deirdre komentáře u knih
Pred nedávnom som dočítala autorovu knihu Čtyřicet dnů a dostala som chuť si od neho prečítať toho viac. Hoci kresťanka, nevyhľadávam literatúru o svätcoch (iné je čítať niečo priamo z ich pera). Táto kniha ma však uchvátila. Príbeh Bernadetty je tu podaný mimoriadne prirodzene a pritom citlivo, autor však neopomína širšie súvislosti, vtedajšiu spoločenskú situáciu, a na scénu privádza celý rad postáv, ktoré s Bernadettou majú čo do činenia. Treba povedať, že ešte som sa nestretla s tak živým popisom ( toto ani nie je správny výraz) postáv. Ony proste ožívajú pred vašimi očami. V knihe je veľa krásnych scén, ale dovolím si tvrdiť, že jedna z najkrajších je obrátenie starého spisovateľa, filozofa a racionalistu Lafita. Franzovi Werfelovi sa podarilo sľub splniť dôstojne, a za to, že týmto počinom mnohých k viere priviedol či vo viere utvrdil (o tom nepochybujem) má v nebi určite extra bonus.
V doslove Gorkij cituje W. Jamesa: " Prekvapili má najmä dve knihy: Tolstého Vzkriesenie a Dostojevského Bratia Karamazovci - zdá sa mi, že sú v nich zobrazení ľudia z inej planéty, kde je všetko ináč a lepšie. Dostali sa na zem náhodou a mrzí ich to, ba až uráža. Majú v sebe čosi detské, naivné a cítiť z nich zaťatost poctivého alchymistu, ktorý verí, že je schopný objaviť 'príčinu všetkých príčin'." A dodáva: "Medzi takými ľuďmi som prežil pol storočia." Je to veľmi presná charakteristika ľudí, ako sa ich snažil poctivo opísať vo svojom rozsiahlom diele. Je to jeho vyznanie ruskému človeku, ktorého považuje za "jedinečného, neuveriteľne nadaného a svojrázneho", a ktorý raz " keď pretrpí všetko, čo ho vnútri ťaží a mýli...., mnohému naučí tento svet, vysilený a šialený od zločinov."
Veľmi silná kniha, už je to nejaký čas, čo som dočítala, ale ešte stále sa hocikedy dokážem preniesť na Horu. Majstrovsky stvárnené postavy, príroda aj udalosti, o ktorých som doteraz takmer nič nevedela. A znovu šokujúce poznanie, čo je schopný človek človeku urobiť. Že do poslednej chvíle tomu nie je schopný uveriť. Až je nakoniec neskoro.
Dostalo sa mi do rúk prvé vydanie tejto výbornej knižky, neviem, či tie novšie vydania boli kompletné, keď tak čítam komentáre nižšie. Podrobné dejiny jednotlivých slovanských národov a štátov by vydali na niekoľko takýchto monografií, a celkom iste by som si ich rada prečítala, keby boli k dispozícii. Informácií je však aj tu dostatok, prehľadne štruktúrovaných, prezentovaných čitateľnou formou. Jediné, čo mi chýbalo, boli mapy. Inak spokojnosť.
"Co všechno jsi v životě ochotný obětovat, abys mohl dál žít?"
Táto kniha mňa doslova šokovala. Ešte stále nie som schopná k tomu čokoľvek napísať. Nie som schopná pochopiť a prijať, že toto sa reálne deje. Kam kráčaš, človek?
Je u nás v meste jedna útulná krčma, v ktorej čapujú dobré pivo a okrem toho je plná starých kníh - odtiaľ som si túto doniesla domov. Nečakala som nič výnimočné, preto som bola príjemne prekvapená. V anotácii je hlavná zápletka stručne popísaná, oveľa viac sa tam nedeje, hlavná hrdinka sa hlavne vyrovnáva so svojou novou situáciou. Kniha je písaná v ich-forme, a Jane vám dozrieva síce pred očami, ale akoby medzi riadkami, takže to vôbec nepôsobí prvoplánovo... už dávno som nečítala tak uveriteľne napísaný príbeh s takými plastickými postavami a presvedčivými dialógmi. Škoda, že ďalšie časti u nás nevyšli.
Totalita nevzniká zo dňa na deň. Hannah Arendt s mrazivou presnosťou opisuje, čo jej predchádza a varuje pred tendenciami riešiť spoločenskú, morálnu a ekonomickú krízu týmto spôsobom. Pretože tieto tendencie sa črtali už pred šesťdesiatimi rokmi, keď túto knihu dokončovala. Bola to žena s prenikavým vhľadom, vedela, že "človek môže uskutočniť pekelné fantázie bez toho, aby spôsobil pád nebies alebo otvorenie zeme" a vedela, ako sa to môže stať. Inak, toto nie je kniha na jedno čítanie. Toto je na štúdium a mala by sa povinne študovať a prediskutovávať na všetkých univerzitách. Aby sme si už nikdy nemuseli klásť otázku, ktorú autorka kladie v úvode: Ako sme to mohli dopustiť?
Myslela som si, že na Prattcheta v tomto živote už nepríde.... Z dlhej chvíle som sa počas voľnej hodiny začítala a potom som chodila všade s mobilom v ruke ako teenager, priebežne sa uchechtávajúc. Veľmi príjemná oddychovka, povedala by som dokonca, "antistresovka", takže časom určite príde rad aj na ďalšie príbehy zo Zemeplochy.
Našla som vydanie z roku 1905 v našej knižnici a začítala sa z dlhej chvíle. Takým krásnym starosvetským jazykom napísané, mali zvláštnu silu tieto poviedky. Veľmi príjemné, povznášajúce čítanie.
Steinbeck ma vždy dostane svojou hlbokou ľudskosťou. Ako všetky jeho knihy, aj Túlavý autobus bol pre mňa luxusným čítaním.
Chystala som sa na Hliadky dlho, ale vždy bolo na čítanie niečo dôležitejšie. Choroba ma prinútila voliť ľahší žáner, a poviem to jednoducho, bolo to dobré. Pôvodne som neplánovala prečítať všetky, ale nakoniec, okrem Temnej, sa nedalo inak a neľutujem - posledná Šiesta celý príbeh krásne prepojila a uzavrela k mojej spokojnosti.
Tento rozsahom neveľký román sa nedá neprečítať za jedno popoludnie, hoci je naozaj čitateľsky náročný. Napätie nezadržateľne rastie, z bežných situačných scén popretkávaných spomienkami hlavnej hrdinky, reflektovanim jej vlastného života a vzťahov, sa noríme stále hlbšie a hlbšie do jej duše, až na hranicu šialenstva... Sila. Nepoznám ešte jednu autorku, ktorá dokáže tak dobre opísať ženskú psychiku. Z hlbín.
Nedávno som čítala zaujímavý článok o Dostojevského spôsobe písania, ktorý ruský kritik Bachtin nazval ako polyfónne, viachlasné. Dostojevského postavy sú autentické v tom, že prezentujú svoje vlastné myšlienky, akoby nezávislé na myšlienkach autora. "Zatiaľ čo iní spisovatelia, ako napríklad jeho súčasník Lev Tolstoj, používali postavy ako slabo zahalené hlásne trúby na diskusiu o svojich vlastných myšlienkach, Dostojevskij zaobchádzal so svojimi fiktívnymi výtvormi, akoby boli od neho úplne nezávislé, poháňané myšlienkami a pocitmi, ktoré boli úplne ich vlastné. " Pri opätovnom čítaní tohto románu som si uvedomila, že presne v tomto tkvie sila Dostojevského. Každá jedna postava je svojráznou jedinečnou osobnosťou so svojimi názormi a povahou, a preto pri Dostojevskom nerozmýšľate nad príbehom, ale nad ľuďmi, ktorí v ňom vystupujú. Konkrétne zmysel postavy Myškina som nepochopila ani na druhý raz. Niekedy je to na zbláznenie, ako to v človeku hlodá, a radšej začne rýchlo čítať niečo nenáročné, ako ja teraz. Však k Myškinovi ešte snáď bude čas sa vrátiť.
Hodnotiť hviezdičkami túto knihu sa naozaj nedá. Sú to pamäti ľudového liečiteľa, napísal to ako chcel a napísal to, čo chcel. Miestami zaujímavé, ale že by ma to nejak extra obohatili, to nie. Pritom o liečiteľstvo sa dlhé roky zaujímam.
Tento príbeh som nepoznala, a knižke som sa dlho vyhýbala.... Netuším, prečo, a znova vďaka za Čitateľskú výzvu, že som si ju nakoniec prečítala. Silná, nabitá významami, prekrásny sloh. Zostala som úplne očarovaná.
V tomto prípade stopercentne platí, že menej je niekedy viac. Prvá polovica románu sa čítala veľmi dobre, s ceruzkou v ruke. Podnetné myšlienky, sympatické postavy. Zhruba od polovice však začínajú pribúdať nové a nové postavy, každá aj so svojím príbehom, v princípe podľa rovnakého scenára. A všetci sa navzájom podporujú, pritakávajú si, majú rovnaké názory. Sústavne filozofujú a spomínajú na minulosť. Normálny dialóg tu nenájdete, nie je tu prítomná žiadna konfrontácia. Opakuje sa rovnaký motív cez viac než 400 strán a na konci je tak hlavný protagonista vnútorne v podstate tam, kde bol na začiatku.
Tiež mne osobne vadila liberálna agenda, až agresívne obhajovanie eutanázie a vrcholom bol výkrik jednej z postáv pred väznicou, v ktorej si odpykával desaťročný trest za vraždu ich priateľ: "Pre jednu jedinú zúrivú ranu päsťou?"
Aby som to uzavrela, keď už sa to teda chce tváriť ako filozofický román, po filozofickej stránke je táto kniha podpriemerná, po literárnej slabý priemer. Som sklamaná, lebo Posledný vlak do Lisabonu sa mi veľmi páčil a čakala som rozhodne viac.
Za mňa povrchné, čo sa však vzhľadom na rozsah knihy aj dalo očakávať. Ale dobrý úvod do problematiky.
Veľkolepý román. Všetka krása a tragédia ľudského života. A silné posolstvo na konci.
Zanedlouho přijel z blízkého chutoru jakýsi děda, vyryl v hlavách hrobu jamku a postavil do ní čerstvě ohoblovaná dubová boží muka. Pod její třírohou stříškou svítila v šeru zasmušilá tvář bohorodičky. Dole na římse stříšky se černal ježatý nápis zdobným staroslovanským písmem: V hodině zmatku a rozvratu odpouštějte bratři bratru!
Aj keď som si pod knižkou o symboloch predstavovala niečo iné a moje očakávania neboli celkom naplnené, vôbec neľutujem čas, ktorý som jej venovala. Autor ľahkým perom a veľmi pútavo podáva množstvo zaujímavých detailov zo života v stredoveku, pokúša sa sprostredkovať spôsob myslenia a vnímania človeka tejto doby a usmerňuje našu pozornosť na oblasti hodné ďalšieho bádania. Vrelo odporúčam všetkým záujemcom o stredovek.