Empusion přehled

31.12.2024

Tokarczuk píše knihy, pri ktorých mi zastanú hodinky a čas a vlastne aj svet naokolo. Ponorím sa jej slov bez jasného cieľa. Rýchle čítanie sa mení na pomalé a ospalé. Neviem prečo som na túto knihu dostala chuť neskoro na sklonku dňa, a keďže som si knihu otvorila večer a pomaly nad ňou driemala, jednotlivé časti som vnímala inak, pomaly. V pohode som ju v polke odstavca odložila zase na pár dní a neskôr sa k nej vrátila. Čítala som ju doslova týždne... a akoby v polosne som objavovala dávny neznámy svet, ktorý sa cestovateľovi (čitateľovi) postupne vynára z hmly. Na začiatku neviete nič. Len postupne si dotvárate obraz miesta, kam sa hlavná postava študenta Miecyzslava vydáva na liečenie tuberkulózy (Sokołowsko/Görbersdorf). Spôsob zoznámenia sa s miestom, jedlom a ostatnými pacientmi je pomerne podrobný a opisný. Svojim spôsobom by mohol byť aj zavádzajúci (keby som vedela, čo viem teraz, po dočítaní). Na liečení sa ľudia zvyčajne stretávajú pri rôznych príležitostiach; pri jedle, liečebných prechádzkach, na vyšetreniach a podobne.
V tomto konkrétnom penzióne stretávame skupinku filozofujúcich pánov pri zvláštnom (mierne halucinogénnom) drinku, kde hovoria viac či menej zanietene o spoločnosti, ženách (viac mizogýnsky ako obdivne), o náboženstve, vede a kultúre, o národnostiach a vlastne o všetkom a ničom. Len nie o tajomných úmrtiach mladíkov, ktoré sa v pravidelnom období v tejto oblasti opakujú. Áno, všetci sú na mieste, kde sa so smrťou ráta, ale tak nejako dúfajú vo vyliečenie. Keď zomrie zomierajúci, môže to byť vôbec vražda, či skôr obeta? Pozorujeme ich v štylizovanom postoji, pretože takto presne chcú pôsobiť navonok, pozorujeme ich, aj keď sa opustia v súkromí a stratia glanc a zábrany, ostane len strach, smútok, túžba či hanba. Pozorujeme aj pozorovateľa. Jeho snahu zapadnúť a zároveň spôsob, akým sa neustále odlišuje.
A áno, okrem nás, aj pozorovateľa niekto pozoruje. Jeho inakosť je záhadou až do posledných chvíľ. Toto bola kniha, kde neodporúčam nakúkať na koniec, lebo vám unikne zmysel.
Empúzy (modlivky, žaby, ženy-čarodejnice) dokážu meniť podobu, byť príťažlivo krásne, zároveň aj odpudivé a dravé, ale nakoľko je táto entita prítomná v liečebnom horskom prostredí, autorka nás necháva postupne pátrať v náznakoch.
Za mňa kniha stojí za prečítanie, ale treba sa na ňu naladiť.

29.12.2024

Za mě zatím nejslabší kniha paní Tokarczuk, přitom vykreslení dobové atmosféry, zajímavá fakta, vnitřní dialogy. Znovu Tokarczuk nabízí množství rajcovních informací a myšlenek, jen je to jakoby psané horkou jehlou. Vlastně mi kniha přišla nedotažená, nedokázala jsem se do příběhu dostatečně ponořit, nedostal se mi pod kůži, jak se to stalo s Knihami Jakubovými.