Adhara
přečtené 558
Farby smútku
2020,
Jeff Zentner
Neviem sa rozhodnúť medzi troma a štyrmi hviezdičkami. V prvom rade sa mi páčil námet. Konečne teenagerský román, kde teenager nerieši hlúposti, ale vážne veci. Kde má konečne poriadny dôvod na to, aby bol nešťastný. Kde sa dá s jeho žiaľom stotožniť. A je to aj celkom fajn napísané, hoci nejde o nijako akčný príbeh. Napriek tomu to však nebolo ktovieako silné. Asi preto, že je to pre teenagerov, autor neukázal skutočnú hĺbku smútku a zúfalstva, ktorá by ma bytostne zasiahla. Áno, opisuje žiaľ i vinu veľmi pestro, farbisto, názov Farby smútku tomu pekne sedí. Sú tam niektoré naozaj výstižné slovné spojenia a prirovnania. Cez to všetko to akosi nejde do hĺbky, lebo je to skrátka román pre pubertiakov a všetko musí byť len light a happy a prikrášlené a vylepšené, všetci musia reagovať strašne zrelo alebo v priebehu deja rýchlo dozrieť. Som úprimne rada, že autor nechal aspoň jednu výnimku z idylického konca, aspoň jedno nezmierenú osobu, inak by to bolo neuveriteľne umelé. Nepozdávalo sa mi ani to, koľko ľudí bolo na Carverovej strane, pred koľkými si mohol vylievať srdce... oveľa tragickejšie (a realistickejšie) by bolo, keby možno neprežíval až takú tragédiu, ale nemal by nijakú blízku dušu. Aj keď na druhej strane musím kvitovať, že toto je asi iba druhá kniha z tých, čo som čítala, v ktorej psychiater nie je záporná postava. Ale aby som nezabudla, keďže to román pre teenagerov, pripravte sa tiež na dávku správnej výchovy. Pre zdôraznenie rovnoprávnosti v ňom musia byť zástupcovia všetkých ľudských rás a mnohých národov a, samozrejme, nijaká z postáv nesmie byť homofóbna.... celý text
Gravitace
2020,
Daniel Suarez
Zo začiatku to vyzeralo ako náročný, nadupaný technotriler, žiadne oddychové čítanie. Už od prvých strán sa autor pokúša odradiť čitateľa podrobným vysvetlením princípu, ako funguje tá jeho antigravitácia. A úplne zbytočne, pretože v knihe sa začne vyskytovať čím ďalej, tým viac, totálnych blbostí a nelogizmov, ktoré sa neunúva vysvetliť vôbec. Do strany cca 100 to bolo celkom dobré, síce náročné, ale aspoň uveriteľné. No potom autor uvrhol hrdinu do takej beznádejnej situácie, že mu z nej musel pomáhať rádoby vedou, v skutočnosti ale kúzlami a čarami. Ako vysvitne v závere, celé fungovanie AKT je nezmyselné, pretože nech by mala hocijaké technológie (a niektoré sú teda echt pritiahnuté za vlasy, napríklad 3D tlač chutného jedla), tak suroviny niekde získavať musí a ten satelit na obežnú dráhu tiež musel odniekiaľ štartovať. Je úplne absurdné, že svet ovládajúca agentúra sa celá ukrýva v jedinom podzemnom mrakodrape, navyše autor si sám odporuje – veď tie technológie mal aj v Hibernity. Alexa je napriek tvrdeniam o jej genialite tupá ako tágo, ale ak ju riaditeľ AKT vnímal ako taký zázrak, neviem, prečo ju nenaklonoval a prípadne ju aj geneticky nemodifikoval, aby vyhovovala jeho potrebám. To, že sa v UI bez akéhokoľvek vysvetlenia zrodia ľudské city, nechávam radšej bez komentára… výpočtom chýb by tu človek zabil aj niekoľkonásobok takéhoto komentára, tak to už len zhrniem: začiatok sa celkom dal, ale ku koncu čím ďalej, tým absurdnejšia somarina. Akoby po celkom sľubnom úvode prebral písanie iný, oveľa menej vzdelaný autor odchovaný na lacných a nezmyselných akčných filmoch.... celý text
Chýbaš mi
2015,
Harlan Coben
Ďalšia kniha od Cobena, v ktorej som márne hľadala kvality Chlapca z lesov. Začalo sa to fajn, aj keď bolo zjavné, že to nebude také hlboké ako Chlapec. Vysvetlenia a rozuzlenia však veľmi neberiem a ten koniec bol totálne gýčový. Oddychovka, ku ktorej sa už nevrátim. P.S.: Nemôže raz napísať knihu, v ktorej nebude motív žiaka, ktorý sa v škole pozvracal a spolužiaci mu za to urobili zo života peklo?... celý text
Dokonalá podoba
2011,
Tana French
Smutná kniha. Veľmi smutná, rovnako ako prvý diel. Opäť rieši celú tragédiu konca priateľstiev – rieši ju poriadne, do hĺbky, čo je obrovské plus oproti iným románom, ktoré stále dookola premieľajú len partnerské, prípadne rodinné vzťahy. Znova predostiera myšlienku, že sex priateľstvá nenávratne ničí. Napriek tomu asi o pol hviezdičky slabšia ako Vtedy v lese. Zase tu máme zaujímavý úvod, strhujúci záver, no medzi tým oblasť so spomaleným dejom, kedy má človek pocit, že celé desiatky strán ho nikam neposunú. Nebolo to ešte nudné, ale rozhodne to nie je kniha pre tých, čo čakajú akciu na každom kroku. Taktiež som nebola až tak dokonale napojená na rozprávača ako v jednotke. Cassie rozoberá veľa svojich vnútorných pochodov, a predsa som jej konaniu občas nerozumela. Môj počiatočný podozrivý to nebol, čo ma tiež sklamalo. Na druhej strane sa ale nenaplnili moje obavy z toho, že zostane až toľko nevysvetleného ako zostalo po Vtedy v lese. Aj keď konanie obete vraždy by si vyžadovalo lepšie rozobrať, lebo z neho stále nie som múdra. Diskutujúci podo mnou vravia preškrtať, ja vravím, že chce viac, viac, viac. Spojiť ojedinelé náznaky, zodpovedať bezpočet otázok „prečo?“ na jednotlivé postavy. Tak ako v jednotke, aj tu sa pýtam, prečo sa aktéri tak neomylne ženú do nešťastia a lámu sebe aj druhým srdcia. Anotácia je nevydarená. Čo by som v nej určite zdôraznila je, že ide o voľné pokračovanie Vtedy v lese. Že udalosti z prvého dielu sa budú spomínať aj tu, hoci decentne, okrajovo, bez výrazných spojlerov, aby nepokazili zážitok tým, čo predošlý diel nečítali. Že zavraždené dievča neuveriteľne sa podobajúce Cassie je bývalá identita Cassie z čias jej práce v utajení, čo robí celú vec ešte tajuplnejšou. Že je to dobré pre tých čitateľov jednotky, ktorí chcú vidieť príbeh Roba a Cassie z pohľadu Cassie a dozvedieť sa o ňom ešte jeden zdrvujúci, prekvapivý fakt. Po ďalšom dieli už ale nesiahnem. Frank ma totiž naozaj nezaujíma.... celý text
Zoznam hostí
2021,
Lucy Foley
Prekvapilo ma, že je to knižka od tej istej autorky, ktorá napísala Štvanicu. Aj keď má rovnakú tému, je o hviezdičku lepšie spracovaná. Mračná sťahujúce sa nad svadobnou oslavou som si užila, aj napriek tomu, že temné tajomstvá postáv sa odkrývali len veľmi pozvoľna. Vzťahy medzi postavami sú prepletené, ich charaktery pekne vykreslené. Opäť veľmi dlho nielenže nepoznáme vraha, ale ani obeť. A vrah naozaj prekvapil. Vytkla by som len pasáže písané z pohľadu Willa, nepôsobili na mňa presvedčivo.... celý text
My ostatní tu len tak žijeme
2016,
Patrick Ness
Výborný nápad napísať niečo o postavách mimo hlavného príbehu a tak trochu si vystreliť (aspoň ja to tak vnímam) z pubertálnych vyvolených, ktorými sú iné knihy preplnené. Aj obálka sa mi páči. Ale nebolo to dobre spracované. Postavy mi boli nesympatické, ich city plytké, povrchné, pre mňa nepochopiteľné, nestotožniteľné. Nefandila som im a nad ich správaním som iba krútila hlavou. Tiež ma fascinovalo, ako málo sa pozastavovali nad paranormálnymi javmi. Tie uletené popisy kapitol som od istého momentu prestala čítať, dobré sú iba na to, aby doplnili trošku vysvetlenia do tých fantasy vsuviek. Celé to bolo akési rozbité, nefunkčné. Keby bolo prežívanie postáv excelentne spracované a knižka povedzme dvakrát hrubšia, možno by som to zhltla aj s navijakom. Takto ďakujem, neprosím.... celý text
Verity
2020,
Colleen Hoover
Veľmi zaujímavý nápad a príbeh, čiastočne aj preto že som tiež autorka a príbehy o písaní milujem. Spracovanie však bolo zlé. Takéto ťažké psycho by si zaslúžilo oveľa podrobnejšie, poctivejšie, presvedčivejšie a emočnejšie spracovanie. Vo výsledku som nerozumela ani jednej z postáv a so žiadnou som nesympatizovala. Najhoršia bola Lowen, ktorú som nikdy nemala rada a ku koncu som ju úplne znenávidela. Toto má byť akože kladná postava? Bez ohľadu na to, aká je – či skôr aká si myslí, že je – Verity, Lowen súloží so ženatým chlapom, psychicky týra paralyzovanú ženu, a čo je vrchol, chlapcovi, ktorý prišiel o dve sestry, vezme ešte aj matku, ktorú mal rád, a napchá sa na jej miesto. Lowen by si zaslúžila oveľa horší koniec než život s nekonečnou pochybnosťou a výčitkami svedomia. Jeremy bol tiež nepríjemný. Paradoxne som najväčšmi súcitila s Verity, a to dokonca ešte aj pred finálnym odhalením. Isteže je strašné, čo robila nevinným deťom, ale nechcené materstvo, zúfalstvo nad postupnou stratou záujmu jej muža, ktorý jej bol všetkým, do toho som sa ako-tak vedela vcítiť. Aspoň zo začiatku, lebo čím väčšiu mrchu z nej autorka robila, tým menej realistická Verity bola. Čo je o to väčší problém, že Verity mala byť super svetoznáma spisovateľka. Ale s takým štýlom písania ťažko. A k tomu odhaleniu... bolo by skvelé, keby nemalo hromadu logických dier. Ale tak, ako sa dej až do odhalenia rútil priveľmi rýchlo a povrchne, tak sa mi po odhalení zdalo, že je tam kopa zbytočných rečí na záver. Autorka mala radšej nechať šokujúci zvrat na konci rezonovať a nezabíjať ho omáčkami. Nepáči sa mi ani to, ako povrchne boli spracované tie spisovateľské záležitosti. Spisovateľka podpíše zmluvu na to, že dokončí knižnú sériu bez toho, aby si ju predtým prečítala? Prosím? Čo ak by zistila, že to absolútne nie je jej štýl? Že nemá žiadny nápad? Veď ak bola taká „kladná“, že pre Verity od začiatku nemala nič iné než odsúdenie, mal by pre ňu byť problém písať z pohľadu záporáčky, nie? A to, čo sa v dome Verity postupne deje, Lowen nijako spisovateľsky nezablokuje a ani nijako inak neovplyvňuje? Možno spisovatelia, čo vidia v písaní iba biznis, to vidia inak, ale pre mňa bola Lowen aj z tejto stránky úplne neuveriteľná. A čo reakcie verejnosti na Lowenino spoluautorstvo? Bolo to naznačené ako ďalšia zápletka, tak rada by som bola, keby sa to bolo ďalej rozvíjalo, ale ono nič... Takže vo výsledku námetom zaujímavé, ale plytké, povrchné, nestotožniteľné. Z emócii sa dalo vyťažiť omnoho viac a z logiky príbehu tiež.... celý text
Štvanice
2021,
Lucy Foley
Jednoduchšie, i keď stále čítavo napísaná oddychovka. Mala byť postavená na hustnúcej atmosfére, ale rozprávačský štýl nezvládol tú atmosféru vybudovať a tak ju rozprávač trošku nešikovne doslovne otrepáva o hlavu. Postavy neboli spracované úplne špičkovo, Miranda nešikovne a nepresvedčivo kolíše medzi mrchou a fajn ženskou, Emmu a Katie som si sústavne plietla. Ale dalo sa to zvládnuť, nebolo to nič, z čoho by sa mi nožík vo vrecku otváral - no ani nič, čo by sa dalo označiť za pravé rozprávačské umenie. Kladom samotného deja je, že ponúka tak veľa možností a nielen v otázke, kto je vrah, ale dokonca aj v tom, kto je obeť. Snaží sa zavádzať čitateľa, neustále mu predkladať zvraty, lenže pri takomto zámere som od rozuzlenia čakala viac. Obeťou je tá postava, ktorá sa od začiatku javila ako najpravdepodobnejšia, a z vraha mi sánka tiež nespadla. Trochu nemastný-neslaný záver - aj keď som rada, že sa neuchýlil ku klasickému klišé.... celý text
Vtedy v lese
2011,
Tana French
Tiež ste mali pocit, že presne viete, kam to smeruje? A prvé náznaky a zistenia tejto klišé schéme krásne nahrávajú. No nedajte sa oklamať. Tak ako u G. R. R. Martina, aj tu sa stretneme so zvratmi, ktoré sa v zaužívaných koľajach postavám proste nerobia. Na rozdiel od Martina si však autorka vystačí s oveľa menším množstvom násilia. Napriek tomu je príbeh veľmi tragický, veľmi pôsobivý a ponurý. Náznaky zlého konca trúsi autorka čím ďalej, tým viac. Hlavné postavy, najmä Cassie, sú však také sympatické, že si želáte, aby to radšej zbehlo do starého známeho trápneho klišé. Oni si to zaslúžia. No autorka rozhodla inak… Vtedy v lese je detektívka s hlbokou psychologickou nadstavbou. Veľmi pekne a podrobne vykresľuje postavy, epizódy z ich minulosti, ako aj drobné detailíky, ktoré nemusia byť všetky použité – slúžia len na oklamanie nepriateľa, teda čitateľa, aby to nemal s tipovaním vraha také jednoduché. Rozbieha niekoľko smerov podozrení, v hre je i nadprirodzeno. Podrobne zobrazuje psychologické pozadie vypočúvania podozrivých a policajných postupov. A nádherne zobrazuje čisté priateľstvo medzi mužom a ženou. Jeho aktéri sú zábavní, živí, vtipní, žiadne zombie, na akých sa čiperní ľudia v dospelosti väčšinou premenia. U mňa dobré. Viem však, že sa určite nájde hromada čitateľov, ktorí budú túto knihu obviňovať zo zbytočnej ukecanosti. No samotný koniec… priznávam, trochu ma sklamal a verím, že milovníkov klišé sklame ešte viac. Lenže to je daň za originalitu. Nesadlo mi aj to, prečo sa Ryan nesnažil viac bojovať a napraviť svoje chyby, keď si ich bol tak dobre vedomý. Román Vtedy v lese vám nezodpovie všetky záhady a nebude vždy viesť príbeh smerom, ktorý by sa vám páčil. Ak ale chcete od detektívky aj niečo viac než zaobalenú odpoveď na obligátne otázky „a kto je teda vrah?“ „a prečo ju zabil?“, je táto kniha správnou voľbou.... celý text
Modrá anomália
2020,
Juraj Kotulič Bunta
Dejovo Modrá anomália pripomína zakončenie kultovej knihy 2001: Vesmírna odysea. Misia vyslaná kvôli ďalekej prírodnej abnormalite, jediný muž v kozmickej samote, cesta bez návratu, osudné splynutie so zdrojom podivnosti. A predsa je iná. Autor neklame, keď píše, že príbehu dominuje prísna veda. Vedecky zdôvodnený a vyriešený je každý aspekt výpravy. Veľmi pozitívne hodnotím vysvetlenie modrej anomálie. Lenže informácie treba vedieť dobre podávať. Pasáže, v ktorých hlavný hrdina premýšľa a spomína, sú, povedzme, ešte v poriadku. Znejú síce neveľmi ľudsky, ale dobre vieme, že osoba dobrovoľne navždy odtrhnutá od zvyšku ľudstva nemôže byť obyčajným človekom, ale takpoviediac biologickým robotom. Bohužiaľ, na dávkovanie informácií si autor povolal aj ďalšie osoby, ktoré by mali byť oveľa bližšie nám ostatným. Lenže nie sú. Ich vysvetľovacie dialógy pôsobia umelo a nevierohodne. Hoci cítiť, že sa autor snažil poľudštiť ich, účinku sa to míňa. Za veľa hovorí už len to, že replika každej z postáv má v počiatočných vysvetľovacích fázach dĺžku celého priemerného odseku. Navyše, všetci odborníci sú len muži. Ženy (počítačové programy so ženským hlasom nerátame) sú zobrazené len ako zadubené figúrky nastrčené vyslovene na to, aby im muži mohli ozrejmiť, ako čo funguje. Potom ale prichádza záverečná časť románu a s ňou chvíľka nadšenia, no najmä sklamanie. Fyzikálne procesy v ňom sú naďalej logické, objavujú sa však trhliny v logike deja a kauzalite.... celý text
Marťan Mark Watney v sukni na Mesiaci – tak by sa dal zhrnúť celkový dojem z tejto knihy. Hlavná hrdinka Jazz je Markovým osobnostným dvojčaťom – technicky zdatná, oplýva (chvíľami trápnym) humorom, je striedavo sympatická a protivná a dostane sa do šlamastiky, z ktorej ju vytiahnu jej dobré odborné znalosti. No obávam sa, že väčšina mojich sympatií k nej vyplynula len z toho, že zhodou náhod som donedávna riešila podobný problém ako ona – chcela som lepšie bývanie a nevedela som, kde naň zohnať peniaze. Práve táto motivácia okolo Jazz roztočí kolotoč problémov, z ktorého sa už nevymotá. Zaujímavé (ale neprekvapivé) je, že hoci Jazz pochádza zo Saudskej Arábie, dušou je to hotová Američanka. Vlastne Američanka z filmov. Je príkladom nepresvedčivejšej osobnosti „čestného zločinca“ a človeka ochotného položiť za svoju vlasť aj život. Až na to, že za svoju vlasť nepovažuje USA, ale Mesiac. A v tejto súvislosti nachádzam jedinú hlbšiu myšlienku v celej knihe: ukazuje nám, ako by mohlo vyzerať mentálne odpútavanie sa od Zeme. V tejto téme je totiž v sci-fi značná diera. Väčšina sci-fi kníh sa odohráva vo vzdialenej budúcnosti, kde sú domovom ľudí od narodenia iné kozmické telesá a Zem je v ich očiach už len nejaká bizarná rarita. Je to prudký kontrast so súčasnosťou, v ktorej si život bez Zeme nevieme po psychickej stránke ani predstaviť. Jazz je však v podstate prvá Mesačňanka. Narodila sa síce na Zemi, ale už v najmladšom možnom veku, aký je povolený, sa s otcom presťahovala na Mesiac. Zem jej nechýba a o návrate na ňu nechce ani počuť. Zvykla si totiž na slabú mesačnú gravitáciu. Nikoho z vás by asi tiež neblažila predstava, že by ste, hoci s liekmi, mali zrazu žiť v gravitácii 6-krát vyššej. Jazzin postoj je smutný, no (do istej miery) pochopiteľný. Vedecko-technická stránka je podobne ako v Marťanovi premakaná, aj keď podobne ako v Marťanovi sa mi nadvihlo obočie pri dvoch odborných problémoch – opäť z biológie. A jeden z nich ani nie je nijako zložitý – to je čo za argument, že pod kupolou na Mesiaci nemôžu rásť stromy preto, lebo sa dospelé stromy nedajú dopraviť kozmickou loďou? O semienkach autor ešte nepočul? Celkovo hodnotím Artemis ako nenáročnú, čítavo napísanú knihu s uveriteľnými kulisami, ktorá však s výnimkou jednej (a to možno ani nechcenej) myšlienky prináša len klasický hollywoodsky scenár.... celý text
Lockdown
2021,
Alexander Gordon Smith
Dobrý, čítavý štýl, vťahujúci príbeh a prostredie, príjemné tempo, primerane krvavé – ani nie prislabo, ani nie príliš. Hlavnému hrdinovi, i keď začínal ako záporák, sa dajú držať palce a úpenlivo si priať, aby sa z Výhne dostal. Prekážal mi však surrealistický podtón celého diela. Nie ani tak príšery s dýchacími maskami a iné vyslovené nadprirodzeno, ako to, prečo Výheň vlastne vznikla a dospelí ju tolerujú. Nejaké vraždiace bandy pubertiakov mi nepripadajú ako dostatočné zdôvodnenie toho, že rodičia zakaždým úplne zavrhnú vlastné deti a je im šumafuk, že Výheň má pekelne vysokú úmrtnosť väzňov. A k tej úmrtnosti – deti živiace sa dlhú dobu len plesnivejúcimi zvyškami by padali ako muchy, otravy by boli na dennom poriadku u väčšiny väzňov. Spomínam to preto, lebo na rozdiel od dozorcov a inej čudesnej chamrade sa obávam, že toto nebude mať ani v ďalších dieloch vysvetlenie. Ibaže by nadprirodzeno preliezlo skrz-naskrz aj celou „normálnou“ spoločnosťou. Napriek nezodpovedaným otázkam ohľadom nadprirodzena som však, popravde, sklamaná, že to má aj pokračovanie. Bod, v ktorom príbeh končí, je dobrý. Nesie v sebe omrvinku nádeje, ale dobre vieme, ako to s drvivou pravdepodobnosťou dopadne. Čokoľvek prinesú pokračovania, veľmi pravdepodobne to zrazí reálnosť príbehu ešte o stupeň nižšie. Napriek tomu do ich čítania idem.... celý text
Spáč
2018,
Mackenzie Cadenhead
Nie, toto nie. Nie námetom, ale spôsobom spracovania. Suchý strohý text v štýle "z mosta doprosta" bez akýchkoľvek umeleckých jazykových prostriedkov, umeleckých okľúk a teda aj bez atmosféry. Možno si autorka myslela, že teenageri sú jednoduchší ľudia, ktorých by metafora zabila. Takisto by ich asi zabila nejaká originalita vývoja vzťahov medzi postavami. Hoci na konci sa jej predsa len trošku objavilo. Každopádne - nenávidela som všetky postavy v knihe vrátane hlavnej hrdinky, v žiadnej mi autorka nedala jediný znak, s ktorým by sa dalo stotožniť, chápať ich, súcitiť s nimi. Alebo im aspoň veriť. Postavy sú buď absolútne čierne alebo absolútne biele a to, že niektoré medzi týmito stavmi prepínajú, z nich farbisté postavy rozhodne nerobí. Všetky boli ploché ako dosky. Snové pasáže ma zo začiatku tiež ničili. Druhá polovica knihy bola mierne lepšia. Ale úprimne ak by som vtedy mala na čítanie niečo lepšie, tak túto knihu nedočítanú odložím.... celý text
Světlo pulsaru
2015,
Aleš Pitzmos
Príbeh ma vôbec nevtiahol. Rozprávačský štýl mi neumožnil sa s dejom stotožniť. Pripadal mi príliš jednoduchý, prostý, plytký. Všetko dianie v ňom je akési umelé. Vidieť, že autor stvoril nejaký svet, že si s ním dal prácu, že sa snaží. Lenže ten svet nežije a nedýcha. Fakty o budúcnosti sú buď „súčasnosť, len v ružovom“ alebo príliš známe a otrepané spaceoperovské motívy. S Desmondom sa nedá stotožniť. Vďaka zbrklému duševnému komentovaniu všetkého navôkol pôsobí nezrelo, miestami až pubertálne.... celý text
