Slavomír53
komentáře u knih
Stručné dejiny Ruska od Zlatej hordy cez Napoleona, Stalina až k Putinovi
Petr Koubský
Touto knižkou som bol veľmi milo prekvapený. Kniha má síce 200 strán, ale obsah je veľmi čítavý a rozmery knihy sú menšie ako zošit A5 – za jeden deň to má človek prečítané. Pravda, rusista sa nič nové nedozvie, no pre širokú verejnosť je to výborné. Pán Koubský sa v danej oblasti očividne vyzná, nepíše odťažito a hmlisto – každá strana je údajmi a zaujímavosťami priam nabitá. Knihu vrelo odporúčam, ba i ako pomôcku na vybrané hodiny dejepisu a zemepisu na základných a stredných školách (raný stredovek na Rusi, východné ťaženie za druhej svetovej vojny, vojna na Ukrajine, vývoj ruskej spoločnosti natoľko rozdielny od toho na Ukrajine či v Európe...).
Bystvor: Bytie a tvorba Slavianov a Árijcov, Kniha 1
Svetozár
Príspevok od yerryho je naozaj veľmi výstižný, pomôže prípadnému záujemcovi o kúpu/čítanie sa rozhodnúť. Dovolím si ešte pár postrehov k tejto knihe (k samotnému príšernému prekladu sa nevyjadrujem):
1. 90 % použitej spisby sú ruské knihy vydané v 90. rokoch za Jeľcyna, kedy sa každý živil ako vedel, a tak vznikali knihy, na ktoré si dnes okrem pôvodcu knihy Bystvor nik nespomenie.
2. Z prvého bodu vychádza i ten druhý: ranostredoveké dejiny Rusi sú podávané sťa dejiny Ruska, a s Ukrajinou či Bieloruskom sa vôbec nepočíta (výsledok lipnutia na šovinistickej spisbe z čias cárizmu a z 90. rokov). O tomto rosijskom (Rusko je po rusky Россия/Rossija) privlastňovaní si dejín stredovekej Rusi vyšiel zaujímavý článok v 52. čísle časopisu Reconquista (na rozdiel od Svetozára sa pôvodca článku odvoláva na písomné a archeologické pramene).
3. Citujem zo strany 3 tejto knihy, kde pôvodca znevažuje súčasné dejepisectvo: „Vymýšľajú sa úplne neprirodzené etnické skupiny, ako napríklad: Fíno-Uhri a Skifo-Sarmati.“ Odhliadnime od pravopisných a vecných chýb, a pozrime sa na mapovú prílohu tejto istej knihy. Tu nachádzame na mape Anto-Iberov – tí už očividne nie sú „neprirodzenou etnickou skupinou“, lebo ju vymyslel pôvodca tejto knihy...
4. Všeobecne platné pravidlo pri posudzovaní zahraničných prác (a ich prekladov): pozrite sa, ako tam opisujú dejiny vašej krajiny.
- Tatársky vpád je tu vykresľovaný ako ruský osloboditeľský pochod na západ, na pomoc Slovanom. To stačí porovnať s domácimi kronikami a archeologickými nálezmi, ktoré vypovedajú o príšernej genocíde našich predkov zo strany týchto žltokožích divochov spoza Kaprát (práve po vyhladení množstva našich predkov začali uhorskí králi povolávať na vyľudnené územie nemeckých a iných osadníkov).
- Ak sa pozrieme na mapovú prílohu knihy, kde na každej dvojstrane je mapa Európy postupne každých sto rokov, zistíme, že územie dnešného Slovenska bolo v rokoch
650 – 800: rozdelené medzi Avarov, Bulharov, Frankov a Rusov
800 – 900: rozdelené medzi Avarov, Dulebov, Nemcov a Venejov
900 – 1000: rozdelené medzi Avarov (!) a Čechov
1000 – 1300: rozdelené medzi Maďarov a Čechov...
Samozrejmosťou je odvolávanie sa na Tartariu, z ktorej akože pochádzali tí Tatári (v našich kronikách uvádzaní ako Tartari), čo „oslobodzovali“ Uhorsko. Pre stručnosť a výstižnosť dovolím si (po obdržanom povolení zo strany pôvodcu) uviesť príspevok z jutubového kanálu Tatra ~ Matra ~ Fatra:
Rovno na začiatok: odporúčam knihu z roku 1784, napísanú a vydanú Slovákom v Paríži, dostupná je v slovenskom preklade ako Spomienky baróna Tótha na Turkov a Tatárov. Videl som tie mapy, na ktorých je Tartaria zaznačená, nejde o podvrhy, ale nejde ani o názov krajiny (ktorá by podľa mapy zaberala skoro celú Áziu). Ak pochybujete, tak ako je možné, že žiaden národ z tých „tartarských“ území si nepamätá nič o Tartarii? Pretože ide o názov, ktorý vznikol v krajine, kde predmetné mapy vznikali (Británia, Francúzsko), a označovalo sa tak riedko obývané územie či pusté územie (i Mongolov v 13. storočí nazývali uhorskí kronikári Tartaros, pretože Tartaros alebo Tartar bola v starovekom Grécku bezodná priepasť večnej temnoty, kam putovali duše najhorších spomedzi ľudí). Často sú ako obyvatelia Tartarie na okraji máp kreslení lukostrelci na koňoch či vojaci s kopijami, a pritom ide o mapy z čias napoleonských vojen. Tí ľudia tam žili prostým životom (kočovníci, pastieri...), vytvárali riedke osídlenie, ale nešlo o štátny útvar, pretože taký obrovský štát by sa v tej dobe neudržal na lukoch a kopijách na ťavích chrbtoch, že :D Objavujú sa i články a videá (už i v češtine a slovenčine), že Tartaria bola zničená iba nedávno veľmi modernými zbraňami, po čom zostali stopy v pôde a podobne. Kde je akýkoľvek dôkaz spájajúci onú na mapách západnej Európy vymyslenú Tartariu so stopami po jadrovom výbuchu (navyše na miestach, kde ZSSR jadrové bomby dokázateľne skúšal), to nevedno. Nemiešať preto hrušky s jablkami. Ja sa nevenujem prednostne záhadám, preto netvrdím, že tie fotky z Uralských skál a ázijských nížin sú podvrh, len vravím, že spojitosť s Tartariou nejestvuje.
A čo sa samotného jazyka Tartarov týka (teda obyvateľov pustých území), stačí sa pozrieť do diela Angličana menom Edmund Fry, a uvidíte, čo za jazyk je to tá tartarčina (kniha je dostupná aj v digitalizovanej podobe pod názvom Pantographia; containing accurate copies of all the known alphabets in the world; together with an English explanation of the peculiar force or power of each letter: to which are added, specimens of all well-authenticated oral languages).
„Za slovenský štát, za Novú Európu!“ Hlinkova garda v období nemeckej okupácie
Anton Hruboň
Výborná práca, ktorá nezamlčiava zločiny ani hrdinstvá Hlinkovej Gardy (POHG a poľné jednotky). O surových bojoch v slovenských horách medzi partizánmi a gardistami, o gardistoch v radoch partizánov, o gardistoch, ktorí pred Nemcami zachránili dedinu určenú na vypálenie pre partizánsky útok na nemeckú posádku v nej, o zločincoch v radoch gardy. Veľmi zaujímavé čítanie, každé tvrdenie podopreté výpoveďou svedka, archívnym fondom či iným prameňom. Skutočnosť, že knihu vydalo Múzeum SNP jasne svedčí o nestrannosti pána Hruboňa, hoc už samotná snaha o nezaujaté skúmanie pôsobnosti tejto organizácie u niekoho vyvoláva pocit, že ide o snahu ospravedlňovať čiesi zločiny. Začiatok i záver knihy zasadzuje pôsobnosť HG do širších európskych súvislostí. Knihu vrelo odporúčam.
O gardistoch podieľajúcich sa na vraždách v Kremničke a Nemeckej: navyše podľa posledných zistení to vyzerá, že šlo o zámysel gardistov známej jednotky, a Nemci sa iba pridali.
O gardistoch, ktorí ochraňovali nemeckú exhumačnú komisiu na ceste k ostatkom partizánmi povraždených civilistov prevažne nemeckej národnosti.
O „papierových gardistoch“, ktorí sa hrdili príslušnosťou ku garde, až kým nebolo treba bojovať.
O gardistoch, čo hrdo bojovali, krvácali a umierali za myšlienku samostatného Slovenského štátu.
O gardistických veliteľoch, čo dali počas potláčania povstania plošne zatknúť Čechov a evanjelikov, a na zásah zhora ich museli prepustiť.
O gardistických veliteľoch, čo pred Nemcami zachránili povstalcov, partizánov i celé dediny.
Dejiny nie sú čiernobiele, tobôž nie dejiny vojny Slovákov proti Slovákom.
Dejiny kráľovstva uhorského: od počiatku do časov Žigmundových / vypravuje Jonáš Záborský. 1875
Jonáš Záborský
- Obsah: 5/5 (Výhrady sú, ale nie natoľko závažné, aby bolo čo i len 4,5/5 – práca poctivého historika.)
- Jazyk: 5/5 (Veľká vďaka pánovi Timotejovi Kubišovi, ktorý sa držal Záborského zápovede, týkajúcej sa jeho rukopisov: „Kto by po mojej smrti dačo z nich uverejnil, toho zaklínam svätou vôľou mŕtvych, aby nič v nich nemenil, nič ani nevynechával, ani nepridával. Alebo tak ako sú, alebo nijak.“)
- Časová vhodnosť/aktuálnosť: 5/5 (Dnes, keď mnohí Slováci podvedome stotožňujú uhorské dejiny s maďarskými a zriekajú sa ich, veľmi vhodné čítanie.)
Kniha je tiež doplnená o náčrt života Jonáša Záborského.
Výhrada: súc farárom, nevyhol sa miestami (predovšetkým v opise dejín ranouhorského štátu) vplyvu svojho vierovyznania, a tak „pohanské povstanie“, spomínané v uhorských kronikách a uznávané ako „pohanské“ i súčasnými odborníkmi, vykladá ako povstanie pravoslávnych proti katolíkom, lebo podľa neho bolo nemožné, aby sa ľudia chceli vrátiť k predkresťanskej viere, keď už spoznali svetlo pravej viery.
Mudrosloví národu slovanského ve příslovích
František Ladislav Čelakovský
Slovenské, české, srbské, ukrajinské, ruské, poľské... príslovia a porekadlá. Človek si povie, že si prečíta jednu-dve, no vtiahne ho to a číta stranu za stranou. Žriedlo múdrosti našich Predkov. Okrem prekladu príslovia je tam i pôvodné znenie.
Slovanské pohanství ve středověkých latinských pramenech
Jiří Dynda
Všetky „za“ spomínajú predošlí komentátori, a možno s nimi iba súhlasiť. Jednoznačne neoceniteľná kniha, ktorú by si mal aspoň raz prečítať každý, koho zaujíma postať predkresťanskej viery, a nie novodobé predstavy o nej z pera ziskuchtivých spisovateľov. Správy priamo o Horných Uhrách nejestvujú ani v našich domácich kronikách (knižný rad vydavateľstva Perfekt), hoc píšu o „pohanských“ povstaniach a o „túžbe uhorského ľudu vrátiť sa k bludom svojich otcov“ (napr. Viedenská maľovaná kronika). Keďže prameňov priamo sa zmieňujúcich o prejavoch pôvodnej viery u nás niet, nie sú ani v tejto knihe. No zato sú v tejto knihe pramene české a poľské, a na ich základe môžeme predpokladať, ako to bolo aj u nás.
Za jediný nedostatok pokladám, oproti neskoršej knihe pána Dyndu, že sa v knihe nevenuje rozboru jednotlivých javov spomínaných v prameňoch. (Nedostatok sa týka vydania z roku 2017, v druhom vydaní je to napravené:)
Nevyhlášená válka: Boje o Slovensko 1918–1920
Dušan Tomášek
Útla, českým vlastenectvom nadýchaná knižočka, z ktorej asi nebude citovať odborný bádateľ pri tvorbe článku, no určite nezaškodí prečítať si ju každému občanovi Česka a Slovenska. Boj bol síce o Slovensko, a bili sa i Slováci (slovenské národné gardy), no bez dobrovoľníkov z Čiech, Moravy a Sliezska by Maďari Slovensko udržali (1918), príp. obsadili (1919). Také sú skutočnosti. Prečo tomu tak bolo sa dozviete v knižke :)
Možno vytknúť isté protislovenské odtienky textu, ale v porovnaní s tým, čo tá kniha čitateľovi prináša, je to zanedbateľné (jestvujú aj iné knihy o tejto vojne, ale sú nedostupné).
Září 1938: Role a postoje spojenců ČSR
Miloslav John
Nezohnateľná kniha českého odborníka (ktorého meno sa číta nemecky Jón, nie anglicky Džon) na dejiny prvej Československej republiky. Jestvovanie Československa a nedotknuteľnosť jeho hraníc bola závislá od spojencov, a preto práve im a ich postojom voči ČSR je venovaná celá táto údajmi hutne nabytá kniha. Z knihy nesrší niekdajší socialistický slovník a pôvodca sa nebojí nazvať veci pravými menami. Napr. politiku Poľska na konci 30. rokov hodnotí ako „bezcharakternú, zradnú, zaslepenú a neprezieravú“ (s. 142). ZSSR vystupoval otvorene ako spojenec Československa až do jeho zániku, no ako vyzerala sovietska politika v stredoeurópskom priestore v dobe medzi zánikom ČSR a útokom Nemecka na ZSSR, to takisto načrtne táto kniha aby tak ukázala, že v prípade vyhlasovanej ochoty ZSSR Československu v roku 1938 pomôcť nešlo o úprimnú snahu, lež výhradne o sledovanie vlastných záujmov (čo nejedného súčasného Slováka iste sklame). :)
Kumánska krv II.
Matej Vojtáš
Plnohodnotné pokračovanie prvej časti. Svatavina dejinná línia dosiahne zaujímavý záver, no predtým nechýba skutočne napäté rozuzlovanie, hoci kumánsky kráľ už na ňu nemá čas, lebo v spojitosti s ním sa objavia priehrštia nových ťažkostí. Hoci kniha obsahuje viac kresťanských omáčok ako prvá časť románu, sú to omáčky uveriteľné = ľudia v danom období tak uvažovať mohli a asi aj uvažovali. Knihu odporúčam, ak čitateľa zaujal prvý diel.
Dejiny železníc na území Slovenska
kolektiv autorů
Skutočne dobre pojaté, a ak bývate v blízkosti trate, istotne si tu nájdete aj čosi o svojej obci. Príjemné čítanie, hoci som nečítal rad za radom všetko, lež iba vybraté časti. Odporúčam.
Jeho lordstvo Žid: Požidovčenie vysokej anglickej spoločnosti
Ondrej Adamec
Skutočne veľmi zaujímavé dielo, a to nie iba ako prameň vypovedajúci o svojej dobe (1941). O zákulisnom vplyve Židov a slobodomurárov na kráľovskú rodinu a, takým činom, na smerovanie britskej zahraničnej politiky. Miestami cítiť nevyzretosť spisovateľovho pera a občasne neohrabané zapájanie naratívov propagandy, preto jedna hviezda dole.
Stará rakúska anekdota (nie je podstatná pre dej, nejde o spoiler):
60 jazdcov s nabitými karabinami prenáša plukovnú pokladnicu z jednej kasárne do druhej.
- Koľko bolo v pokladnici? Pýta sa plukovník dôstojníka, mavšieho hlásiť vyúčtovanie.
- Štyri zlaté. Odpovedá tento.
Možnosť nahliadnuť na dobové ponímanie požidovčenia vysokej anglickej spoločnosti ponúka napr. filozof Evola:
Upadajúca podstata Anglicka spočíva nie v týchto prvých [t. j. v monarchii či bojovníckej šľachte], lež v Židovi a požidovčenom Árijcovi. Úpadkové zvyšky spoločnosti bojovníkov slúžia spoločnosti obchodníkov.
Tradičná kultúra regiónov Slovenska
kolektiv autorů
Druhé doplnené vydanie je dlhodobo nedostupné, tobôž to prvé. Kniha je rozdelená na kapitoly podľa jednotlivých žúp (regiónov), a na začiatku každej kapitoly je mapa tejto župy so zaznačenými mestami a väčšími dedinami. Kniha bola napísaná viacerými odborníkmi vychádzajúcimi z bezpočtu prameňov a spisby. O lepšom súhrnnom diele v tejto oblasti neviem. Vrelo odporúčam.
Názory Ľudovíta Štúra na štát a právo
Jaroslav Chovanec
Veľmi zaujímavý námet, slušné spracovanie, ale tých chýb (gramatických) a nepresností (dejinných) je tam viac, ako by sa na knižku z dielne MS patrilo: v slovenskEJ vydaní z roku 1993; pod silným národnostným útlakom a prenasledovanÍ bola jeho činnosť... Takisto deravé (t. j. v celej knihe ničím nepodložené) odvolávanie sa (, pravda, nielen) na ľudácke zneužitie Štúrovho odkazu za prvej Slovenskej republiky a mnoho iného (prílišné kydanie na slovenskú šľachtu). Tak či onak však hodnotím štyrmi hviezdami z piatych, pretože ide o, možno riecť, priekopnícke dielo, navyše napísané odborníkmi na poli práva. Kniha určite stojí za prečítanie, pretože vzťah Štúra k štátu patrí k málo prebádaným, a ako je už dobre známe a dejinami potvrdené, mať svoj štát znamená život. https://www.databazeknih.cz/knihy/mat-svoj-stat-znamena-zivot-politicka-biografia-alexandra-macha-486678
Moravianska Venuša
Štefan Moravčík
Napriek všetkým (v mojich očiach) nedostatkom (používané Slovieni; hanlivo o pôvodných bohoch) nemôžem hodnotiť inak ako 4/5. Krásne štvorveršie z básne Muž menom Samo:
Chce povedať mladým prstom,
že sú jedna ruka,
ktorej sa meč núka:
prejsť ohnivým krstom!
Ale dušu mi pohladila báseň Moravianska Venuša, naozaj prenádherné, hlboké. Dnes by ju možno básnik nazval Bučianska Venuša, ale hľadiac na jeho priezvisko, možno ani nie. ;-) Krásna báseň od nadaného básnika.
Si palác, kde chcem byť doma
Valentín Balaša
Kniha obsahuje nie iba prebásnené Balašove básne, lež i básne tzv. Fanchaliho kódexu, a tie sú v pôvodnom znení. Ešte v 16. storočí sa v minulom čase používalo sloveso BYŤ aj v tretej osobe množného čísla (co zlobiví lidé učinili SÚ mne; pani matka, pán otec na tom SÚ se znesli). Boh písal sa BUOH. Obsahovo veľmi hlboké, pri čítaní skutočne ľubozvučné (tak preklad Balašovej tvorby, ako ako pôvodina zo 16. storočia). Kto vie po maďarsky, ocení aj pôvodné znenie Valentínových veršov. Vrelo odporúčam. Z tých Balašových sa mi najväčšmi ľúbi báseň Lúčim sa s vlasťou, priateľmi a so všetkými, ktorých mám rád (Zbohom, ó, bojiská, vy šíre roviny, lesy aj braliská, hory aj doliny, zorané mnohými bitkami šťastnými! Ostaňte zbohom aj vy, štedré pastviny). Básnik napokon padol v boji s Turkami.
9th Conference for Young Slavists in Budapest
Perla Bartalošová
Opäť sa potvrdzuje, že zborník vedeckých príspevkov z pera mladých študentov dokáže byť nielen zaujímavejší, ale i odbornejší ako obdobný zborník prác ľudí, ktorí sú za svoju výskumnú činnosť platení (doktori, docenti, profesori...). Napr. štúdia pod názvom Hurbanove Slovenské pohľady v stredoeurópskom kontexte iných literárnych časopisov (Peter Sokol) nie je iba štatistickým porovnávaním tlačovín v strednej Európe, lež skutočne hĺbkovo porovnáva dobové javy a spoločenské dianie, natoľko odlišné a podobné zároveň naprieč mnohými krajinami. Obzvlášť ma zaujala (nadpisom i obsahovo) štúdia pod názvom Ko govori slovenskim jezikom Slovenci ili Sloveni? Zborník vrelo odporúčam, nieto v ňom slabých príspevkov.
Slovenské národné obrodenie 1787 - 1847
Peter Brock
Útla knižočka napísaná veľmi stručne a prehľadne. Preložiť toto dielo do slovenčiny bol výborný nápad, pretože mnoho ľudí sa obsiahlym monografiám vyhýba. Pravda, bolo by treba urobiť dotlač. Ako sa Slováci vyhraňovali etnicky a politicky, ako bola slovenčina nahradená češtinou a potom zas naopak. Zatiaľ čo v západnej Európe stáli za moderným nacionalizmom politici a štátnici, u nás to boli vedci a spisovatelia, kto utváral moderný slovenský národ. Knihu vrelo odporúčam.
Azda jediným nedostatkom je lipnutie na tej tisícročnej akoženadvláde, hoci sa jej priamo kniha nevenuje...
Murices Novae alebo nové ostne (prvá časť)
Martin Homza
Tak toto je skutočne zaujímavé dielo, namojdušu! Nie nadarmo sa pôvodne v staroveku vyučovalo výhradne prostredníctvom rozhovorov/dialógov. O prístupe Slovákov k vlastným dejinám, o šikovnom preonačovaní dejín perom českým i maďarským, o ranostredovekom Uhorsku/Panónsku a o všeličom inom, o čom sa mnohí nemali koho spýtať. Veľká poklona pánovi Homzovi, že sa výnimočne podujal i na takého spracovanie knihy. Vrelo odporúčam širokým vrstvám národa.
Kniha, verím, bude záplatou na to obrovské biele miesto v historickom povedomí slovenského národa.
Ako vyznávač predkresťanskej viery hľadím na mnohé udalosti inak, ale to už je spôsobené spôsobom výkladu a na počte hviezd to ubrať nemôže. Po všetkých Cvengroschoch, Laubertoch či Timuroch je to konečne dielo na úrovni, pritom sa však nebojí pozrieť na vec inak, ako je v akademickej obci zaužívané.
Mezinárodní kapitál a Československo v letech 1918-1938
Alice Teichová
Opäť jedna z mála kníh o hospodárskych dejinách, ktoré dokáže prečítať i neodborník zaujímajúci sa o dejiny. Daná kniha vypĺňa biele miesta, o ktorých si človek ani neuvedomoval, že sú. Strán je síce iba 279, no listy majú rozmer približne A4, takže treba počítať približne s dvojnásobným rozsahom. Dovolím si parafrázovať pár zaujímavostí, dokresľujúcich obraz obranyschopnosti 1. ČSR.
Ku koncu roka 1937 predstavovala celková priama zahraničná účasť v 36 čs. podnikoch (ovládajúcich asi 36 % kapitálu čs. strojárenského priemyslu) 40%, pričom najväčším účastníkom boli podnikateľské subjekty z Francúzska (73,8% z celkovej zahraničnej účasti). Strana 127.
Je teda očividné, že priemysel, ktorý mal tvoriť jednu z opôr čs. vojska, bol takmer výhradne v rukách cudzích síl. Opäť z knihy: hneď po uzatvorení versailleského mieru bolo 73% akciového kapitálu podniku Škodovy závody v Plzni prevedených do majetku koncernu Schneider et Cie. v Paríži). Strana 128.
Pribina – meč a kríž
Milan Igor Chovan
Na knihu som narazil v maličkom kníhkupectve pred mnohými rokmi, a práve vďaka tejto som sa neskôr dostal i k iným románom o Pribinovi. Naozaj mi to pripomína Dobrodružstvá Mórica Beňovského :) Od pokojného života v Nitrave, cez vojnu s Mojmírom, útek, a potom boje po boku pár verných s Frankmi, Chorvátmi, Bulharmi... Napokon život v udelenej Panónii a smrť. Živý dej, veľa priamej reči, zapáči sa i každému rodoľubovi. Opis bojov sa naozaj podaril. Primerane opísané ľúbostné i medzikmeňové vzťahy. Oproti románom Pribina od Pavla Stancela či Františka Cecka-Kubernáta je tento rozsiahlejší i obsiahlejší, a venuje sa Pribinovi až do jeho smrti. Veľmi príjemné čítanie.
