yerry
komentáře u částí děl
Občas sa stáva, že s miestnymi negatívnymi hodnoteniami nesúhlasím a poväčšinou potom prihodím zopár hviezd. V tomto prípade je to presný opak. Poviedka pritom mala potenciál, ktorý autorka úplne prešustrovala a vyrobila totálnu hovadinu.
Poviedka je zbytočne roztiahnutá až skoro do dĺžky novely. Autorka v nej splieta piate cez deviate. Začína to docela dobre v štýle spaceopery až do stroskotania kozmonautov. Tu už začína myšlienková paseka. Z kozmonautov sa nakoniec vykľujú záporáci a z robota potrestaný anarchista, ktorému blokovací číp, valec alebo čo to bolo len tak vypadne z hlavy, po tom čo mu po nej dajú apatickí obyvatelia planéty nepoznajúci násilie. Následne s takto roztrieštenou lebkou im vysvetľuje, prečo mu tam ten valec pozemšťania dali a urobili z neho robota. Hádam to nebude spoiler, keď dodám, že kvôli jeho nekonformnému životu.
Teda o čo vlastne ide? Pozemšťania sú vpodstate zlí, nepúšťajte si ich na svoju planétu, lebo vás prerobia na svoj obraz. Základná myšlienka by mohla byť docela vporiadku, ale to spracovanie… Babkina záhradka… Ak sa autorka pokúšala o nejakú sociologickú sondu v štýle Ursuly Le Guinovej, tak svojou úrovňou je táto poviedka od nej na svetelné roky vzdialená.
Skôr nadhodnocujem ako hodnotím ale čert to ber…
Nechápem zaradenie tejto poviedky v zbierke. Jedná sa skôr o alegóriu ako o fantasy alebo science fiction. Opäť raz prehovoria symboly: vlajka, česť, drak a artušov meč. Čo o to, dobré čítanie to je pre welšských separatistov, pardon, nacionalistov, pardon vlastencov… Nič než národ! … a koleso dejín sa môže točiť ďalej…
Hviezdy nie sú tam, kde by byť mali. Ich pohyb je zrýchlený. Rozuzlenie je pomerne triviálne vzhľadom na vek poviedky. Úsmevná poviedka, ktorá stále pobaví ale nejaké terno to teda nie je. Niečo podobné som už čítal a ak sa nemýlim, bolo to aj od tohoto autora, tam ale išlo o to, že vesmír je analógový a preto tie hviezdy skáču, tu je to trochu inak…
Obávam sa, že v tejto spleti časových skokov, kedy sa hlavný aktér stretáva sám so sebou aj v niekoľkých časových verziách nemal tak úplne jasno ani sám autor a lakonicky to priznáva v úvahe o známom porekadle: čo bolo skôr, sliepka alebo vajce?
Heinlein v tejto poviedke nesporne prišiel k zaujímavej myšlienke a tým že ju doviedol ad absurdum dostal sa do uzavretého kruhu, ktorý nedokázal logicky zdôvodniť. Napriek tomu je to jedna z najlepších Heinleinoviek a nemám srdce jej ubrať čo len jednu hviezdu.
Ak dám opätovne bokom logiku a začítam sa do textu, tak to nemá žiadnu chybu. Je to svižné, pútavé s čiernym humorom. Presne tento šmrnc dnešným poviedkam hrajúcim sa na science fiction chýba. Je jedno, že dnes už nikto súdny o živote na Marse či Venuši neuvažuje. Jedná sa len o detail, fikciu. Ak by existoval, aký by mohol byť? Nepriateľský, priateľský alebo ako v tejto poviedke?
Absolútna žánrová klasika alebo ako byť replikovaný zdánlivo nemysliacim organizmom a nezošalieť pri tom. Bez debaty za všetky hviezdy...
Teleso neznámeho pôvodu dopadne na Zem. Preskúmať sa ho rozhodnú jeden novinár a vedec. Tento objekt v sebe skrýva niečo... Čakáš nejakú inváziu emzákov, alebo zelenú smrť, čo? EE, prečítaj a uvidíš :)
Teda text nie je bohvie čo, ani tá pointa, ale to vyznenie je za všetky hviezdy. Škoda, že ho zráža dolu samotný príbeh.
Pomerne dlhá poviedka až novela má trochu zavádzajúci názov. Čas tu síce zohraje svoju úlohu ale je len jedným z faktorov, keď dôjde k prieniku rôznych paralelných realít na Zem. Takže, zamkni sa pekne doma a nevytŕčaj nos z dverí. Na prahu ťa totiž môže skoliť rímsky vojak, viking alebo tvoja hlava sa môže veľmi rýchlo ocitnúť v tlame niektorého pravekého jaštera, a to ešte môže byť ten lepší prípad...
Na poviedke je poriadne badať jej vek. Logika musí ísť tiež stranou. Čítalo sa to však docela dobre, ale skrátenie by tomu neublížilo. Verdikt: dobré...
Tento príbeh sa odohráva dva roky po udalostiach opísaných v novelete "Tumithak z katakomb". Čo do rozsahu je o dosť dlhší. Mladý barbar Tumithak tu zostaví prepadový oddiel, ktorý má za cieľ zničiť emzácke mesto Shawm.
Nie všetko ide podľa plánu ale emzáci sú tak krásne blbí, až sa čudujem, ako mohli dobyť Zem. Ale to je len detail z množstva úsmevných lapsusov. Podstatné je, že sa to dobre číta.
Po troške prieskumu som zistil, že táto postava bola vo svojej dobe docela kultová. Podobne ako napr. Conan. Asimov asi nie nadarmo použil vo svojej antológii hneď dva texty, v ktorých sa objavuje. Vyrastal totiž práve na tomto type literatúry. Ak sa Asimov považuje dnes už za jedného z otcov science fistion, tak práve týmito ešte staršími textami bol ovplyvnený.
Je to naivné, miestami nekorektné, trochu sexistické, dosť nelogické a nehumánne, nevadí. Je to prameň z ktorého sa môžeš napiť bez obáv z cudzích príchutí...
Tejto novelete by mohli prísť na chuť znalci Howarda. Hlavný hrdina Tumithak je niečo ako kríženec Kulla a Conana. Text sa tvári ako science fiction ale je to skôr hrdinská fantasy okorenená niekoľkými scifi aspektami. Teda putuje sa odniekiaľ niekam, tu sú to zväčša chodby v podzemí plné všakovakých tvorov prevažne ľudských.
Ľudstvo je už natoľko zdegenerované, že zavŕtané pod povrchom Zeme už stratilo akýkoľvek zmysel pre odpor voči emzákom, ktorí ju dobyli. To sú kreatúry podobajúce sa pavúkom s telom osy a veľkou ľudskou hlavou bez nosa. Na to, že sú údajne veľmi rýchli, majú teda zaujímavý aerodynamický tvar tela :)
Aby už to zdegenerované ľudstvo konečne pochopilo a chopilo sa zbraní, prichádza na scénu hlavný aktér Tumithak, ktorý sa už v detstve rozhodol zabiť svojho emzáka. A o tom to celé je. Teda text v žiadnom prípade neohrozí tvoj intelekt, ak pred čítaním vypneš všetky jeho logické obvody...
Kto má rád chodby, ponuré miestnosti a rôzne dvere niekam na mysliteľných aj nemysliteľných miestach, emzákov typických pre 30. roky minulého storočia a davy útočníkov, pre toho to bude hádam to pravé. Vy čo hľadáte techniku, viacvláknový rozvinutý príbeh alebo hlbší zmysel, prosím NEČǏTAŤ!
Ako scifi chápané v kontexte doby u mňa veľmi dobré...
Kolty ráže 45 zavesené proklatě nízko, cestovanie v čase a záporák ohyzdne typický pre 30. a 40. roky minulého storočia. Roztomilo nelogické, úsmevne ploché a priamočiare ako Transibírska magistrála. Ono to má dokonca aj záver hodný toho najlepšieho škváru. Treba vypnúť logiku a užívať si driák z čias, keď obálky boli obsypané množstvom zelených mužíčkov, hrdinov v podivných skafandroch a vesmírnych kreatúr podobajúcich sa skôr včerajšej nestrávenej a následne vyvrhnutej večeri.
Ja som si to teda užil :)
Na poviedke je jasne badať jej vek. Autor tu fabuluje ohľadom evolúcie. Text mohol fungovať na sklonku 60. rokov kdesi na juhu USA. Dnes v našich končinách sa nad ním môžeme len pousmiať. Nie je to teda nejako zle písané ale po obsahovej stránke a svojim vyznením je to dosť bieda.
Totálne hard „hard scifi“ poviedka. Čo sa týka technického popisu, nemôžem posúdiť. Ten bol skutočne tvrdý, autor sa s tebou maznať nebude. Čo sa týka príbehovej zložky, tá bola dosť slabá. Na svoje si prídu priaznivci geológie, špeciálne tí, ktorí sa zaujímajú o sopečnú činnosť…
Scifi s detektivnou zápletkou o tom ako sa zbaviť svojho šéfa. Ako vidno, dokonalý zločin neexistuje. V poviedke mi chýbal nejaký razantnejší záver, pointa bola dosť slabá. Inak typický Asimov.
Totálne najklasickejšia klasika z čias zlatého veku science fiction. Poviedka s tajomným až hororovým nádychom. Pripomenula mi Noční skvost od Silverberga. V tej sa musí hlavný hrdina naučiť nepriateľských votrelcov milovať, aby ich mohol poraziť.
V tejto poviedke od Knighta si môže vybrať: lásku alebo nenávisť. Ide o to, že na vzdialenej vesmírnej stanici si človek a nehumanoid musia navzájom predať niečo zo seba a každého to stojí veľa. To je jedna rovina príbehu. V tej druhej vznikajú pochybnosti: prečo je to tak? Ak si myslíš, že nakoniec si všetci potrasú rukami a hmyzími kýpťami tak… nebudem však predbiehať, lebo text stojí naozaj za to…
Poviedka má veľmi pomalý rozbeh ale postupne naberá na sile. Silverberg tu rozbalí fylozofickú smršť otázok okolo zmyslu ľudskej existencie. Čo sa týka toho panteónu gréckych bohov, mohol sa trochu mierniť a príbeh napísať trochu priamočiarejšie a stačila by hádam aj jedna rovina príbehu. Ale vpodstate nemám výhrad, poviedka ma zaujala a o to ide predovšetkým…
Poviedka je o koexistencii človeka a inej vesmírnej rasy. Je o nepochopení iných hodnôt, spôsobu života a existencie ľuďmi až na jedného človeka, ktorého táto rasa vychovala.
Poviedka je to typická pre túto autorku. Mohla vyznieť šokujúco ak by autorka čitateľa na ten záver už vopred nepripravovala. Ide o to, že človek bude mať vždy rasové predsudky. Le Guinová to opísala lepšie…
Sladek mal zaujímavé i keď nie vždy originálne nápady. Jeho poviedky sú zatiaľ vždy stopercentná klasická science fiction. Nemáš rád šváby? Tento pomerne nepríjemný hmyz nemá asi moc veľkú mozgovú kapacitu. Ale to absolútne nevadí. Na rozdieľ od individualistického človeka pracuje kolektívne. A ak sa takáto kolektívna myseľ spojí, môže ovládnuť ľudstvo? Ak áno, ako s tým vybabrať?
Poviedka ničím nevyniká nad priemer, zaujal ma v nej však jeden aspekt: unikla pozornosti cenzorov. Vzhľadom na rok vydania antológie, buď na to už kašľali alebo odflákli svoju robotu. Kolektív v poviedke totiž nestojí na tej pravej (alebo ľavej? salámovej?) strane.
Dej poviedky sa odohráva na sklonku 21. storočia. Na Zemi vypukol mor, ktorý zdecimoval ľudstvo ale zároveň dal potomkom nakazených nesmrteľnosť. Nesmrteľní snažiac sa naplniť zmysel svojej existencie sa vydali do vesmíru.
Je to všetko veľmi pekné ale denníková forma príbehu, ktorú autor zvolil ma veľmi neoslovila. Navyše sa tu až moc pán Disch rýpe v citoch a pocitoch hlavného protagonistu.
Ak vymyslíš stroj, v ktorom sa budú strácať veci, v žiadnom prípade ho nepoužívaj ako odpadkový kôš. Je totiž dosť možné že to začne padať na hlavu niekomu v inej galaxii. A ak si nedáš povedať, potom sa nečuduj…
Mám dojem, že poviedku alebo niečo podobné som už buď čítal alebo videl film. Je vtipná a dobrá. Na plný počet hviezd jej však ešte čosi chýbalo ale naozaj len čosi.
Poviedka mi pripadala ako fragmenty vytrhnuté z nejakých memoárov. Nie som si teda doteraz istý, či autor len fabuloval a mená v nej použité sú fiktívne, alebo tu opisuje svoje zážitky. Skôr sa asi jená o tú fikciu. Meno Francois Broussard mi síce znelo akosi povedome, ale pri zbežnom hľadaní na nete som o ňom nič nenašiel, takže asi mi to nejako evokovalo meno Baudelaira alebo niekoho s podobným menom.
Leiber tu v niekoľkých časových úsekoch predstavuje skupinu intelektuálov a svetákov zaoberajúcich sa vedou, mágiou, marxizmom a kaviarenským komunizmom. Text nesie prvky aj science fiction, konkrétne sa jedná o rôzne hypotézy a magické schopnosti komét, hru s číslami väčšinou špekulatívneho charakteru.
Je zaujímavé, že poviedka ma napriek svojmu obsahu zaujala, asi s tým bude mať niečo spoločné už spomínaný Broussard :D