lesslnk
přečtené 92
Krv je len voda
2021,
Jana Micenková
Matka herečka zakódovaná vzorcami vynucovanej chorobnej pozornosti a nerealizovaných vízií a snov, ktoré rozožierajú jej psychiku, a ktorých hniloba šíriaca sa ako vírus napádajúci, rozvracajúci a rozožierajúci postupne aj vnútorné svety otca a dcéry definitívne ničí ich spoločný svet, ktorý mal byť rodinný. Rodina ako základný kameň fungujúcich a zdravých vzťahov sa mení v jej pravý opak - zápalové ohnisko postupne sa rozpaľujúcich psychóz jej všetkých členov. Nepodľahnúť a dokázať sa vymaniť tlaku trendového diktátu mamonu vyblýskanej slávy je (by bol pre postavu matky) duševným umením bez ktorého zvládnutia a pestovania býva pád z mračien ilúzii tragicky tvrdý a o to viac smutnejší o čo viac je vo svojej podstate ´zbytočný´ ... Medzi najnegatívnejšie aspekty týchto dospeláckych pre/hier, neschopných rozkódovať deštruktívne vzorce vzťahových a psychických zacyklení je traumatizujúci vplyv pôsobiaci priamo na vnútorný svet a duševné zdravie detí. Čo by mohlo človeku pomôcť rozkódovať tieto vzorce a kódy neúprimnosti, nešťastí a sklamaní? Kde a ako sa učiť úprimnosti a pravdivosti? Čo nám pravdivosť a úprimnosť môžu ponúknuť? Kedy a ako nastávajú najzásadnejšie deštruktívne existenciálne zlomy človeka a ako im predchádzať? Krátke načrtnutie kde sa to všetko zlomilo a skopírovaním predošlých vzorcov v životnom príbehu matky zacyklilo sa v Krvi na jednej strane dočítame. Ako sa však tieto kódy ľudských nešťastí dajú vôbec stopnúť a rozkódovať, aby sa ľudia dokázali vymaniť z týchto zacyklení? Čo potrebuje naša spoločnosť v bežnej každodennosti? Pútačov a vynucovačov chorobnej slávy a odborníkov na zhŕňanie peňazí? Alebo (seba)´poznávačov´ vlastného vnútra a hodnôt zdravého a radostného života? Spočíva ľudské šťastie skôr v jednoduchosti, pokore a prijatí sa? Prečo dokáže tlak doby pošramotiť ľudí až do fázy úplného vnútorného rozkladu? Ako dokázať takémuto tlaku odolať? Kedy sme slobodní? Do akej miery sú peniaze a úspech (pokrivenými) nástrojmi a kritériami slobody a šťastia? Čo je skutočne hodné ´vlastnenia´? V porovnaní s minulosťou sa aj v slovenskom geopolitickom priestore za posledné storočie uskutočnil v rámci osobných ľudských slobôd a slobody ako takej nevídaný progres, neporovnateľný so stavom slobôd Sloveniek a Slovákov, hoci spred len jedného storočia. Doba nám ponúka vymoženosti o ktorých sa našim starým a prastarým rodičom mohlo naozaj len snívať. Krv je len voda nám však ukazuje odvrátenú tvár vymožeností našich čias. Kam až môže ľudská sloboda a neobmedzené možnosti doby vyústiť, ak sa človek nedokáže uskromniť a prijať, aj za cenu skromnejšieho, ale o to skôr možno jednoduchšieho, pokojnejšieho a vyváženejšieho života ktorý môže byť paradoxne o to viac slobodnejším, vľúdnejším, ľudskejším ...(?) Preto je možno liekom na život zdravá miera ukrytá v umení vyváženej pokory a prijatí sa? Kto je ručiteľom tejto životnej vyváženosti a ako je potrebné túto celoživotnú vyváženosť udržiavať a pestovať? Ako trénovať a rozvíjať triezvu seba reflexiu poskytujúcu uzdravujúci bdelý nadhľad v každodenných životných a medziľudských skúškach? ... Kniha Jany Micenkovej nám ponúka výrazný a veľavravný kúsok do aktuálnej mozaiky našej doby, hodný nášho zamyslenia sa a širšej seba/reflexie. Okrem pútavého aktuálne dobového obsahu zaujme aj zvoleným formátom, ktorý prerozpraváva príbeh krvi a vody scenáristickým štýlom stále sa plynulo striedajúcich a na seba nadväzujúcich perspektív všetkých troch hlavných postáv. To akou literárnosťou dokázala túto tému zachytiť, spracovať a naplniť svoj román hodnotou dôležitej výpovede o stave vážnosti krehnúceho duševného zdravia našej doby si zaslúži našu čitateľskú pozornosť. Prajem jej, aby každá jej ďalšia kniha bola literárnou udalosťou.... celý text
Rozprávač
2022,
Dave Grohl
Každý „nirvaňák“ pozná Dava Grohla. Zubatého poloboha bicích, jednej z najikonickejších kapiel všetkých čias. Chlapca, ktorého úvodný beat hymny „zaváňajúcej tinedžérskym spiritom“ prelomového a celú alternatívnu hudobnú scénu od základov formujúceho Nevermindu odpáli na dych berúci výlet obežnej dráhy energie, dravosti a nespútanosti, akú v nás dokáže vyvolať len magickosť síl skutočnej a poctivej hudobnej úprimnosti. Chalana skrývajúceho sa za bicími a tieňom ikony hudobného Olympu Kurtom Cobainom. Za čias Nirvány nenápadného, veľa toho nenahovoriaceho tmavo dlho vlasého bubeníka, ktorý nám cez svoju dokonalú hru na bicie predsa len medzi tónmi beatov všetok ten čas niečo odkazoval. Že ju cíti, že je preňho všetkým, a že je v nej celou svojou bytosťou prudko Doma. Hudba - vesmír sám o sebe. Magickosť, ktorá má silu poľudšťovať, viesť, pretvárať, dodávať silu, ukazovať smer, napĺňať zmyslom – akoby šlo o zázrak, ktorý je darom vďaky vnímať ju sluchom, a súčasne aj duchom. Prepojená so skladaním skladieb – v zázračnom procese filtrácie ľudského vnútra do slov, nôt a tónov. Dave Grohl veľmi rýchlo vycítil, spoznal a bezpodmienečne sa oddal svojej existenciálnej voľbe, čeliac v začiatkoch šedosti strachu a pochybností, vnímajúc za touto clonou pravdepodobne niekde medzi rozumom a srdcom jas energie skutočného životného naplnenia. Impulzom zhmotnenia životných spomienok do knižnej formy bola pre Dava situácia na našej planéte po zime 2020. Inšpirujúci dôkaz duše, ktorej cestou a samotnou podstatou a zdrojom bytia je tvorba, a s ktorou je samotná tvorivosť spätá absolútne bytostne. Storyteller cestuje v čase prepojenou sieťou prelínajúcich sa minulých a súčasnejších príbehov bohato pestrej životnej palety od Davových počiatkov vo Virgínii až po vrcholy velkapely obraňujúcej Zem pred útokmi ufónov :) . Po ako tak profesionálnejšom rozbehu v Screame a troch rokoch v pomaly sa rozkladajúcej Nirváne prežil zlomovú životnú tragédiu tápaním a hľadaním, až nanovo ožil do rozkvetu skvostného rozsahu žánrovej tvorivosti, akú neočakával možno ani on sám. V jeho autorskom životopise sa nám dáva poznávať priamo z dlane, a čriepky svojho života nám ponúka z jeho nadupanej životnej cesty ako na dlani pekne z blízka. Storyteller bude pre každého zasvätenca zjazdom, ktorý má potenciál baviť svojich čitateľov svižným čítaním vyčarujúcim na tvárach častý úsmev, aby rozbehnuté tempo spomalili melancholickejšie pasáže dotýkajúce sa našich vnútorných krehkostí, a následne sa svižne opäť namotali a chytali šprintujúceho kolotoča zážitkov hodných frontmana veľkej rockovej kapely. Dave nám ukazuje čo dokázal a svojim životom stále živo prezentuje. Všetko sa dá v živote zniesť lepšie so životnými ingredienciami nadhľadu, srandy a vďačnosti. Životný príbeh Dava Grohla môže byť aj príbehom o ľudskom šťastí... A byť šťastný potom možno znamená byť „len“ dobrým človekom, čo viac menej zvládame sem-tam všetci ... ... A čuduj sa svete, v knihe príde aj na Slovensko! Hoci nie v úplne očarujúcej situácii ani osobe, ale predsa. Kde a ako, sa dozviete aj keď dokopy len v dvoch vetách - v pôvodnom anglickom vydaní, alebo už aj v slovenskom preklade. (čítané v novembri 2021 v anglickej verzii)... celý text
Bližšie k sebe
2021,
Ján Markoš
Na štýle písania Jána Markoša zaujme rozsah zrozumiteľnosti premietnutej do formulácií, ktoré prejasňujú - vyjasňujú a istou úvahovou meditáciou priamo počas čítania motivujú premýšľať o nastolených témach v ich vzájomných vzťahoch a prepojeniach. Nosnou témou knihy Bližšie k sebe je plynulé až meditatívne skúmanie povahy a konfrontácii príbehov vedeckej exaktnosti a (jej zásahov do) príbehov ľudského vnútra. Medzi materiálnymi a duchovnými potrebami a hodnotami človeka, reflektujúc cenu, ktorú platíme komfortu digitalizácie v technickom matrixe na úkor scitlivovania sa v živom svete prírody a umenia. Popri tomto dušu hľadiacom rozmere, táto knižná meditácia o živote človeka 21.storočia, na rozhraní sveta diktátu exaktnosti a ľudského rozmeru vnímania a absorbovania „všedných“ maličkostí uchopiteľných dušou - obsahuje originálnu a praktickú realizáciu výzvy filozofa Williama Jamesa, ktorý jednu z hlavných úloh filozofie vnímal v neustálom aktualizovaní starších spôsobov myslenia novými pojmami. Len premýšľavý, citlivý a rozhľadený autor dokáže nanovo preformulovať najznámejšie myšlienky takých postáv dejín filozofie akými boli René Descartes či Goerge Berkeley. V našom slovenskom prostredí niečo nevídané a súčasne radosti hodné. Ján Markoš nám takto ukazuje a potvrdzuje, že premýšľanie a s ním bytostne prepojené prehodnocovanie našich konceptov a myšlienkových schém je stále živé a otvorené ceste skutočného vzdelávania, ktoré je tak naozaj celoživotné. Ako často si uvedomujeme a precitáme zvláštnosťou vlastnej existencie? Ako často v nás toto uvedomenie ´prebleskuje´? Ako často precitáme úvahami, prečo existujeme práve my? Ako je existencia vôbec možná? Prečo existujem práve ja, a nie niekto iný? Pravé takto a pravé teraz, v tejto forme, osobe, konštelácii špecifických vlastností a povahy, v tejto krajine, v tomto jazyku, v týchto zvyklostiach, v tejto kultúre - konkrétnych dobových hodnôt? Ako je vôbec možný zrak? Ako je vôbec možné vnímanie fotónov a odrazov lomu svetla, ktorým sa nám sprostredkováva samotné videnie? Svet farieb, odtieňov, svetla a tmy. Každý z nás je cez vlastné živé telo vstupnou bránou dočasného výletu na tejto planéte, ktorý si uvedomujeme a poznáme pod jazykovým pomenovaním Život. Ako sú však možné zmysly? Ako je vôbec možný okrem zraku, aj sluch, hmat, čuch, ako je vôbec možné samotné myslenie? Na základe čoho vzniká myšlienka, ako pôsobí na tkanivá rečového centra v mozgu, ktoré nám ju dokáže vyfiltrovať v slovách? Kto je vlastne človek? A načo nám je Život, práve v takejto ľudskej forme? V akom vzťahu - akej blízkosti existujeme k sebe samým, k blízkym a ostatným (ne/známym) ľuďom a bytostiam? A prečo by malo byť pestovanie blízkosti k sebe a k ostatným ľuďom vôbec potrebné? Čo nadobudávame touto našou starosťou o seba a ostatných? Čím nás napĺňa uvedomovanie si našej pozemskej konečnosti, a o čo nás obohacuje pestovanie hodnôt vyplývajúcich z tohto uvedomovania? Načo sme vlastne „vybavení“ tak ako sme? Čo máme dosahovať, kam máme spieť? Čo nás robí šťastnými? A aký typ naplnenia je skutočným šťastím? Ak Vás v bežnej každodennosti občas napadnú tieto otázky, čítaním knihy Bližšie k sebe si pohladíte myseľ aj dušu. Spoločnosť fungujúca technickými parametrami a príbehom exaktnosti nám prezentuje hodnotný život vymaňujúci sa zo všednosti, prekonávaním všedne šedých dní a vecí. Na ich prekonávanie potrebujeme byť úspešní a majetní. No kniha Bližšie k sebe nám ponúka rozmer, témy a priestor na zamyslenie, premýšľanie a porovnávanie príbehov exaktnosti a ľudskosti, ktorá nie je merateľná vzorcami ani číslami. V „obyčajnej“ ľudskosti práve všednosť a jej prijatie v „tichom, sústredenom pozorovaní môže byť kľúčom“ k hlbšiemu, hĺbavejšiemu a autentickejšiemu pobudnutiu na tejto planéte, (v tejto špecifickej jazykovej životnej ľudskej forme), ktoré sa tak stáva posvätnejšie. Príroda a umenie nás oživujú a dostávajú bližšie k sebe. K sebe samým, a tým aj k druhým ľuďom a bytostiam. Sebapoznávanie, nám otvára „vnútro“ aj druhého človeka. To podstatné vnútorné bohatstvo má už každý z nás priamo v sebe. Čo ak je ním samotná, tak „obyčajne všedná“ schopnosť pozorovať a vnímať zázračnosť prírody a bytia so zatajeným dychom? Čo ak ním je skutočne len to („bežné/všedné“) zdravie a čisté zmysly schopné sa ponárať a absorbovať skvosty prírody a umenia v (kráľovstve požehnane priezračnej) prítomnosti? Ruku na srdce, kde sa cítime lepšie? V kanceláriách, či v školách za počítačmi, vo výrobných halách za pásmi, alebo v tichu lesa, prípadne v záhrade pri opekačke s priateľmi? Výstižne to vystihol profesor Emil Višňovský názvom jeho zbierky esejí z roku 2010 - „Človek by mal žiť v záhrade“. Ako a ku komu sa máme teda vlastne približovať? Je tajomná posvätnosť existencie niekde ukrytá za bežnou realitou? Alebo sa nachádza priamo v epicentre tej najbežnejšej všednosti? Čakajúc otvorená napospas každému ľudskému otvoreniu sa voči svetu - v prítomnosti - prostredníctvom úprimnej citlivosti? Oživovaním a pestovaním citlivosti k sebe - podnecovaním našich duší prírodou a umením - by sa nám tak malo dariť scitlivovať aj voči ostatným bytostiam, čím môžeme uzdravovať naše medziľudské vzťahy. Ak chceme dať v dnešnom svete šancu spolupráci a tvorivosti, ide o smerovanie nevyhnutné nie len pre našu spoločnosť, ale ľudstvo ako také. Autentickým vzťahom k sebe obohacujeme, prehlbujeme a oslavujeme existenčnými hodnotami naše konečné životy, ktoré sa tak ľahšie môžu otvárať blízkosti a citlivosti, teda skutočným hodnotám, ktoré sú pre živý život vodou a svetlom medziľudských vzťahov.... celý text
