deirdre komentáře u knih
Bola som zvedavá najmä na poviedku Růže pro Algernon, keďže knihu som prečítala nedávno a bola som z nej unesená. Nuž, nesklamala, ale rozšírená forma mne sedela viac. Väčšina ostatných poviedok v tejto zbierke bola skvelá tiež, vyzdvihla by som najmä Vlak do pekla, Postavil si domeček..., Zítra, pozítří... Našlo sa aj zopár, ktoré ma nebavili, ale tak to už pri takýchto zbierkach chodí. Každopádne, ako celok, výborné.
Nie tak dávno som čítala Osamelosť prvočísiel, a to bolo niečo, čo ma zaujalo a tak, keď som natrafila v knižnici na najnovší počin tohto autora, nezaváhala som. Úprimne, zaváhala som potom nie raz, či sa mi oplatí čítať ďalej. Prišlo mi to prvoplánové, povrchné, miestami až naivné, vo mne to teda žiadne emócie neprebudilo. Dočítala som a nemusela som sa až tak premáhať, ale nevychutnala som si to. Takže ja tohto autora už kontaktovať určite nebudem. Napriek tomu hodnotím ako lepší priemer na nenáročné čítanie na dovolenku.
Moja prvá kniha na tému virtuálnej reality, nikdy som žiadnu hru totiž nehrala a tak ma tento žáner ani nelákal. No ale bola som unesená... do Hlbiny... a ťažko, veľmi ťažko som sa vynárala. Pre mňa táto knižka spĺňala všetky atribúty dobrej sci-fi. Strhujúci dej, plnokrvné postavy, filozofické úvahy, vôbec nie plytké... Užívala som si to. Že vraj toto nie je Lukjanenkove najlepšie dielo? Tak na to sa idem pozrieť!
To bol tak silný zážitok, že jednoducho nemám slov. Podobne ako po prečítaní predchádzajúcej knižky Padněte na kolena, citim sa totálne "semleta". Táto pani spisovateľka ma obrovský dar podať príbeh tak, že ho žijete spolu s jeho aktérmi, stávajú sa vašimi dôvernými známymi, cítite pomaly každý záchvev ich duše. Opäť sa rieši otázka viny, ostrejšie však vystupuje do popredia otázka voľby - rozhodnutí, ktorých následky fatálnym spôsobom posúvajú život nepredvídaným smerom. Fascinujúce čítanie!
Svet sa za tých niečo cez 20 rokov od vydania knihy významne posunul a, žiaľ, deje sa to, pred čím Huntington varoval. (Okrem toho, čo, samozrejme, nepredpokladal a čo významne zamiešalo karty.) Prepukajú nové vojny na civilizačných zlomoch, miesto zastavenia multikulturalismu a liberalizmu v USA tieto prenikli do Európy a migrácia naberá obludné rozmery. Nezápadné civilizácie rastú a silnejú, Západ upadá, vlastne už sa rúti voľným pádom do priepasti. Pre pochopenie nášho sveta vo svetle civilizácií, ktoré ho obývajú, je to výborná knižka. Hviezdu uberám pre príliš rozvláčne a podrobné opisovanie množstva vojnových konfliktov vo svete v 90.-tych rokoch, ktoré knihe uberá na nadčasovosti tak trochu.
Rovnaká téma a videnie sveta ako v iných dielach M. H., ktoré som čítala, preto sa môžem len opakovať: Houellebecq aj v tejto knihe nastavuje zrkadlo západnej spoločnosti. Úprimne sa priznám, miestami som bola šokovaná, 'to až tak? Tá duchovná prázdnota a beznádej veľkej časti spoločnosti je strašidelná.
"Až do konce zůstanu dítětem Evropy, starostlivosti a hanby; nemám žádné poselství naděje. K západu necítím nenávist, nanejvýš obrovské pohrdání. Vím jenom, že my všichni, co v něm žijeme, smrdíme egoismem, masochismem a smrtí. Vytvořili jsme systém, v němž už jednoduše nelze žít; a ještě ho dal vyvážíme."
Riešenie sa skrýva v otázke:"A pokud jsem nepochopil lásku, k čemu je mi pochopit zbytek?"
Jeden z najstrhujúcejších románov, aký som kedy čítala. Akoby vyskladaný z obrázkov, hrôzostrašných aj nádherných, postupne odkrývajúcich históriu jednej rodiny, ako aj osobnú históriu každej jednej postavy, aj s jej najhlbšími myšlienkami a túžbami, tajomstvami, nie hocijakými vinami a zápasmi. A ten jazyk! Padla som na kolená... Celé dobre!
Veľmi odporúčam. Táto kniha má moc zmeniť váš život.
Táto kniha má veľmi trefný názov, po ktorom nasleduje 250 dobre popísaných strán o osamelosti, zúfalých pokusoch o priblíženie, osudových zlyhaniach...
" Mattia získal pocit, že on s Alice sú presne takí, prvočíselné dvojčatá, sami a stratení, blízko, a predsa nie tak, aby sa mohli dotknúť. Nikdy jej to nepovedal."
Ja mám Murakamiho štýl veľmi rada, ale toto bolo naozaj príliš rozvláčne. Škrtala by som ako divá. Na druhú stranu, priveľa zostalo nevypovedané. Každopádne, kniha určite stojí za prečítanie, je v nej veľa dobrých myšlienok, fascinujúce opisy výtvarných diel, alebo samotného procesu výtvarnej tvorby. Úplne ma dostala cesta hlavného hrdinu podzemim, to je pasáž, ku ktorej sa určite raz vrátim.
Toto bol zatiaľ najväčší masaker v mojich osobných dejinách literatúry. Také hnusné scény fakt nemusím. A aj keď nie som expert na Kinga, cudzí rukopis bol badateľný, a prvými 100 stranami som sa musela doslova prehrýzť. Ale inak...Dej sa zhruba od polovice rúti vpred šialeným tempom, takže ja odporúčam túto knihu rozhodne čítať vo voľné dni. Okrem toho Pánovi Kingovi sa zase raz podarilo vytvoriť nezabudnuteľné, plnokrvné postavy, aj keď niektoré z kategórie dnes už vzácnych typov. Budú mi chýbať. A to mi pripomína, ako ma pri odkazoch na Temnú vežu pichlo pri srdci, takže asi nadišiel čas sa k nej vrátiť.
V tejto knihe ide presne o to, čo naznačuje jej názov: hovoriť pravdu. Nielen o tom, čo a ako sa stalo, ale najmä o skrytých túžbach, myšlienkach, snoch a pohnútkach. Formánek berie výzvu hovoriť pravdu vážne, a hovorí pravdu aj o sebe, o tom, čo s ním životný príbeh pána Maresa urobil, aké myšlienky v ňom podnietil. Bez tejto reflexie by kniha nemala ani spolovice takú silu. Bolo to ako jazda na horskej dráhe. Pán Formánek ma úžasnú dušu.
Skvelý počin. Príbehy týchto ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov rozhodli žiť mimo civilizáciu sú silné a v mnohých prípadoch aj inšpirujúce. Obdivujem ich odvahu a odhodlanosť žiť vo svojej pravde. U niektorých ich pokoru a čistú vieru v Boha, v niečo, čo ich ďaleko presahuje. Niektoré pravdy môžeme prežiť len v samote, a niektorých k tomu dotlačí osud aj keď nechcú. O tom je táto kniha.
Toto je dychberúca sonda do duše trinásťročného chlapca, ktorá nikdy nestratí na aktuálnosti. Viem o čom hovorím, mám doma jedného. Nádherná kniha, parádne čítanie, ktoré pobaví aj obohatí človeka v akomkoľvek veku. Odporúčam chlapcom aj dievčatám, mužom aj ženám, mladým aj starým.
Počiatočné nadšenie vystriedalo mierne sklamanie. Knihu som síce dočítala, pretože je napísaná tak pútavo, že rozbehnutý príbeh nešlo odložiť len tak ľahko. O paralelné vesmíry sa zaujímam už nejakú dobu, a aj keď fyzika nie je mojou silnou stránkou, uvítala by som menej povrchné informácie z kvantovej mechaniky a ich hodnovernejšie aplikovanie v príbehu. Druhá polovica knihy už bola úplne "ujetá" podľa mňa. Z témy sa dalo vyťažiť oveľa oveľa viac.
Vynikajúci katastrofický thriller s množstvom zaujímavých informácií o tom, ako funguje príroda a ako človek do nej nerozumne zasahuje. Núti k zamysleniu sa nad tým, čo sa môže stať, resp. sa aj stane, ak veľmi rýchlo neprehodnotíme svoje konanie voči nej. Okrem toho, detailne popísané najnovšie výdobytky modernej techniky. Politické súvislosti. Trochu mytológie. Doplnené pútavým dejom s množstvom sympatických postáv, že sa od knihy ťažko odpútava. Je čo čítať, je o čom rozmýšľať. Len jedno upozornenie: nečítajte slovenský preklad, to je naozaj niečo otrasné.
Určite je to zaujímavá a podnetná kniha pre všetkých, ktorí majú Murakamiho radi a chcú sa dozvedieť niečo zo zákulisia jeho tvorby. Nevadí mi, že o sebe prezradil tak málo, myslím si, že u spisovateľov to tak má byť. Spisovateľ podľa mňa si má uchovať svoje súkromie a aj má byť samotár a všetko to, čo Murakamimu vytýkajú, aby bol dobrým spisovateľom, aby dokázal osloviť SVOJ okruh čitateľov, "s ktorými sa niekde hlboko v temnotách prepájajú jeho korene s ich...". Preto mi príde veľmi nešťastné zadať napísať doslov človeku, ktorý jeho tvorbu nechápe, a ktorého s autorom vôbec nič v hlbinách nespája.
Nechcelo sa mi po opätovnom čítaní Murakamiho opúšťať Japonsko, tak som siahla po tejto knihe. A nebola to chyba. Toľko vody v jednom príbehu sa síce len tak ľahko nevidí, ale preplávate ním ani sa nenazdáte. Dobre napísaný dobre vystavaný príbeh so živými postavami pohybujúcimi sa v reálnom svete aj v medzisvete (moc sa mi páči to slovo), popretkávaný japonskými mýtmi. Jediné sklamanie prišlo po obrátení poslednej stránky, ešte som nebola na brehu a už bol koniec.
Veľmi silná a veľmi potrebná kniha. Jednak že so svetom to nevyzerá tak beznádejne, pokiaľ sú medzi nami ľudia ako títo opatrovatelia, a že ten mladý chlapec na konci je až neskutočný, no a jednak tie výpovede sú také autentické, úprimné, nič neprikrášľujúce... neexistuje, že to niekoho nechá chladným a nezačne si klásť veľa veľa dôležitých otázok. Viac takýchto kníh.
Pozoruhodné filozofovanie nad vodkou na ruský spôsob.
"A jestli někdy umřu, a to bude velmi brzy, vím, že umřu, aniž bych přijal tento svět, ačkoliv jsem jej postihnul zblízka i zdálky, postihnul zvnějšku i zevnitř, a tak aniž bych jej přijal umřu a On se mne zeptá " Bylo ti tam dobře? Špatně ti tam bylo?" A já budu mlčet, sklopím oči a budu mlčet, ta němota je známa všem, kdo vědí, jaké jsou konce mnohadenní a těžké kocoviny. Neboť není snad život lidský okamžikem ožralosti duše? A jejího zatmění také? Jsme všichni jakoby opilí, jenže každý po svém, jeden se napil víc, druhý méně. A s každým to dělá něco jiného - jeden se jen směje světu do očí, druhý pláče světu na rameni. Jeden se už vyzvracel a je mu dobře a druhému se teprve začíná dvíhat žaludek. Jenže co já? Skusil jsem toho už spoustu, ale neudělalo to se mnou nic, ani jednou jsem se pořádně nenasmál a nikdy jsem se nepozvracel. Já, který jsem toho okusil tolik, že jsem zapoměl seznam a posloupnost, jsem střízlivější, než kdokoli na celém světe; prostě to se mnou nic nedělá... "Proč mlčíš", zeptá se mne Hospodin, obklopen modravou září blesků. No čo mu mám říct? A tak budu dál mlčet a mlčet....