lesslnk
přečtené 92
Věštba
2018,
Chloe Benjamin
Pekné spracovanie obalu a zaujatia hodný námet vzbudzovali vo mne celkom značné očakávania. No hneď od začiatku ma obarilo prudké vytriezvenie. Prehnané haló okolo tohto titulu je nafúknutou propagačnou bublinou. Prvé dve hlavné časti do polovice knihy sú strašná nuda - skoro až "na smrť". Od tretej časti síce čtivosť naberá na tempe, sem-tam zaujme úvahami centrálnej myšlienky knihy, ale nič originálne ani svetoborné sa neudeje, a tak sa príbeh plahočí kanálmi šedého priemeru. Škoda. Autorke sa potenciál sľubného aj keď nie originálneho námetu (viď. Big Fish), nedarí zúžitkovať, a ak áno, tak len v ojedinelých, a aj to chabších náznakoch. Český názov knihy mi príde oveľa trefnejší ako pôvodný anglický (The Immortalists), ktorý na škodu prebral aj slovenský vydavateľ (Nesmrteľní). Počas čítania ma často prepadával pocit straty času.... celý text
V noci, keď nevyšiel mesiac
2008,
Dai Sijie
V noci, keď nevyšiel mesiac nejde ani tak o samotný príbeh, ako skôr o každé slovo v pralese hutného textu, do ktorého, keď sa Vám podarí sústredene začítať – nájdete prúd vánku, ktorý Vás prevedie príbehom ako Nič ... Nepredierajte sa textom s vypätím. Tak len každé slovo a vetu zabijete naostrenou čepeľou mačety. Aby ste našli ľahkosť každej vety, ktorou text plynie – musíte sa dostať do trajektórie mušky unášanej vánkom, ktorý si nachádza cestu aj cez ten najhustejší pralesný porast vetných zmyslov a významov. Noc, keď nevyšiel mesiac si od Vás vyžaduje vypratať z hlavy všetky odbočky, ktoré vám otvára a ponúka nesústredenosť. Dai Sijieho Noc si od Vás vyžaduje sústredenosť na „plný úväzok/(záväzok)“. V momente keď sa Vám podarí vhupnúť do flowu textu a bohatého prekladu Bei Panákovej, ocitnete sa v toku čitateľského zážitku osvetleného žiarou mesiaca, ktorý je aj za hrbov slov a viet stále prítomný v Sijieho metaforickosti modelujúcej skvostne jeho jazykovú obrazotvornosť. Zdrojom tohto neprítomne stále prítomného svetla je okrem literárneho umenia autora (a prekladateľky) aj Vaša sústredená myseľ. Len keby to s tou sústredenosťou počas tejto konkrétnej Noci, nebola niekedy taká fuška .. .) „„Tie slová na Vás zapôsobia ako liek proti amnézii. Zázračne sa Vám budú ukladať v mozgu a Vaša vzkriesená pamäť začne pomaly ožívať“ ... („s.126“)““... celý text
Filozofický depozitář. 50 nejdůležitějších filozofických myšlenek
2012,
Reiner Ruffing
Filozofický depozitár Reinera Ruffinga by sme jeho formou a zrozumiteľnosťou mohli zaradiť medzi najlepších dosiaľ vydaných popularizačných sprievodcov dejinami filozofie. Zrozumiteľne prijateľným štýlom nám v ňom Ruffing postupne odkrýva prierez myšlienkových konceptov známych filozofov. Z pomedzi ostatných sprievodcov, vyniká vydareným zasadením nosného myšlienkového konceptu konkrétneho filozofa do kontextu aktuálnych problémov a výziev našej doby, kultúry a spoločnosti. Formu a obsah každej kapitoly tvorí úvodné predstavenie hlavnej myšlienky daného filozofa. Nasleduje stručné opísanie podmienok doby a životných skúseností, ktoré špecifikovali a tvarovali jeho myslenie. Po tomto opise, nám Ruffing predkladá interpretácie významov konkrétnych filozofických myšlienok a na záver ich prenesenie do situovanosti a kontextu nášho súčasného kultúrneho a spoločenského systému. Medzi riadkami nám tak ukazuje nadčasovosť filozofických myšlienkových výziev ľudstva, ako stále tvarovateľného materiálu pre budovanie lepšieho sveta v procese sebapoznania, trénovaním otvoreného, kritického a tvorivého myslenia prekračujúceho limity dobovo mysliteľného obsahu. Filozofický depozitáŕ Reinera Ruffinga vyšiel v češtine zatiaľ prvým vydaním v Knižnom klube pred ôsmymi rokmi. Jeho slovenské vydanie by bolo pestrým obohatením našich knižníc, a predovšetkým myslí a myslenia všetkých potencionálnych čitateľov aj v slovenčine.... celý text
Šedé ruže
1969,
Rudolf Sloboda
„Klasické šťastie predpokladá peknú prírodu, navyše striedajúcu sa po ročných obdobiach. Ale jednoduché šťastie predpokladá oveľa menej: určitú dávku alkoholu s dobrým práškom na spanie“... Šedé ruže mi prídu zatiaľ najponurejším, psychologicko-filozofujúcim Slobodovym textom. Potvrdzuje v nich, že je okrem literáta aj psychológ a filozof v jednom. Jeho texty sa čítajú skôr s jemným vypätím pozornosti, ktorá sústredeným mozgom spaľuje viac energie. Aj preto sa nečíta jedným dychom. Na začiatku prvej štvrtiny knihy mi v niektorých pasážach prišiel text domotaný, kostrbatý. Potom sa pomaly tá kostrbatosť rozplieta. Atmosféra zostáva komorná, viac menej kompletná. Prúdi pomaly, pochmúrne, komorne, v náčrtoch vzťahov k Magde, Hede, Zuzke, Františkovi, ... a smrti ... . Ide o text na viacero pozornejších prečítaní. Scéna ukrižovania zapôsobí na každého. Šedé ruže vyšli prvý raz pred 48 rokmi. A tak mi napadá, že jedinečnosť hlbších a hĺbajúcich textov spočíva v ich nadčasovosti a nečasovosti zároveň... „Ľudia zvyčajne nepoznajú onen zvláštny stav beznádeje spojenej s príjemným pocitom. Tento stav sa podobá únave po miernej telesnej práci. No ešte menej poznajú potom stav, keď si človek ani neuvedomuje, že by vôľu potreboval. A city sa prirodzene uvoľňujú bez ladu a skladu. Ten istý podnet vyvoláva protichodné city. Raz máte chuť plakať, lebo je ticho, vzápätí preto, že nie je ticho. Vôľa je teda akýsi triedič, ktorý určuje, k čomu možno pripustiť ktorý cit“.... celý text
Čas odísť
2015,
Jodi Picoult
Text príbehu Čas odísť od Jodi Picoult ma potešene prekvapil od prvých strán svojou čtivou plynulosťou, za čo vďačí aj vydarenému prekladu a pozorne odvedenej práci editora. Picoult ma oslovila psychologickou hĺbavosťou a zároveň sviežou bohatosťou svojho umného literárneho pera. S jazykom pracuje citlivo, umne, čtivo a na psychologickej úrovni, ktorou si získala moje sympatie a k jej literárnemu umeniu obdiv. Po formálnej stránke ma slovensky preklad oslovil celkom častými originálnymi literárnymi štylizáciami so zameraním na „metaforovanie“ (formy a obsahu) samotného jazyka v slovách a emocionality v hlase - ako nositeľov vnútorného rozpoloženia jednotlivých postáv („jeho otázka mi prenikla ohybom krku a rozospievala mi pokožku“, „vypúšťa z úst zlátané vetičky a skomolené slabiky, pomenúva svet, a ten sa mu vidí rovnako nový ako vám“, „slová vyslovené nahlas sa nadúvali ako krikľavé balóny. Zabrali v miestnosti všetok priestor“, „“Somarina,“ zopakovala som slovo a zlomilo sa na vlnolame vzlyku“). Aj preto by som si rád niekedy prečítal Jodi v angličtine. Krimi/námet príbehu pripútava čitateľa ku knihe jemným napätím a čitateľským „chtíčom“ pokračovať do fázy definitívneho ukotvenia viečok v spánku (ak zvyknete čítať večer v posteli). No a, aj keď obrat perspektívy príbehu prelínajúcich sa svetov naberie zmenu o 180 stupňov jemne kostrbato, jeho originálnosť je uchvacujúca a hodná rešpektujúceho uznania. V porovnaní s 11 preloženými titulmi našich najbližších susedov, vyznieva náš jeden jediný smutno-smiešne, - a to je škoda. Témy ostatných kníh Jodi Picoult sú minimálne tak zaujímavé, ako témy: duchovných dimenzií, emocionálneho prežívania zvierat, smrti, či hodnôt a podmienok životaschopnosti medziľudských vzťahov, ktoré otvára práve v knihe Čas odísť. Jej literárne nadanie a potenciálne kvalitný slovenský preklad sú totiž zárukou pôsobivých čitateľských zážitkov aj pre čitateľov, ktorí uprednostňujú čítanie v slovenčine.... celý text
Veselý pohreb
2006,
Ljudmila Jevgeňjevna Ulickaja
„Veselý pohreb je o človeku, ktorý urobil všetko preto, aby po ňom nezostala prázdnota, ale pohoda a láska" (z anotácie knihy). Čože? Kladiem si otázku, kde presne sa čitateľ dozvie o tom všetkom, čo urobil Alik, aby po ňom nezostala prázdnota, ale pohoda? A láska? Lebo ja mám pocit, že nikde. V knihe som nenašiel ani len náznak hĺbavejšieho zásahu do príbehu/alebo skôr krátkych príbehov. Približne do polovice som knihu čítal s očakávaním, kedy sa dej „rozbehne“ nejakou emotívnou hĺbkou/tajuplnou hĺbavosťou nad jedinečným človekom, ktorý by šíril vo svojom okolí duchovnú harmóniu. Márne! Nič také sa v tejto knihe neodohrá. Od polovice sa vo mne usadzoval čoraz nudnejší pocit, že ju čítam z rešpektu k Ulickej a z povinnosti ju dočítať. Ďalej sa o novele Veselý pohreb píše ako o spisovateľkinom „majstrovskom kuse“. To naozaj?? Pre mňa táto charakteristika knihy predstavuje prototyp bublinového pozerstva, ktoré má len lákať k bezhlavej kúpe. Ďalej mám problém vyčítať z novely „brilatný absurdný humor“ (anotácia/artforum). Kde, kde a ešte raz kde?? Osobne sa ma Veselý pohreb ničím zásadným nedotkol. Ak teda niečím, tak sklamaním z jeho povrchnosti. V čom spočíva to čaro/kúzlo jedinečnosti hlavnej postavy Alika? V tom prázdnom balamutení hľadajúcich sa ruských žien v systéme?, v prehľade New Yorkských lokálov?, alebo v hlase z kazetovej pásky vyzývajúceho k chlastaniu?? „super!“ :/ . To už čo je? Čítanie tejto novely mi prišlo nezáživné a preto zdĺhavé. Nato, aby som uveril chválenkárskemu ospevovaniu o knihe z jej anotácií, by musela ísť Ulická oveľa, oveľa viac do psychologickej hĺbky jednotlivých postáv a ich vzťahov. Novelu by tak musela rozpracovať do rozsiahlejšieho románu. Po čitateľských zážitkoch z plynulo čtivých kníh Daniel Stein, tlmočník a Zelený stan, som si uvedomil, že prečítaním Veselého pohrebu som si stanovil latku nárokov na Ulickej knihy príliš vysoko. Čitateľské nároky sú však individuálne a preto odlišné. Moje očakávania Veselý pohreb nenaplnil. Táto novela je pre mňa sklamaním, po ktorom vo mne doznieva počudovanie nad jej povrchnou nezáživnosťou... Dúfam, že mi toto sklamanie vynahradí Jakubov rebrík (Slovart 2017), po ktorom snáď premiestnim latku Ulickej literárnych diel aspoň na úroveň Daniela Steina či Zeleného stanu. (hodnotenie: 2,5)... celý text
