Vpád maďarských boľševikov na územie Slovenska v roku 1919

recenze

Počas jednej z mojich literárnych návštev histórie som náhodou natrafil na túto vzácnu knihu, ktorá zachytáva búrlivé a turbulentné obdobie našej (Slovenskej) minulosti. Ako koniec prvej svetovej vojny, rokovanie v rámci Versaillskej zmluvy a rozpad Rakúsko-Uhorska (ešte pred Trianonskou zmluvou), kedy Maďarsko prišlo o významnú časť svojho územia. Na jednom takomto stratenom území sa postupne začal formovať úplne nový štát: Československo. Táto kniha - teda zborník textov, článkov a analýz - zaznamenáva obdobie v ktorom ublížené Maďarsko nielenže nebolo schopné vyrovnať sa so stratou územia (bohužiaľ s týmto sentimentom sa stretávam dodnes. Mnohí ľudia - aj na Slovensku - ktorí sa identifikujú ako členovia maďarskej komunity alebo ako občania, sa s tým nedokážu vyrovnať) a tak - a teraz to bude trochu zjednodušené - sa radšej spojili s komunistami, respektíve dovolili aby boľševici prevzali v štáte moc na čele s Bélom Kunom, a rozhodli sa dobyť naspäť stratené územia, s väčším dôrazom na územie Slovenska - keďže na Rumunskom fronte dostali exemplárny výprask.

Išlo o nerovný súboj medzi lepšie ozbrojenou maďarskou armádou, ktorá sa na útok pripravovala, a slovenskými a českými vojakmi - ktorí po prvý krát hájili záujmi spoločného štátu-, legionármi a dobrovoľníkmi, s ktorých si mnohí neužili mier po prvej svetovej vojne (podstatná časť z nich sa nestihla ukázať ani len doma, a už museli ísť plniť nové príkazy, bez poriadneho oddychu, výzbroje, zásob a streliva). Tí boli dokonca ešte k tomu riedko roztrúsení po ešte nie úplne jasnej vytýčenej južnej hranici, na ktorú útočila maďarská armáda. Tento krvavý konflikt mal niekoľko rozmerov, ktoré by bolo dobré si popísať.

Ešte predtým, než sa pustím do opisu by som chcem upozorniť, že v rámci historického kontextu treba brať na zreteľ to, že územie Slovenska bolo za prvé: pod vplyvom systematickej maďarizácie a za druhé: na významnej časti Slovenska samotné maďarské obyvateľstvo už dlhodobo žilo. Takže nie je prekvapením, že nemalá časť maďarsky hovoriaceho obyvateľstva sympatizovalo s Maďarskom a obnovením starých hraníc. Spoločenský diskurz tejto témy stále prežíva na južnom Slovensku, aj keď v rámci verejného dialógu neviem o nikom, kto by sa priznal - tým nechcem povedať, že ide o tému iba krčmového charakteru. Preto nie je prekvapením ani to, že pred vypuknutím vojny opustilo svoju prácu 30 000 zamestnancov železníc. Nielen, že prestali vykonávať svoju prácu - čím v podsate ochromili železničnú dopravu - ale odcudzili palivo, vagóny a dokonca aj niektoré lokomotívy.

Útok na slovenské územie by sa dal rozdeliť na tri časti - možno operácie? (vojenská terminológia ide mimo mňa). Išlo o územia západnej, strednej a východnej časti Slovenska. Západná ofenzíva maďarských boľševikov mala za úlohu obsadiť Bratislavu. Nič prekvapivé. Dobytím Nových Zámkov by sa otvorila cesta do Bratislavy. Dobytím takto významného mesta by malo pre rodiacu sa krajinu fatálne - nielen demotivujúce - dôsledky. A vyzeralo to tak, že dobytie Bratislavy by svojho času nebol až taký veľký problém. V knihe je zaznamenaný rozhovor o opatreniach Bratislavy, v ktorom vedúci vtedajšej polície vyjadril svoje znepokojenie nad otázkou, či môže dôverovať svojej hŕstke podriadených policajtov maďarskej národnosti. Odpovedal, že, “ poslúchajú kým mám revolver v ruke. Situácia sa pre nás vyvíjala nepriaznivo. Maďarská armáda napredovala, naši frustrovaní vojaci ustupovali. Tvrdé boje sa odohrávali takmer pozdĺž celej - svojho času ešte nie detailne určenej - južnej hranice.

Na moje prekvapenie - ktoré by ma ináč nemalo prekvapovať - je tu spomenutých mnoho miest a obcí, ktoré poznám, keďže z južného okolia sám pochádzam. Zlomové body ako dobytie Nových Zámkov, krvavý boj pri rieke Nitra, ostreľovanie Bajču z majeru Aňala, sú pre mňa nové skutočnosti, ktoré by som mal poznať. A nepoznal som.

Maďari vyvinuli obrovské úsilie, ktorým prevyšovali našu armádu počtom vojakov aj počtom techniky, niekde až niekoľkonásobne. Takmer tragickú situáciu otočil až príchod francúzskych generálov a veterána Cudzineckej légie: ktorým bol Josef Šnejdárek. Ich velenie a stratégia obrátila situáciu v náš prospech tak ostro a nečakane - hoci bol napríklad Zvolen dobytý späť až na tretíkrát - že, čoskoro na to brali maďarský boľševici nohy na plecia. Šnejdárek - už na Maďarskej strane kam vytlačil maďarskú armádu - chcel zaútočiť na Budapešť spolu z Rumunskou armádou (ktorá to aj urobila). Zastavil ho až, svojho času, minister zahraničných vecí Edvard Beneš, ktorý mu to nedovolil.

Hoci bol Josef Šnejdárek českým občanom, pri čítaní som pociťoval takú tú skutočnú vlasteneckú hrdosť. Nie ten prázdny, abstraktný, význam míňajúci sa bunker pre populistov. Ale skutočný neformálne väzby tvoriaci pocit potrebnosti a prijatosti. Pre tie dnešné vlastenecké atrapy, ktoré pozitívne prijímajú dnešný Orbánov režim, by Šnejdárek s najväčšou pravdepodobnosťou považoval za zbabelcov-vlastizradcov.

V tejto knihe sa nachádza mnoho konkrétnych situácií, ktoré by sa dali opísať ako hrdinské. Jedným z nich je napríklad dobytie Lučenca. Istej rote zakázali vykonať nebezpečný útok na Lučenec. So svojim plánom si boli taký istý, že sa rozhodli, že ho vykonajú aj s vedomím, že za neoposlúchnutie rozkazu budú môcť byť sankcionovaný. Nazbierali dobrovoľníkov, urobili všetky opatrenia aby si to príslušné vedenie nevšimlo a vlakom sa presunuli pred Lučenec. Podstata útoku a obsadenia sa ukrývala v prekvapení. Teda, že systematicky prepadali nepripravených maďarov, ktorí síce boli v obrovskej presile ale neočakávali to. Postupne bez väčších komplikácií obsadili úplne všetky strategicky dôležité uzly mesta.

Východný front: V Košiciach tesne po vzniku Československa, dostala Košická župa jeden bizarný nápad. Rozhodla sa, že založí nový štát. Tento pseudo štát sa mal volať Východoslovenská republika. Ich armáda mala asi 100 vojakov bývalej Rakúsko Uhorskej armády. Po dezinformačnej kampani presvedčili verejnosť, že Československá armáda, ktorá zaisťovala hranice je iba zgerba a dokážu ju poraziť. Na prekvapenie ju neporazili. 100 členná skupina odvážlivcov obsadila koľaje pri Margecanoch, no onedlho na to sa vzdala bez boja prichádzajúcej Československej armáde. Východný front bol nebezpečnejší a riskantný preto lebo sa maďari snažili eliminovať komunikáciu medzi armádami a chceli východ úplne odstrihnúť od ostatných. Našich tlačili k poľským hraniciam, kde už čakali poliaci. Tí - ako z histórie poznáme - mali tiež zálusk na isté slovenské územia. V podstate čakali na príležitosť. K nej našťastie nedošlo.

Bizarnejšia situácia ako tá, ktorá sa odohrávala v Košiciach je už iba istá dezinformačná kampaň, ktorá mala za cieľ vystrašiť maďarskú armádu. Počas bojov proti maďarskej presile Šnejdárek vymyslel a vypustil do éteru správu, že sa k Československej armáde pridali krvilační Senegalčania. Niektorí vojaci sa účelovo zašpinili (možno popolom) a priviazali si na hlavy šatky, ktoré vzdialene pripomínali turban. Aby nielen pripomínali ľudí s čiernou pleťou ale aby tak aj pôsobili, boli požiadaní aby rozprávali nezrozumiteľne okrem slova Senegal. Na úplné prekvapenie táto kampaň zafungovala, a za 48 hodín sa už dostala prehnaná, nafúknutá, správa o senegalských vojakoch až do Budapešti.

Autori textov tohto konfliktu miestami celkom drsne hláškujú. Tak napríklad na jednom mieste sa píše: “maďarské obyvateľstvo do boľševického vpádu stále čakalo svojich spoza Ipľa. To obyvateľstvo zasielalo nám anonymné listy, ako nás budú vešať až prídu Maďari s Pešti. Tí Maďari skutočne prišli, ale bola to obyčajná vyhladovaná lúza z tovární, ktorá kradla, zbíjala, a odvádzala celé stáda dobytka. Alebo: “Bývalí poddôstojník Lakos, náčelník lakosbandy: bola to zberba oslobodených trestancov zločincov a vrahov všetkých plemien a národov. Nechýbal im číňan ani néger.

Mimo iného je dôležité spomenúť, že v rámci konfliktu bolo veľkou oporou aj slovenské civilné obyvateľstvo. Počas bojov pri Rimavskej Sobote pomáhal miestny poľovník, ktorý poznal miestny terén. Hoci išlo o veľké riziko, keďže za prvé maďari mali zoznamy miestnych významných Slovákov - učitelia, faráry, inteligencia - ktorých chceli v rámci intervencie zlikvidovať alebo oslabiť ich vplyv, a za druhé, ak zistili, že sa čs vojsku pomáhalo, tak s nimi nemali zľutovanie. Jednou z techník, ktoré využívali bolo rozpáranie brucha do ktorého napchali slamu a obuv obete. V knihe sú detailne popísané aj nešťastia mimo bojov. Napríklad ako dve deti neďaleko obce Leléd našli nevybuchnutý granát, ktorý ich zabil.

Kniha končí textom významnej osobnosti Podkarpatskej Rusi: Augustínom Vološinom, ktorý však nebol preložený do slovenčiny.

Tento zborník je významnou časovou kapsulou minulosti našej krajiny. Jej formovanie a uhradená cena za to, že dnes môžeme žiť slobodne, autonómné a sami sa rozhodovať akým smerom našu krajinu povedieme. A ako bonus odpovedá na otázku, prečo máme tak málo mostov prepojených s našimi južnými susedmi. Tak pre toto!
Tento text by som ukončil posledným krátkym citátom z knihy:
“Tak ajhľa, našu krvou ťažko vydobytú drahú slobodu zničiť a pochovať nemohol ani divoký ľudstvu škodlivý a otravný boľševizmus.
Škoda, že tento antitotalitárny optimizmus nedokázal pretrvať.

2. dopln. a oprav. vyd. více

Komentáře (0)