Adigiotto komentáře u knih
Je vôbec možné, že tento majstrov drobný klenot vyšiel len v jednom jedinom vydaní? Z roku 1958? Vtedy sa náš prezident volal Novotný, americký Eisenhower. Zúrila kubánska revolúcia a začal sa vyrábať samopal vzor 58. A Pelé získal prvý titul majstra sveta.
Oprášiť by sa dielko patrilo.
Pre ľudí je všetko nekonečné, čo je veľmi ďaleko. S určitosťou však vieme povedať, že „nekonečný“ vesmír sa rozpína a má teda hranice – ako balón, ktorý nafukujete. Otvorenou otázkou zostáva jeho koniec. Skolabuje späť do singularity? Bude sa večne rozpínať?
Uvidíme o niekoľko miliárd rokov.
Po úvodnom naladení sa na Rahnerov štýl dlhých súvetí, otvárajúce hneď viacero argumentačných línií, môžete sa ponoriť sa do sveta prvotriednej teológie.
P. S. Nie je žiadna hanba čítať jednu vetu trikrát. Spôsobí vám to trojnásobnú radosť, ak sa vám zrazu otvorí myseľ a vy ju pochopíte.
Kňaz Nouwen premýšľa viac o ľuďoch než o dogme. Preto sa jeho knihy čítajú tak dobre.
Jezuti z kanadsko-slovenského vydavateľstva Dobrá kniha vydali na svoju dobu atraktívnu knihu, ktorá sa pašovala do komunistického Československa. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru a augustínovské vyznanie! Hádam už len to stačilo Karolovi Strmeňovi, aby knižku preložil. Áno, spis dopĺňa pochopenie Mauriacovho vnútorného sveta a pohnútok. Zároveň sa však môžeme všetko podstatné dočítať v jeho románoch. V nich je jeho svetonázor viac než očividný.
Ani na polemickej úrovni neprináša testament starnúceho velikána nič prevratné. Proti sebe stoja na jednej strane Mauriac, Huysmans, Claudel a samozrejme Pascal, a na druhej France, Gide, ale najmä Renan a Strauss. Knižka sa dá vnímať ako zaujímavý príspevok k francúzskej literatúre, ktorá hrdo nosí prívlastok veľká.
Ak o sto rokov bude fungovať pôvodná Databáza kníh (čo si pri krátkej životnosti projektov neviem veľmi predstaviť), odhodlá sa možno niekto naše komentáre čítať: zo zvedavosti, z nostalgie na "staré dobré časy" (rovnako nepredstaviteľné!), z vedecko-literárneho zaujmu. Na pár okamihov sa objavia naše stopy v piesku, aby ich vzápätí opäť zahladil vietor. To je osud malých ľudí: upadajú do večného zabudnutia...
Ödön von Horváth sa v hre Kazimír a Karolína sympaticky zastavil u malých ľudí, ktorí pred sto rokmi strávili deň na púti. Nebol to deň ako každý iný. Niektoré cesty sa spojili, iné rozišli. A predsa sa v živote hlavných protagonistov na konci hry nič radikálne nezmenilo. Zostali malí.
Vďaka von Horváthovi sa však objavili ich stopy v piesku, ba priam odtlačky, ktoré ani čas len tak ľahko nezahladí.
Pri čítaní Bridleovej triezvej knihy máte dojem, že sedí vedľa vás na gauči a pri káve vám pokojným hlasom podáva správu o stave sveta.
Prekvapujúco zrozumiteľné čítanie, ktoré hlbší dojem nezanechalo. Na to bol štýl autora nenápaditý. Pritom úvodné odstavce vyzerali sľubne. Halpern prirovnal Zem k lodi na mori. Prebudíte sa a nevidíte nič okrem vody. Musíte sa zorientovať, pozorovať Mesiac a hviezdy, ostrovy, ktoré objavíte. Postupne začnete tušiť smer, počiatok i koniec. Po tejto analógii kniha upadla do priemeru. Ako prvá orientácia lode menom Zem však kniha dobre poslúži.
Majsterka v priemernej forme. V ľahkom tréningu medzi dvoma špičkovými výkonmi. Zo zabudnutia román zachránilo iba slávne meno.
Pre Briusovov výber poviedok v troch cykloch: "vtedy, dnes a potom" platí, že na minulosť zabudnite, budúcnosťou sa netrápte, jedine prítomnosť má význam a stojí za prečítanie.
Kniha vyšla v krátkom časovom okne 1968-69, kedy sa na trh dostali diela predtým nepredstaviteľné. Už ten názov bol revolučný: biblia a pravda. Neskôr v čase normalizácie to boli publikácie typu "Biblia očami vedy", teda že všetko sú to báchorky.
Kellerova kniha sa číta dobre. Archeológia je dobrodružstvo, ktoré popisuje čitateľsky príťažlivým spôsobom. Problém je samozrejme v tej "pravde", východiskový princíp vhodný skôr pre kresťanský bulvár ako pre serióznu odbornú prácu. Ale Keller si dal námahu niečo "dokázať" a urobil to z jeho pozície celkom dobre. Chcel dokázať, že biblické príbehy nie sú mýty, ale historické udalosti. Či to však niekoho vo viere upevní alebo na vieru obráti, silno pochybujem. Veríme alebo neveríme pre iné veci než odkryté múry Jericha.
Áno, cítil som teplo sardínskeho slnka na koži a chuť slanej morskej vody na perách. Bolo to magické čítanie.
Profesora Künga som videl a počul na prednáške v ramci Katolíckych dní v Nemecku. Boli tam všetky súčasné prúdy katolicizmu, najmä tie liberálne. Na Slovensku dačo neslýchané. Konzervatívne sily tu poznajú jedinú rovnicu. Ak niekto píše zo svojej neortodoxnej pozície, je tendenčný. Ak sa niekto snaží spojiť prúdy, je eklektický a modernistický...
Fundamentalistom je podozrivé všetko, čo sa odkláňa od "pravej viery". Nepripúšťajú iné názory a diskusia je vylúčená. Namiesto toho, aby sa s autorom pustili do vnútorného dialógu, ohodnotia knihu ako odpad.
"Koniec diskusie! Ideme sa pomodliť ruženec za obrátenie sveta!"
O tom, aká by katolícka cirkev mala byť, a nie je.
Po celý čas som sa pýtal sám seba, čo tak veľmi zaujalo na knihe pána prof. Jozefa Felixa, že sa podujal ju preložiť.