smazenaryba komentáře u knih

Houellebecqov hrdina, súčasný západný štyridsiatnik, ktorého napĺňa iba túžba po spoločenskom uznaní a sexuálne uspokojenie, ktoré keď stráca, automaticky rozmýšľa o samovražde, zákonite nemôže vyvolávať v čitateľovi sympatie. Myslím však, že o to autorovi ani nešlo. Pre našinca, potomka socializmu, ale možno aj pre ďalších, to bude úchylný odľud bez chrbtovej kosti, možno až nereálna, prehnaná postava. Aj emočne chladný, neosobný, až suchopárny spôsob, akým autor príbeh rozpráva, tieto pocity umocní. Som toho názoru, že táto postava skutočne do istej miery je typickým reprezentantom štyridsiatnika žijúceho v západnej metropole. V trocha nadnesenom zmysle, samozrejme, každý nieje profesor, či literát.

Pri čítaní môžeme nadobudnúť pocit, že tie časté a kvetnaté opisy sexu sú v texte na to, aby autor čitateľa neunudil početnými filozofickymi a politickými úvahami. Aby zakryl fakt, že je to iba moderná kaubojka, kde strelbu nahrádza striekanie semena a indiánov a gangstrov rasové, náboženské a politické skupiny. A mohla by to byť aj pravda, keby záver neukázal, že to mal autor od začiatku premyslené oveľa viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Nejde tu ani tak o predpoveď vzostupu islamu, ako skôr o veľmi funkčne poňatý opis úpadku západnej spoločnosti. Ten záver, posledné slová a vety, to už nieje kritika, to už je číry výsmech. Viac nedávam preto, lebo autor sa v istých scénach predsa len príliš vyžíval. I keď, ktohovie, možno som len zakríknutý potomok socializmu. Pravda je, že bez sexu by román nefungoval. Vlastne je to celé o sexe. Freud by mal radosť.

12 13.04.2022

Počas čítania som mal zo začiatku pocit, že čítam odvar toho co už dobre poznám, no netrvalo dlho a ja som sa znova pristihol, že už nerozmýšľam nad tým čo čítam, ale že sa prosto nechávam unášať kvalitným rozprávaním, ktoré ponúka mnoho zaujímavého a pútavého.

Áno, prial by som si, aby príbeh býval temnejší, aby vo mne viac rezonoval, ako ďalšie tematicky podobné autorove príbehy (Pet Cemetary, It, Shining), no bolo by hlúpe neakceptovať, že s rokmi sa mení aj autorov štýl, pohľad na svet, veci na ktoré kladie pri rozprávaní dôraz. A hlavne, bavil som sa. Tak prečo by som zbytočne rýpal a vyplakával.

A nenechajte sa pomýliť zavádzajúcou prezentáciou. Nieje to žiadna detektívka, ako sa vydavatelia, či distribútori snažia naznačiť, ale Kingovka ako sa patrí.

12 06.01.2022

Houellebecq je taký Balzac pre 21. storočie. Podobne, ako jeho slávny krajan analyzuje spoločnosť, ale robí to, pochopiteľne, súčasnou optikou. Pokiaľ Balzac sa zameriava hlavne na materializmus, spoločenský rebríček a morálny úpadok, tak u Houellebecqa je morálka už prakticky neexistujúca, materializmus samozrejmý a cieľom človeka sa stáva hľadanie stratenej podstaty existencie. Obaja autori na vytvorenie zrkadla spoločnosti vytvárajú extrémy, krajne vyhrotené postavy a situácie. Balzac vytvára monštrá bez chrbtovej kosti, Houellebecq monštrá bez duše. Balzac maľuje slovami a do najmenšieho detailu opisuje, Houellebecq sucho konštatuje, vedecky analyzuje. Obaja teda veľmi zdarilo obsahom aj formou charakterizujú svoju dobu, no pokiaľ na ďalšie Balzacove osudné príbehy som zvedavý, u Houellebecqa mám pocit, že jednou knihou povedal všetko, čo chcel a ďalšie mi už nebudú mať čo ponúknuť. A jeden podstatný detail/rozdiel, Houellebecq necháva svoje postavy trpieť často samoúčelne, bezdôvodne. Ale kto vie, možno je v jeho očiach aj to len ďalšou charakteristikou úpadku civilizácie...a literárneho vkusu.

12 29.10.2020

Pani Bovaryová, podobne ako ďalšie veľké drámy, je románom z inej doby. Svojim jazykom, štýlom, zasadením. Postavy inak vyzerajú, majú iné spôsoby a predstava meštiaka v redingote, ekvivalent čohosi, čo dnes nazývame strednou vrstvou, môže rovnako pôsobiť ako akýsi relikt. Na väčšinu dnešnej čitateľskej obce to všetko pôsobí ako bariéra, niečo, cez čo sa treba prehrýzť, niečo, čo radšej nahrádzajú plytkými modernými napodobeninami, ktoré nekladú žiaden odpor, ktoré poetiku a krásu jazyka nahrádzajú doslovnou snahou šokovať, znechutiť a inak vyvolať ilúziu modernosti a aktuálnosti.

Pri troche snahy je však ľahké pochopiť, že klasiky realizmu, ktorých Pani Bovaryová je žiarivým príkladom, ponúkajú napriek svojej dobovosti stále vernejší obraz spoločnosti a mravov, než väčšina súčasných "bestsellerov" (ako neznášam túto nalepku).

Nieje to iba tragický osud Bovaryovej, ale predovšetkým vyobrazenie figúrok bežných ľudí skrývajúcich sa za záclonami v snahe vstrebať šokujúci moment, obraz mladých ľudí strácajúcich zásady morálky a výchovy pri dotyku s neobmedzenými možnosťami veľkomesta, vášne a závislosti likvidujúce rodinné putá. Takto to neznie až tak dobovo však?

A tá literárna nádhera, krvopotne vznikajúce prirovnania, vety vytvárajúce živé myšlienky a obrazy, podrobné opisy zúročujúce sa vo finále ako úroky zmeniek pána Lheureuxa, to všetko to dvíha ešte na celkom inú úroveň. Takže nie dobové ale pravé, rýdze a hodnotné.

12 31.07.2020

Samému mi to znie neuveriteľne, ale už je to takmer 20 rokov, čo som prvý krát Pána prsteňov čítal. No pokiaľ k Silmarillionu som sa vrátil už niekoľko krát, trilógiu oprašujem až teraz. Môže za to predovšetkým mocné filmové spracovanie, ktoré Tolkienov svet prinieslo na plátno bezprecedentným spôsobom. Nieje toho veľa, čo na plátne v Spoločenstve chýba, ba naopak, Jackson ešte umocnil a zdôraznil mnohé dôležité okamihy, či motívy. A ikeď som knihy čítal ešte pred tým, ako filmy dorazili do kín, pred očami mi vyvstávajú viac obrazy filmové. Je to kliatba moderného mediálneho priemyslu. Preto tak nerád sledujem filmy, ktorých predlohy plánujem čítať. Preto tak nerád čítam knihy, ktorých filmové spracovania som už videl.

Samozrejme, bez Tolkiena by nevznikol ani film. Kniha má stále čo ponúknuť aj súčasnému čitateľovi, hlavne keď si uvedomíme, že práve toto je dielo, ktoré tak zásadne zmenilo tvár fantasy a koľko žánrových stereotypov zadefinovaných Tolkienom dodnes v knihách pisálkov nachádzame, autorov, ktorých hranice originality siahajú maximálne k poprehadzovaniu Tolkienom daných pravidiel.

Treba sa pripraviť na pokľudnejšie čítanie, ktoré nevyniká detailnými popismi boja, ale zameriava sa viac na popisy krajov a bohatej histórie Ardy. A práve tam, kde v knihe vyvstávajú staré legendy zo Silmarillionu, medzi ktorými je aj vojna o Prsteň len kapitolou v prastarej kronike, u mňa príbeh ožíval najviac. Ten pocit eónov udalostí od počiatku stvorenia Ardy. A v tomto Tolkienovo dielo do dnes konkurenciu nemá.

Neil, tak si mi to spravil znova. Už tretí krát. Už tretí krát si mi otvoril dvere do kúzelného sveta, do ktorého si vložil hromadu náznakov, otázok, a len málo odpovedí. Keď som knihu zatvoril, znova po nej zostalo to neopakovateľné čarovno tvojich kníh a túžba vedieť, ako to s postavami a príbehom bude ďalej. Viem, že sa to nedozviem a keď po nejakej dobe otvorím ďalšiu z tvojich kníh, bude ma čakať nový príbeh a noví hrdinovia.

Kniha hřbitova je skutočne písaná tak, aby si ju užili aj mladšie ročníky. Príbeh je jednoduchý, epizodický, neveľmi košatý a nie príliš obsiahly. No Gaimanovo gro, kvôli ktorému sme si mnohí jeho knihy tak obľúbili, je v plnej sile prítomné aj tu. Neopakovateľná imaginácia, špetka anglického humoru, mrazivé tajomno, ale aj horkosladké emócie, toho všetkého si užijete do sýtosti.

Deň pred dočítaním knihy som čírou náhodou prečítal Pratchettovu poviedku/rozprávku Sochy z Černokňažníckeho parku, a každému, komu sa Kniha hřbitova páčila, ju veľmi odporúčam.

12 09.06.2019

Drvivá sila tejto knihy nie je len vo vernom vyobrazení temnej doby, ale aj vo forme akou je napísaná. Tak, ako sú hrdinovia románu prostí ľudia, je román písaný prostým, priamočiarym spôsobom. Steinbeck nevkladal svojim postavám do úst premúdrené, vyčačkané slová, ani hlboké myšlienky. Hovoria a konajú tak, ako im v danej chvíli káže rozum a srdce. Rozprávajú ich skutky, vypovedajú udalosti. Žiadne doslovné vysvetľovanie netreba. Keď som knihu dočítal a pokladal na stôl, zdalo sa mi, že mi v ruke niekoľkonásobne oťažela. Oťažela váhou pravdy, ktorú v sebe nesie.

12 10.06.2018

"V druhej polovici devätnásteho storočia väčšina baní, vrátane tých v našich rodných Apalačských vrchoch, zamestnávala pracovníkov, ktorých volali chladiči. Boli to mládenci, niekedy len dvanásťroční chlapci, ktorí mali za úlohu stáť pri stroji, čo sa často prehrieval. Kuliovia mali po ruke sud s vodou alebo hadicu, ak bol neďaleko potok. Mali oblievať vodou remene a piesty, aby ich ochladili. Preto sa nazývali chladiči. Odvážil by som sa tvrdiť, že ženy v dejinách plnia rovnakú funkciu. Bránia mužom – aspoň tam, kde je to možné, konať tie najhoršie, najodpornejšie činy."

Pri Hodgesovej trilógii som napísal, že to veru nie sú knihy, kôli ktorým by som sa stal Kingovým fanúšikom. O Spiacich krásaviciach však musím s radosťou napísať, že toto je PRESNE ten typ knihy, vďaka ktorému som Kinga čítať začal a zamiloval si ho. Mestečko plné pestrofarebných postáv, osudov a situácií, kde sa na porvch dostanú všetky ľudské vlastnosti od tých krásnych, až po tie naozaj hnusné. To celé ochutené o tajomné, vzrušujúce a desivé nadprirodzeno a voilá, na svete je Kingovka ako vyšitá. Čo na tom, že pri čítaní budete mať pocit, že niečo podobné ste už čítali. Čo na tom, že budete tušiť (a zhruba budete mať pravdu) ako sa to celé asi vyvinie. King sa koniec koncov nikdy nesnažil šokovať neočakávanými zvratmi. On vám naopak dopredu povie, čo sa bude diať a práve z toho ťaží.

Ešte je tu tá maličkosť, že kniha je vlastne dielom dvoch autorov. Otca a syna. Pýtate sa, čo z knihy napísal Owen ? Neviem. To sa zrejme ani nikdy nedozvieme. A je mi to popravde úplne jedno, pretože koniec koncov, ide o výsledok. Ak by som mal však hádať, poviem, že vďaka Owenovi (a vďaka faktu že prácu si posúvali dvaja autori) je kniha dynamickejšia, nekompromisnejšia, drzejšia. Takmer by som sa odvážil tvrdiť, že Owen priniesol do knihy to, čo Stephen rokmi stráca.

A nakoniec, celá kniha je vlasne úprimnou poctou a poklonou Vám, našim milovaným manželkám, milenkám, dcéram, matkám. Ani Vy nieste dokonalé, no my, muži, by sme bez Vás boli ničím.

12 24.04.2018

Mňačko ako ho mám najradšej. Hrdina, či už prominentný fotograf (Ako chutí moc), lästige ausländer (Nočný rozhovor) alebo Voloďa z tohto románu, vypovedá vlastné kruté zážitky a poznania. Hrdina je vo všetkých prípadoch, viac či menej, samotný Mňačko (v tomto prípade ide vyložene o autobiografiu v ktorej je väčšina udalostí a postáv pravdivá). Veľká časť deja je rozprávaná pomocou vnútorných monológov hlavného hrdinu-Mňačka, ktorý týmto spôsobom čitateľovi priamo, pútavo a emotívne predstiera údernú kritiku fašizmu/vojny/komunizmu. Dopad výpovede človeka, ktorý nielen pozoroval, skúmal a prerozprával, ale mnohé aj prežil, je nezameniteľný a jedinečný. Červený Hemingway je náš národný poklad. Pokiaľ tunajší rodák hľadá beletriu o vojne, fašizme a komunizme, mal by začať Mňačkom a až potom sa vydať ďalej.

12 27.02.2018

Po prečítaní knihy som mal pocit, že by som mal skončiť so sci-fi žánrom. Nie pre to, že by ma kniha tak znechutila , ale kvôli tomu, že som práve dočítal absolútne sci-fi. Dozvedel som sa všetko o budúcnosti ľudstva a boli mi zodpovedané všetky otázky. Vlastne všetky nie, ale zmieril som sa s tým, že tie nezodpovedané by som aj tak nepochopil. Hviezdy nie sú pre Človeka.

12 05.10.2017

Z pomedzi všetkych slávnych distopických rovesnikov bol pre mňa Kallocain emotívne nazdrcujúcejší. Neviem, či je to tým, že autor je žena, alebo tým, že dielo vzniklo v dobe bezprostrednej hrozby, no ponúka najcitlivejší opis možného dopadu totalitného režimu na ľudskú individualitu a náväzne rodinu a materský cit. Pri opise toho, čo zažívala jedna z postáv - matka, mi prišlo takmer fyzicky zle. Deštrukcia prirodzeného vzťahu matky a jej dieťaťa sa ukázala strašnejšia, ako všetky fantastické vízie totalitnej spoločnosti dohromady. Asi si budem musieť rýchlo prečítať niečo pozitívne. Vtipné bájky so zvieratkami budú ideálne.

12 01.06.2017

Kúzelné. Čítanie Dahlových kníh s deťmi, to sú pre mňa jedny z najkrajších chvíľ. Prečítali sme spolu už kadečo, ale žiadne knihy moje dievčatá nepútaju tak, ako tie Dahlove. Zapájajú sa, žiadajú si vysvetlenia, rekapitulujú a sledujú Blakeove ilustrácie, ktoré sú absolútne nedielnou súčasťou čítania.

A samotná Matilda, akoby sa aj mohla malým dievčatám nepáčiť.

Vďaka pán Dahl. Vďaka vám za to, že budeme mať krásne spoločné spomienky, ktoré s nami budú celý život.

11 18.06.2021

Skvelé. Čo som napísal pri prvom dieli, to platí aj tu. Príbehy sú však už o čosi vážnejšie, kus ponurejšie, hĺbavejšie a do kopy dávajú ucelenejší príbeh, ktorý jasne smeruje k románovej ságe. Márne pátram v mysli, či som čítal vo fantastike niečo, čo by ponúkalo tak širokú škálu emócií a zážitkov, čo bolo súčasné drsné aj jemné, vážne aj humorné, rozprávkové aj skutočné. Zaklínač je prosto iba jeden.

11 19.02.2021

Títo starí borci zo zlatého veku sci-fi si vymýšľali menej, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Je to sci-fi, hlavne zo začiatku, no kniha sa veľmi rýchlo zmení na niečo, čo by sme mohli nazvať ako politický triler, presnejšie, popis procesu revolúcie. Od plánovania, cez prípravu, propagandu, politické šarády až po konečný konflikt. Asimov, Simak, Heinlein... všetci to boli muži, ktorí nemali hlavy len ako stojan na klobúk a vedeli pretaviť skutočnosť do vizionárskeho príbehu, ktorý, ikeď klasifikovaný ako scifi, patrí skôr do učebníc, než do zaprášených políc s paperbackmi. Väčšina myšlienok a udalostí je totižto až príliš skutočná, príliš aktuálna. Ako to už u Heinleina chodí, veľa názorov je diskutabilných, provokatívnych, no z textu vystupuje aj veľa univerzálnych právd, bez ohľadu na vaše politické, či morálne presvedčenia.

Formou, slovami, niektorými technickými detailmi, môže text pôsobiť retro, no samotným obsahom sotva. Jediné, čo by som vytkol, je občasná zdĺhavosť niektorých pasáži, ale to môže byť aj tým, že som knihu čítal v dobe, keď som sa nedokázal dostatočne uvoľniť, naladiť.

11 18.01.2021

Ani román, ani zbierka nadväzujúcich poviedok. Tematicky jednotlivé poviedky síce prepojené sú, no dejovo na seba nie vždy nadväzujú, ba často môžu byť v rozpore. Poviedky dopĺňajú kratučké texty, priam básne, ktoré skôr podfarbujú atmosféru, myšlienky, než dopĺňajú dej.

Kronika je naozaj najvýstižnejšie pomenovanie. Hlavným tmelom knihy ale nie je, ako mnohé recenzie, či komentáre naznačujú, dej a teda osídľovanie Marsu a vytláčanie pôvodného obyvateľstva, ale skôr posolstvo o odcudzení ľudstva sebe samému, o strate morálnych hodnôt, strate zmysluplného cieľa našej civilizácie. Je to teda hlavne myšlienkové prepojenie.

Kým som si toto urovnal v hlave, a začal si knihu užívať, bol som za polovicou. Dovtedy som tápal a podvedome sledoval neexistujúcu dejovú líniu. Preto aj ostatným čitateľom odporúčam, sústreďte sa na jednotlivé texty, nehľadajte konkrétne prepojenia. Myšlienky, ktoré knihu prepájajú, vyplávajú na povrch samé.

Podobne ako v iných autorových poviedkach, z ktorých viaceré by sa dali bez problémov zaradiť do tejto kroniky, je samotné scifi prostredie iba obľúbená autorova kulisa a dôraz na konkrétne technológie a pokrok je tu minimálny. Často krát, hlavne keď ide o marťanskú civilizáciu sa objavujú dokonca silné fantasy elementy.

Formálne je to esenciálny Bradbury. Poetický, hĺbavý, láskavý, nenásilný, silno humánne založený. V mojom osobnom rebríčku autora nebude Marťanská kronika nikdy atakovať najvyššie miesta. Efekt okúzlenia Bradburyho umením a poetikou sa znova dostavil, len v menšej miere ako inokedy.

Ps.: Poviedka o odchode černochov na Mars (Má duše se vznáší ve výši), má pokračovanie v poviedke s názvom Karta se obrátila (zbierka Ilustrovaný muž).

11 14.03.2020

Na Hobbita som sa odjakživa pozeral akosi cez prsty. Spomienky na prvé čítanie boli zmiešané, čítal som ho až po príbehoch o prsteni moci a asi som nedostal, čo som chcel.

Ubehlo však veľa vody a rozhodol som sa, že si spomienky osviežim. Ukázalo sa, že prvú polovicu príbehu, po útek z lesného kráľovstva, som si pamätal celkom dobre, ale tú druhú, páni moji, takmer vôbec. Až mám podozrenie, či som čítal poctivo, alebo len preskakovať strany, aby som sa mohol pustiť do ďalšieho dielu o Gotrekovi a Felixovi. Hej, to boli o kus jednoduchšie a akčnejšie dielka, na tomto som frčal.

A čo teda dnes? Hobbit je skvelý, pútavý, vtipný, krásne napísaný, plný okamihov, viet a drobností, pri ktorých čitateľovo srdce plesá radosťou. Už sa naň, stojaceho na polici vedľa Silmarillionu a Pána prsteňov, nebudem pozerať podozrievavo, cez prsty, ale s úsmevom.

Hobbit pre mňa v Tolkienovej tvorbe zostane vždy tým menším príbehom. Ale Bilbo, najväčším hrdinom. O tomto žiadna.

Obdobím opisovaným v knihe, prelomom 19. a 20. storočia v Amerike, som už dlhodobo fascinovaný. Rád ho nazývam americký stredovek. Pokrokovosť sa v ňom spája s ešte takmer feudálnymi prvkami a proklamovaná rovnoprávnosť a sloboda fungujú zatiaľ iba na papieri. Práve tento rozpor je v Alias Grace výborne zachytený a tým ma kniha aj najviac zaujala. Príbeh, ikeď určite zaujímavý, hral skôr druhé husle a román pre mňa zostáva predovšetkým podarenou freskou rozporuplnej kapitoly amerických dejín.

11 07.06.2019

Poetické fantasy s výrazným duchovným rozmerom. Najmocnejší je ten najmúdrejší a najsilnejšia zbraň je videnie vecí také, aké naozaj sú. Príbeh je síce naozaj vystavaný jednoduchým, priam rozprávkovým spôsobom, no tým sa nenechajte v žiadnom prípade odradiť, spravili by ste veľkú chybu. Rozmery mu dodáva práve ono duchovno a istá nezmieriteľná, udivujúca logika celého sveta. Kniha stranami útla, no obsahom bohatšia, ako mnohé mnohostostranové maratóny.

11 08.02.2019

Pokračovanie je už "iba" dobrodružné sci-fi smerujúce k ukončeniu príbehu stroskotancov, filozofovanie a existencionálne úvahy zostali v komornejšom prvom dieli. Ale aké dobrodružné sci-fi ! Cítil som sa až previnilo, keď som sa pristihol, že hltám stránku za stránkou ako teenager, ktorý prvý krát v rukách drží Robinsona Crusoa. Veľkú zásluhu autorovi pripisujem hlavne za skvelé postavy, z ktorých každá je jedinečná (aj tie vedľajšie), živá a prežíva svoj boj trochu inak. Tak čisté a poctivé dobrodružstvo som nečítal už veľmi, veľmi dlho.

11 20.01.2018

To, ako si kto užije dve najslávnejšie Orwellove diela závisí od toho, ktoré si prečíta skôr. Obe sú tématicky veľmi podobné a opakuje sa v nich niekoľko takmer identických scénárov. Neznamená to doslova, že Orwell sa opakoval. Obe diela majú svoje jedinečné nápady a nezabudnuteľné momenty. No ak máte už jedno dielo zasebou, nevyhnutne budete pri tom ďalšom vidieť podobnosti. Ja som čítal Zvieraciu farmu ako druhú. Nebudem samozrejme hodnotenie znižovať, túto modernú bájku som si fakt užil. Nemôžem sa však zbaviť myšlienky, aký asi dopad by na mňa toto dielko malo, ak by som ho čítal pred 1984. Narozdiel od 1984 je totižto Zvieracia farma tým viac originálnym počinom. Zamjatin, Huxley či Boye veru totalitnú bájku nenapísali.

11 06.07.2017