Slavoj Žižek - Násilí

recenze

Násilí (2013) / JohnMiller

Slavoj Žižek je kontroverzný slovinský autor, filozof a profesor - hoci sa tak nerád oslovuje - ktorého som si obľúbil vďaka jeho neurotickému prejavu počas prednášok a živých vystúpení - v rámci YouTube. Dostal sa dokonca na zoznam zakázanej literatúry, ktorého tvorcom je ministerstvo kultúry Slovenskej republiky pod vedením “fräulein aus kittsee.

Žižek je zaujímavá postava dnešnej filozofie, ktorého prezývajú aj “Najnebezpečnejší filozof Západu. Sám sa identifikuje ako marxista, umiernený komunista, ktorý však samoúčelne nespomína na “staré zlaté časy v dvadsiatom storočí - ako to robia dnes populisti, ktorý sa pokúšajú maximálne vyťažiť z posledných zvyškov zaslepenej nostalgie a golden age syndrómu za bývalým režimom - a nemá problém pomenovať tragédie a zlyhania, ktorých počas socializmu nebolo málo. Je to jeden z dvoch otvorených marxistov (ten druhý je Janis Varufakis), s ktorým dokážem súhlasiť v mnohých, mnohokrát takmer vo všetkých, interpretáciách a pohľadoch na veľké a malé otázky súčasnej geopolitiky, filozofie, kultúry, psychológie, a najmä spoločnosti všeobecne.

A teraz niečo k obsahu knihy. Termín násilie vníma Žižek s viacerých rozmerov. Ten prvý, najesenciálnejší, je otvorené subjektívne násilie v ktorom násilník nejakým spôsobom obmedzuje obeť. Pri takto explicitnom prejave je jasné čo to, to násilie je a predstavuje nám iné náročnejšie identifikovateľné formy. To sú objektívne a symbolické násilie - teda systémového charakteru, ktoré je viditeľné menej a často môže vyústiť k subjektívnemu. Preto sa v tomto diele sa autor zaoberá skôr tým, prečo vzniká násilie a čo za tým subjektívnym môže byť, keďže spôsobov ako vytvárať násilie je viac ako len priamym fyzickým pričinením - napríklad slovami aj pravidlami - čo môže vyústiť k subjektívnemu, no väčšinou sa rieši samotný akt a dôsledky nie súborom toho, čo mu predchádzalo.

Celá - ináč krátka - kniha je vystavená z príkladov z praxe, ktoré autor využíva ako psychoanalytické argumenty. Jeden z tých silnejších momentov bola definícia klamania pod zástierkou pravdy (s ktorou sa stretávam veľmi často) ako príklad uviedol nešťastne odkomunikovanú situáciu okolo hurikánu Katrina z roku 2005 kedy sa tvrdilo - negatívny diskurz podporil dokonca polícia s ich vymysleným oficiálnym stanoviskom - že černošská populácia je násilná, pretože počas hurikánu, aj po ňom, rabovali. Teda, že černosi sú barbari. Hoci je to fakticky správne (skutočne rabovali) motívy, ktoré ma to nútia hovoriť (lebo sú barbari) sú falošné. Takýchto príkladov aj na naše pomery - nech nemusíme cestovať ďaleko do zahraničia - by som vedel zozbierať viac než dosť. Stačí použiť klasický stereotyp: Róm kradol, a preto sú všetci rómovia rovnakí, zlí, neprispôsobiví - pravda ma vedie k potvrdzovaniu falošnej domnienky.

Žižek sa ohradzuje aj voči fundamentálnym veriacim a Freudovsky prevracia ich nepriateľský vzťah voči tým ľuďom, ktorí nezdieľajú ich ideológiu a hodnoty. Hoci silne veriaci by mali ignorovať takých ľudí, ktorí neveria - na čo by sa dalo nájsť viacej dôvodov ale jedným s tých silnejších argumentov je ten, že tým, že tí čo neveria ani nemajú záujem dostať sa do neba (alebo inej formy vykúpenia), by mal byť jasným signálom, že ich skôr treba ignorovať ako udržiavať s nimi kontakt. Ako isto tušíme, nedeje sa to tak. Práve naopak, fundamentalisti sa zaujímajú o takých ľudí, také skupiny alebo komunity, ktoré s nimi nezdieľajú rovnaké hodnoty. Žižek argumentuje tým, že je to preto, lebo neveriaci žijú viac bez zákazov, teda menej asketicky a neodopierajú si slasť ako fundamentalisti. Hriešny život v hedonisme dráždi fundamentalistov paradoxne preto, lebo ich pokúša táto slasť, podvedome závidia tým, ktorí môžu svoje slasti, respektíve potreby uspokojovať bez ideologických výčitiek svedomia a sociálnej kontroly. Ako príklady ponúka teroristické útoky, ktoré majú za cieľ ublížiť alebo uškodiť ľuďom mimo ich ideologických bublín. Všetky tieto ukazovatele majú negatívnu konotáciu. Na odľahčenie situácie - ktorá paradoxne priťaží v tejto téme - nám autor predkladá vtip, ktorý nesmierne sedí na aktuálnu (ale ani v minulosti by sa nestratila) situáciu slovenského cynického individualistického občana.

Roľník dostane príležitosť vybrať si medzi dvoma zázračnými možnosťami. Môže získať dve kravy a jeho sused jednu, alebo naopak, jemu zahynie jedna krava ale susedovi dve. Ktorú z možností si roľník vyberal asi nemusím prezrádzať.

Žižek nekritizuje iba totalitárne, fundamentalistické a konzervatívne verzie násilia ale aj naopak. A to príliš veľa prehnaného liberálneho vnímania toho druhého. To znamená, že ak sa až priveľmi budeme zaujímať o cudzinca alebo iné cudzie skupiny ľudí, ktoré sa cítia ohrozene a sústredíme sa hlavne na to, aby sme sa nedotkli ich citov alebo ich vlastnej verzii toho čo si predstavujú pod pojmami spravodlivosť, distribúcia moci, priestor pre vlastnú realizáciu, môžeme skončiť napríklad v divokom pakte náboženských fundamentalistov a politicky korektných autorít tolerancie a rešpektu, ktorých hlavnou náplňou by mohli byť obavy či sa tí druhí necítia dotknuto bez ohľadu na to, aký sú tí druhí krutý.

Poslednú tému, ktorú by som vyzdvihol - a s ktorou som sa stretol už viackrát - je tá, že prostredníctvom náboženstva sa dajú vykonávať zločiny, teda aj násilie, ľahšie preto, že náboženstvo dokáže inštrumentalizovať obeť. Pri mučení funguje viera ako anestéza. Narozdiel od ateistu, ktorý sa nevie odosobniť, nevie konať niečo, čo ho presahuje, viera supluje presah samého seba - viem, že na toto by veriaci dokázali nájsť aj tucet argumentov, prečo to tak nie je, avšak ako komunisti tak aj nacisti snívali o lepšom hoci nie časovo ohraničenom svete, ktorý ich čaká po tom ako spravia zlé “bohužiaľ z ich perspektívynevyhnutné veci, ďalej by mohli veriaci využiť tromf v podobe Adornovej Dialektiky osvietenstva ale to už idem do monológov, ktoré presahujú moje vedomosti, no platí to, čo už parafrázovalo mnoho odborníkov - dobrý človek vie urobiť hrozné veci pod vplyvom viery, hrozný človek pod vplyvom viery dobré skutky nie. Aby som sa nezamotal tak to ukončím tým, že pre väčšinu ľudí je skôr nepríjemné niekomu ubližovať, preto ideológie nadprirodzeného charakteru, ktoré presahujú jedinca, sú vhodný a presvedčivý nástroj.

Žižek končí túto knihu kontroverzným stanoviskom, ktoré mi však nepríde úplne scestné ale úplne s ním neviem súhlasiť, a to, že niekedy môže násilie vyvolať aj ničnerobenie alebo môže pôsobiť násilne. A odhaduje, že v minulosti - hlavne 20. storočie - nebolo tých násilných momentov toľko a v takej intenzite, že by si z toho civilizácia zobrala nejaké dlhotrvajúce ponaučenie. S tým posledným stanoviskom nesúhlasím a myslím si, že neexistuje taká miera násilia, ktorá by zostala navždy v kolektívnej pamäti. To, koľko násilia bolo na ľuďoch napáchané za posledné storočie, a ako dlho - respektíve krátko - nám to ostalo v pamäti, ma skôr desí. Koľko zla by sa muselo napáchať aby nám to v kolektívnej pamäti vydržalo aspoň niekoľko storočí? Nechcem si to ani predstaviť.

Jedinú vec ktorú by som autorovi mohol vytknúť je flow s ktorou hodnotí negatíva a paradoxy pri ktorých síce vymenuje argumenty A, B aj C, avšak niekedy mi to nestačilo. Boli miesta kde by sa patrilo nazrieť na fenomén zo širšej perspektívy a pomenovať aj D a E - čo by aj tak nemenilo výslednicu daného javu ale bolo by to vyčerpávajúce - keďže verím, že odborník s takým širokým záberom ako je Slavoj Žižek o téme vie určite viac. Dokonca neviem ani ako by som pomenoval to, čo mu vyčítam. Možno drzá samoúčelnosť? Nazvime to kontroverznosť.

V knížce věnované násilí věhlasný slovinský filozof, psychoanalytik a kulturní kritik Slavoj Žižek komplexně promýšlí a analyzuje tento fenomén ve všech jeho viditelných i neviditelných aspektech a především pátrá po jeho příčinác... více

Komentáře (0)