bondula komentáře u knih

Neviem prečo, ale po prečítaní anotácie ma ani nenapadlo, že by to mohol byť budovateľský román. A bol. Ako poleno. Poleno zo smrekovca, ktoré tvrdí chlapi ťažili v krutých podmienkach pripolárnej tajgy. Ak Vás zaujíma problematika zakladania kolchozov na polárnom kruhu a Váš vysnený hrdina je nezlomný úderník, zvyknutý tvrdo makať a nebáť sa ani neprekonateľných prekážok, proste sovietska verzia aliašského lumberjacka, je to knižka akurát pre Vás.
Ja som si z nej odniesol možno pár námetov na rozmýšľanie o tom, či bolo možné existovať v Sovietskom zväze ako aspoň trochu slobodný človek a zhnusenie nad postojom autora (vlastne celého sovietskeho zriadenia) k rodinnému životu. Ale aby som nekrivdil, bolo tam aj pár pekných chvíľ v čumoch a pri horiacih ohňoch sibírskych pastierov sobov.

1 27.04.2015

Celkom zaujímavá výprava do histórie objavovania Sibíre, aktualizovaná postrehmi z niekoľkomesačnej cesty, ktorú autorka vykonala do oblastí, osídlených niektorými z pôvodných sibírskych národov. Číta sa to celkom príjemne, staršia história je podľa môjho názoru spracovaná v celku kvalitne a pozorovania zo súčasnosti rozprávanie príjemne dopĺňajú a aktualizujú.
Rozhodne však nejde o "dejiny domorodých národov". Z nich sú tu len čriepky, práve z lokalít, ktoré autorka osobne navštívila. Tu mi chýba možno trochu viac komplexnosti. Čo mi však vadilo predovšetkým, to bolo akési zhadzovanie ruského živlu na Sibíri, v štýle všetko čo priniesli Rusi je zlé a naopak idealizovanie pôvodných národov, bez reflexie dezolátneho stavu, v akom sa (podľa iných autorov) nachádzajú dnes. Tento pohľad, hoci nebol príliš vypuklý, je v diele cítiť a dosť ruší snahu o objektivitu a neskreslený pohľad na realitu dnešnej Sibíre.

3 20.04.2015

Kto si k čítaniu Mlýnu na mumie neukuchtí niečo fantastické pod zub a nezalieva každú stránku hltom piva je pre mňa nepochopiteľný. Za gastronomickými lahôdkami o výmyslu aj nezmyslu sveta, ktoré sa autorovi podarilo vymyslieť, vôbec nezaostávajú ani ostatné jeho viac či menej pritiahnuté nápady, ktoré robia Mlýn na mumie tým čím je. Ak by som mal román nejako zaradiť, musel by som vymyslieť samostatnú škatuľku v štýle gastroeroticko - magickorealistická historická detektívka. Proste veselé čítanie.

4 08.04.2015

Podarená zbierka. Hoci mi niektoré texty nie celkom sadli, iné (Tyvado, Prázdné láhve) boli naopak presne z môjho šálku kávy. Lepšie povedané z môjho stakančika vodky. Ťaživá a komplikovaná história, beznádejná a šedivá realita dneška či pokriveným režimom zničené vzťahy na placatej bieloruskej rovine majú totiž v alkohole akéhosi spoločného menovateľa.

1 08.04.2015

Príjemná poviedka, vtipný pohľad na Dostojevského Rusko a ruskú "inteligenciu". Len mi prišla nejaká neukončená, chýbalo také to klasické finále...

24.03.2015

Trochu netypický komix, nemá príbeh, zato historickými informáciami je nabitý. Nemám dosiaľ veľké skúsenosti s komixami, no takáto forma odkrývania minulosti či výučby dejepisu rozhodne má potenciál.

09.03.2015

V Lese obesencov som sa teda veľmi príjemne necítil. Stále rozmýšľam prečo, no knižka mi vôbec nesadla, hoci potenciál mala... Apostol Bologa, sedmohradský intelektuál v službách rakúsko-uhorskej armády bojuje proti nepriateľom z vonka i nepriateľovi vo svojom vnútri. Knižka je rozdelená na štyri časti, v prvej hrdina rozoberá svoju lásku k (rakúsko-uhorskej) vlasti, v druhej lásku k Rumunsku, v tretej lásku k žene. A štvrtá je už len cieľová rovinka na ceste k nevyhnutnému koncu. Verím, že toto boli asi tradičné trápenia ľudí tej doby, no v Rebreanovom podaní som nenašiel ani literárny zážitok, ani nič nové, čo by mi priblížilo ducha doby, v ktorej žil a v ktorej tvoril.

02.03.2015

Nedokážem nezrovnávať s Lovcom šarkanov a Tisícom planúcich sŕdc. Oproti obom predchádzajúcim Hosseiního knihám je táto dosť iná. Formálne - každá kapitola je rozprávaná inou postavou, z iného uhla pohľadu. Obsahovo - hoci stále pri afgánskych koreňoch, dej má viac "internacionálny" charakter, odohráva sa kade-tade po svete.

Čo do formy, knižka mi prišla akoby roztečená. Taká mozaika, kde síce všetky dieliky zapadajú kam majú, aj možno uhádnuť, čo autor dielom chcel povedať, no obrázok je to abstraktný. Samotný dej takto stráca napätie. A tým, že väčšina príbehov postáv sa odohráva mimo Afganistan, už tam nejako nefunguje tá chémia, ktorou boli predchádzajúce dve autorove knihy pre mňa také príťažlivé. Tá melanchólia a márnosť Afganistanu prenesená inam akosi stráca svoje čaro, pôsobí umelo a malicherne.

Keď už mám čítať knihu o Afganistane, ktorá tak priamo a neskrývane útočí na city, čakám okrem dobre mierenej porcie cibule, čo mi vyženie slzy do očí aj čosi viac. Trochu viac toho Afganistanu. Takto je to len príbeh. Možno citlivý, možno krásny a ľudský, ale takto vykorenený z Afgánskej zeme na mňa už akosi nepôsobí. Ak by som dokázal nezrovnávať s predchádzajúcimi dvoma dielami, určite by Hory odpovedali dopadli lepšie...

2 27.02.2015

„V bdelom stave si človek absolútne šťastie nevie ani predstaviť. V bdelom stave napríklad nejestvuje ani dokonalá sloboda.“

Sú autori, ktorí napíšu v živote kníh za plnú policu, hoci nemajú čo povedať. A sú takí, ktorí po sebe zanechajú možno pár poviedok, ale stanú sa nezabudnuteľnými. Géza Csáth má celkom iste bližšie k tej druhej skupine. Matkovražda je zbierkou toho najlepšieho, čo stihol vo svojom krátkom a pohnutom živote vytvoriť. A že to stojí za to! Poviedky vykresľujúce sociálnu situáciu a život bežných ľudkov na začiatku 20.teho storočia v Maďarsku. Poviedky inšpirované Csáthovou praxou klinického psychológa, stretávajúceho sa s tými najzvláštnejšími prípadmi. I poviedky silno ovplyvnené Csátovou osudnou záľubou v morfiu a ópiu...

Rôznorodosť celej zbierky vyrovnáva akýsi duch doby, ktorý z každej z poviedok sála.
Angličania majú svoje viktoriánske obdobie, na ktoré možno spomínať so štipkou akejsi temnej romantiky. Mám pocit, že u nás sme zažili čosi podobné, hoci menej známe a literárne spracované. Obdobie tesne pred rozpadom Rakúsko-Uhorskej monarchie, koniec takzvaného dlhého storočia. Súmrak habsburskej dynastie, blížiaca sa katastrofa, rozpad. Sigmund Freud. Secesia... Áno, presne toto vanie z Csáthovej Matkovraždy.

„Život je čosi zvláštne. Človek si už pomaly začne namýšľať, že je taký, ako ho opisujú spisovatelia.“

23.02.2015

Moje prvé Murakamiho dielo. Zvláštny, exotický magický realizmus.
Čítalo sa to dobre, Murakami vie, ako udržať čitateľovu pozornosť. Závery kapitol v štýle "A v noci som uvidel ducha" však pokladám za prvoplánové a neoriginálne. Skutočne dobrý autor by mal podľa mňa prísť na zaujímavejší spôsob, ako donútiť čitateľa knižku nezavrieť a čítať ďalej.
Tešil som sa na Japonsko. Murakami mi ho poskytol mierou vrchovatou. Ale bola to len akási light verzia Japonska, predtrávená pre žalúdok západného čitateľa cez jeho kultúrne známe barličky. Prakticky jediné originálne Japonsko som našiel v jedálnom lístku postáv, ktorý autor vcelku vtipne uvádza zakaždým, keď ktokoľvek z hrdinov usadne k stolu.
Prvky magického realizmu, ktorými sa dielo hemží boli často fakt skvelé a pre mňa nové, no občas (hovoriace mačky) až príliš ošúchané. V jeden moment, mohlo to byť kúsok po strane 500, som mal toho všetkého už vážne vyše hlavy...
V každom prípade som rád, že som sa mohol zoznámiť s týmto snáď najúspešnejším súčasným spisovateľom. Ak budem mať raz náladu a chuť na polotovarové suši z bratislavskej donáškovej služby, určite si k nemu nejakú Murakamiho knižku znova otvorím.

5 23.02.2015

"Človek, i keď je o tom subjektívne presvedčený, nemôže mať pravdu proti všetkým ostatným."

Z Démona súhlasu vanie zatuchlina podobná tej z najlepších antiutopických románov. Tatarka nanešťastie nepíše o tom, čo sa môže stať ak... ale o tom, čo sa stalo. Výkrik o moci a bezmoci, o individuálnej a kolektívnej vine, o osobnom prospechu a odvahe. Démon súhlasu je prvoplánovo písaný ako odsúdenie stalinizmu a jeho prisluhovačov, bezo zmeny však Tatarkove myšlienky možno vztiahnuť aj na celé obdobie socializmu. A hoci len v malých obmenách aj na slobodný a konzumný dnešok. Toto aktuálne zrovnanie je snáď ešte závažnejšie, smutnejšie a strašnejšie.

7 10.02.2015

Lennart Falk mal teóriu o tom, že spomienky sú príbehy, ktoré rozprávame sami sebe. Neviem si pomôcť, no presne toto pre mňa charakterizuje celú knižku. Roztečené útržky spomienok, hľadanie samého seba, hľadanie vlastného vraha. Cudzie spomienky pre mňa nikdy nebudú mať takú hodnotu, ako pre toho, koho sú.
Nevadila mi časová nespojitosť a skoky v deji, nevadilo mi, že tam bolo primálo tej Sibíre a 19.teho storočia, ani že som tam nenašiel nič, čo som podľa informácií z anotácie očakával. Vadilo mi, že som Na konci sveta nenašiel vôbec nič. Bol to text. Miestami vcelku príjemný, určite nie nudný, no stále iba text. Proste písmenká. Nič viac. Možno som však bol len málo všímavý, nemôžem vylúčiť...

1 10.02.2015

Veselo - vážny obraz gruzínskej basy. Akási neuveriteľnosť a prilíšná ľahkosť zobrazeného väzenského života trochu znižovala vážne myšlienky, ktoré autor predkladal. No keď si páni z niekoho robili žarty, stálo to za to. Keby na cele spolu sedeli všade takí príma chalani ako so Zazom Nakašidzem, bola by radosť nechať sa zatvoriť.

1 09.02.2015

Hotel Savoy je pocta Rakúsko-Uhorsku, krajine na pomedzí východu a západu, krajine na pomedzí doby, keď všetko malo svoj stáročný pevný poriadok a doby rýchlych zmien. Roth tu používa jednoduchý jazyk, krátke vety bez zbytočných kudrliniek, a tak i text samotný pôsobí akoby na pokraji rozpadu.
Interiér hotela, exteriér mesta, postavičky rôznych profesí, národností a sociálnych vrstiev, všetko pôsobí tak trochu sentimentálne, rakúsko-uhorsky. Počas čítania som hádam sto krát pozrel na obrázok na prebale. Vystihuje a dopĺňa text vo vnútri úplne dokonale.
Ukvapla mi aj slzička monarchistickej nostalgie...

2 04.02.2015

Zvláštna kniha. Povedal by som presne na pomedzí pokusu o "veľkú literatúru" a moderným thrillerom. Knižka ako keby nemala cieľovú skupinu čitateľov, pre ktorých je určená, čo by vysvetľovalo aj jej prekvapivo nízke hodnotenie.

Príbeh je podľa mňa vynikajúci. Pestrý, prekvapivý, napínavý, originálny, možno dokonca trochu náučný. Na konci autor uvádza aj zdroje, z ktorých čerpal nápady, skutočne to vyzerá byť postavené na reálnych základoch.
V konflikte s rýchlym spádom samotného deja vystupujú autorove retrospektívne vsuvky do minulosti jednotlivých postáv. Tie mi vyslovene pripomínali rozvláčny štýl ruských klasikov. Nebolo to však celkom ono... Meek totiž nie je ruský klasik, nemá ten správny jazyk ani netvorí v dobe, ktorá by takémuto štýlu písania žičila. Tieto odbočky, často desiatky strán dlhé, pohyb deja výrazne spomaľujú. Verím, že práve toto môže mnohým čitateľom vadiť. Mne však nijak zvlášť neprekážali, mali svoju hodnotu pri hlbšom vykreslení postáv a doby, v ktorej sa príbeh odohráva.

Celkovo Sibiřské drama hodnotím veľmi pozitívne. Od čitateľa vyžaduje trochu trpezlivosti, ale vydržať do konca sa rozhodne oplatí. Dal by som 4,5 hviezdičky, tú polku dole za to, že sa kniha hrá na niečo, čo ani nemôže byť. Super príbeh do takéhoto sychravého zimného času nečasu.

2 04.02.2015

Krajina s pobřežím je veľmi dobre poskladaná poviedková zbierka. Mapuje vývoj Nórska v 20tom storočí, myslenie jeho obyvateľov a ich problémy. Na začiatku storočia nemajú pomaly čo jesť a ku koncu riešia psychické problémy svojho psa... Veľa vypovedá o nórskom národe.
Okrem zmeny tematiky počas posledných sto rokov vidno v poviedkach veľmi názorne aj zmenu formy. Od realizmu až k rôznym pre mňa až príliš náročným a nepochopiteľným postmoderným formám. Pre mňa, ako literárneho laika to teda nie je len prierez nórskou poviedkou, ale i celým literárnym vývojom v uplynulom 20tom storočí.

5 28.01.2015

Caryl Férey pripravil pre čitateľa zaujímavú exkurziu do Juhoafrickej republiky. Vzal prierez sociálnou štruktúrou spoločnosti od zapľuvaných shebeenov na predmestiach Kapského mesta po luxusné kluby na pobreží, urobil prierez kultúrami a národmi Južnej Afriky, ukazujúc biedu zulských bantustanov i bohatstvo búrskych vinohradníckych sídel. Predvádza krátke vsuvky z juhoafrickej histórie a zľahka vysvetľuje politické turbulencie, ktoré krajinou v posledných desaťročiach zmietali.

A okrem toho píše dobrú detektívku. Krutú, surovú, no nesmierne napínavú. Škoda niektorých príliš supermanovských pasáží. Vadilo mi to typické klišé okolo detektívov a vôbec akási ich heroizácia. A samozrejme zapojenie do globálnych konšpirácií - byť to bez toho, neľutoval by som prideliť ešte i tú poslednú hviezdičku.

27.01.2015

Kedysi som kdesi čítal akúsi konšpiračnú teóriu... Nie som priaznivcom tohto druhu neoverených informácií, no čím viac som sa blížil k záveru Tichého Donu, tým viac mi vŕtala v hlave. Hovorilo sa v nej o tom, že väčšinu románu našli boľševici u nejakého zavraždeného kontrarevolucionára. Text vzali, dokončili, pripísali jeho autorstvo Šolochovovi a získali nobelovku.

Ten moment nastal asi 150 strán pred koncom. Zrazu sa uhol pohľadu dovtedy nezainteresovaného rozprávača začal meniť – bolšáci sa zrazu stávajú slušnými a spravodlivými, pomáhajú núdznym. A doterajší hrdinovia zrazu skĺznu na temné chodníčky. Lúpia, kradnú, stávajú sa zbabelými. I celý záver je odbúchaný akosi narýchlo. Pre mňa tam ostali minimálne tri dôležité konflikty, tiahnuce sa celým dielom, neukončené, zahrané do stratena. Keby šlo o hollywoodsky film, bola by to ideálna príprava na ďalší diel...

Popis udalostí - pád cárizmu, občianskej vojny, či kozáckych povstaní, je však podaný na socialistickú literatúru i tak prekvapivo objektívne. Doslov na konci druhej knihy ma síce poučil, že hlavným hrdinom diela nie je Grigorij Melechov, že hlavným hrdinom je sám ľud, no i tak si neviem pomôcť. Môj pohľad na Tichý Don je predsa len, ako píše autor doslovu, poplatný západným imperialistickým kritikom...

Napriek všetkému musím vyzdvihnúť autorovu naratívnu silu. Tichý Don je prototypom toho, čo si možno predstaviť pod pojmom epické dielo. Žiadne filozofovanie, psychológia postáv, ešte aj tie lyrické popisy podonskej krajiny sú také živé, že priam patria do deja. Tichý Don pre mňa teda zostane najmä veľkým a pekným príbehom.

7 27.01.2015

Tichý Don nik tak ľahko neprehliadne. Jednak pre jeho hrúbku a priestor, ktorý zaberá v poličke, no ani pre silný príbeh, ktorý ukrýva vo vnútri. Mám rád knihy, ktoré suplujú dejepisárky, ktoré ma v mladosti učili a nedoučili. Doplniť si historické vedomosti tak príjemnou cestou, akou je čítanie tohto Šolochovovho diela, znamená ako sa vraví - spojiť príjemné s užitočným. A to ani zďaleka nie je všetko.
Tichý Don má všetky atribúty veľkého diela, on je vlastne veľkým dielom v pravom zmysle.

Veľký rozsah, ktorý sám o sebe núti meniť stratégiu čítania, na akú som zvyknutý - nemá význam tešiť sa na rozuzlenie a záver, tam sa neprehryziem za večer, ani za dva, ani do konca týždňa. O to viac to núti užívať si pomaly plynúci dej, tešiť sa malými radosťami knižných hrdinov, smútiť pri ich žiaľoch či triasť sa spolu s nimi neistotou počas búrlivých rokov ruskej občianskej vojny. Podonské stepy, ktoré už oddávna križujú slobodný kozáci, možno ja nich jazdiť dlhé dni a koniec i tak nevidíš, inšpirujú i Šolochova, ktorý si nedáva žiadne limity, čo do šírky záberu a dĺžky príbehu.

Veľké množstvo postáv, sympaťákov aj čistých záporákov. Niektorí rýchlo umierajú, iní idú zatiaľ ďalej, no sú i takí, ktorí vstupujú do deja neskôr, strávite v ich spoločnosti niekoľko večerov, len aby čoskoro niekde biedne zahynuli. Plejáda ruských mien a otčestiev, môže pôsobiť na prvý pohľad chaos, no stačí pozorne čítať, trpezlivo lúskať stránku za stránkou a v spoločnosti donských kozákov sa čitateľ časom zabýva a naučí sa rozlišovať, kto je kto.

Veľký príbeh. Pohnuté osudy, láska a rodina, narodenie a smrť, vojna a všetko to s ňou súvisiace svinstvo. Bohatá úroda obilia na kozáckych poliach i žeň mŕtvych na poliach bojových. Popisy ťažkostí a biedy malých vojačkov v zákopoch i strategické debaty generálov na mapami. Turbulencie na politickej scéne a ich odraz v živote jednotlivcov z kozáckych staníc na Done.
Kniha, ktorá zanecháva nezmazateľnú stopu. A to je za mnou ešte stále len prvá polovica...

11 12.01.2015

Aký by bol svet krásny, keby veľké monoteistické náboženstvá dokázali žiť v mieri? Napätie, história a čriepky z filozofie islamu, judaizmu a kresťanstva. Svet delený na mysliacich veriacich a veriacich nemysliacich no o to neznášanlivejšie konajúcich. Bez ohľadu na náboženstvo, ktoré vyznávajú. Attali vytvoril akúsi alegóriu na situáciu dnes, zasadenú do raného stredoveku. Ukazuje primitívne fundamentalistické myslenie, no i hľadanie vyššej, univerzálnej pravdy a poznania. Bratrstvo probuzených bolo pre mňa veľmi príjemným prekvapením.

2 05.01.2015