Bilky
přečtené 798
Groteska
2006,
Kurt Vonnegut Jr.
KURTík môj milený, na čom si zas fičal, keď si písal tento mišmaš?! Teba človek musí mať rád alebo ťa nenávidieť... Takže dúfam, že sa nenaštveš, keď namiesto tvojho otrepaného a tu tak omieľaného “Haj hou” použijem pinkfloydovské “Hey you”! Pre mňa je totiž VONNEGUT v literatúre to, čo v muzike Pink Floyd. Tiež sa z každej kategórie vymykajú, ich hudba je úplne iná, mieša všetky farby spektra, no má aj svoju “odvrátenú stranu”. A ako P.F. experimentujú so zvukom a cez psychedéliu až po epické balady a cez svoje osobné výpovede kritizujú celú spoločnosť - tak veľmi podobne na to ide aj KURT. Pri každej kapitole som žasol nad tými bizarnými nápadmi aj predstavou absolútneho zmaru a depresie. Pritom je to celé tak strelené, až je to geniálne! A nemýľte sa, nejde tu o znôšku sci-fi výstrelkov - na pozadí tejto dystopie VONNEGUT odhaľuje kolízie amerických snov, žaluje súčasnú spoločnosť a rozdelenie sveta. Okrem paródie na sociálne témy ale nastavuje zrkadlo ako sebe, tak celej pokrivenej politickej nomenklatúre. A to chcelo v tej dobe iné gule. Aj keď pravdepodobnejšie je skôr to, že spojením sci-fi a autobiografie KURT len umne maskuje vlastné životné frustrácie. Nech je to ako chce, mňa to hovadsky bavilo a na plný počet tomu chýba asi len komplexnejší záver, lebo na konci sa jeho myšlienky aj samotný príbeh už rozbíjali. Ako keby ste išli na výstavu baculiek od REMBRANDTa, ale celú dobu čumíte na DALÍho výplody a posledným obrazom je PICASSOva Guernica ODPORÚČAM: kto má rád ironickú satiru bude spoko, kto zbožňuje Absurdistan a Bizardland ako v Daliho obrazoch bude krochkať blahom, kto očakáva postapo obraz Ameriky bude tlieskať, ale kto čaká sci-fi akčák, tak bude sklamaný. Ani exaktne či logicky zakončený príbeh tu nik nenájde. A ak sa aj nájde taký čo nebude spokojný ak ostatní budú polonespokojní alebo aspoň čiastočne spokojní resp napoloapollo spoko - potom budeme všetci happy a nebudeme sami, lebo: Už nikdy sami! 80%... celý text
Růženky
2018,
Stephen King
Nikdy som sa netajil tým, že mám Pištu Kráľa na piedestáli už od puberty, no napriek tomu ho občas hodím vlkom. Ako skvelé sú jeho expozície a konfrontácie, tak v niektorých dielach sú katarzie a najmä samotný klimax tragické. A to aj pre čitateľský zážitok i pre jeho postavy. Osobne mám najradšej jeho diela s minimom nadprirodzených prvkov, resp. tie, kde mystery prvky slúžia len ako kulisa dotvárajúca psychológiu postáv. V nich nemám k záveru žiadne pripomienky (napr. Shawshank, Misery, Telo, Dolores, v širšom spektre aj Žiarenie či Zelená míľa). V tomto románe som bol paradoxne so záverom spokojný. Bol som totiž rád, že je to už za mnou. :/ Po dlhej dobe ma u Kinga nebavila už samotná zápletka (!). Prvým nič dobré neveštiacim signálom bol zoznam postáv pred prológom. Nepamätám si, že by túto divadelnú fintu Stephen už niekedy použil, tu však bola nepostrádateľná. Neskôr som sa totiž často strácal hlavne kvôli hromade postáv. V spojení s fantasy prvkami, snovými výjavmi a dvoma paralelnými svetmi to bolo na mňa mierne neprehľadné. Od začiatku to skrátka nebol ten “môj King”, ktorý postavy dôkladne rozpitve (niekedy im taký osud dopraje aj doslovne) a vymačká z nich na malej ploche maximum. Tu bolo viac ako 30 postáv, ktoré posúvali dej niekedy oveľa závažnejšie ako dve hlavné. Všetky však boli ploché a povrchné ako stiahnuté z Instagramu. Áno, bolo to akčné, malo to spád a mŕtvoly sa utešene kopili, no pre mňa to bol akčný béčkový fantasy horor, ktorý by som čakal na pomedzí 80. - 90. rokov. Možno aj preto je King stále komerčne najúspešnejším prozaikom: nedrží sa len svojich fanúšikov, nebojí sa experimentovať aj prispôsobiť sa aktuálnym trendom. A teraz frčí retro. Uznávam, možno som na svojho obľúbenca príliš prísny, možno by nemal chrliť knihy ako škandinávski samopalníci... Proste som od Kráľa čakal čosi iné a do polemiky, či za to môže synáčik-spoluautor sa ani nejdem púšťať - no to je tu kopec iných odborníkov ;) ODPORÚČAM: všetkým priaznivcom väzenských drám, lesbickej lásky, instantnej zábavy v štýle “rýchlo a zbesilo” - mňa pri knihe však skôr “rýchlo zvesilo” :( Ďalej by sa dielo mohlo páčiť hororovým fanúšikom exploitation, obdivovateľom motýľov z čeľade Heterocera a všetkým, ktorí uprednostňujú fantasy pred realitou. U mňa to majú fotrík so synátorom za 59% aj s rodinnou zľavou.... celý text
Medvědín
2017,
Fredrik Backman
“Prásk, prásk - prásk, prásk, prásk” - citoslovcia, ktoré v tomto diele zaznievajú veľmi často. A postupom času, ako mi išli viac a viac na nervy, som si ich spájal nie s nárazmi puku na mantinel (celé je to o hokeji), ale s nárazom mojej päste do autorovej sánky. Najradšej by som totiž Backmanovi uštedril vý-PRÁSK! Po milovanom “Mužovi menom Ove”, slabšej “Babičke, čo pozdravuje” a rozporuplnej “Britt-Mary” (viď moje komenty) som si povedal, že tento spisovateľ má talent a ja som sa len netrafil do nálad jeho diel, alebo mi nesadla určitá infantilnosť postáv. Dám mu ešte šancu... Ja blbec! Načo som ho ospravedlňoval, keď ma zas kolosálne ojekabátil ako Britt-Mary so svojou jeblou sódou?! Alebo to bola jedlá sóda? To je fuk: Mal som nad ním (Backmanom) “zlomit hůl” hneď, lebo pri MEDVĚDÍNe by som na ňom najradšej zlomil hokejku. Celú 1. tretinu to vyzeralo ako na zápase Slovana Bratislava: nič sa nedialo, postavy sa vozili po ľade, resp. po stránkach, a tréner/autor divákom/čitateľom opakoval stále to isté: “Počkajte, ono to príde a bude to veliké!” V 2. tretine to zas neustále hrozilo útokom, každý sa tam predvádzal, ale ani jedna poriadna akcia, len samé náznaky. Stále sa nič neudialo, a to sa diváci už zoznámili s každým hráčom, asistentom aj upratovačkou. Až na začiatku 3. tretiny padol gól z trestného strieľania, po obzvlášť brutálnom faule, a celý zápas sa už len dohrával a riešili sa vinníci a pomsta... Takýto nemastný-neslaný pocit ako zo slovenskej hokejovej ligy som mal aj tu. Autor od prvej kapitoly predpovedal tragédiu a toľko ju omieľal, že keď prišla - stratila náboj. Tá neustála dramatizácia a umelé stupňovanie napätia boli priehľadné a násilné. Repetitívnosť hrozby aj slovných spojení neskôr už viac rušila než zvyšovala očakávania. Ale najsamviac mi vadil hyperbolizmus, ktorý autor už dlhšie v hojnej miere používal aj v predchádzajúcich dielach. Skoro každé konanie jeho hrdinov je fatálne a veští tragédiu. Často používa zásadné tvrdenia ako: Mira NIKDY V ŽIVOTE nedýchala tak nahlas, Peter bol na MAXIMÁLNE MOŽNÚ MIERU vytočený, Benji vložil do nárazu CELÚ SVOJU SILU A UDIERAL ZNOVU A ZNOVU ... takéto a podobne fatalistické tvrdenia sú na každej stránke. Celkovo je väčšina postáv preexponovaná či psychicky nevyrovnaná. Medvědín je proste mestečko fanatikov, a zďaleka nie len hokejových. Na autorovu obranu musím napísať, že on sám takto odsúdil MEDVEĎOVCE od začiatku. Len keby to nerobil tak doslovne a niečo nechal aj na úsudok čitateľov ... Ale nie všetko je na prd: atmosféra hokejového ošiaľu či správanie sa tínedžerských komunít je popísaná vcelku uveriteľne. Dokonca niektoré postavy nekonajú šablónovito (Benji, Fatima), veď Backman nie je žiadny lúzer. Do tejto knihy o hokejovom mestečku primiešava prvýkrát zločin a na pozadí presvitá sociálno-spoločenská kritika na témy: korupcia a klientelizmus v športe, ultras, dysfunkčné rodiny, drogová či alkoholická závislosť, antisemitizmus, integrácia imigrantov, sociálne rozdiely, pohlavná nezrelosť mládeže, utajovaná homosexualita, nezamestnanosť, marginálnosť vidieka, regionálne rozdiely, ekonomická stagnácia, starnutie populácie a kopec iných nahryznutých tém... Otázkou zostáva, či také množstvo ingrediencií nepokazí výslednú chuť. Podľa hodnotení majú tunajší užívatelia severské gulášiky radi, no ja mám radšej jednoduchší steak. Po takto prekorenenom pokrme mi totiž odpálilo chuťové poháriky a na pokračovanie sa určite nechystám. Vám, ktorým Medvědín zachutil, však prajem dobrú chuť! Určite vám ju vylepší aj brilantný audiointerpret Pavel Soukup. ODPORÚČAM: jednoznačne prívržencom hokeja, lebo po fanatickej futbalovej babičke tu máme sfanatizované celé hokejové mestečko kdesi v severskom Prdelákove. Na svoje si prídu aj priaznivci napätia: v Medvědíne/Medveďovcich je totiž aj bežná činnosť, akou je varenie, podaná ako v mysterióznom thrilleri a napätie možno krájať - najlepšie čepeľou korčule! Cieľovou skupinou môžu byť aj športové fanynky: román by ich mal vyviesť z omylu, že kolektívni športovci sú vlastne celkom fajn chalani. U mňa si to Medvědi nadobro pokašlali (rovnako aj Nedvědi) - jednu tretinu by som kľudne oželel, čiže 66,6%.... celý text
Hana
2017,
Alena Mornštajnová
Dielo sľubuje hneď od úvodu zaujímavé čítanie. Na pozadí tragédie v malom meste kdesi na Morave rozohráva autorka formou návratov a spomienok oveľa temnejšiu minulosť našich dejín. Prostredníctvom malej Miry vracia dej zo súčasnosti (rok 1954) až do vojnových rokov 1938-45 a odkrýva osud druhej protagonistky Hany. Mornštajnová netlačí na pílu a citovo nevydiera. Silné scény dávkuje jednoduchými strohými vetami. Členenie do krátkych kapitol zas zvyšuje čitateľnosť a deju dáva presnejšiu štruktúru. Naozaj je to radosť čítať a sám som okamžite podľahol sugestívnemu začiatku. Už samotné intro bolo skvostné, rozprávačka v 1.osobe je zvolená citlivo a presne ako sa na tému holokaustu sluší a patrí. Jednoznačne to zvyšuje autenticitu. Ale v druhej časti už autorka nie je taká suveréna. Rovnaká štylistika už viac kontrastuje s atmosférou doby a vyznieva zjednodušujúco až baladický. Naplno sa tu prejavujú čiernobiele charaktery a ani dej na pozadí vojnových udalosti nie je veľmi vierohodný. Postavy sa nevyvíjajú, niektoré majú zas mluvu príliš knižnú: prirovnania šustia čítankou o metaforách z čias romantizmu ani nevraviac. Nemôžem si pomôcť, celé toto dielo ako keby bolo mierené na dnešnú skratkovitú mainstreamovú generáciu, využívajúc pritom popularitu podobných diel. Viac v recke tu na DK: https://www.databazeknih.cz/recenze-knihy/hana-pre-masy-10962 ODPORÚČAM: Žiakom ako vstupnú literatúru z daného obdobia - dielo je jednoduché, prudko čitateľné a prehľadné napriek trom časovým rovinám. Naopak, tým ktorí už majú čosi na tému arizácie a vojnových zverstiev prečítané, by mohla kniha pripadať zjednodušujúco až naivne. Pravda je taká, že dielo vlastne o holocauste nie je, je to len kulisa na zobrazenie príbehu o láske a odpúšťaní. A kedže je tak silne hodnotovo prepálene, ja dávam pre zmenu zas hodnotenie úmyselne trochu nižšie: 60%... celý text
