Alseri komentáře u knih
Na základnej škole som už čítala podobnú šialenosť: knihu autorky Diane d´Henri "Manželkou matčina milence". Príbeh vo mne zarezonoval natoľko, že si na niektoré momenty živo spomínam aj po 25 rokoch. Smutnou knihou je aj biografia Jennette McCurdy "Som rada, že mama zomrela", mapujúca životnú cestu mladej americkej herečky, ktorá sa stala obeťou manipulácie a emocionálneho zneužívania vlastnej mamy. Kým prvá zo spomínaných autoriek vydala svoju knihu pod pseudonymom, Jeannette nechýbala odvaha o svojich traumách, zážitkoch a následných zlyhaniach otvorene hovoriť nielen prostredníctvom knižnej biografie, ale aj rozhovorov, ktoré so statočnosťou poskytovala v najznámejších amerických talk show. Manipulácia je častokrát označovaná za civilizačnú chorobu dneška, pričom mama býva v našej spoločnosti vnímaná ako glorifikovaná a nedotknuteľná láskyplná osoba. Tento príbeh s jeho šokujúcimi výpoveďami ale aj nenápadnými nuansami odkrýva tabu, ktoré sa možno niektorí z nás boja pomenovať.
Šikovný sumár o ,,najväčšej kapele 70. rokov", ktorej slávu nepochoval ani čas. Na malej ploche rozsiahly prehľad histórie, albumov, jednotlivých etáp kapely, profily hudobníkov a zopár žhavých príbehov, ktorými Led Zeppelin dvíhali obočie a živili auru rockandrollovej legendy. Povedzme si však úprimne, bez nich by zostal príbeh suchý ako vyprážaný syr bez tatárky. Napriek tomu magazín slúži predovšetkým muzikantskej stránke kapely a vyvracaniu mýtov. To všetko v zmysle dobrej hudobnej žurnalistiky.
Na Slovensku chýbajú takéto knihy ako soľ. Knihy, ktoré sú sebareflexiou nás samých, našej spoločnosti. Západ nepozná východ, východ nepozná západ. Hovoríme, že sme hrdí na svoju krajinu, alebo nad ňou naopak lámeme palicu, napriek tomu ju vlastne nepoznáme. Nepoznáme regióny, ani menšiny s ktorými spolunažívame desaťročia.
Kvet Nguyen je talentovaná fotografka, aktivistka a teraz už aj autorka knihy, ktorá nenásilným spôsobom poodhŕňa záves do sveta vietnamskej menšiny na Slovensku. Cez relatívne krátke kapitoly približuje kultúru, zvyky, históriu, myslenie i duševný život slovenských Vietnamcov. Stojí za prečítanie a poučenie. Iba na sebapoznaní totiž môžeme stavať.
Veľmi pekná knižka o tých najzákladnejších, ale zároveň najdôležitejších veciach. Nie sú nimi väčší dom, ani lepšie auto, ale rodina, priateľstvo, porozumenie a krása všedných vecí.
Čím je človek mladší, tým lepšie sa stotožní s Kerouacom. Čím je starší, tým lepšie chápe Ginsberga. Hlasná trúba beat generation, slovný impresionista, intelektuál, nekomformista. Vytie je ako slam poetry: (na tú dobu!) nekonvenčne formulovaný prúd myšlienok, ktoré na seba nadväzujú v neočakávaných akrobatických metaforách. Aby boli pochopené, mať všeobecný prehľad je nevyhnutné. Pretože Ginsberg v nich ako zanietený komentátor doby odkazuje na veľké množstvo kultúrno-spoločenských reálií, spadajúcich do oblastí umenia, politiky, náboženstva, histórie...aj tej osobnej. A v jej spoetizovanej forme je verný samému sebe. Je v nej umelcom kráčajúcim po nevydláždenej ceste, homosexuálom medzi puritánmi, synom schizofreničky žijúcim v krajine, ktorá sa rovnako ako jeho matka zmieta v schizofrénii 50. rokov (ale tej politicko-spoločenskej), kráľom medzi bláznami, ktorý si však stále udržiava zdravý rozum a nadhľad. To všetko ako člen beatnickej svorky, v ktorej ako samotársky vlk vyje na mesiac.
„Eli, Eli, Lama Sabachtani?“ alebo „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“
Posledné slová Ježisa Krista na kríži nevyšli len z úst Spasiteľa. Každoročne si ich pripomínajú aj filipínski mučeníci, ktorí sa v čase veľkonočných sviatkov dobrovoľne nechávajú pribiť na kríž. Nato, aby ste na Filipínach trpeli, sa však nemusíte dávať dobrovoľne ukrižovať.
Stačí sa narodiť ako príslušník nesprávnej časti populácie, tej, ktorej predkovia nezbohatli na obchodovaní s invazívnymi kolonizátormi Španielska a Spojených štátov amerických. Manilské slumy i cintoríny sú preplnené ľuďmi, žijúcimi v chudobe, chorobe a bez šance na lepší život. Patria medzi nich deti, ktoré prichádzajú o život tými najdesivejšími spôsobmi, závislí muži, ktorí si nikdy nenájdu prácu a ženy, z ktorých je každoročne takmer stotisíc predaných do sexuálneho otroctva v šialenej mašinérii obchodu s bielym mäsom. Západný svet si pritom chodí túto exotiku užívať plnými dúškami. Či už ako sexturista a zbohatlík v modernom manilskom svete, alebo ako „poorista“ (cestovateľ za chudobou) pachtiaci sa za šokujúcimi zážitkami, či fotkou na sociálne siete.
Keď mladému poľskému fotografovi Grzegorzovi Wełnickému umrel otec, potreboval cítiť blízkosť smrti, chcel ju pochopiť. Tým miestom uvedomenia sa mala stať Manila. Po návšteve filipínskeho „pekla“ nežila jeho myseľ ničím iným, len túžbou po pomoci ľuďom, ktorých tam spoznal a fotil. Druhýkrát sa na svoju výpravu vydal s legendárnym poľským reportérom Wojciechom Tochmanom, aby našincovi priniesli nielen fotodokumentáciu (nie je súčasťou knihy, odporúčam však vygoogliť!), ale aj reportáž, ktorá sa snaží o autentické priblíženie skutočnej Manily. Pravdivej a autentickej. Tej, ktorá každým dňom vzdychá v agónii „Eli, Eli!“
Od geniality až k primitivizmu a zase naopak. Déczi je prejavom trochu ako Charles Bukowski, akurát u toho druhého menovaného mám niekedy pocit, že má viac sebareflexie. Ak z vás grázla urobí ulica a ťažký život, viem to pochopiť. Ale Déczi bol grázlikom len tak z rozmaru, minimálne ma táto kniha nepresvedčila o opaku. Na druhej strane je to talentovaný trubkár a niektoré jeho životné pravdy ma nielen zaujali ale aj pobavili a mám sa k nim chuť opäť vrátiť. Tomáš Poláček odviedol touto zaujímavo spracovanou ,,biografiou" kus dobrej práce, potešili ma aj Décziho spomienky z čias jeho pôsobenia v Tanečnom orchestri Československého rozhlasu. Na niektoré postavičky domácej umeleckej scény vrhol trochu iné svetlo a priniesol tak vcelku vtipný pohľad zvnútra.
Kniha ma nesmierne bavila, a to aj napriek komplikovanému štýlu autora, ktorý si miestami dával vcelku načas s vyzradením pointy. Obdobie pred slávou ,,fab four" bolo dychberúce a popisuje mnoho skutočností o ktorých som predtým nepočula v žiadnom dokumente Beatles. Na druhej strane má biografia trochu zbytočne tendenciu suplovať funkciu odbornej štúdie, hlavne pokiaľ ide o hudobnú tvorbu skupiny. Matzner sa tu všemožne snaží rozanalyzovať skladby z hľadiska hudobnej teórie, to však nemusí byť záživné ani potrebné pre obyčajného fanúšika kapely. Aj napriek tomu je kniha pútavým dielom a rozhodne stojí za prečítanie.
Šialené! Od začiatku až do konca. Ako si zachovať chrbtovú kosť a vernosť sebe samému v mašinérii strachu, ktorá melie všetko živé naokolo a pritom sa nezblázniť. Magor bol fakt magor...človek vymykajúci sa z priemeru tým, že ho neobmedzoval žiaden strach ani obavy z toho čo bude. Nič totiž nebolo dôležitejšie ako sloboda ducha a tvorivého prejavu. Zaujímavé je aj jeho porevolučné obdobie v ktorom jeden z najslobodnejších Čechov nezvládol slobodu. Alebo ide o jej absolútnu formu, ktorú nechápeme len my bežní ľudia s nohou na brzde, zvanej pud sebazáchovy? IMJ však šťastný nebol, trpel depresiami a najpravdepodobnejšou verziou bude, že tempo jeho nového života udávala zmäť protichodných a nahromadených emócií, ktoré vzkypeli z jeho podvedomia ako láva sopečnej erupcie. A jej následky bolo len veľmi ťažko odstrániť či eliminovať.
Brilantne napísaný životopis a záznam historickej doby.
Niektoré verše boli krásne, iné zase repetitívne. Nadužívanie citoslovcia podľa mňa zbytočné. Nadšenie zo zbierky raz stúpalo, inokedy klesalo. Magor bol kultovou osobnosťou, ale aj talentovaným a svojským básnikom. Vie sa dotknúť slovami, ale aj v jeho prípade podľa mňa platí, že nie všetko čo autor napíše, je potrebné bez výnimky vydať.
V hodnotení sa hýbem niekde medzi tromi a štyrmi hviezdami.
Tieto texty nie sú pre slabé povahy, ani konzervatívnych čitateľov. Originalita a absurdnosť niekedy vtipných, inokedy krutých poviedok však aj napriek všetkému pôsobí ako závan čerstvého vzduchu v literatúre. Málokedy sa vám dostane do ruky niečo také svojrázne a zvláštne.
Kniha, ktorá sa neprihovára len textom, ale aj ilustráciami. To, čo nebolo vyjadrené slovami, ostalo zašifrované a vypovedané v obrazoch. Nádherná kolaborácia spisovateľa a ilustrátora.
Cvrček muzikant celý deň vyhráva, zatiaľ čo usilovné mravce pilne pracujú a pripravujú zásoby na zimu. Nakoniec sa však nad chudákom zmrznutým cvrčkom zľutujú a pohostinne mu pomôžu prečkať tuhé mrazy vo svojom mravenisku, kde spoločne celú zimu hodujú.
Aj keď kniha vyzdvihuje pracovitosť a potrebu myslieť v živote aj na zadné vrátka, ako dieťa s umeleckými sklonmi som si vo veľmi nízkom veku trápila hlavu nasledujúcimi otázkami: ak sa cvrček narodil so schopnosťou hrať, tak ako sa mravce narodili so schopnosťou stavať a budovať, prečo je to vnímané ako niečo negatívne? Prečo sa jeho vrodená muzikálnosť chápe len ako zábava a nie ako práca? Prečo nie je jeho práca ocenená rovnako, ako práca mravcov, keď jeho muzicírovanie pôsobilo v lete radosť všetkým, ktorí ho počúvali? A keď sa cvrček hostí s mravcami v mravenisku a ešte im pritom zahrá na husliach, prečo je chápaný ako ten, čo iba berie a nedáva mravcom žiadnu protislužbu? Prečo má byť niekto horší len preto, že sa narodil s iným darom?
Pre tieto, ale aj iné otázky som si ku knihe nikdy hlbší vzťah nevytvorila. Pretože morálne ponaučenie bolo pre mňa vytvorené na nevhodnom príklade. A neovplyvnil to ani fakt, že knižné vydanie ktoré sme doma mali, malo krásne, fascinujúco vyrezávané ilustrácie.
Ak má mačka deväť životov, koľko ich má Peggy Caserta? Na túto otázku asi ťažko nájsť odpoveď, ale jedno je isté: v panteóne hipisáckeho božstva sa Peggy teší veľkej obľube. Ináč by táto módna priekopníčka a biznismenka nedokázala prežiť vír divokých 60. rokov, niekoľko desaťročí heroínovej závislosti, viac než rok mexického väzenia či hurikán Katrina v najpostihnutejšej americkej oblasti.
Caserta, ktorá stála pri zrode celej hipisáckej a rockovej scény, ba dokonca ju aj ovplyvnila, chŕli vo svojej biografii dychvyrážajúce historky o rozkvete, ale aj úpadku tejto fascinujúcej kvetinovej éry. Vďaka vlastnej invencii, obchodnému duchu a otvorenej povahe sa stáva nielen úspešnou majiteľkou butiku Mnasidika, ktorý bude diktovať módne trendy na celom svete, ale aj mecenáškou kultúrnej scény. Jej blízky vzťah k hudobnému zákulisiu zároveň vyústi do mileneckého pomeru s rockovou ikonou Janis Joplin, ktorá Casertu koncom 60. rokov navedie k užívaniu heroínu. Na oplátku to bude zase Caserta, ktorá Joplin stiahne ku dnu v časoch, keď sa slávna speváčka bude chcieť už po niekoľkýkrát vzdať svojej heroínovej závislosti, čo sa jej nakoniec aj stane osudným. Aj na túto udalosť však Peggy ponúka iný, než bežne medializovaný, pohľad.
Tu zároveň prezrádzam malý spoiler: Joplinka zomrie v prvej polovici knihy, takže kto uveril marketingovému ťahu vydavateľa o tom, že titul je venovaný speváčke, trochu sa sekne. Caserta totiž svojej zosnulej kamarátke už jednu knihu venovala. Going Down With Janis (Ísť ku dnu s Janis, 1973) vydala len tri roky po jej smrti a v spolupráci s vydavateľom, ktorý v knihe zavetril dobrý biznis, publikovala nelichotivo detailný a bulvárne ladený titul, kvôli ktorému sa Caserte otočila chrbtom celá sanfranciská komunita i fanúšikovia zosnulej speváčky.
Nasledujúce desaťročia strávila Peggy letargicky sa prizerajúc rozkladu svojho miliónového biznisu a bojom s heroínovými démonmi. Mimochodom, po prečítaní tohto obdobia v biografii vám neostáva nič iné len usúdiť, že kniha My deti zo stanice ZOO je oproti tejto americkej verzii slabým odvarom.
V r. 2018 sa však autorka chytá druhej šance očistiť svoje meno a na trh prichádza s vlastnou biografiou nazvanou I Ran Into Some Trouble (vo voľnom preklade niečo ako ,,Vpadla som do nejakého maléru"). A keďže meno Peggy Caserta v tuzemsku veľa nezarába, na českých a slovenských pultoch ho nájdete pod názvom Na divoké jízde s Janis Joplin. Je však nutné dodať, že tá divoká jazda, plná skvelých a fascinujúcich momentov, ale aj nebezpečenstiev, excesov a zúfalých tragédií je takmer výhradne Peggyna.
Veľmi subjektívne napísaná kniha. Našťastie ma nakopla k tomu, aby som si o jednotlivých osobnostiach doštudovala všetky dostupné informácie na internete, pričom niektoré z nich vrhli na tieto ženy omnoho pozitívnejšie svetlo (napr. Božena Němcová). A to by mal byť koniec-koncov aj zámer tejto knihy, no nie? Vysoké hodnotenie dávam kvôli tomu, že mám slabosť na dizajnové knižky, pekne spracované, s krásnymi ilustráciami... Navyše, o mnohých významných ženách českého národa som doteraz netušila a som rada, že som si túto medzeru vo vzdelaní doplnila.
Stačí vidieť obálku knihy a už cítim jej vôňu. Ako študentke umeleckej školy mi kedysi veľmi pomohla, predovšetkým vďaka skvelým reprodukciám diel a ich formátu, čo výrazne uľahčovalo štúdium každého historicko-umeleckého obdobia. Texty sú na úkor obrazovej dokumentácie, nikdy mi to však neprekážalo. Na to sú tu iné tituly.
Absolútna topka mapujúca vývoj psychedelického plagátu a cover dizajnu rockových albumov. Štúdia obsahuje mnoho skvelých informácií o domácej a zahraničnej scéne, vrátane pestrej fotodokumentácie. Samotná výstava patrí medzi to najlepšie, čo som dlhoročnou púťou po galériách zažila.
Tak táto kniha je snáď najobľúbenejšou knihou môjho detstva. Študovala som ju spredu i zozadu, poznala som každučkú kapitolu, do detailu som skúmala všetky ilustrácie. Keďže dávala rozlet mojej fantázii, častokrát som sa s ňou „hrala“. Predstavovala som si, že veci v knihe sú moje hračky, že sa nachádzam na miestach, ktoré zobrazuje, že žijem život z jej stránok. Pre mňa fakt klenot.
Knihu som čítala ako 15-ročná, v čase keď Aerosmith boli pre mňa jednička, a Guns N' Roses tí druhí, čo prišli po nich. Ako ľudia mi nikdy neboli sympatickí a po prečítaní tejto knihy už vôbec nie, ale taký je rock a z týchto dnes už postarších pánov muzikantov vzišla koniec-koncov skvelá hudba, ktorá nestratila nič zo svojej super sily. Priznám sa však, že radšej nechávam rozprávať ich hudbu, ako ich samotných.
PS: odkaz pre autora obálky: Guns N' Roses - to nie je len Axl Rose!
Sedím v kaviarni, rozpálenej horúčavou, a čakám kedy sa vo dverách objaví Weronika Gogola. Po dvoch hodinách už potrundžené pivom Ancikrist ležíme pri Dunaji a rozprávame sa o práci na jej debutovej knihe a o koncerte ktorý organizujem.
*
O nejaký čas na to, sedíme, ako inak, opäť pri pive. Koncert dopadol úspešne. Rovnako úspešne som si nechala zlomiť srdce muzikantom, ktorému som za to aj zaplatila. Aj Werona sa má čím pochváliť. Do ruky mi vkladá svoj čerstvý debut. Punc výnimočnosti mu dodáva nefalšovaná poľština. -,,Niekedy si veštím z knižiek," hovorím. "Pomyslím si otázku a námatkovo otvorím knihu, že čo mi odpovie." -,,Aj ja to niekedy robím," odvetí Werona s entuziazmom. Dobre teda. -,,Pýtam sa na muzikanta!" poviem teatrálne a otvorím knihu na náhodnej strane. ,,...łóżko było puste...," čítam nahlas. Werona buráca smiechom na celú krčmu: ,,Sorryyyy!"
*
Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, kniha Po troškách je o stratách a o smrti. Tá sa v rodine Gogolovcov objavovala pomerne často. Je však aj o živote a o žití. O drobných detailoch a zážitkoch, ktoré robia váš život pestrým a hodným žitia. O spomienkach, ktoré sa vynárajú z pamäte, ako drobné kamienky mozaiky, ktoré v závere tvoria jeden silný ucelený príbeh. Skvelá, vtipná, ale hlavne reálna kniha. Kto má guráž, odporúčam prečítať v poľštine. Má to lepší cveng!