je pravda, že boli nájdené, ale na nich nie je boukvica, takže nález má k boukvici vzťah asi ako morské prasa k moru. Laubert to prosto napísal v nádeji, že čitateľ sa podvedome dovtípi, že na náleze bol objavený nápis v boukvici. Fotka plakety z oboch strán je dostupná na internete.
Ďalej píše, že Cyril zostavil cyriliku na základe už jestvujúcej písomnosti. Nuž, bez odkazu na prameň, bez hlbšieho vysvetlenia takto závažného tvrdenia. Takto isto môže vydať knihu ktokoľvek a napísať v nej, že piktogramy pochádzajú od Piktov.
Ďalej sa odvoláva na známu pamiatku z pera kresťana Chrabra z 10. storočia, ktorý napísal, že Slovania používali pred pokresťančením črty a rezy. To je pravda, potvrdili to aj archeológovia v roku 2021, ale aký majú črty a rezy vzťah k boukvici, nevedno.
Následne spomína zmluvy ruských kniežat s Romejami, teda Byzantíncami, ktoré boli zapísané v „slovienskom“ jazyku. Avšak ide o roky 911 a 944, keď už boli na zápis zmlúv v reči kniežat použité znaky cyriliky. Samozrejme ani obsah zmlúv sa nezachoval v Laubertovej boukvici.
Následne hovorí o znalosti písania a čítania na Rusi v 10. storočí (napr. o nájdenom nápise horčica. Ale, opäť, ide o 10. storočie, teda obdobie po pôsobení Cyrila a vzniku cyriliky. A takisto sa nezachoval žiaden prameň z tohto obdobia zapísaný v boukvici.
Stále sme na tej istej strane, a Laubert hovorí o tom, že v roku 922 videl ibn Fallan nápis na mohyle významného Rusa. Ide o rok 922, Cyril prišiel na naše územie v roku 863, teda nápis v roku 922 jestvovanie boukvice nepotvrdzuje. A ďalej sa píše o písmenách vyrezávaných na dreve – čo môže byť abože pozostatok čŕt a rezov, abo zápis v už jestvujúcej cyrilike. Opäť ani tento úryvok nijak nedokazuje jestvovanie bouvkice.
Nerád používam cudzie slová, ale všetko vyššie uvedené sa nazýva argumentačný faul. Teda prešľap v dokazovaní, pretože Laubert dokazuje, dokazuje, a vlastne tým okrem svojej neodbornosti nedokazuje nič.

Čo je to vlastne boukvica a kedy sa objavila? Prvýkrát sa o bouvkici ako o starom písme zmieňoval v 90. rokoch ruský nacionalista Alexander Chinevič vo viacdielnej knihe Slovansko-Árijské Védy. Toto je des, vážení...

A už samotný názov Slovieni je neskorý. Slovania sami seba označovali ako Slovänin (z toho sloven-ský, -sko...). Odporúčam Odtajnené trezory slov III., Starosloviensky jazyk I., či Stručný etymologický slovník slovenčiny.

Veľmi silný príbeh, ktorý nebolo možné za minulého zriadenia vydať. Naozaj napínavo podaný príbeh pána Nemčoka, zaznamenaný jeho synom. Nejde o bežné pamäti, ale o román založený na ústnom podaní človeka, ktorý prežil partizánsku popravu. Tento príbeh je doplnený dodatočným výskumom jeho syna, opierajúceho sa tak o archívne pramene, ako i o svedectvá pamätníkov. Pri čítaní sa tlačia slzy do očí. Silný príbeh jednej z mnohých obetí partizánov. O zločinoch gardistov, Nemcov, Rumunov, Sovietov či Američanov sa všeobecne viac-menej vie, ale obete partizánov (nie povstaleckých vojakov) nemali až donedávna možnosť podať svoje svedectvá.

Nezmyselné zabíjanie začali niektorí partizáni. Raz sa to musí otvorene napísať. JABLONICKÝ, Jozef: Povstanie bez legiend, s. 173.

4 09.09.2022

Výpoveď očitého svedka, zaživšieho robotnícky raj na zemi. Miestami príšerné, miestami zábavné. Mnohí z nás mali možnosť sa rozprávať s robotníkmi, čo boli pracovať v ZSSR napríklad v 80. rokoch, a často si chválili. Ale to bolo mnoho desaťročí potom, ako bol v boľševickom Rusku americký Slovák a člen komunistickej strany Andrej Šmith – ten stihol zažiť krušné časy, ešte len rodiaceho a utvárajúceho sa socialistického zriadenia. V ZSSR Andrej Šmith vytriezvel, no nebolo to zadarmo.

„Päť rokov som bol ľudským katom.“ (str. 131)

4 09.09.2022

Pôvodne som trošku reptal na to, že je to zbásnená povesť, namiesto náučného či odborného spracovania. Ale to iba dovtedy, kým som nezačal čítať! Pán Kreutz dokázal, že slovenskí básnici majú čo povedať čitateľovi aj dnes. Naozaj dokonalé spracovanie. Spisovateľ podal výsledky svojho poctivého archívneho výskumu prostredníctvom veršov s ľahkosťou vlastnou štúrovskému pokoleniu. Klobúk dolu, toto dielo nemá svojim obsahom a spracovaním na Slovensku obdoby.

Bez preháňania sa pri čítaní zamyslíte, zasmejete, zvážniete. Nie iba pre samotný obsah, ale i pre spisovateľom zvolené slová a rýmy. Dokonalý pôžitok.

4 09.09.2022

Nejeden rodoľub vyroní slzu. Silné, dobovým jazykom zachytené strasti, ľúbosti a súženia našich otcov a materí. Určite stojí za to prečítať si. Hodnota takejto spisby je nevyčísliteľná. Po dejepisnej stránke ide o dobový pohľad ľudí na rôzne udalosti (útlak roľníkov, turecký vpád, nešťastná láska), a po stránke jazykovej ide o dobový pokus o spisovnosť (poslovenčená čeština) a prejavy miestnych nárečí (západného, stredného a východného Slovenska). Skrátka dokonalý počin dobový, a i súčasný (súhrnné vydanie týchto prameňov).

Moja sestra ma odmala oslovovala bračok. V slovníkoch (ani nárečových, ani historických) toto slovo nie je, jestvuje iba ako priezvisko. A teraz som sa v tejto knihe dostal k veršom

Ach, bračok môj premilený,
kedy sa mi vrátiš z vojny?

Odkaz dávnych časov :)

4 09.09.2022