Curzio Malaparte - Státní převraty - Jak se dělají a jak se jim zabraňuje

recenze

Státní převraty - Jak se dělají a jak se jim zabraňuje je analytický súbor esejí - aspoň ja som mal z nich taký pocit - ktoré zachytávajú rôzne pokusy o štátne prevraty, revolúcie a protagonistov, ktorí v nich zohrali dôležité úlohy.
Kniha zachytáva niekoľko vydarených a nevydarených pokusov, ktoré medzi sebou porovnáva a nachádza korelácie medzi tým čo zafungovalo a čo zlyhalo pri pokuse prevziať moc nad konkrétnym štátom. Viem si predstaviť, že text svojho času mohol pôsobiť ako manuál. Kniha vyšla v roku 1931, takže dnes - v digitálnej dobe - by sa už tento návod, len sťažka dal aplikovať, ale myslím si, že niečo by sa čiastočne dalo použiť. Asi.

Prvá kapitola opisuje známu, vydarenú, októbrovú revolúciu, ktorá sa odohrala v Rusku v roku 1917. Je skôr známe, že hlavným organizátorom tohto prevratu bol slávny revolucionár Vladimir Iľjič Lenin. Čo však je už menej známe je fakt, že technickú stránku revolúcie zabezpečil Lev Trockij, s ktorým Lenin v mnohých smeroch nesúhlasil. Leninova predstava revolúcie mala skôr abstraktný nádych zidealizovanej-zromantizovanej predstavy Karla Marxa. Teda, že všetci proletári-robotníci sa spoja a spolu bez nejakého konkrétneho reálneho plánu zvrhnú buržou. Trockij bol zásadne proti tomuto modelu. Podľa neho bolo neefektívne aby sa pokúsili o prevrat s masou neodborných ľudí, ktorých nedokáže ovládať, nedokáže s nimi efektívne komunikovať a tým pádom sú ľahkým terčom vojenského alebo policajného zásahu. Trockij vychádzal z Bonaparteho. Jeho metóda bola čisto technická. Cieľom je získať moc nad infraštruktúrou a komunikáciou, nie vytvoriť bezbrehý chaos. Využil na to malé ozbrojené skupiny, ktoré boli účelovo vytrénované. Jedna skupina mala obsadiť poštu, ďaľšia železnice, fabriky, komunikačné zariadenia, elektrárne, a tým získať moc nad chodom krajiny. Týmto spôsobom dokázali sťažiť aj koordináciu zo strany vedenia krajiny. Hoci sa tento technicky brilantný plán - z menej obeťami v deň revolúcie ešte pred občianskou vojnou - sa Leninovi nepozdával, nakoniec mala táto stratégia úspech.

Autor mal to šťastie, že niekoľko rokov po revolúcií sám navštívil Rusko (Sovietsky zväz) a informácie, ktoré v knihe opísal mal bezprostredne z prvej ruky od ľudí, ktorí boli priamo v kontakte s Trockim. Ďalej autor opisuje porevolučnú situáciu kedy po smrti Lenina nastal mocenský boj medzi zanietenými komunistami Trockim a Stalinom. Keďže Stalin nabral na popularite a postupne sa snažil Trockého vyšachovať z mocenskej hry, Trockij sa pokúsil opäť o podobný prevrat ako v roku 1917, no tentoraz proti Stalinovi. Stalin jeho kroky však predvídal a pokus očakával, takže sa naňho patrične pripravil. Podľa predošlej stratégie rozmiestnil vlastné ozbrojené jednotky na citlivé miesta v infraštruktúre, ktoré nakoniec Trockého jednotky odrazili.

Medzi nepodarené prevraty - ktorých bolo v Európe v 20 tych rokoch 20 storočia prekvapivo viac, než som tušil - zaradil Malaparte Poľský príbeh odkladanej revolúcie Pilsudského, ktorému sa síce akoby zázrakom podarilo odraziť Boľševickú armádu avšak nenabral toľko odvahy aby započal štátny prevrat. Z nepodarených prevratov ma najviac zaujala situácia v Nemecku v roku 1920. Známy ako Kappov puč. Išlo o šialenú situáciu kedy sa proti vláde postavili vysoký armádny predstavitelia, ktorí sa rozhodli, že pomocou svojej armády a dobrovoľníkov prevezmú vládu nad Nemeckom a vytvoria tak diktatúru. Vláda na čele s ríšskym kancelárom Gustavom Bauerom pochopila, že proti ozbrojenej armáde toho veľa nezmôžu a tak sa rozhodla, že prostredníctvom odborov (syndikátov) vyvolajú generálny štrajk. Po vyhlásení štrajku sa stiahli do ústrania a vládnutie prenechali Kappovi. Uchýlili sa do Drážďan. Kapp tým pádom získal vedenie krajiny bez boja avšak samotný generálny štrajk natoľko ochromil chod krajiny, že Kapp zo svojimi ľuďmi nedokázal rozbehnúť ekonomiku, štrajk pokračoval a Nemecko zostalo paralyzované. Posledným klincom do rakvy niekoľkodenného vládnutia bol zúfalý pokus násilím prinútiť odbory aby opäť spustili výrobu. Po neúspechu nezostávalo Kappovi nič iné iba odstúpiť. Bauer sa aj z vládou opäť vrátili. Nebol to síce úplný happyend, keďže jeho príchodom sa situácia nevrátila do starých koľají avšak svoj cieľ - zabrániť vojenskej diktatúre - splnil.

Veľmi zaujímavá časť je aj kapitola, ktorá opisuje vzostup Mussoliniho v Taliansku. Keďže Malaparte bol aktívnym členom fašistického hnutia (neskôr vystupoval proti nemu), vzostup - respektíve prevrat - opisuje z vlastných empirických skúseností. Dokonca ho opisuje prostredníctvom jednej udalosti, ktorá sa udiala tesne pred prevratom. Anglický spisovateľ Israel Zangwill bol na návšteve v Taliansku, keď ho na vlakovej stanici zastavili takzvané čierne košele (militantní stúpenci Mussoliniho) ktorým sa odmietal preukázať. Odmietal to z toho dôvodu, že nešlo o legitímnu bezpečnostnú zložku krajiny, iba o mladíkov v rovnošatách, a podľa neho na to nemali právo. Fašisti ho preto zatkli. Keďže ani jeden z milície nerozumel po anglicky, Malaparte tu zohral úlohu tlmočníka. Hoci rozhorčený Zangwill nespolupracoval, Malaparte ho dostal na slobodu. Po tomto incidente ďalej viedli rozhovor, v ktorom Zangwill skepticky hodnotil blížiaci sa prevrat. Mal pocit, že ide skôr o komédiu než vážnu situáciu. Malaparte sa s ním preto dohodol, že sa ho pokúsi presvedčiť o opaku, ukáže mu niekoľko miest v meste, a opíše mu dôvody prečo je aktuálna situácia vážnejšia ako sa mu na prvý pohľad môže zdať. Zangwilla nakoniec presvedčil. Najviac ma zaujal moment kedy Malaparte jednému denníku účelovo nadiktoval dezinformáciu v prospech Mussoliniho a Zangwill z tohto kroku zostal zaskočený.. Asi si vtedy uvedomil, že 20 storočie prinieslo politiku bez akýkoľvek pravidiel a zásad.

Záverečná časť bola venovaná Adolfovi Hitlerovi a jeho nepodarenému puču z roku 1923. Malaparte tu bol na Hitlera až extrémne kritický. V žiadnom prípade neobhajujem Hitlera, no oproti ostatným kapitolám to bolo skutočne ostré - až na úrovni urážania jeho osoby. Podľa neho bol Hitler zženštilá zbabelá a nepodarená paródia na Mussoliniho v meštiackej (Rakúskej) verzii. Táto kniha vyšla v roku 1931 takže nezachytáva ďalej vzostup národného socializmu k moci.

Státní převraty - Jak se dělají a jak se jim zabraňuje je netradičná forma výpovede jedného divokého a nestabilného obdobia Európy. U mňa napríklad odbúrala naivnejšiu predstavu toho, že politika dodržiava aspoň aké-také pravidlá. Dokonca aj pri nelegitímnych formách získavania moci. A tí politici, ktorí počítajú s nejakými zásadami na to môžu katastrofálne doplatiť. Ak sa nemýlim táto kniha u nás vyšla iba raz v roku 1933 a antikvariáty ho občas ponúkajú za premrštenú cenu - videl som aj 80 eur.

Kniha „Státní převraty, jak se dělají a jak se jim zabraňuje“ je z faktografického hlediska zajímavým svědectvím a netradičním pohledem na určující události dějin Evropy minulého a předminulého století. Autor poukazuje na důležito... více

Komentáře (0)