Slavomír53 komentáře u knih
Knihu ocenia nielen ľudia zaujímajúci sa o prežitie v prírode, ale aj záujemcovia o dejiny ZSSR. Jednu hviezdu uberám, lebo ide o skrátené vydanie: v plnom rozsahu vyšlo ako Příručka pro partyzány. https://www.databazeknih.cz/knihy/prirucka-pro-partyzany-491550
Pojem partizánska vojna zahŕňa veľmi širokú paletu spôsobov boja. Partizánska vojna na Slovensku (1944), na Ukrajine (UPA) či v Afganistane sa od tej kubánskej priepastne odlišuje (podnebie, zahraničná podpora, miestne pomery, obyvateľstvo...), a čitateľ to vďaka tejto knihe môže pochopiť, a vojnu na Kube lepšie poňať. Samozrejme obsahuje kniha zaujímavé rady a postrehy aj pre ľudí, čo sa radi zdržujú v lese (hoc aj bez zbraní). Naozaj výborná kniha.
Spomienky slovenských vojakov. Ide o výborný prameň pri snahe o pochopenie zmýšľania slovenského vojaka nasadeného v záujme nacistických zločincov do boja proti boľševickým zločincom. Výborné čítanie.
12 x 23 cm (na výšku). Zohnal som si dve: jedna sa skvie na poličke, druhá leží na stole priamo počas prípravy poživne. Výborná kniha. Žiadne zbytočné bľaboty. Krása. Vrelo odporúčam tak kuchárom, ako aj nadšencom župných dejín.
Veľmi zaujímavo pojatá kniha. Referáty a štúdie v nej obsiahnuté prinášajú zaujímavé údaje i obrazovú prílohu, s ktorou som sa doteraz nestretol. Citovaná zahraničná dobová tlač, ktorá o Tisovi písala, citované správy vojakov a diplomatov opisujúcich Tisu počas jeho prezidentstva i po ňom. Takto si predstavujem nestranný výklad dejín. Jedna z lepších kníh o Tisovi.
Správy označené ako dôverné, ktoré z východného Slovenska putovali do ústredia a zachytávali výpovede utečencov zo ZSSR. Nechýbajú ani rozporuplné hlásenia už priamo počas vojny, napr. keď Ukrajinci z obce Turka žiadajú slovenského a nemeckého veliteľa o ochranu pred rabujúcimi Maďarmi.
(SPOILER) Nádherné zabudnuté verše, od známych i neznámych veršotepcov našej domoviny. Smutné a silné čítanie.
Rudolf Dilong, Odtrhnutým bratom:
Krívd veľkých pole tmavé odpočíva tuná,
osudov strašlivých spí celé záhrobie,
ó povedz, ktorá ešte smutnejšia je struna,
aby si vyplakal sa na nej, národe!
(SPOILER) Nejde o nasilu pozbierané akékoľvek rýmujúce sa správy o počiatkoch boľševizmu na Slovensku. Do tejto zbierky boli vybrané iba umelecky hodnotné básne. Ide o verše z čias druhej svetovej vojny pozbierané z novín a časopisov.
A čia je celá vyplienená Orava?
Čie sú tie domy spálené a ženy pohanené?
Čí je ten hrozný nárek nad horami?
Čie sú tie deti hladom zoslabené
a dvadsaťtisíc zamĺknutých s nami?
Pôvodcom úryvku básne je Karol Strmeň (dnes posledný žijúci partizán sa volá Vladimír Strmeň). Báseň sa venuje vyčíňaniu samozvaných partizánov na Orave, „ktorí majú na svedomí viacero vrážd, znásilnení a vykradnutých gazdovstiev“. Išlo predovšetkým o Poliakov a Sovietov, proti ktorým sa miestni obyvatelia zoskupovali do občianskych milícií. Viď stranu 141 – 149: https://www.databazeknih.cz/knihy/za-slovensky-stat-za-novu-europu-hlinkova-garda-v-obdobi-nemeckej-okupacie-275001
Jožo Zvonár Tieň: Znamenia vzkriesenia (úryvok)
...vydržať verný svojej hrude
na ceste v pokušení zlom,
osvedčiť svoje srdce hrdé,
dej slávy rodu osnovať,
prežiť a zachovať sa v ňom.
Kto sa zaujíma o vojenské dejiny prvej polovice 20. storočia, určite ocení túto knihu, ktorá ozrejmuje i mnohé skutočnosti v dejinách Slovenska. Napr. možnosti maďarského vojska v osudnú jeseň 1938, jej schopnosť prelomiť obranu čs. brannej moci opierajúcej sa na Slovensku a Karpatskej Rusi o pevnosti a tvrdze (maďarská armáda celkovo, tanky, lietadlá...; samozrejme za predpokladu, že má čitateľ vedomosti o možnostiach nášho vojska v tom čase). Veľmi čítavo podané skutočnosti, vrelo odporúčam.
Kniha má hodnotu asi ako prvý diel tohto knižného radu Bystvor. Je naozaj smutné, že na toto sa na Slovensku míňa papier.
1. Výklad názvu „kozák“ podľa tzv. písma bukvica. V Rusku, Česku i u nás vyšlo niekoľko kníh o tomto akožestarobylom písme, a keď si pozriete význam písmen a slabík, majú ich aj tucet každá, takže z K AZ AS viete vyskladať aspoň dvadsať rôznych viet, nie iba tú „Človek, ktorý nasal do seba božskú múdrosť, zjednocuje všetko na Zemi“. V skutočnosti (mimo sveta tohto spisovateľa) nie je dodnes jasné, ako slovo „kozák“ vzniklo, skadiaľ pochádzali predkovia kozákov. Známejších je 14 rôznych vysvetlení https://youtu.be/aJaaBWBdZcA.
2. Pôvodcom knihy je príslušník súčasnej ruskej národnosti, preto si prekrúca dejiny tak, aby čitateľ pochopil, že Ruská ríša bola vlastne následníčkou akýchsi útvarov ako Rasénia a Tartária, a že všade tam pôsobili Kozáci (nie, ani archeologických, ani písomných prameňov sa nedočkáte = všetko stojí iba na tvrdení spisovateľa a iných jemu podobných spisovateľov z divokých 90. rokov v Rusku). V tejto spojitosti vrelo odporúčam článok uverejnený v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od Svetozára sa pôvodca článku odvoláva na písomné a archeologické pramene, nie novodobú spisbu).
3. Spisovateľ sa úplne vyhýba opisu Záporožských kozákov, pretože by sa musel vyjadriť k tomu, ako Ruská ríša zničila kozácke zriadenie na Siči (súčasná Ukrajina) a z voľných kozákov spravila husárov a zvyšok vykynožila. Тинченко, Ярослав: Від козаків до гусарів та карабінерів. Як було зламано козацькі звичаї у XVIII столітті. Kiev: Темпора, 2018.
4. Samostatne o záporožských kozákoch sa u nás nedočítate, pretože ako celok zanikli už v 18. storočí (v menšom meradle prežilo kozáctvo v niektorých oblastiach), zatiaľ čo ostatní kozáci ako celok (stav) prežili až do 20. storočia:
- Kozáci (Stanislav Auský)
- Kozáctvo (Stanislav Auský)
- Letopisy kozáctva. Kozáci v Centrální Evropě (Josef Dolejší)
5. V roku 1926 sa k ukrajinskej národnosti hlásilo 915 450 kubáňskych kozákov, v roku 2010 84 000... V roku 1917 vznikla Autonómna republika Kubáňsky kraj. Vo februári 1918 z toho vznikla Kubáňska národná republika a zákonodarná kubáňska rada prijala rezolúciu o spojení s Ukrajinou na federatívnou základe. Skoropadský (vodca Ukrajiny) chcel vojensky pomôcť Kubáni, no napokon k tomu nedošlo a boľševici obsadili tak Kubáň, ako i UNR (Skoropadský začlenil Ukrajinu do federatívneho zväzku s Ruskom – následne bol porazený Petľurom a Ukrajina mala na istý čas opäť samostatnosť). Do roku 1925 pôsobila na Kubáni KPA (Kubáňska povstalecká armáda – podobne ako neskôr UPA). Koniec 20. – začiatok 30. rokov: poukrajinšťovanie. Tú vidia ruskí nacionalisti ako kameň úrazu, vznik ukrajinstva. No šlo o opätovné poukrajišťovanie, nie o pomyselný bod 0. Na Kubáň putovali ukrajinskí učitelia a umelci, vedenie Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky žiadalo pripojenie ukrajinsky hovoriacich krajov k Ukrajine. Ale prišila kolektivizácia, rozkulačovanie, hladomor... Počas hladomoru zomrelo cez 5 miliónov Kubáňcov, predovšetkým dedinčanov, medzi ktorými bolo skoro 70 % Ukrajincov. Následne bola Kubáň osídľovaná obyvateľmi z Ruska. Počas druhej svetovej pod vedením UPA pôsobila na Kubáni KOPA, kozácka povstalecká armáda. Heslo: Slava Kubani! Herojam Slava! Prísaha vojakov KOPA bola Ukrajine. KOPA bojovala do roku 1950.
Opis knihy hovorí, že nie je pre začiatočníkov, ale pre už skúsených, ba pre zvláštne jednotky. Kniha je však plná prázdnych hlúpostí a základných rád, ktoré povie na prvej hodine každý učiteľ bojového umenia. A tie kopy a údery na fotkách sú úplný základ, čo pozná každý chlapec zo sídliska či dediny, čo sa niekedy bijával.
Keďže v knihe nie sú značené strany, viď kapitolu „8.1.2 Penové bloky“, a tam prvú fotku, na ktorej Laubert kope do váľandy. Ako to drží ruky?! To ako keď malé dieťa kope do steny. Každý vojak a bojovník vie, že ruky vždy držať treba tak, aby si sa mohol brániť a aby si mohol udrieť. A nie ako malý rúčky rozhodené a kopkám si :D
A ten postoj „biely medveď“ (kapitola „4 Postoj a dýchanie“), to je smiešne. Skúste v tom postoji vykryť priamy kop na hruď, alebo sa cúvnutím hlavy vyhnúť úderu. Alebo sa v tom jeho postoji postavte do silného vetra, ktorý bude duť spredu alebo zozadu: rozhojdá vás, a budete sa musieť postaviť poriadne. Naozajstný bojový postoj (čo sa rozloženia nôh týka) je takmer rovnaký v boxe, karate, krav mage či hopaku (ukrajinské bojové umenie), a umožňuje ti vykryť kopy, uhnúť sa, silno udrieť u kopnúť. A nie stáť ako púčik.
A to už nehovorím o tom, že v knihe je plno odkazov na Slovansko-Árijské Védy, ktoré tento Laubert preložil z ruštiny a predáva ich ako duchovné dedičstvo Slovanov (takže sa v knihe stretnete s tzv. Odinovými či Perúnovými zápoveďami a pod.).
Inak, Laubertov „biely medveď“ a „psychoenergolitika“ pochádzajú od ruského spisovateľa Vladislava Mešalkina = práve vďaka nemu sa v roku 2010 dostalo na svetlo sveta „učenie“ biely medveď.
Právom stále vyhľadávaná kniha, doteraz neprekonaná. Niektoré stolice sú bližšie opísané Matejom Belom, či stále rozširujúcim sa knižným radom Osídlenie XY stolice v stredoveku (Tomáš Sitár), no takáto všeobecne poňatá práca viac vydaná nebola.
Výborná kniha, naozaj encyklopedicky spracovaná. Dá sa prečítať aj naraz (vyhýbajúc sa heslám súvisiacim s územím či obdobím, ktoré čitateľa nezaujíma), ale aj vyhľadávať (abecedne radené) heslá. Drobná chybička pri Nestorovom letopise: nie je to Povesť vremionnych let, lež Povesť vremennych let. Pre istotu som to preveroval, ale io namiesto e je len a iba v tejto knihe (ba ani na internete to nenájdete inde ako tam, kde priamo citujú túto knihu). Určite vrelo odporúčam.
Naozaj zaujímavá kniha, dobre sa číta. Napriek tomu, že vyšla kedy vyšla, nesrší z knihy nenávisť voči viere (kresťanskej či predkresťanskej), a na základe archeologických a písomných prameňov je čitateľom priblížený zánik starého sveta a zrod sveta kresťanského, plného úkladov a mocenských zápasov. Veľmi zaujímavý pohľad na zánik Avarského kaganátu, podložený, a pritom som sa s ním v novšej spisbe nestretol (alebo mi to aspoň neutkvelo v pamäti). O obrátení Bořivoja, o zločinoch Franskej ríše voči nekresťanským Germánom a Slovanom...
Ostatné knihy z tohto knižného radu som v rukách nemal, ale túto knihu vrelo odporúčam každému Tekovčanovi, pretože každý tu nájde svoju obec. Nie vždy bude možno čitateľ spokojný s uhlom, z ktorého jeho obec fotili, prípadne s počasím či ročným obdobím, no tak či onak to stojí za to. Od lesov severného Tekova, cez mestá a dedinky, až po rozľahlé vinice a polia južného Tekova. V závere knihy dostali miesto chovatelia a spoločnosti pôsobiace na Tekove.
Kniha zaujme hneď zo začiatku, priam cítite, ako hlavný hrdina cíti vo vzduchu blížiaci sa koniec vojny, koniec jedného úseku svojho života – a následne čitateľ sleduje pomyselný priesečník života dvoch cudzích mužov, nepriateľov, ktorých spojil osud. Nie sú tu iba zlí a dobrí, román je členený do hĺbky. Umiestnenie príbehu do povojnového Československa veľmi oceňujem, pretože rovnaký román z povojnového Poľska či Nemecka by som asi nečítal. Musím priznať, že sa mi páči spisovateľovo pojatie záporného hrdinu, jeho príbeh a charakter. Dokonalé! Až sa zamyslíte sami nad sebou, že vlastne držíte palce Nemcovi, bývalému vojakovi nacistickej Tretej ríše...
Odporúčam recenziu, stranu 9 a ďalej, kde sú presne čísla strán (hoc viažuce sa k staršiemu vydaniu) a na nich uvedené skutočnosti, s ktorými iní historici nesúhlasia. Niektoré z týchto nedostatkov sa preniesli aj do neskorších vydaní, k niektorým nedostatkom sa pán Ďurica vyjadril.
Ja napíšem to, čo v recenziách nie je. Z knihy srší postoj kresťana (pri ranostredovekých dejinách) a katolíka (pri neskorších dejinách) a bývalého profesora teológie, a tam, kde by sa mohlo použiť slovo možno, pravdepodobne alebo asi, on tvrdí bez pochýb.
Pre začiatok štúdia našich dejín nie najlepšia kniha, na základné školy asi nevhodná, ale kto už má čo-to načítané, a vie samostatne pracovať s údajmi, musí oceniť spôsob spracovania danej knihy a určite knihu neraz použije pri bádaní. Trochu by som ubral z cirkevných dejín (iba môj postoj), ale na druhej strane je zaujímavé čítať o česko-moravských vojnách, nie celkom sledovaných v iných prácach (ale treba mať čo-to načítané o dejinách českých Přemyslovcov, a nevidieť v bojoch kniežat a rodov vždy boj medzi Moravanmi a Čechmi). Dohady o prijatí kresťanstva už od Longobardov... jeden z dôkazov kresťanského pohľadu pôvodcu.
Pán Ďurica (s čím plne súhlasím) hovorí o tom, že o Veľkej Morave sa nikde v našich prameňoch nepísalo – písalo sa o Moravskom kniežatstve či Slovänskej zemi. Ale prečo potom píše o kráľovi Samovi, keď to bol podľa všetkého knieža? Názov Česko-Slovensko (so spojovníkom) používa aj vtedy, keď úradný názov znel Československo, čo trocha mýli čitateľa: do zániku ČSR v roku 1939 sa spojovník písal (1918 – 1920), potom nepísal (1920 – 1938) a zas písal (1938 – 1939). Zaujímavé sú údaje o postupnej boľševizácii Československa po druhej svetovej vojne.
Nešťastím je, že je to náučná, a nie odborná spisba, teda nie sú nikde uvádzané zdroje (pramene či spisba – s výnimkou priamych citácií, ktorých je v neskorších vydaniach nemálo). Ale na druhej strane chápem, že by sa tam asi ani nezmestili, tak je kniha nabitá. A tiež si myslím, že ide o dohľadateľné údaje, a že historik s takou povesťou ako Ďurica by si nedovolil klamať (nie v udalostiach a rokoch, ale niekto môže považovať za lož, ak z vety vypustí slovíčka ako -možno-, -pravdepodobne-, -asi- a budí dojem, že vec je nespochybniteľná a jeho vývod správny...).
Niektoré veci sú naozaj nepodložené a nepodložiteľné, ako napr. ústna výpoveď Čarnogurského či agenta NKVD osobne Ďuricovi. Na jednej strane to znižuje nezaujatosť knihy, no na strane druhej (čisto osobne, hoc nie som kresťan a s Ďuricom v mnohom nesúhlasím) pochybujem, že je Ďurica druh človeka, ktorý by klamal o rozhovore s tým či oným človekom. Preto to do knihy zaradil a čitateľ nech už dôveruje či nie. Treba uznať, že aj toto má svoje čaro, lebo v zinakadiaľ sa o tom dozvedieť nemožno.
Nepoznám obdobnú knihu o našich dejinách, naozaj výdatné kalendárium, ale výrazná zaujatosť pána Ďuricu a nevyvážený výber podávaných udalostí znižuje hodnotenie jeho knihy (najmenej) o pol bodu. S mnohými tvrdeniami sa prosto nedá súhlasiť (napr. v knihe Nitrianske kniežatstvo pôvodca dokázal, že Pribina nebol až do pádu Nitravy kresťanom, a pán Ďurica je presvedčený o Pribinovom skorom krste, čo je, opäť, očividne dôsledok vydávania želaného za skutočné).
Celkovo knihu odporúčam ľuďom, čo sa o naše dejiny dlhodobo a poctivo zaujímajú, nie však začiatočníkom a školákom, ktorí by sa mohli nechať ľahko ovplyvniť Ďuricovým podprahovým pôsobením v oblasti česko-slovenských či katolícko-evanjelických vzťahov (ale treba chápať, že Ďurica bol nútený stať sa emigrantom práve vďaka pričineniu Čechov a evanjelikov, hoc, pravda, nielen kvôli nim).
Keď Matica slovenská vydala Haličsko-volynskú kroniku, kde rozsiahly úvod i poznámky k samotnému prekladu stredovekého textu vypracovali historici Martin Homza a Nora Malinovská, bolo zaujímavé čítať (prameňmi podložené!) úvahy o tom, že s Arpádovcami a Maďarmi v Uhorsku to nie je úplne tak, ako vo všeobecnom povedomí Slovákov, ktorých dejepisné povedomie bolo ovplyvňované zaujatým výkladom uhorských dejín (tak za Uhorska, 1. ČSR, ako i za socializmu, ba i dnes). Ale pôvodcovia tejto knihy, manželia Tarabčákovci, stavajú (väčšinou prevratné) úvahy o ranostredovekých dejinách Uhorska na vode, nenájdete žiadne odkazy na pramene či odbornú spisbu, nič. Vrelo neodporúčam! Prča je, že som knihu kúpil omylom, lebo som mal naponáhlo, a táto kniha má podobný obal ako iná kniha o Uhorsku.
Žiaľ, musím súhlasiť s predošlým príspevkom. Kniha má však svoje klady, a ak sa niekto o SS ešte nezaujímal, na začiatok je to vhodná kniha. SS začínalo ako polovojenská zložka nacistickej strany, a pre svoju oddanosť vznikli neskôr i Zbrane SS (Waffen-SS), čo už boli jednotky SS určené na vojenské nasadenie. Pre zaujímavosť doplním, že esesáci si od príslušníkov Wehrmachtu za svoje neustále parádne pochodovanie vyslúžili hanlivú prezývku „asfaltoví vojaci“. Napríklad počas protipoľského ťaženia v roku 1939(!) stratil motorizovaný pluk LSSAH viac ako 400 mužov a v priestore mesta Pabianice sa dokonca dostal do obkľúčenia, z ktorého ho vysekal až Wehrmacht (ČERNÝ, Vladimír: Vznik a organizace Waffen SS. In: časopis Extra VÁLKA Vojska. september 2014, strana 6).
Dlhodobo nedostupná kniha. Pri dnešnej úrovni vedy a jej nesústredenia sa na Slovensko si neviem predstaviť, že by došlo k dotlači, nebodaj, aby bola daná kniha prekonaná. V ktorej župe sa čo jedlo, kde prevládalo aké umenie či aké sa kde používali pracovné nástroje. Pre veľké rozmery (pol na pol metra) je ťažšie nájsť pre ňu miesto, no rozhodne stojí za to. Dá sa v nej len tak listovať a hľadieť na údaje o zaniknutom svete, ale určite neraz poslúžila i národopiscom.