yerry
komentáře u částí děl
Jedna z tých strávitelnejších hard poviedok novšieho dáta v tejto antológii. Napriek tomu, že tento typ science fiction asi definitívne nebude moja šálka kávy, bola poviedka z pomedzi tých ostatných hard poviedok asi najzrozumiteľnejšia. Pravdupovediac, manuálových stránok sa načítam pomerne dosť, necítim preto potrebu toto absolvovať aj v literárnom žánry.
Napriek tomu to hodnotím objektívne ako dobré, subjektívne ma to však veľmi neoslovilo.
Opäť jedna poviedka s nanotechnológiou, nanorobotmi a nanoloďou. Tentoraz obohatená o cestovanie v čase. Autor tu teda fabuluje predovšetkým o svete v ďalekej budúcnosti a machinácii s časom. Nejedná sa o hard ani nejaký extrém, skôr mám dojem, že autor príbeh poskladal z príbehov už skôr napísaných.
Poviedka nebola zlá ani ma nejako vyslovene nenadchla.
20% z poviedky som nechápal a čumel som na totálny hard výklad o nejakých kobercoch a trinástich prípadne aj viacerých rozmeroch ale v globále som to hádam pochopil, aspoň dúfam :D
Autor tu popisuje s najväčšou pravdepodobnosťou okolnosť, keď rozvinutá civilizácia s nanotechnológiou, ktorá dokáže vytvoriť doslova všetko z akejkoľvek hmoty alebo energie nevidí to, čo má pred očami vďaka odlišnému chápaniu priestoru a viacrozmernosti, teda pravdepodobne inú civilizáciu úplne odlišnú od tej našej.
Ťažké a veľmi dobré čítanie.
Tak čítal som už kadečo, ale toto bolo fakt drsné. Myslím, že poviedka je právom zaradená do tejto zbierky. Jej hlavným nedostatkom je jej prílišná dĺžka. Poviedka v takom rozsahu a s tak abstraktným obsahom, ktorého fragmenty chápe snáď len sám autor a pár maníkov poťahujúcich z bonga, unaví ako dvanásť hodinová šichta.
Myšlienku samoreplikácie vďaka nanotechnológii tu autor privádza až do úplného extrému, niekoľkokrát zreplikovanému, umocnenému a zmnoženému niekoľkými rozmermi, realitami a vesmíírmy. Keď už konečne začneš dúfať v spásny koniec, autor roztáča koleso znovu a znovu a znovu... ... nie, to stále ešte nie je koniec...
Nemám moc rád experimentálne texty, kde forma prevláda nad obsahom. Začiatok poviedky ma svojou formou takmer odradil. Prinútil som sa ten text nejako vstrebať a ono to začalo zapadať. Áno, autor sa miestami trochu viac ako málo nechal unášať a text bol v určitých fázach "mierne" psychedelický a nekonzistentný, ale ako celok to ukočíroval výborne. Nosná myšlienka príbehu bola jednoducho výborná.
S prekvapením musím konštatovať, že tentokrát na mňa poviedka urobila dojem a dávam full.
V antológii je poviedka uvádzaná ako tak trochu predchodca votrelca. Zdá sa mi, že v neskoršom votrelcovi je docela dosť z tejto poviedky. Ak máš rád roztrhané mäso, zápach, sliz a rôzne nechutnosti, naviac písané štýlom, ako keby autor pálil od boku, hádam sa ti to bude aj páčiť. U mňa dobré.
Doposiaľ tuším najhoršia vec od Simaka. Poviedka je opäť na Božiu tému, začínajú sa mi z tejto témy vyhadzovať vyrážky. Okrem toho to bolo vyslovene zle napísané. Simak mal v čase prvej publikácie poviedky už 31 rokov, lepšie by to napísal hádam aj 14 ročný chalan.
Uvažoval som to označiť za brak, napokon som svoje hodnotenie trochu zodvihol za ten provokatívny námet.
Sci-fi z roku 1909 :) Na prvý pohľad je to vyslovená blbosť ale tá blbosť má svoje čaro a atmosféru. Autor nepotreboval oddštartovať do vesmíru a nechýbali mu ani emzáci, veď načo aj. Vystačil si s odľahlou krajinou kdesi v Afrike a ľuďmi s tromi nohami, nasúkaných do kovových valcov. Bez tých valcov by sa rozpľacli na zemi, lebo boli bez kostí. Tie nohy hádam ani nepotrebovali, lebo sa aj tak najradšej gúľali... Sorry za tie spoilery, nemohol som si to odpustiť. Pri niektorých hláškach som išiel normálne do kolien :D
Zamilovaná scénka: kráska ako z obrázku už neudržala svoju konzistenciu, roztiekla sa po zemi, nasúkala sa do valca a odgúľala sa preč...
Nezdá sa to, ale aj na dnešné pomery búra poviedka všetky klišé, je to primerane stupídne, pulp alebo dokonca predchodca pulpu v primeranej kvalite. Druhý krát to čítať už nebudem, ale za mňa dobré :)
Prostredie vesmírnej lode veľkej ako planéta a samotná konepcia vesmíru ma veľmi nezaujali. Pripadali mi len ako kulisy napasované na niektorý western alebo indánku, kde biely človek vybabre so svojim červeným bratom. Samozrejme, je to obohatené o dialógy a psychológiu mimozemšťanov, ktorí však napriek svojej vyspelosti ťahajú napokon za kratší koniec povrazu, presne ako tí indiáni, lebo ten biely človek je podrazák. Čítať sa to však dalo.
Skvelá hard scifi poviedka, ktorá síce mohla obsahovať nejaké chyby (to nech posúdia experti), mne to však nevadilo. Je tu loď, ktorá potrebuje opravy, zdroje a hlavne vodu. Planéta s vodou by sa našla. Problém je v atmosfére, v ktorej všetko vybuchuje. Riešnie je tada klasický hlavolam. Trochu mi tam nesedeli tie tvory, žerúce doslova všetko a žijúce v tak kyselom prostredí. Viac ako riešenie samotné ma zaujal spôsob jeho návrhu a aplikácia. Veľmi dobré.
Príbeh o prenasledovanom a prenasledovateľovi, odohrávajúci sa vo vesmíre počas niekoľkých stoviek rokov. Je o márnosti, individualizme, nepochopení a odlišnom vnímaní reality. Podstatnú úlohu tu nehraje človek ale vedomie. Poviedka nastoľuje viaceré otázky. Napriek svojej jednoduchosti, priamočiarosti a predvídateľnosti je veľmi dobrá.
Kyberpunková sci-fi detektívka z prostredia virtuálnej reality. Autorka neskôr na jej základe napísala romány *Tea from an Empty Cup (1998)* a jeho pkračovanie *Dervish is Digital (2001)*. Čítalo sa to veľmi dobre, nechýbala akcia a napätie. Virtuálna realita na rozdieľ od viacerých podobných textov bola popisovaná veľmi dobre a vyvážila tak mierne škrípajúci hlavný príbeh. Veľmi dobrá poviedka.
V pomerne dlhej poviedke Reynolds nakladá s časom tak, že tisíc alebo desaťtisíc rokov tu nehraje žiadnu rolu a ak som aj chcel, nevedel som sa do postáv vcítiť. Dej poviedky sa totiž odohráva v tak ďalekej budúcnosti, že moja predstavivosť do určitej miery zlyháva. Veď tie vojnové konflikty prebiehajú hádam stotisíc rokov - nepredstaviteľné...
Doposiaľ som nedokázal jednoznačne definovať, čo mi na new space operách vadí. Myslím, že už to viem. Chýba mi tam pocit ohromenia z neznámeho. Hlavné postavy a s nimi aj čitateľ prežívajú sled udalostí tak akosi prirodzene a samozrejme.
Reynolds sa radí k new space opera žánru, ktorý sa prelína do hard scifi. Výnimkou nie je ani táto pomerne obsiahla poviedka obohatená o citový prvok. S textom som bol spokojný, nebolo to teda na absolutórium, ale čítalo sa to veľmi dobre.
Tak trochu šialená poviedka zo šialeného sveta prešpikovaného umelou inteligenciou, vyspelou počítačovou technológiou, ľuďmi, ktorí svoje vnemy regulujú už len pomocou softvéru, pre ktorých zmena vzhľadu či pohlavia nie je žiadny problém a post-ľuďmi.
Z poviedky napriek jej odľahčenému štýlu dýcha úzkosť a obavy, kam až to môže človek dotiahnuť. Je skôr námetom na debatu a zamyslenie ako oddychovým čítaním.
Hodnotil by som aj lepšie ale forma podania mi nesedí...
Alternatívna história v ktorej Nemecko a Japonsko vyhralo vojnu je už dosť obohraná téma. Tu má naviac poviedka niekoľko geografických a logických chýb. Ten záhyb Zeme spôsobil, že žiadny Pearl Harbour byť nemohol, čím USA nevstúpilo do vojny Veľká Británia následne podpísala mierovú zmluvu a Hitler mal voľné ruky.
V poviedke sa ukážkovo prejavuje americký centrizmus. Ak by ten zemský záhyb bral autor vážne, štáty v takej podobe ako ich predostrel by istotne neexistovali, lebo história nezačala 2. sv. vojnou. Teda nebolo by Veľkej Británie, Nemecka, Japonska ani USA...
Napriek výhradám hodnotím poviedku ako dobrú.
V poslednej dobe som kresťanskými motívmi od amerických autorov akosi presýtený. Je pozoruhodné ako často sa tento motív opakuje v antológiach amerických zostavovateľov. Nemám nič proti kresťanstvu a náboženstvo môže byť kľudne aj témou v science fiction, ale čoho je moc, toho je príliš... Beriem to už tak, že ako je sex nosnou témou u francúzskych scifi autorov, tak je Boh pre tých amerických. Aj keď sa to nedá paušalizovať, minimálne to udiera do očí.
Takže u mňa vďaka slabej téme, nelogickým chybám a koncepcii poviedka nedosahuje ani priemernú úroveň.
Tak trochu kyberpunková poviedka s pomalším rozjazdom naberajúca pribúdajúcimi vetami grády. Svet v nej opísaný sa mi nezdá až tak nereálny. Áno, je v tom nadsádzka ale mieri to na súčasný trend "Internet vecí", keď všetko sa presúva do cloudu a spotrebiteľ je od základnej vrstvy softvéru v mene užívateľskej prítulnosti clonený niekoľkými abstraktnými a fyzickými vrstvami. Takýto ekosystém si následne môže začať žiť svojim vlastným životom.
Autor tu vystaval na vírusoch celý svet. Slovenské pľuzgiere neznejú tak zákerácky ako české puchýře (toto pomenovanie pre vírusmi nakazené spotrebiče, ktoré majú sklon k replikácii a zhlukovaniu v češtine nemá chybu :)
Poviedka a puchýře u mňa obstáli napokon veľmi dobre.
Analógový vesmír podobne ako softvér obsahuje chyby. Na odstránenie chýb v softvéri potrebuješ ďalší softvér, ktoré na tie chyby hodí záplatu a pravdepodobne do systému zanesie chyby ďalšie... Teda Benfordov vesmír v poviedke je analógový v ktorom mesiac si len tak poskočí o pár tisíc kilometrov, patch aplikovaný na túto chybu ale môže spôsobiť reťazec ďalších udalosti, vyvolaných týmto upgradeom.
Zaujímavá no nie originálna myšlienka. Koncepciu analógového vesmíru nájdeš už v poviedkach z 50. - 60. rokov. Autor to tu zobral s humorom a nadsádzkou. Poskočenie mesiaca, ručičiek na hodinách a pod. však pre mňa nie je žiadne prekvapenie, zažívam to dosť často na nočnej. Nevyplýva z toho, že by vesmír bol analógový, to skôr analógový je môj mozog a softvér v mojej hlave už v pokročilej nočnej hodine trochu zamŕza.
Pre mňa teda priemerná poviedka, ktorá však neurazí.
Melancholická poviedka o mužovi, ktorý bol údajne 2× na Mesiaci, vtip je v tom, že už to nikoho nezaujíma, keďže medzičasom sa začalo lietať na planéty našej slnečnej sústavy. Nejaký spodný prúd z textu vyviera, mňa však veľmi neoslovil, možno ešte tak v čase, keď poviedka vyšla v origináli.
Podľa zostavovateľa antológie toto mal byť akýsi zlatý klinec, jedna z najlepších poviedok. To čumím ako blbec. Myšlienka to nie je zlá aj zvolená forma ujde, ale celkový dojem priemer neprekračuje. Kosmá sú upravení ľudia pre podmienky na rôznych planétach. Poviedka je o ich vzťahu s ostatnými ľuďmi. Jediným zádrhelom je, že kosmá nemôžu okrem hovorenia, jedenia a lietania robiť nič iné, len pohybovať sa hore a dolu...