deirdre komentáře u knih

Dlho som odolávala pánovi Gogoľovi, až vďaka ČV som sa nakoniec odhodlala skúsiť to s ním, a neľutujem. Nevský prospekt, Plášť a Portrét sú poviedky, ktoré mňa najviac oslovili, a je možné, že sa k nim ešte niekedy vrátim.

6 29.12.2023

Všetky dobré myšlienky udusilo obrovské množstvo vaty, ktorou je táto knižka vypchatá.

1 29.12.2023

Takto nejako by sa mali rozprávať dejiny. Zhustiť niekoľko storočí do 300 strán je síce výzva a rozhodne značí aj isté zjednodušenie, podľa mňa ale autor sa zhostil tejto úlohy so cťou . Naozaj pútavé čítanie a ako bonus na konci každej kapitoly úryvky z významných diel toho-ktorého autora.

2 19.11.2023

Túto knihu si občas čítam po večeroch už viac než tridsať rokov, neviem presne, koľko krát som ju prečítala. Väčšinou som ani nešla od začiatku do konca, ale len tak som ju otvorila a vždy mi mala čo ponúknuť a keď bolo treba, vždy mi pomohla. Je to vzácne dielo. Tento rok som si povedala, že ju prečítam znova celú, a tak sa aj stalo, ale to neznamená, že ju založím do knižnice. Nikdy tam nebola. Zostáva na nočnom stolíku na svojom mieste tak ako doteraz

3 06.11.2023

V jednoduchosti býva ukrytá hlboká múdrosť. Máme to všetci na očiach a nedochádza nám to. Preto mám rada tento druh japonskej literatúry, ukazuje to, čo je podstatné, na pozadí tej najvšednejšej každodennosti. Nie celkom mi sadol tentokrát štýl, akým bola napísaná, nič to však neuberá na jej hodnote. Odporúčam úplne hocikomu.

9 23.10.2023

Pomalé, odovzdané, prosté bytie ľudí žijúcich na kaukazskej hore, kde sa zotierajú rozdiely medzi realitami, tragédie i zázraky pretínajúce ich životy, úplne prirodzené poskytovanie si vzájomnej opory a pomoci.... toto bola tak nádherná knižka, veľmi ťažko sa mi odkladala. Býva tu porovnávaná s Márquezom, ale Sto rokov samoty je plná úletov, ktoré nemajú celkom zmysel, pričom v tejto sa veci medzi nebom a zemou vyskytujú úplne prirodzene, zapadajú do kontextu a dotvárajú celkovú atmosféru príbehu. Áno, je to doslova pohladenie po duši, no zároveň aj nasadzuje do hlavy provokatívnu myšlienku, otázku: čo je v živote dôležité?

11 01.10.2023

Prečítala som prvú kapitolu a stačilo. Pán to síce napísal veľmi "čtivo", ale aj dosť povrchne a keď začal vynášať hodnotiace súdy o veciach, v ktorých bol evidentne mimo, zhodnotila som, že nemá pre mňa zmysel ďalej čítať. Už by som mala proste pochybnosti. Škoda.

Veľmi silná a veľmi potrebná kniha. Jednak že so svetom to nevyzerá tak beznádejne, pokiaľ sú medzi nami ľudia ako títo opatrovatelia, a že ten mladý chlapec na konci je až neskutočný, no a jednak tie výpovede sú také autentické, úprimné, nič neprikrášľujúce... neexistuje, že to niekoho nechá chladným a nezačne si klásť veľa veľa dôležitých otázok. Viac takýchto kníh.

7 16.08.2023

Mne sa práve tento náboženský presah niektorých Kingových kníh páči a tieto aj vyhľadávam. Boj dobra so zlom, tak intenzívny a do krajnosti vedený v jeho interpretácii, povyšuje tieto knihy na celkom inú úroveň ako je drvivá väčšina v tomto žánri. Beznaděj je v tomto úplná topka.

8 16.08.2023

Veľmi dobre sa to čítalo. Tvári sa to ako oddychovka, ale myslím si, že veľa ľudí si v tom nájde odpoveď či rovno riešenie svojich trápení. Ak sú pravda ochotní na sebe popracovať. Vlastne som teraz pochopila, čo ma na Yalomových knihách iritovalo tak trochu: s akými, s prepáčením, blbosťami sú ľudia schopní ísť za psychiatrom (v našich končinách asi zatiaľ ani nie, ale si myslím, že nie sme od toho ďaleko), a platiť za to nekresťanské peniaze. Ale on to vie, a preto o tom píše, najmä v tejto knihe je to zjavné. Tak mu za to poďakujme, aj tým, ktorí si dajú námahu s prekladom a vydaním jeho kníh, má to zmysel.

3 27.07.2023

Jubal ma neskutočne bavil. Oveľa viac ako Marťan Mike, najmä v druhej polovici knihy. Už to tu viac krát odznelo, Jubal je skvele napísaná postava, kvôli ktorej sa oplatí tento román prečítať, a pokiaľ sa tam dajú nájsť nejaké zamyslenia-hodné myšlienky, tak sú to tie jeho. Ostatné nestojí za reč.

9 27.07.2023

"Vidím, že ste zamilovaný do slov, pán Andrews. Rád s nimi tancujte valčík. Ale slová sú len noty. Melódiu tvoria myšlienky. Myšlienky dávajú nášmu životu štruktúru." Toto je citát z knihy I. Yaloma, Všetko trvá krátko. Bol hneď v prvej kapitole a ešte som bola plná dojmov zo Šeptúch. Na jednej strane sa mi to páčilo, na druhej mi niečo chýbalo, akási červená niť, ktorá by sa vinula skrz príbeh a o ktorú by sa dalo oprieť. Autorka tancuje so slovami nádherný valčík, vytvára úžasnú atmosféru, počujeme aj melódiu myšlienok, ale ešte to nie je hotový harmonický celok. Hodnotím vyššie, lebo vidím v autorke veľký potenciál. Držím palce do ďalšej tvorby.

6 21.07.2023

Svet týchto zkaziek mi prišiel akoby z inej planéty. Nepodobá sa to ani trochu na nič zo západnej kultúry. Ale príde mi to ako dobré východisko pri snahe o pochopenie duše Číňana. Rozdiel je však natoľko priepastný, že západný človek sa ďalej ako k tej snahe asi nedostane. Pekná knižka.

2 18.07.2023

Príjemná oddychovka na horúce letné popoludnie. Z Penelopeé Atwoodová urobila celkom sympatickú babu; nakoniec, preto mám túto autorku rada, v každej z jej knižiek nájdem ženu, s ktorou by som si rozumela. Dojem mi trochu kazili vsuvky slúžiek, najmä ku koncu.

6 16.07.2023

Prebal tejto knižky s portrétom škótskej kráľovnej na mňa svietil z maminej knižnice počas celého detstva. Zvykla som sa naň dívať a vymýšľať príbehy. Bola v maďarčine, a aj keď som neskôr bežne v maďarčine čítala, k tejto knihe som sa nejak nedostala. Mama ju niekde aj s ostatnými knihami odpratala, kým som bola na výške. Takže k originálnemu príbehu Márie Stuartovej som sa dostala až teraz a vďaka skvelému Stefanovi Zweigovi ho aj mohla prežiť. I keď, pravá osobnosť Márie asi navždy pre nás zostane zastretá, na rozdiel od Alžbety, ktorá bola predsa len čitateľnejšia. Nech už však Mária bola akákoľvek a akokoľvek sa tie udalosti odohrali v skutočnosti, Stefan Zweig, ako vždy, odviedol vynikajúcu prácu a táto knižka stojí za prečítanie.

4 09.07.2023

Veľa, veľmi veľa toho bolo. Dejové linky na preskáčku v čase, množstvo detailov o jednotlivých členoch rodiny a známych, ich umelecké či odborné názory a preferencie, dobové reálie zachytené vo vzájomnej korešpondencii, obyčajné i neobyčajné osudy všetkých tých ľudi...
Väčšinu času dej pokojne plynie, alebo aj nie, až vo finále sa vyrúti vpred ako uragán, paradoxne, keď hlavná hrdinka zostarne a dospeje k pochopeniu zmyslu toho všetkého. Ale k tomu pokladu na záver sa čitateľ musí prekopať podobne, ako sa ona k nemu prekopávala celý život (vrátane životov svojich predkov).

3 20.06.2023

Užitočná publikácia, prečítala som asi tri štvrtiny, niektoré state aj viac krát, k niektorým som sa zatiaľ nedostala. Každopádne odškrtávam, priebežne sa k nej vraciam a budem vracať.

4 06.06.2023

Málo je poviedkových knižiek, v ktorých by nebolo slabších poviedok, vo väčšine je naozaj dobrých poviedok iba zopár. Táto kniha je výnimka. L. Ulická mi občas pripomína M. Atwoodovú, síce nepitvá do hĺbky ženskú psychiku ako ona, nie sú tu vnútorné monológy ani popisy vnútorných stavov, ale oni sa prejavujú v konaní a dialógoch, vo vykreslení atmosféry doby, v ktorej sa odohrávajú jednotlivé príbehy, majúce hlavu a pätu. Pekné, dobre sa to čítalo.

3 28.05.2023

Za mňa príjemné prekvapenie. Štýl pani Ulickej ma úplne pohltil, ťažko sa mi táto kniha plná inšpiratívnych myšlienok odkladala. Bolo mi sympatické jednoduché, priamočiare a na prax zamerané kresťanstvo hlavného hrdinu, hlboké v tej jednoduchosti; a celé to panoptikum rôznych postáv a ich osudov - takú bohatú nádielku som teda vôbec nečakala, keď som si túto knihu vyberala ako oddychovku. Oddychovka to rozhodne nie je a ja už mám pripravené ďalšie knihy pani Ulickej. A keďže sú dnes Turíce, zacitujem: " Každý z nás, co tu jsme, je nádobou sloužící k přijetí Ducha Páně, Pánova slova, samotného Krista. V tom spočívá celá teologie. Nikdo se nezeptá, co jste si mysleli o božské podstatě. Zeptají se však, co jste dělali? Nakrmili jste hladového? Pomohli jste nuznému?"

4 28.05.2023

Pozoruhodné filozofovanie nad vodkou na ruský spôsob.
"A jestli někdy umřu, a to bude velmi brzy, vím, že umřu, aniž bych přijal tento svět, ačkoliv jsem jej postihnul zblízka i zdálky, postihnul zvnějšku i zevnitř, a tak aniž bych jej přijal umřu a On se mne zeptá " Bylo ti tam dobře? Špatně ti tam bylo?" A já budu mlčet, sklopím oči a budu mlčet, ta němota je známa všem, kdo vědí, jaké jsou konce mnohadenní a těžké kocoviny. Neboť není snad život lidský okamžikem ožralosti duše? A jejího zatmění také? Jsme všichni jakoby opilí, jenže každý po svém, jeden se napil víc, druhý méně. A s každým to dělá něco jiného - jeden se jen směje světu do očí, druhý pláče světu na rameni. Jeden se už vyzvracel a je mu dobře a druhému se teprve začíná dvíhat žaludek. Jenže co já? Skusil jsem toho už spoustu, ale neudělalo to se mnou nic, ani jednou jsem se pořádně nenasmál a nikdy jsem se nepozvracel. Já, který jsem toho okusil tolik, že jsem zapoměl seznam a posloupnost, jsem střízlivější, než kdokoli na celém světe; prostě to se mnou nic nedělá... "Proč mlčíš", zeptá se mne Hospodin, obklopen modravou září blesků. No čo mu mám říct? A tak budu dál mlčet a mlčet....