Alseri komentáře u knih

Mala som štyri/päť rokov, keď som túto knihu náhodou objavila v škôlke. Tie minimalistické ilustrácie v prázdnom priestore ma neuveriteľne hypnotizovali a upokojovali: hrnček položený na stole, lopta na poličke. Každý deň som si knihu vyberala z knižničky a ponárala sa do meditácie. Zvyšných 28 rokov som strávila pátraním po knihe, ktorej názov som si ako malá nevedela prečítať. Ako dospelá som blúdila po knižniciach a antikvariátoch, neskôr som prezerala každú jednu stranu internetových kníhkupectiev v kategórii detská kniha. Pýtala som sa v diskusných fórach, známych, veď to predsa nie je možné, že ju nikto nepozná. Za sociku predsa všetci vlastnili rovnaké knihy. Až dnes v kníhkupectve, zašitá v kúte, niekde pri beletrii. MOJA ANIČKA!

Obsahuje spoiler! Veľmi dobrá kniha. Titul sa pre mňa stal o to strašidelnejším, že sa ku mne dostal po ukončení vzťahu s iránskym priateľom, ktorý prežil takmer celý život v diktátorskom režime, pre ktorý sú typické nesloboda prejavu, náboženská polícia, verejné popravy... Pamätám sa, ako som po vyše roku nášho vzťahu začala tušiť, aké asi budú skutočné myšlienkové pochody tohto blízkeho človeka, keďže mal v sebe hlboko zakorenenú (ne)vedomú snahu neprejavovať pravú identitu svojho "ja", či mystifikovať svoje názory v záujme svojej osobnej ochrany, aj keď v krajine ako Slovensko to vôbec nebolo nutné. Reálny svet mohol existovať už len v jeho mysli. Pečať totalitného režimu. Stigma, ktorú pripomenuli O' Brienove slová adresované Winstonovi v závere knihy: "...trpezlivo som ťa pozoroval roky, aby som prišiel na to, kto si..."
Ak si tento príbeh navyše spojíte s modernými technológiami dneška, prípadne uvedomením, že sú to desaťročia strávené v totalitnom režime, po ktorých mnohí ľudia zostávajú sentimentálnymi voči Veľkému bratovi... husia koža.

15 08.04.2016

Zatiaľ sa nenašla kniha, ktorá by ma presvedčila o tom, že to nebol chuj :) Aj keď rozhodne talentovaný, s výnimočnou schopnosťou prekonávať svoje vlastné hranice a možnosti. Už len kvôli týmto vlastnostiam je kniha veľmi inšpiratívna a zhltla som ju na jedno posedenie. Výborne napísaná biografia, ktorá vás baví od prvej stránky po poslednú. Idem si pustiť Doors.

13 23.07.2017

Malá kniha s veľkou myšlienkou pre dospelých, ktorú asi omylom zaradili medzi povinnú detskú literatúru len preto, že rozprávačom príbehu je ,,dieťa". O zmätenom svete a zvykoch dospelých ľudí, o blúdení stagnujúcej duše, o zrelosti duše ktorá nie je určená vekom, ale aj o hmotnom a astrálnom živote. Exupéry a Bach u mňa dlho hrali prvú ligu. Asi na tom lietaní niečo bude ;)

12 15.04.2016

Hrabě vedel tak krásne písať o "obyčajných" veciach. Keď človek číta jeho verše, cíti vôňu trávy, dym v zafajčenej Redute, ale aj melanchóliu prebdenej noci. Určite sa k jeho veršom ešte vrátim.

Od geniality až k primitivizmu a zase naopak. Déczi je prejavom trochu ako Charles Bukowski, akurát u toho druhého menovaného mám niekedy pocit, že má viac sebareflexie. Ak z vás grázla urobí ulica a ťažký život, viem to pochopiť. Ale Déczi bol grázlikom len tak z rozmaru, minimálne ma táto kniha nepresvedčila o opaku. Na druhej strane je to talentovaný trubkár a niektoré jeho životné pravdy ma nielen zaujali ale aj pobavili a mám sa k nim chuť opäť vrátiť. Tomáš Poláček odviedol touto zaujímavo spracovanou ,,biografiou" kus dobrej práce, potešili ma aj Décziho spomienky z čias jeho pôsobenia v Tanečnom orchestri Československého rozhlasu. Na niektoré postavičky domácej umeleckej scény vrhol trochu iné svetlo a priniesol tak vcelku vtipný pohľad zvnútra.

10 13.12.2021

Šialené! Od začiatku až do konca. Ako si zachovať chrbtovú kosť a vernosť sebe samému v mašinérii strachu, ktorá melie všetko živé naokolo a pritom sa nezblázniť. Magor bol fakt magor...človek vymykajúci sa z priemeru tým, že ho neobmedzoval žiaden strach ani obavy z toho čo bude. Nič totiž nebolo dôležitejšie ako sloboda ducha a tvorivého prejavu. Zaujímavé je aj jeho porevolučné obdobie v ktorom jeden z najslobodnejších Čechov nezvládol slobodu. Alebo ide o jej absolútnu formu, ktorú nechápeme len my bežní ľudia s nohou na brzde, zvanej pud sebazáchovy? IMJ však šťastný nebol, trpel depresiami a najpravdepodobnejšou verziou bude, že tempo jeho nového života udávala zmäť protichodných a nahromadených emócií, ktoré vzkypeli z jeho podvedomia ako láva sopečnej erupcie. A jej následky bolo len veľmi ťažko odstrániť či eliminovať.

Brilantne napísaný životopis a záznam historickej doby.

10 18.01.2021

Kniha, ktorá sa neprihovára len textom, ale aj ilustráciami. To, čo nebolo vyjadrené slovami, ostalo zašifrované a vypovedané v obrazoch. Nádherná kolaborácia spisovateľa a ilustrátora.

10 20.10.2020

Sedím v kaviarni, rozpálenej horúčavou, a čakám kedy sa vo dverách objaví Weronika Gogola. Po dvoch hodinách už potrundžené pivom Ancikrist ležíme pri Dunaji a rozprávame sa o práci na jej debutovej knihe a o koncerte ktorý organizujem.
*
O nejaký čas na to, sedíme, ako inak, opäť pri pive. Koncert dopadol úspešne. Rovnako úspešne som si nechala zlomiť srdce muzikantom, ktorému som za to aj zaplatila. Aj Werona sa má čím pochváliť. Do ruky mi vkladá svoj čerstvý debut. Punc výnimočnosti mu dodáva nefalšovaná poľština. -,,Niekedy si veštím z knižiek," hovorím. "Pomyslím si otázku a námatkovo otvorím knihu, že čo mi odpovie." -,,Aj ja to niekedy robím," odvetí Werona s entuziazmom. Dobre teda. -,,Pýtam sa na muzikanta!" poviem teatrálne a otvorím knihu na náhodnej strane. ,,...łóżko było puste...," čítam nahlas. Werona buráca smiechom na celú krčmu: ,,Sorryyyy!"
*
Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, kniha Po troškách je o stratách a o smrti. Tá sa v rodine Gogolovcov objavovala pomerne často. Je však aj o živote a o žití. O drobných detailoch a zážitkoch, ktoré robia váš život pestrým a hodným žitia. O spomienkach, ktoré sa vynárajú z pamäte, ako drobné kamienky mozaiky, ktoré v závere tvoria jeden silný ucelený príbeh. Skvelá, vtipná, ale hlavne reálna kniha. Kto má guráž, odporúčam prečítať v poľštine. Má to lepší cveng!

10 15.02.2020

Nezabudnem na slová sesternice, ktorá mi knihu požičiavala: "Na to, že to bol bestseller som čakala niečo viac." Nuž, Afričanka Waris Dirie, ktorá sa naučila čítať a písať až v dospelosti asi nebude vyškolený literát, napriek tomu dokázala podať a otvoriť desivú tému ženskej obriezky pôsobivo a bez servítok. A za to jej patrí všetka moja úcta.

10 08.04.2016

Táto kniha bola, ako keď ti niekto dá kopačku s výpadom do žalúdka, odhodí ťa to do výťahu, ten sa rozbehne a dvere sa otvoria až v najspodnejšom suteréne budovy.
Pišťanek dokázal skvele spojiť vysoký literárny štýl s vulgarizmami, a to takým spôsobom, že je kniha autentická, ale zároveň nevyznieva ani lacno. Skvelo zachytená psychológia postáv aj kompozícia deja, postavy vo výbornom načasovaní prichádzajú aj odchádzajú, každá so svojim osobitým príbehom. Občas vami otriasa výborný humor, inokedy vami zatrasie hnus.
A hoci to bolo zaujímavé nahliadnutie do podsvetia, nateraz si od Pišťanka dávam pauzu. Predsa len, som romantická duša, a v závere knihy som už z tej temnoty mala "oči potiahnuté priesvitnou blankou".

9 09.07.2017

Asi mám dar oddeliť podstatné od nepodstatného, a tak mi táto kniha dala maximum. V praxi to vyzerá tak, že kniha ktorú mi dobrovoľne-nasilu strčila do ruky kamarátka, mi pomohla preklenúť sa cez veľmi ťažké obdobie a opäť nájsť samu seba. Pomenovala veci pravými menami, pričom mi darovala veľa vyrovnanosti a vnútorného pokoja. A to som ani nemusela chytať hady niekde na lazoch :) Netrápi ma ani naivita Kantu: nemusím ísť totiž do Peru, aby som našla ľudí, ktorí sa dokážu bezhlavo "namotať" na partnera a lipnúť na ňom nad rámec normy.
Kuranderu určite odporúčam a hoci tento titul pôsobí veľmi jednoducho, odporúčam ho skôr ľuďom, ktorí sa už nejakým spôsobom zaoberajú osobnostným a duchovným rozvojom a dokážu si spojiť nadobudnuté znalosti s myšlienkami z tejto knihy. Ja sa ku Kurandere určite ešte vrátim.

9 05.03.2017

Čím je človek mladší, tým lepšie sa stotožní s Kerouacom. Čím je starší, tým lepšie chápe Ginsberga. Hlasná trúba beat generation, slovný impresionista, intelektuál, nekomformista. Vytie je ako slam poetry: (na tú dobu!) nekonvenčne formulovaný prúd myšlienok, ktoré na seba nadväzujú v neočakávaných akrobatických metaforách. Aby boli pochopené, mať všeobecný prehľad je nevyhnutné. Pretože Ginsberg v nich ako zanietený komentátor doby odkazuje na veľké množstvo kultúrno-spoločenských reálií, spadajúcich do oblastí umenia, politiky, náboženstva, histórie...aj tej osobnej. A v jej spoetizovanej forme je verný samému sebe. Je v nej umelcom kráčajúcim po nevydláždenej ceste, homosexuálom medzi puritánmi, synom schizofreničky žijúcim v krajine, ktorá sa rovnako ako jeho matka zmieta v schizofrénii 50. rokov (ale tej politicko-spoločenskej), kráľom medzi bláznami, ktorý si však stále udržiava zdravý rozum a nadhľad. To všetko ako člen beatnickej svorky, v ktorej ako samotársky vlk vyje na mesiac.

8 18.05.2022

V tejto zbierke buráca ženská duša. Jej slová sa valia cez útes ako morské vlny, stekajú po tvári sveta ako dážď. A keď sa pred jej vnútorným zrakom otvára zasľúbená zem z medu a mlieka, hrá všetkým farbami svetla. Tak, ako letné lúče na hladine vody. Naturalistické a úprimné.

8 03.02.2020

"Táto kniha začína ako ľúbostný príbeh, končí ako elégia."
Je to tiež príbeh jedného veľkého priateľstva, ktoré prežije aj smrť. Patti Smith je vynikajúca rozprávačka s obrovským talentom vystihnúť atmosféru i podstatu vecí. Popritom vás sprevádza rockovo-umeleckým panoptikom z ikonickej éry konca 60. rokov. Je to tiež svet (ne)obyčajných mladých ľudí s dušou umelca, ktorí na pozadí drsnej romantiky života, hľadajú svoj spôsob umeleckého sebavyjadrenia.

Robert rád počúval príbehy zložené zo spomienok, ktoré mu Patti kedysi rozprávala. "Napíšeš raz príbeh aj o nás dvoch?" Patti mu to sľúbila, trvalo však 20 rokov, kým svoj sľub splnila. A je to tak dobre. Jej spisovateľské schopnosti dozreli ako dobré víno a tento silný príbeh sa navždy zapíše do dejín literatúry, ako jeden z najkrajších a najsugestívnejších memoárov.

"Vidím, ako sa svet pomaly, no čoraz väčšmi mení na púšť, počujem čoraz silnejšie biť blížiace sa hromy, ktoré zabijú aj nás, cítim v sebe utrpenie miliónov ľudí, no jednako, keď sa pozriem na oblohu, pomyslím si, že všetko sa znovu obráti na dobré, že aj táto hrôza sa raz skončí, že na svete opäť zavládne mier a poriadok..."...zapísala si do svojho denníka zlú predtuchu Anna, len pätnásť dní pred tým, ako ju po 2 rokoch skrývania sa v úkryte zatklo gestapo.
Denník Anny Frankovej je (ako už prezrádza názov) v prvom rade denník, čiže osobná spoveď človeka, ktorý sa jednoducho potrebuje subjektívne vyrozprávať. Nie román, ktorého cieľom je rozvinúť charaktery postáv a pobaviť. Na rozdiel od svedectiev z koncentračného tábora prináša pohľad na to, čo sa v životoch niektorých židov dialo pred samotným transportom - v strachu i nude "medzi štyroma stenami". Silne autentickým je pre mňa popis, ako bežne sa ľudia v tejto situácii správali. Ako sa na základe ponorkovej choroby dokázali hádať na malichernostiach (keby len tušili, že sú to ich posledné hodiny), ako sa dokázali vadiť kvôli tomu, kto si zoberie lepší kus jedla (keď vieme, že v táboroch smrti mali rovnakú misku na jedenie, aj na kadenie...). Mierne strašidelným bol pre mňa aj spád denníka. Zhoršená situácia v poslednom roku skrývania sa (nízka kvalita jedla, pravidelné vlámania sa do skladu, ...) spolu s Anninou intuíciou, vnášali do podvedomia nepríjemnú odpoveď na Anninu otázku "či budeme víťazmi, alebo porazenými".
Ak má tento denník negatívne hodnotenia, tak ich autori podľa mňa zabudli na to: a) aké je to byť mladým, b) za akým účelom bol tento text písaný, c) hľadali nejakú dramatickú šokujúcu informáciu, ktorá by im potvrdila ohavnosť 2. svetovej vojny. Pre mňa je tou ohavnosťou hlavne fakt, že kvôli pár zvrhlo pomäteným jedincom potupne zomreli milióny ľudí s veľkými ideálmi a láskou k životu.

8 02.07.2017

Cvrček muzikant celý deň vyhráva, zatiaľ čo usilovné mravce pilne pracujú a pripravujú zásoby na zimu. Nakoniec sa však nad chudákom zmrznutým cvrčkom zľutujú a pohostinne mu pomôžu prečkať tuhé mrazy vo svojom mravenisku, kde spoločne celú zimu hodujú.

Aj keď kniha vyzdvihuje pracovitosť a potrebu myslieť v živote aj na zadné vrátka, ako dieťa s umeleckými sklonmi som si vo veľmi nízkom veku trápila hlavu nasledujúcimi otázkami: ak sa cvrček narodil so schopnosťou hrať, tak ako sa mravce narodili so schopnosťou stavať a budovať, prečo je to vnímané ako niečo negatívne? Prečo sa jeho vrodená muzikálnosť chápe len ako zábava a nie ako práca? Prečo nie je jeho práca ocenená rovnako, ako práca mravcov, keď jeho muzicírovanie pôsobilo v lete radosť všetkým, ktorí ho počúvali? A keď sa cvrček hostí s mravcami v mravenisku a ešte im pritom zahrá na husliach, prečo je chápaný ako ten, čo iba berie a nedáva mravcom žiadnu protislužbu? Prečo má byť niekto horší len preto, že sa narodil s iným darom?

Pre tieto, ale aj iné otázky som si ku knihe nikdy hlbší vzťah nevytvorila. Pretože morálne ponaučenie bolo pre mňa vytvorené na nevhodnom príklade. A neovplyvnil to ani fakt, že knižné vydanie ktoré sme doma mali, malo krásne, fascinujúco vyrezávané ilustrácie.

7 20.10.2020

Knihu som prvýkrát čítala ako 11-ročná a keďže aj ja som vždy žila s hlavou v oblakoch, okamžite som sa s postavou Anny stotožnila. Navyše, jej húževnatosť bola pre mňa vždycky veľmi inšpiratívna.
Zaujímavé je, ako nenásilne sa pôsobením Anny vyvíjali postavy v konzervatívnom svete, v ktorom sa (ne)šťastnou náhodou ocitla. Život vždy nefunguje tak ako chceme, po rokoch však prichádza uvedomenie, že práve ťažké životné skúšky mali zmysel a boli pre nás požehnaním.

Keď ja som sa v tej Mardou tak našla...
Podzemníci sú "opitou jazdou" pri ktorej som si opäť prebolela svoje vzťahy, opäť sa vrátila k základom svojho ja, opäť zaflirtovala so škodlivými podzemníkovskými návykmi s kusom surovej, no autentickej romantiky. Skvelý román, ach!

7 16.04.2016

„Eli, Eli, Lama Sabachtani?“ alebo „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Posledné slová Ježisa Krista na kríži nevyšli len z úst Spasiteľa. Každoročne si ich pripomínajú aj filipínski mučeníci, ktorí sa v čase veľkonočných sviatkov dobrovoľne nechávajú pribiť na kríž. Nato, aby ste na Filipínach trpeli, sa však nemusíte dávať dobrovoľne ukrižovať.

Stačí sa narodiť ako príslušník nesprávnej časti populácie, tej, ktorej predkovia nezbohatli na obchodovaní s invazívnymi kolonizátormi Španielska a Spojených štátov amerických. Manilské slumy i cintoríny sú preplnené ľuďmi, žijúcimi v chudobe, chorobe a bez šance na lepší život. Patria medzi nich deti, ktoré prichádzajú o život tými najdesivejšími spôsobmi, závislí muži, ktorí si nikdy nenájdu prácu a ženy, z ktorých je každoročne takmer stotisíc predaných do sexuálneho otroctva v šialenej mašinérii obchodu s bielym mäsom. Západný svet si pritom chodí túto exotiku užívať plnými dúškami. Či už ako sexturista a zbohatlík v modernom manilskom svete, alebo ako „poorista“ (cestovateľ za chudobou) pachtiaci sa za šokujúcimi zážitkami, či fotkou na sociálne siete.

Keď mladému poľskému fotografovi Grzegorzovi Wełnickému umrel otec, potreboval cítiť blízkosť smrti, chcel ju pochopiť. Tým miestom uvedomenia sa mala stať Manila. Po návšteve filipínskeho „pekla“ nežila jeho myseľ ničím iným, len túžbou po pomoci ľuďom, ktorých tam spoznal a fotil. Druhýkrát sa na svoju výpravu vydal s legendárnym poľským reportérom Wojciechom Tochmanom, aby našincovi priniesli nielen fotodokumentáciu (nie je súčasťou knihy, odporúčam však vygoogliť!), ale aj reportáž, ktorá sa snaží o autentické priblíženie skutočnej Manily. Pravdivej a autentickej. Tej, ktorá každým dňom vzdychá v agónii „Eli, Eli!“

6 21.12.2021