Zuna1990
komentáře u knih

Mŕtve duše je kritikou feudálnej spoločnosti poukazujúc na praktiky vyšších kruhov cez podlizovanie, klamstvá, lži, alkoholizmus, gamblérstvo, či ambície zbohatnúť . Hlavný antihrdina Čičikov vrámci svojho „podnikateľského plánu“ začne skupovať mŕtve duše nevoľníkov, za ktorých by ich majitelia mali až do nasledovného sčítania ľudu platiť dane. Ak by sa dostal k väčšiemu počtu nevoľníkov, podľa vtedajšieho práva mohol žiadať o pridelenie pôdy zadarmo v málo obývaných oblastiach Ruska, a za mužikov, zaznamenaných v úradných listinách ako živých, by dostal peniaze, za ktoré by si zaobstaral statok.
Kniha mala 3 časti, no zachovala sa len 1 a ½. Autor pred svojou smrťou kvôli svojím psychickým problémom značnú časť svojho diela spálil, pričom sa z 2.časti zachovala len polovica. To je veľká škola. Chcel sa priblížil Danteho Božskej komédie, kedy sa hlavný hrdina cez peklo dostane do očistca a následne do raja. V druhej časti naozaj vidíme akýsi Čičikov prerod a objavenie nových, kladných postáv, ktorých v tejto knihe je naozaj pramálo.
Kniha napísaná v 1842, no s obrovským odkazom do dnešných dní.


„Myslel si, že vo vojne bojujú len starnúci muži. Zabudol, že vo vojnách bojujú deti. Keď uvidel tie čerstvo oholené tváre, bol to šok. Bože môj, veď toto je križiacka výprava detí.“
Billy Pilgram, mladý maturant prežil bombardovanie Drážďan, udrel sa do hlavy a odrazu tu máme inú alternatívnu realitu. Unesú ho obyvatelia vzdialenej planéty menom Tralfamador a ocitá sa ako exponát v ZOO spolu s jeho ženou. Zdá sa Vám to absurdné? A čo je absurdnejšie? Nie náhodou vojna samotná? To, čo si navzájom dokážu urobiť ľudia ľuďom je nakoniec oveľa neuveriteľnejšie ako cestovanie časom a únosy na cudziu planétu dohromady. Je to tragikomický výsmech vojny. Cez psychické problémy hlavnej postavy sa vtipnou až absurdnou formou dotýka problémov, o ktorých sa dodnes nehovorí ako o PTSD (posttraumatická stresová porucha) vojnových veteránov ako reakcia na závažnú stresovú udalosť.
A prečo Bitúnok č.5? Amerických vojakov pri bombardovaní Drážďan odviedli do piatej budovy za bránou. Postavili ju ako prístrešie pre prasce, ktoré ma mali zabiť. Teraz sa mala stať domovom stovke amerických vojnových zajatcov ďaleko od domova. Za budovou bola latrína pozostávajúca z brvna, pod ktorým stáli vedrá. Nad dverami budovy bolo veľké číslo. Päťka.
Bolo to dobré, ale na Hlavu XXII a iné knihy podobnej tematiky sa to podľa mňa nechytá. Už po nej druhýkrát nesiahnem.


Veľmi milý, no správne strelený príbeh so spravodlivým koncom, kedy dobro zvíťazí nad zlom, aj keď dosť brutálnym spôsobom.


Aj keď sa obsah diela dozvieme na prvej strane, na ďalších sa dozvedáme čo samotnému činu predchádzalo. Santiaga zavraždia, ktorý vraj Angelu zbavil panenstva. Tá sa vydá za iného a počas svadobnej noci príde na to, že už nie je panna. Angelininy bratia sa rozhodnú pomstiť tento čin. Aj keď o ich plánoch hovoria nahlas pred celým mestom, nikto z egoistických, ľahostajných, pokryteckých, či sebeckých obyvateľov Santiaga nevaruje. Možno preto, že až do poslednej chvíle neveria, že sa to naozaj stane? A tak vražda prebehne doslova verejne. Magický absurdný príbeh.


Myslím, že táto novela z roku 1889 nesie so sebou mnoho odkazov na feminizmus a genderové ideológie, ako muži poskytujú ženám vzdelanie, rieši spoločenské postavenie žien, či fungovanie manželstva. Postava ultrakonzervatívneho obchodníka na úvod ma nasrala svojimi myšlienkami, ako sa ženy majú podriadiť mužovi, báť sa ho, dištancovať sa od svojich záľub, priateľov a zábavy. Jej poslaním má byť rodiť deti, starať sa o manžela a zaistiť teplo domáceho krbu. Avšak v druhej časti sa Tolstoj prihovára autobiograficky cez Pozdnyševa. Psychologická sonda pocitov spolužitia dvoch ľudí, ktorí spolu sú ani nevedia prečo a myslia si, že deti im pomôžu zachrániť vzťah, pričom upadli do ešte väčšej vzťahovej priepasti. Vzťah muža, ktorý kvôli žiarlivosti, sklamaniam, očakávaniam, hnevu a všeobecnému smútku zabije svoju ženu počas hrania Kreutzerovej sonáty.


Najviac absurdismu pokope:
„Uviazať šnúru a urobiť slučku mi nerobilo žiadne ťažkosti. Šnúra sa mi síce zdala trochu pritenká, ale nechcel som sa do toho miešať. Mal som so starým pánom už svoje skúsenosti. „Ste veľmi láskavý,“ povedal, keď dofajčil. „To nič. Len neviem, na čo si stúpnete,“ povedal som. „ Totiž, ja by som vás podvihol k slučke, ale mohli by to kvalifikovať ako vraždu obesením, a to by som nerád.“ „Ó, božechráň, nechcem vám robiť nepríjemnosti.“ Poobzeral sa okolo seba, zbadal sudy od oleja, ktoré ležali na brehu rieky. „Áno, sú prázdne. To by šlo,“ povedal som. Spolu sme doniesli jeden sud a postavili sme ho pod slučku. ... Požiadal ma, aby som sa vzdialil. „Viete, chcem vás ušetriť pohľadu, ktorý možno nebude príliš estetický.“ ... Odišiel som k vode... Keď som sa vrátil, s určitým prekvapením som skonštatoval, že šnúra vydržala. Bol už stuhnutý. Vyzeral dobre... „


Mojím predsavzatím na rok 2024 bolo vrátiť sa k čítaniu, no človek mieni, Pán Boh mení a stále nie som kde by som chcela byť. Bez ohľadu na to, všetko čo sa mi tento rok dostalo do rúk som prijala s nadšením. Musím povedať, že táto kniha 2 noviel, ale teda najmä „Udalosť“ bola famózna.
Annie Ernaux dostala v roku 2022 Nobelovu cenu za literatúru. Treba k tomu niečo viac?
V novele Udalosť píše svoju autobiografickú výpoveď, ako v 60tych rokoch ostala nechcene tehotná a pokúsila sa podstúpiť interupciu. No v časoch, kedy boli interupcie nezákonné a už len pomyslenie na ne bolo zločinom, nájsť niekoho bolo o to náročnejšie. Pokúsila sa vykonať spontánny potrat, no neúspešne. Zverila sa do rúk anjeličkárke a skoro zomrela. Hoci autorka píše príbeh o takmer 40 rokov neskôr, chce vyrozprávať z toho, čo nikdy neprekonala. Podľa jej slov, podstúpiť túto skúšku bolo potrebné na uvedomenie si túžby po deťoch a rodine. Chce úprimne veľmi veľa síl hovoriť o tak citlivej a osobnej téme, tne do živého a vyvoláva v nás stiesnené pocity.
Druhá novela Mladý muž je príbeh o milostnom vzťahu autorky v období jej menopauzy s oveľa mladším mladíkom. Cez tento vzťah hľadala stratenú ženskosť a potrebu byť žiadaná a chcená. Spoločnosť to tak ale nevidela. “Oči všetkých, ktorí sedeli na betónovom múriku pozdĺž pláže, nás sledovali z jedného konca na druhý. A. ma upozornil, že sme neprijateľnejší ako homosexuálny pár.


Lucy je matkou dvoch malých dcér, manželka a začínajúca spisovateľka. Zdravotné problémy ju pripútajú na nemocničné lôžko. Manžel doma starajúci sa o ich dve dcéry a domácnosť ju nenavštevuje, prekvapivo je však navštívi jej matka. Práve ich niekoľkodňové spolužitie pri lôžku je hlavnou témou knihy spolu s ich (ne)rozhovormi o ni(e)čom. Dialógy medzi matkou a dcérou, hoci obe cítia hlboký smútok, pôsobia byť plné lásky. Je však tak zreteľné a jasné, akou bolesťou a traumou z čias minulých obe trpia, no ani jedna o tom čo ich ťaží na srdci nezačne hovoriť. Niekedy však netreba veľmi rozprávať, niekedy stačí byť spolu, hoci aj v nemocničnej izbe. Matka nie je schopná vyjadriť city k dcére, dcéra nie je schopná vyjadriť krivdy z minulosti. A tak sa rozprávajú plytko, o klebetách z ich rodného mesta, prípadne sú ticho. Prostredníctvom jednoduchých a banálnych rozhovorov poskytuje čitateľovi obraz o traumatických životných podmienkach rodiny, ktoré zanechali silný dopad na psychiku a vzťahy detí a ich rodičov. Aj keď sa všemožne snažíme páliť mosty, minulosť si nás nájde. Pritom Lucy bola žena, ktorá „LEN“ potrebuje počuť od matky: „ľúbim ťa“. To sa jej však nikdy nesplní.
Po dočítaní ostalo ticho. A zvláštny pocit, z ktorého puká srdce. A neskôr prišla vďačnosť. Za to, aká je moja mama, môj otec a aké mám neuveriteľné šťastie, že máme vzťah aký máme. Vzťahy sú ale veľmi krehké, často si vedia ublížiť ľudia, čo sa najviac milujú.
,,Toto je príbeh o matke, ktorá miluje svoju dcéru. Nedokonalo. Lebo my všetci milujeme nedokonalo.”


Anglický pacient, muž bez tváre a mena, podľa uniformy príslušník britskej armády, je zostrelený nad Káhirou, zachránený a odvedený do Vojenskej nemocnice v Pise v Toskánsku takmer na úplnom konci druhej svetovej vojny. Ocitá sa vo vile, ktorá bola vojenskou nemocnicou, no približovaním sa vojsk z nej poodchádzali všetky sestry. Anglický pacient sa v nej ocitá spolu s ošetrujúcou sestrou Hanou, zlodejom Caravaggiom a expertom na odstraňovanie mín Kipom.
Každá postava je vybraná veľmi premyslene, každá je úplne iná a ich dočasné súžitie vo vile otvára témy ako vernosť, zrada, násilie, pamäť, kolonizáciu.
Vojna skončila, aj keď bezpečne ešte nie je, vila je svet sám o sebe. Bezpečný svet. Môžu sa tu fyzicky aj vnútorne uzdraviť, zbaviť sa traumy, dostať z hrôz vojny. Stále však pátrame po totožnosti anglického pacienta. Zo spomienok postupne vyviera milostný trojuholník z minulosti medzi ním a vydatou Katharine a jej manželom. Túto dávnu udalosť paralelne zrkadlí iný milostný trojuholník, tu vo vile, v súčasnosti.
Koniec vojny je pre nich len dátumom, všetci sa potácajú v rozpadnutej vile a snažia sa prísť na to, ako ísť ďalej. Stretli sa tu ľudia na konci vojny v rozbitom dome a pokúšajú sa pochopiť svoj predošlý život, aby mohli kráčať ďalej.
Autor za knihu získal Bookerovu cenu za najlepšiu knihu polstoročia.


Dobrý deň smútok je údajne jedna z 10 must have kníh každej Parížanky. Asi už viem prečo. Je pripomenutím, ako vie ľudská ľahostajnosť ublížiť nevinnému človeku. Byť ľahostajným voči okoliu a život si čo najviac uľahčovať je možno pre niekoho cesta, no často má neodvrátiteľné následky. Hlavná aktérka, len 17 ročná Cécile, chce odvrátiť vzťah svojho otca Raymonda, muža neschopného citu a milovníka prelietavosti, s Anne, inteligentnou a správnou ženou. Zmanipuluje okolie a nasmeruje ich vzťah k bolestivému a dramatickému ukončeniu.
"...nad ránom, keď ležím v posteli a počuť iba šum áut v Paríži, chvíľami ma pamäť zradí: vráti sa leto so všetkými spomienkami. Anne, Anne! opakujem si v pološere to meno, veľmi potichu a veľmi dlho. Vtedy vo mne čosi stúpa; vítam ten cit jeho menom so zatvorenými očami: Dobrý deň smútok!"


Na deň svätého Valentína v roku 1900 sa skupina študentiek a ich guvernantiek vyberie na piknik k Hanging Rock v Austrálií. Mamelon je magickým miestom, kde pôsobí magnetické pole, čas tu neplynie, hodinky zastanú. Tri najstaršie dievčatá sa oddelia od zvyšku na prechádzku do okolia hory a už sa nevrátia. Do školy sa vydesená skupina vracia neskoro v noci, okrem študentiek zmizla totiž aj jedna z učiteliek. A pomaly sa rozbieha vyšetrovanie toho, čo sa na hore stalo, alebo mohlo stať. Po týždni sa nájde jedna z nich, ktorá si však na nič nepamätá.
Cieľom knihy nie je vyrozprávanie príbehu a následného suchopádneho rozuzlenia záhady, ako skôr o vyvolanie nepríjemných záhadných pocitov a očakávanií zahalených rúškom tajomstva, skvelé navodenie atmosféry a mystična. V samotnej knihe sa objavuje niekoľko variant, čo sa mohlo stať. Rozuzlenie je v 18-tej kapitole, ktorá však nie je súčasťou knihy, pretože vyšla po autorkinej smrti ako samostatná kniha. Či je príbeh pravdivý, alebo je to fikcia, necháva autorka na čitateľovi. Názory na knihu sú rozporuplné, ja sa však určite radím do skupiny, že sa mi páčila.


Spoveď stroskotanca je beletristicky spracovaný skutočný príbeh o potopení torpédoborca kolumbijského námorníctva v roku 1957. Tragédiu prežije len Luis Alejandro Velasco, ktorý na práme lode pláva bez jedla i pitia desať dní morom, kým ho vlny vyplavia na kolumbijskom pobreží.
Hlavným posolstvom je vnútorná sila a odvaha človeka jednoducho to nevzdať a bojovať, pričom vôľa žiť môže zvíťaziť aj nad občasnou "túžbou" zomrieť.
Keby som doposiaľ nečítala žiadne dielo od Márqueza, bola by som nadšená. Avšak po Láske v čase cholery, Sto rokov samoty, Zlej hodine či Kroniky vopred ohlásenej smrti, to hodnotím na „len“ veľmi dobré. To je tak, keď niekto nastaví latku veľmi vysoko.


"Začal som chápať, že tomuto životu vôbec nerozumiem, a vtedy som si zaumienil: Raz na to prídem, raz pochopím, prečo je to také, aké to je, prečo je to tak, ako to je... Buď to pochopím, alebo sa na to vyseriem a obesím sa na rodnom cintoríne, jak sirota žijúcich rodičov."


Theodore Dreiser bol pán spisovateľ, ktorý vedel ľudskú psychiku a procesy v nej prebiehajúce opísať naozaj majestátne. Jennie Gerhardtová je príbeh mladej nešťastnej ženy, ktorá túži zabezpečiť sebe a svojej rodine lepší život. Túži po láske, nie po peniazoch a bohatstve. Tej sa jej v konečnom dôsledku nedostane. Smutný príbeh napísaný krásne. Zvláštna paralela.


Uff...miestami som sa strácala a mala som chuť knihu zavrieť a odložiť. No na druhej strane prišli pasáže, ktoré ma vtiahli do deja a úplne dostali. Veľmi oceňujem spôsob, akým autor píše, poetickým, opisným, nadčasovým a pomerne náročným. Naozaj treba čítať veľmi pozorne. Avšak, po druhýkrát po knihe pravdepodobne nesiahnem.


"Vyprevadila ma až po autobus, akoby tým demonštratívne dávala najavo, že v našej rodine je všetko v poriadku. Akoby ma tým chcela zbaviť viny v očiach dediny. Pri rozlúčke mi spravila na čelo krížik. Bez medu. Bozkal som ju na mokrú tvár a premýšľal som, prečo musí človek ubližovať ľuďom, ktorých má rád."
Skvelé. Vrátila som sa na miesta. V myšlienkach. Na tie konkrétne lavičky.


„Raz ráno, keď pršalo a zdalo sa, že celý deň neprestane, rozhodol som sa spáchať samovraždu. Na lačný žalúdok sa mi to však zdalo negustiózne, preto som vstal z postele. Zbadal som vajce. Naskutku som ho vypil. Surové. Medzitým však prestalo pršať, a tak som samovraždu nespáchal.“ - citát z poviedky Na prahu. Myslím že viac písať netreba. Mitana bol kráľ.


Ako malá si z TV pamätám inscenáciu s Emilom Horváthom, Soňou Valentovou a Vladimírom Mullerom. Zbožňovala som ju. Časom som bola zvedavá, aká je kniha. Aj keď je trilógia takmer 800 stranová, neľutujem.
T. Dreiser sa inšpiroval reálnym kriminálnym prípadom. Dňa 11. júla 1906 sa vo federálnom štáte New York na jazere Big Moose Lake v Adirondackom pohorí našiel prevrátený čln a telo 20 ročnej Grace Brownovej. Chester Gillette bol súdený a odsúdený za vraždu Brownovej aj napriek tomu že prehlasoval, že jej smrť bola nehoda. Ch. Gillette bol popravený na elektrickom kresle 30. marca 1908. Vražedný súdny proces vzbudil medzinárodnú pozornosť, keď sa čítali úryvky listov adresované Chesterovi Gillettovi. T. Dreiser počas štúdie prípadu uchovával výstrižky z novín o prípade niekoľko rokov, predtým ako román napísal. Postava Clyda Griffitsa je inšpirovaná Chesterom Gillettom, ktorých iniciály mien sa zhodujú.


Ghana. 18 storočie. Na začiatku sú dve nevlastné sestry. Effia a Esi. Nikdy sa nestretnú. Effiu vydajú za anglického veliteľa, ktorý obchoduje s otrokmi. Esi ako otrokyňu predaju do Ameriky. Každá žije diametrálne odlišný tu život. Effia žije v luxuse, Esi trpí v neľudských podmienkach v kopke čakajúca na predaj. Cez striedajúce sa dve dejové línie kniha hovorí príbeh šiestich generácií potomkov týchto dvoch žien na pozadí historických udalostí, od vojny v Ghane Ašantov a Fantov, koloniźacie, rasizmu, neslobody, občianskej vojny, zrušení otrostva, práce v uhoľných baniach, segregácie, až po modernú spoločnosť, jazzové kluby a drogy v Harleme. Každá rodinná vetva sa vyvíja iným smerom, no na samom konci sa znova pretnú.
“Chceš vedieť, čo je slabosť? Slabosť je správať sa k niekomu, akoby ti patril. Sila je vediet, že každý patrí len sám sebe.
Krásna kniha. Smutná, no dôležitá. Sloboda nie je samozrejmosť.


Nie sme tu nato, aby sme sa zabávali rozpráva život nórskeho spisovateľa, ktorý už zožal svoju slávu a na základe očiernenia a obvinenia z obťažovania v knihe inej spisovateľky na neho zanevrie celý svet. Už nie je žiadaný, slávny, potrebný. Na poslednú chvíľu ho zavolajú ako náhradníka na literárny festival, kde ma na pódiu vystúpiť spolu s dotyčnou spisovateľkou a mužom, ktorý mu prebral manželku, tiež spisovateľom. Sledujeme jeho vnútorný monológ a večnú nespokojnosť s takmer všetkým. Scéna na pódiu je až na samom konci knihy a teda že oplatilo sa čakať. Hltala som každé slovo a cítila aké také zadosťučinenie. Kniha bola veľmi zaujímavo napísaná, prítomný čas striedali úryvky retrospektívy a spolu s aktuálnymi a „šteklivými“ témami to len pridalo na originalite.