bondula komentáře u knih

Kto tvrdí, že magický realizmus je literárny smer regionálne zviazaný s Latinskou Amerikou, nech ci sadne a číta Tygrovu ženu. Obreht píše ako podľa definície: magické prvky pôsobia prirodzene, ale nie sú vysvetlené, postavy ich prijímajú a nehľadajú v nich logiku, vplyv folklóru, zrkadlenie minulosti a prítomnosti, atď. Zasaďte si to do kulís suchých balkánskych kopcov, jeho zložitej histórie od okupácie Habsburskými vojskami, cez dve krvavé svetové vojny až po tie bratovražedné na konci dvadsiateho storočia a máte Tygrovu ženu. Pre lepšiu predstavivosť netreba ani veľmi hľadať a nájdeme tu dalmátske pobrežie, Belehrad či Mostar.
Skvelá atmosféra, neuveriteľné postavy, tajomné a nevysvetliteľné udalosti, ktoré nedovolia knižku len tak odložiť. Balkán je fascinujúci sám o sebe, no na svet, ktorý vytvorila Tea Obreht by som použil ešte expresívnejší výraz, keby som taký poznal. Vynikajúce čítanie!

3 31.08.2015

Švejk je klasika. Pre svojský humor, pre výpoveď o nekonečnej ľudskej hlúposti a tiež ako s veľkým nadhľadom kreslený obraz svojej doby. Pre mňa ale jeho humor či tempo rozprávania trochu v dobe vzniku diela ostávajú. Po lopate – dnešný humor je iný. Nemyslím si, že Švejk má potenciál poslať dnešného čitateľa do kolien. Nepovažujem tú knižku za stratu času, to iste nie, no do mojej siene najslávnejších klasických diel sa žiaľ nezaradí. Snáď som Švejkovi len dobre neporozumel. Možno keby bolo dielo o čosi kratšie. Ku konca sa situácie, respektíve modely správania postáv už stávajú známymi a všednými, úplne to stráca iskru. Švejk často nevedel, kedy prestať rozprávať svoje dlhé histórie, kedy je čas znova prejsť „k veci“. A v tomto sa mi zdá Hašek podobný. Neodhadol tak celkom, kedy je už všetkého dosť a že aj dobré sa omrzí, keď je ho mnoho...

5 31.08.2015

Rebel v sutane. Brat Šavol káže radikálnu lásku. A nie len káže, on ju zrejme skutočne aj žije. Ako dôkaz snáď stačí knižku obrátiť a prečítať posledný komentár, ktorý o Božom Šašovi napísal Alojz Lorenc. Veď len to, že Brat Šavol dal knihu prečítať tomuto človeku a fakt, že mu na jeho názore záleží tak, že ho uverejnil, hovorí sám o sebe.
Žiadne hromy blesky z kazateľnice, iba pár básní s pointou a zamyslení múdreho a skúseného človeka. Myslím, že táto knižka má čo dať každému.

1 03.08.2015

Po pomalšom (a vcelku dlhom) rozbehu nasleduje rýchla jazda a strhujúci finiš. Slušná detektívka, popis prostredia východoeurópskeho mesta s jeho temnými stránkami mi trochu pripomína Dominika Dána, no Miloszevski píše výrazne kvalitnejšie. Príjemná knižka.

30.07.2015

Presne taká detektívka, aké mám rád. Napínavá, prekvapivá, tajomná, nechýba trocha vtipu a najmä hora miestnych reálií. Pre mňa o to príjemnejšia, že Sandomierz som mal možnosť navštíviť a pri popisoch mesta som sa mohol pozrieť na známe prostredie cudzími očami. Niet pochýb, že oči Miloszewského sú pozornejšie, jeho interpretácia toho čo vidí oveľa poetickejšia a znalosti reálií oveľa hlbšie. Síce zrejme nedokážem celkom doceniť to, ako autor "tne do živého", naháňa poľských národných démonov a ukazuje temnejšie stránky svojich krajanov, no i tak je Zrnko pravdy pre mňa skvelou knižkou.

2 22.07.2015

Môj prvý príbeh sestry Fidelmy. Ale teda neviem. Nebola to vyslovene blbosť, ale že by ma to ktovie ako bavilo, to zas povedať nemôžem. Miestami som sa nudil, to by sa pri detektívke stávať nemalo. Pomalší rozbeh by sa dal odpustiť, ako uvedenie do pre mňa netypického prostredia bol užitočný, ale autor potom všetky prvky reálii vysvetľoval zas a znova, keď sa k nim pri nejakej príležitosti dostal a to už bolo fakt nudné. Vôbec často zvykol opakovať zrejmé a známe fakty. Vyjadrovanie postáv bolo také klišéovité až hlúpe, že je som sa miestami čudoval...
Celé vyšetrovanie je tvorené debatou Fidelmy a ľudí, čo niečo vedia. Ich výpovede si samozrejme protirečia, niečo zamlčia ("veď si sa na to nepýtala" je úplne bežná hláška) a keď to celé dá Fidelma dokopy, má páchateľa. Taká, nazval by som to konverzačná detektívka.
Páčilo sa mi ale prostredie Írska v skorom rannom stredoveku, pre mňa to bolo nové, neošúchané, posunulo ma to k tomu, aby som si o tej dobe v Írsku čosi pozrel. Nemôžem teda povedať, že by bol Symbol smrti pre mňa úplne stratený čas.

30.06.2015

Piliere zeme obsahujú všetko, čo má moderný bestseller mať. Silný príbeh, napätie, prekvapivé dejové zvraty, temné tajomstvá. Lásku, sex, násilie, intrigy. Kladných hrdinov, odporných záporákov a šťastný koniec.
Čo mali Piliere zeme naviac? Monumentalitu – je to vskutku veľká sága. Sprevádza ich aj akási aura veľkého diela. Nemôžem povedať že bezdôvodne. Ich z môjho pohľadu najsilnejšou stránkou bol pokus autora zapracovať do vnímania sveta svojich postáv vieru. Mám pocit, že pochopil a dokázal veľmi pekne podať, ako bola viera pre stredovekého človeka dôležitá, ako určovala jeho životné smerovanie a determinovala jeho každodenné konanie.

Nemôžem však povedať, že môj celkovú dojem z knihy bol naskrz pozitívny. Zľahka rozčuľovali niektoré historické nezrovnalosti, ktorým sa z pre mňa neznámeho dôvodu nedokázal vyhnúť žaden z moderných spisovateľov historických románov, s ktorými som mal v poslednom čase tú česť. Sú to vyslovene detaily – chlapci hrajúci každú nedeľu za dedinou futbal či ryža s omáčkou ako jedlo pre paholkov. Na začiatku 12. teho storočia? Tieto veci sa mohli diať, no muselo ísť o výnimky, a takéto výnimky mi vždy zježia chlpy na krku. Ok, moja chyba.
Oveľa viac môj pocit z knihy skazila snaha autora vniesť do knihy niektoré z aktuálnych spoločenských a morálnych otázok a snáď ukázať, že sa jedná o problémy odveké. Tu na napadá v prvom rade feminizmus a rodová rovnosť. A tiež celkové nastavenie správania postáv, ktoré sa do veľkej miery chovajú podľa dnešných vzorcov správania. Mám na mysli napríklad vzťahy rodičov a detí, cirkvi a laikov a povedzme aj naskrz moderný spôsob presadzovania vlastnej aurity či vnímanie násilia.
Akonáhle sa niečo vymyká súčasným vzorcom správania, moderný človek, autor aj čitateľ, zvyčajne nedokáže opustiť zažité mantinely a ukázať (či prijať) inú percepciu reality, vychádzajúcu z iných premís, ako jeho vlastných, zažitých. Je to prirodzené, bežné a zvyčajne sa v knihách nad tým nepozastavujem. Avšak ten s prepáčením nafukaný úvod autora ma upriamil na hľadanie hľadanie nedostatkov i tam, kde by som sa inde nad nimi nezamýšľal. Piliere zeme sú podľa mňa dobrá kniha. Bodka. Dobrá kniha, nič viac. A som rád, že som mal možnosť si ju prečítať.

7 22.06.2015

Tak toto bola jazda! Teda Cesta... Nesmrtelná túra do Compostely nie je cestopisom v klasickom poňatí. Ona vlastne nie je cestopisom vôbec. Na nohách autora síce odšlapeme Severnú pútnickú cestu, uvidíme čo-to z krás, čo na nej ležia, ale to nie je pointa knižky. Rovnako ako to nie je ani pointou Cesty.
Je to výpoveď o Ceste, o jej premenách v stáročiach, o fyzickej a vnútornej premene pútnika. Rufin píše veľmi sviežo, ale rozoberané zážitky sú veľmi osobné až intímne. Jeho Nesmrtelná túra je však trocha špecifická. Píše bez pátosu, vtipne, s iróniou, miestami až ľahkým cynizmom. Nevyvodzuje žiadne všeobecné závery, či duchovné múdra. Myslím, že jeho poňatie Cesty by mi bolo veľmi blízke, ak by som ju raz šiel i ja sám.

2 19.06.2015

Riadna dávka starosvetského, predojnového humoru. Trochu ostrovne suchého, ale inak poriadne avandgardného. Všetko je relatívne, samozrejme absurdné, nestále, no opakuje sa... Ale hej, Třetí strážník je fajn.

15.06.2015

Dielo nezaprie inšpiráciu západnou distopickou tradíciou, no je z neho cítiť aj orientálny nádych. V tomto žánri je zvykom, že diela vychádzajúce z obrazu reálnej totality sú akosi desivejšie, strašidelnejšie tým, že sa to naozaj stalo, mohlo sa stať. Odraz reality predvojnovej Sýrie v Tichu a vřave pôsobí napodiv ukľudňujúco. Miesto orwellovských obrazoviek pozerajúcich odvšadiaľ na neznámy šedivý svet, tu sú len hučiace televízory v rozpálených bytoch sýrskeho veľkomesta. Neznámy Veľký Vodca, tým že je jasné o koho ide, zrazu získava tvár, čo ho pre mňa robilo akosi uchopiteľnejším, ľudskejším. A ešte aj s príslušníkmi tajnej polície sa hlavnému hrdinovi darí nejak vychádzať...
Ticho a vřava neprináša v zásade nič nové, no autorov štýl je svižný, jazyk a celkové podanie príbehu pôsobí moderne, knižka sa číta dobre. Proste také akési ľahké ťažké čítanie.

4 12.06.2015

Príliš veľa horilky, príliš málo rajčinovej šťavy. Juzek odspieval Kaťušu na púťovom stánku s karaoke. Spieval príšerne, pohár môjho znechutenia sa naplnil. Posledná kvapka bola vyfintená ruská rekreantka, ktorá začala nadávať, že si nemáme brať jej krásnu rodnú reč do našich ožratých papulí. Nič, idem spať.
Čortopoľ, štyri ulice severojužne, štyri západovýchodne, to je... to je príliš veľa kombinácií. Tú prekliatu zelenú bránku, za ktorou bývame, skôr či neskôr musím nájsť. Nachádzam však len tackajúceho sa Juzeka a po neúspešnom pátraní ulíhame do stredu križovatky. O tomto čase aj tak už nič nechodí. Ale ide. Odráža sa od plotov a múrov domov, otočených do ulice. Luki s nedopitou fľaškou. „Čo tam ležíte hovädá?“ Nevieme kde bývame no. „Kde je Malý?“ pýtam sa. „Keď som odchádzal, ešte stále sa vybavoval s tou smradľavou bezdomovkyňou o tom, že si nemáme brať jej krásnu rodnú reč do našich ožratých papulí.“ V trojici nám šťastie praje. Odparkovaná Lada, z okna trčí vyzlečená pánska košeľa a ženská noha. Za Ladou Malý. „Pozeráš ako sa olizujú?“ Za ním zelená brána. „Neviem, aký je kód, nechce ma to pustiť dnu...“
Kód je vlastne na každej bráne rovnaký. Jeden, dva, päť, sedem. Tak, ako je rovnaká vlastne aj každá rekreácia v tejto modro – žltej krajine, na hranici medzi Európou a Áziou.

Váham či tri hviezdičky, alebo päť. Tri za andruchovičovskú postmodernu, ktorej stále tak celkom neviem prísť na chuť. No a päť za reminiscencie mojich vlastných rekreácií za našou východnou hranicou.

1 09.06.2015

Ako bola Cesta snežných vtákov autentická a pomerne realistická, tak je Císařský oheň nevierohodný a plný očividných nezmyslov. Ale nevadí, príbeh je pútavý, hrdinovia odvážni, cesta nebezpečná. Čím je expedícia bližšie k cieľu, tým je dej viac a viac pritiahnutý za vlasy. No a koniec už úplne stráca štavu a topí sa v záplave sladkých nezmyslov. Škoda.

5 08.06.2015

Chlap po tridsiatke už nemá dvadsať, ale ešte si to tak celkom nestačil uvedomiť. A toleruje sa mu to. Môže si dovoliť správať sa hlúpo a nezodpovedne. Už ho však nik nemôže nebrať vážne. Už nie je žiadne mladé ucho, je pán XY. Už má spomienky. Už si uvedomuje plynutie času.
O partií takýchto mužov rozpráva Stasiuk vo svojej Bielej vrane. O partií, ktorá má za sebou dobré aj zlé a pred sebou neistú budúcnosť. O partií, ktorá chce z vlaku času aspoň na chvíľu vyskočiť, alebo ak by sa dalo, vystúpiť úplne, žiť si to svoje a nechať čas plynúť okolo seba.
Cigarety, alkohol, zima, sneh, riziko, priateľstvo, nenávisť, tajomstvo a príroda poľských Bieszczad, ktoré vie Stasiuk tak majstrovsky zobraziť. To sú hlavné prísady tohto temného, mladícko - stareckého rozprávania.
Nie je to ľahké čítanie, ani zábavné čítanie, ale keď sa do neho čitateľ ponorí v sychravý studený večer, ľahko sa vráti do svojich spomienok, alebo aspoň do spomienok, aké by určite chcel mať. Prejde sa po romanticky špinavej Varšave či horách pokrytých kryštáľovo čistým snehom s priateľmi, s ktorými nič nie je jasné. Svet nie je jasný, príbeh nie je jasný. A možno by sa to všetko aj časom vyjasnilo, keby nebol pohľad neustále zakalený tou čírou tekutinou z poldecáku...

3 01.06.2015

Napínavá hra o život. O vlastný, o život svojich blízkych i o životy mnohých neznámych detí. Ťažko povedať, čo sa mi na Dieťati 44 tak páčilo. Je to remeselne vynikajúco spracovaný krimi thriller, kde autor správne dávkuje napätie a pekne vykresľuje postavy, ktoré čitateľ proste musí mať rád. Knihu som zhltol na jeden dúšok.
Ešte som sa však nestretol so západným autorom, ktorý by dokázal dostatočne verne zachytiť atmosféru Sovietskeho zväzu. Žiaľ nepodarilo sa to ani Smithovi. Obtiaže každodenného života či všadeprítomnú paranoju miestami nafukuje do nereálnych rozmerov, miestami zas ako keby na to všetko zabúdal. Netvrdím, že nevenoval dostatok síl štúdiu reálií, práve naopak, len sa obávam, že ten pocit beznádeje, apatie či odovzdanosti, ktorý tam (tu) panoval, ľudia na Západe proste nedokážu pochopiť. No a štylizovanie vyšetrovateľa z Lubjanky do role akčného hrdinu holywoodskeho typu pôsobilo miestami skutočne veselo.

6 27.05.2015

A tak pekne to začínalo... Samota má nápad, zaujímavú formu a úplne skvelé prechody z príbehu do príbehu. Vlastne celá sa skladá z príbehov. Z príbehov z osamelého života sympatického podvodníka - cestovateľa Bruna Labastideho a z ďalších drobných príbehov rôznych postavičiek krížom - krážom po svete.
Linka života hlavného hrdinu Bruna bola v knižke hlavným motívom, ostatné texty, ako keby ju mali dopĺňať. Nedá sa povedať, či šlo tiež o príhody, v ktorých hlavný hrdina vystupoval, alebo nie, nakoniec to nie je vôbec dôležité. Ich pojítkom mala zrejme byť tiež samota. A tu som sa zarazil prvý krát.
Nie že by sa ich hrdinovia nemohli cítiť osamelo, to nie, ale rozhodne z nich samota nevystupovala tak silno a nebola ani tak dôležitým osobnostným rysom, ako u Bruna. A ako som točil stránky ďalej a ďalej, samota sa v príbehu stávala čoraz menej zreteľnou, ale nie, že by smerovala k nejakému ukončeniu samoty, k nájdeniu niekoho, koho osamelý potrebuje, ona proste vyšumela.
A keď začal autor k záveru miešať do textu všetky stokrát prevarené klišé, násilný sentiment a akési coelhovské múdra, kým som sa dostať po poslednú stránku, ktorá sa žiaľ podľa očakávania niesla presne v tomto duchu, svoju príjemnú knižku mi dokázal navýsosť znechutiť. Vážne škoda...

6 21.05.2015

Napätie a naivita tomu nechýbali. Teraz nemyslím naivita čo sa týka deja, ten bol síce tiež dosť skoro odhadnuteľný, mám na mysli naivita v zmysle konania postáv. Takto (nevinne? - v každom zmysle) sa 20 ročné decká teda rozhodne nechovajú.
Autorka poskytla pohľad (hoci povrchný a značne skreslený) do larpovej komunity - bavia ma jej fúzie moderných trendov zábavy a mládežníckeho thrilleru. V tomto prípade šlo síce o pervazívnu hru, nie o larp, ale ako informácia o tom, že podobný fenomén existuje, to z môjho pohľadu stačí.
Takže krátke zhrnutie: Saeculum je inovatívna a napínavá knižka.

19.05.2015

Netradičné, originálne, napínavé a v rámci žánru celkom invenčné. Svet s vlastnými rasami, históriu a súčasnosťou, imaginatívne popisy Nového Krobuzonu tvoria pozadie príbehu a ten, hoci na mňa miestami príliš fantasy technický dodáva knižke správnu šťavu.

1 14.05.2015

Viacero sovietskych výskumníkov prebrázdilo polárne oblasti Ruska a priniesli odtiaľ veľa nových informácií, ktoré spracovali v mnohých zaujímavých knižkách. Severský denník však medzi ne rozhodne nepatrí.
Kazakov miesto zaujímavých faktografických údajov vsádza na romantiku. Každému, kto si vie vychutnať húkanie sirén remorkérov, či pasáže ako strojník točí kľukou, Severský denník silno odporúčam. Koho nevzrušuje stupňujúce sa napätie v štýle "v diaľke vidno bodku, približuje sa, áno je to nový traktor" moc toho pre seba v knižke nenájde.
Autor sa rozplýva nad krásou prírody a tradícií a popri tom si predstavuje ako na všetky tie zabudnuté miesta jedného dňa sovieti zavedú elektrinu, ako tam ľudia budú žiť v nových domoch s ústredným kúrením a ako budú s nostalgiou spomínať na starodávne príbehy svojich dedov.
Najmä je mu však ľúto, že sovietski technici ešte nevynašli mobilné montované domy, aby Nenci nemuseli v tuhej zime mrznúť vo svojich čumoch. Rovnako tak je mne ľúto času, ktorý som čítaním tohto diela zabil...

2 30.04.2015

Originálny pohľad na krajinu v procese transformácie. Jednotlivé postavy príbehu sú vzájomnými vzťahmi pospájané len voľne, do jednoliateho celku ich spája kruto absurdná a ironicky bezvýchodisková realita Moldavska. Jedinú výhradu mám k tomu, že na krátky rozsah diela je tých postáv priveľa. A tak sa nedočkáme očakávaných ukončení viacerých zaujímavých osudov. Dej sa odohráva v období od kolapsu ZSSR až prakticky do dnešných dní, Ciocan veľmi pekne ilustruje ten postupný proces zmeny. Hoci Moldavci mali v porovnaní s nami o dosť horšiu štartovaciu pozíciu do modernej Európy, aj problémy, s ktorými sa museli potýkať sú závažnejšie, dajú sa nájsť mnohé paralely medzi situáciou v Ciocanovom Moldavsku a u nás.
To, čo bolo socializmom postihnuté najviac boli ľudské hlavy. Nie príšerná ekonomická situácia, depresiu spôsobujúca možnosť porovnávať svoj život s tým, ako sa žije na západe, alebo prežívanie bez perspektívy. To, čo musí prejsť transformáciou je teda v prvom rade myslenie a to žiaľ ešte nejaký čas potrvá...

2 29.04.2015

Na troch generáciách, troch mužoch z rodu Trottovcov autor skvele ukazuje kolaps Rakúsko - Uhorskej monarchie a vôbec celého jej myšlienkového konštruktu. Nešlo iba o nacionalizmus, socializmus a rôzne ďalšie izmy, ktoré v tom období začali v Európe naberať na sile, ale aj o celkový rozpad morálky, pád autorít, hľadanie slobody jednotlivca a úcty samého k sebe.
Radeckého pochod je navyše silným a pútavo napísaným príbehom a aj bez meditovania nad politickou a sociálnou situáciu tej doby je čas strávený jeho čítaním časom príjemne využitým.

4 27.04.2015