Denny45 komentáře u knih

Princ a bedár
Bedár z temnej uličky londýnskeho mesta a princ, u ktorého si podávajú kľučky kadejakí učitelia sa náhodne stretnú za veľmi zvláštnych okolností. Obaja sa na seba podobajú a sú nespokojní so svojím životom. Stačí málo a v hlavách sa im zrodila naivná myšlienka. Čo keby si na krátku chvíľočku vymenili svoje roly? Veď sa predsa nemôže nič stať!
Z milej nevinnej knižočky o dvoch malých chlapcoch sa vykľula trpká a ostrá kritika celého ľudstva. Nešetrí humorom, ktorý vás síce nerozosmeje, ale donúti vás myslieť nad tým, ako krutý je niekedy tento svet.
Tajomný cudzinec
Milí čitatelia, ak sa v knihe vyskytne postava satana alebo jeho príbuzného, pripravte sa na spoveď človeka, pre ktorého život stratil zmysel. Nemyslím to v zlom, práve naopak. Opäť nie je dôležitý dej ale sila myšlienok.
"Chodíš vari so zaviazanými očami, keď si ešte nezbadal, že zdravý rozum a šťastie sú nezlučiteľné? Ani jeden duševne zdravý človek nemôže byť šťastný, lebo život je v jeho očiach skutočný a vidí, aká je to hrôza. Len blázni môžu byť šťastní, ba ani tí nie všetci..."
"...Poznám tvoj rod. Je to črieda oviec. Ovládajú ho menšiny, zriedkakedy alebo nikdy väčšiny. Potláča svoje pocity a presvedčenie, ide za hŕstkou krikľúňov. Tá krikľúnska hŕstka zavše má, zavše nemá pravdu, ale dav ide za ňou bez ohľadu na pravdu..."
Mne už len zostáva povzdychnúť si spolu s Tajomným cudzincom: "Zdá sa mi, že ťažko vyhovieť ľuďom."
Z nedokončenej burlesky o spoločenských lexikonoch
Škoda, že je to nedokončené. Na to, že je to dielo staré 110 rokov, srší sviežim a nenúteným humorom.
Osobné spomienky na Janu z Arku
Na tomtože pracoval autor skoro 20 rokov? Úprimne, očakával som viac, a po 100 stranách nudného čítania o absolútne nesympatickej dievčine som to zabalil.

1 22.11.2018

Ďalšia fraška tentokrát aj na úkor konzervatívnych maďarských šľachticov. Dáždnik bol omnoho lepší a originálnejší.

1 20.11.2018

Kde bolo tam bolo, rozprestieralo sa raz jedno ospalé Slovensko. Žili v ňom ľudia nevzdelaní, hlúpučkí, naivní a veriaci v poslušní život. Ich susedmi boli veľkí a odvážni Maďari, ktorí sa cítili za nich zodpovední a snažili sa ich silou-mocou uchrániť pred nebezpečnými susedmi. Tak, že z nich chceli spraviť ďalších Maďarov. Alebo skorej hotentótov?
Dáždnik svätého Petra
Nie epopeja. Ani elégia. Ale výlet do 19. storočia vo forme antiódy na slovenskú dedinu! Celý dedinský mikrosvet zničí záhadná udalosť a premení pár dní života na frašku na účet nás, Slovákov. Ale nič sa nedeje, na mnohých veciach som sa zasmial aj ja (napr fígeľ starého obchodníka s kotlíkom) a som srdečne rád, že sa toho za tých 100 rokov tak veľa zmenilo.
Posledný hradný pán
Ďalšia fraška tentokrát aj na úkor konzervatívnych maďarských šľachticov. Dáždnik bol omnoho lepší a originálnejší.

1 20.11.2018

Verše
Mladý Lermontov bol nespokojný, kritizoval, hľadal opovede a lásky ho opúšťali jedna za druhou. A nebol hlupák, lebo všetky tieto pocity zbásnil. To je presne to, čo sa mi na ňom páčilo! Tá mladícka nerozvážnosť a rozpolčenosť (napríklad 11.jún 1831).
S dospievaním prišlo aj vytriezvenie. Denník nepochopeného mladíka strieda vyšperkovaná kritika Ruska a rozprávkové ľudové povesti. Poviete si: Krása, čo sa dá vytknúť? Asi len to, že mi to nebolo blízke. No dobre, Smrť básnika bola výnimka.
Poémy
Čistý romantizmus, pri ktorom som takmer zabudol na znechutenie z predchádzajúcich strán. Podľa mňa je Démon s Novicom vyhrávajú.
Hry
V každej žije kúsok Lermontovej duše a jeho života. Ponurá atmosféra bálov, na ktorých sú si všetci tak cudzí vystriedaná hlbokými a silnými monológmi pri svetle osamelej sviece. Akoby ste videli tú šnúru klebiet, ľudskej závisti a zbytočnej pomsty či dokonca preklínania, ktorá sa vinie celým dejom až do tragického konca. Dovolím si napísať jeden spoiler: V troch hrách sa šíri nákaza šialenstva, takže si pri ich čítaní radšej nasaďte rúško!
Odporúčam (pre mňa vrchol jeho tvorby) Čudného človeka a Maškarádu.
Prózy
Na hudobnom večierku grófa V... je nedokončený rukopis s nejasným poslaním. Azda kritika hazardných hier.
Kňažná Ligovská je nedokončený rukopis s až príliš jasným poslaním. Lermontov bol prvý, kto na pozadí šlachtickej telenovely typu "ľúbi ma, ja neviem či ho ľúbim" načrtol život malého úbohého stvorenia - zbytočného človeka.
Na záver: Ťažký autor, ťažká kniha, ťažké čítanie.

1 01.11.2018

Nedalo mi a musel som siahnuť aj po druhej knihe od Turgeneva z tejto edície.
Šľachtické hniezdo
Sparťanská výchova sa zjavne nepodarila. Po prvej nevydarenej láske sa mládenec zaľúbi opäť. Do dievčiny, ktorá si žije v dokonalom svete, má dokonalého snúbenca, dokonalú rodinu. Všetko vyzeralo tak nádejne, dievčina privolila, bola zmätená, keď sa v tom vrátil prízrak minulosti, ktorý mal byť už pochovaný pod čiernou zemou... Prízrak si podmnil srdcia celého domu a ako dýka sa zapichol v srdci mladého dievčaťa. Vysvetlenie je zbytočné, už je neskoro...
Po rokoch, nezostalo už nič čo by pripomínalo toto vzplanutie. Najmladší vyrástli, starší dávno odišli preč. Len tie spomienky tu navždy budú...
Otcovia a deti
Celé dielo som mal toho Bazarova v zuboch. Mudroval, objavila sa láska, a celá filozofia bola fuč. Potom sa tváril, že sa nič nedeje a keď sa to začalo komplikovať, dostal košom. Aký som bol rád, zaslúžil si to. Ale poučil sa a upokojil. A aká irónia, že na konci knihy mi ho až bolo ľúto.
Druhou postavou je Arkadij: mladý, neskúsený, hltá čo jeho duša pýta. Svojho otca a uja má nesmierne rád a neberie názory sa svet tak radikálne ako jeho kamarát a učiteľ Bazarov. V dome Odincovovej sa zaľúbi a za pár dní zabudne na všetky pravidlá, ktorými sa doteraz riadil. Sympatické nie? Nekarhá staršiu generáciu, že je spomalená, berie to ako samozrejmosť. Preňho sa život končí štastne. Možno je v tom odkaz, že prílišnou horlivosťou si človek sám vykope hrob.
Za komunizmu sa dej reprodukoval hlavne ako boj dvoch generácii a mladá mala pravdu. Hlúposť. Je to predovšetkým príbeh, ktorý dýcha človečinou. Možno menej ako Hniezdo alebo Rudin, ale stále tak, aby človeka dokázal pohltiť
Jarné vody
Keby som mohol pánu Saninovi napísať list, vôbec by som sa nekrotil. Ako môže spraviť niekto takú hlúposť? Veď od začiatku toho prekliateho výletu do BadenBadenu som cítil, ako to dopadne (asi intuícia). A ono to tak na moje nešťastie dopadlo.
Na druhej strane, človeka to poteší, keď vidí, že celá tá udalosť mala šťastný koniec. Bôl prebolel (aspoň Gemma tak vyznela), adresa sa našla, odpustenie prišlo aj keď sa už zdalo, že nepríde. Ale je ešte čas napraviť celý svoj život presiaknutý "taedium vitae"?
Znie to ako červená knižnica, ale tu sa začína rodiť psychologický román. Z knihy možno najslabší, ale najviac mi zarezonoval v hlave.
Tajomné novely & Básne v próze
To si idem ešte len prelistovať, niečo si určite prečítam hlbšie.
CELKOVÉ hodnotenie
Turgenevovo majstrovstvo - to sú určite romány. Síce sa už opakujem, ale stále nechápem prečo sa tak rýchlo vytratil z všeobecného prehľadu každého človeka. Nebolo to to najlepšie, čo som kedy z obdobia 19. storočia čítal, ale má to svoje nenahraditeľné a svojské lyrické čaro. A aj keď je to jednoduhšie, na hlbke to nestráca. Celkovo mám z jeho diel dobré pocity.

1 24.10.2018

Takže to čo nám v školách ukazujú ako klasickú čínsku kultúru z obdobia Čching sú už len jej pozostatky znásilnené európskou kultúrou? Čo všetko sa ešte nedozviem...
Alebo začnem inak: každý milovník ázijských kultúr by mal mať túto knihu aj vo svojej knižnici. Prečo? Úprimne, v tejto problematike sa nevyznám, no podľa mňa má táto kniha stále čo ponúknuť aj keď je čiastočne zastaraná.

1 14.10.2018

1) Ten novinár (detektív) mi bol vcelku sympatický, nebyť tých sexuálnych aférok, pripomínajúcich Jamesa Bonda.
2) Príbeh je zaujímavý, celkom originálny, veľmi pochmútny a tiež zamotanejší a komplikovaný, ale dá sa v ňom po hlbokom zamyslení zorientovať. Ako hovorí kritik: ukazuje systém táborov v inom svetle. Ako dokázali meniť a manipulovať ľudí nielen surovým násilím.
3) Niektoré veci ohľadom vyjasňovania vzťahov som nepochopil. Asi na ne nie som dostatočne vyspelý (alebo chyba autora?).
Viem určite, že ma donútila premýšlať, že som sa do nej začítal a že v budúcnosti si ju chcem opäť prečítať. Možno sa mi podarí objasniť si niektoré otázky.

1 24.07.2018

Prvá polovica knihy mi pripomínala nepodareného Sinuheta s tým rozdielom, že žil o tisíc rokov neskôr a bol to polovičný Riman (Etrusk či Grék). Furt kade-tade cestoval a úplnou náhodou bol asi vo všetkých mestách v ktorých pôsobili Peter a Pavol. Ale musím uznať, táto polovica knihy sa dala celkom dobre čítať a rozprávanie nebolo chaotické.
Druhá polovica knihy bolo čisté a nepodarené plagiátorstvo Quo Vadis (okrem úplného konca s obliehaním Jeruzalema). Samé kecy o kresťanstve, autor sa snaží Nera úboho zastať (ja si myslím, že Nero bol v skutočnosti niekým iným, ako ho poznáme, ale tu bol tak ľutovaný a velebený, až to bolelo), Seneca je vlastne najväčší diabol pod slnkom a pár strán je to milý nevinný dedko, Minutus je stále do niekoho zaľúbený a vlastne stál za všetkými významnými rozhodnotiami medzi rokmi 60 až 70. Neustále som narážal na vety a spojenia, ktoré som si zapamätal z Quo Vadis (žid ktorý hral Daidala - kresťan ktorý hral Daidala v Sienkiewicovom románe alebo verná Acté, ktorá bola omnoho lepšie vykreslená práve tam). Všetky tieto veci boli v Quo Vadis prirodzenejšie a nie tak chaoticky podané ako v tomto Románe.
Niekde pri opise ako začali chytať v Ríme kresťanov som sa na to vykašlal a posledných 200 strán som len zbežne prebehol. Už ma nebavili tie silené zápletky (v anotácii bolo napísané, že práve skutočnosť, že sa v románe stále niečo deje, robí túto knihu zaujímavou - to na mňa asi neplatilo). Keď som prelistoval strany s opisom Pisónovho sprisahania a videl som tú veľkú kopu postáv a ich vzťahov, bol som rád, že som tak učinil.
Ak si mám porovnať túto knihu s Quo Vadis - tá je miliónkrát lepšia, pútavejšia, krajšia a s lepšími postavami. Jednoznačne vyhráva.
Spoiler: Ak som správne pochopil zmýšlanie hlavného hrdinu, Nero nezomrel ale zomrel jeho dvojník a on ušiel do krajiny, s ktorou viedol vojnu?
Celkovo mám pocit, že pán Waltari mal pri písaní tejto knihy pred sebou rozličné diela, z ktorých kúsok po kúsku lepil svoj "super akčný román". Napríklad Bibliu: Hierax hovorí v Korinte Minutovi:"... Preto teraz máme Pavlovu stranu, Apollovu stranu, Kefasovu stranu, ..." a v Pavlovom liste Korinťanom sa píše: "Hovoríte: Ja som Pavlov! Ja som Apollov! Ja som Kefasov!". Myslím, že to náhoda nebude.
Beriem čítanie tohto románu za stratu času a som rád, že som nečítal prvý diel. Celkovo knihu hodnotím ako najhoršiu, ktorú som doteraz čítal.

1 10.07.2018

Veľmi pekný príbeh. Milovníci prírody a dobrodružstva v prírode si prídu na svoje.

1 01.07.2018

Spravil som veľkú hlúposť. Áno, Zamarovský je majster slova čo sa týka všetkých orientálnych jazykov, ale táto kniha je určená pre mladšie publikum. Napríklad ja som po nej siahol z dôvodu, že v žiadnej blízkej knižnici originál nie je.
Preklad a následné prerozprávanie považujem za veľmi pekné, úplne sa hodiace do učebnice literatúry pre nižšie ročníky základných škôl (hlavne to nenápadné vynechávanie šteklivých tém rozveselilo). Samotný príbeh je veľmi jednoduchý, trochu naivný ale na dobu, keď bola literatúra len v plienkach, celkom prepracovaný. Predsa aj na pospájanie pôvodných spevov o Gilgamešovi boli potrebné talent a cit. A hlavná myšlienka o nesmrteľnosti? Práve vďaka nej sa stalo toto dielo nesmrteľným.
Piatu hviezdičku nedávam preto, lebo originál je originál.

1 12.06.2018

Pred prečítaním som mal pocit, že toto bude ťažký oriešok. Ťažké na čítanie, na pochopenie, na zapamätanie. Ale už prvá strana ma milo prekvapila. Caesar bol nielen vojenským, ale aj literárnym talentom. Jeho štýl je príjemný, nekomplikovaný a čitateľa neinformuje o zbytočnostiach.
Dielo O vojne v Galii je náročnejšie, ale s dobrým historickým atlasom sa nestratíte. Mne pomohol veľmi.
Druhá časť je zo začiatku peklom plným postáv z rímskej politiky (asi autor očakával, že čitateľ bude oboznámený napríklad s menami konzulov alebo generálov Pompeiovho vojska). Ale keď sa už trošku zorientujete, stanete sa svedkami každého Caesarovho víťazstva v Itálii, Hispánii a Grécku.
Ostatné dielka anonymných autorov sú chudobnejšie, chýbajúce časti v texte mi vôbec nepomáhali. A omnoho nudnejšie. Africkú vojnu som celú popreskakoval.
Na záver hodnotím celú knihu veľmi pozitívne. Nedá sa tu vytknúť, že je jednostranné, veď z tohto obdobia sa nám toho veľa nezachovalo a ja som sa vďaka tejto knihe konečne dozvedel, ako ten Prvý triumvirát dopadol.

1 13.05.2018

Nechal som si preležať myšlienky o tejto knihe a tak som sa rozhodol zmeniť moju recenziu.
Niektoré veci som nepochopil (konanie postáv, vzťahy) a to mi niekedy kazilo dojem. Zle som sa začítal a tak som sa nestal "zasväteným". Štýl bol náročnejší ale to podstatné sa dalo ľahko vytriediť. Poplatná aj dnešnej dobe (aj keď sa to na prvý pohľad nezdá). Pekný, zaujímavý a netradičný príbeh v ktorom hrá hlavnú rolu ľudskosť - jednoduchá ale aj komplikovaná. Niekedy prisladké, niekedy veľa opisu. Určite neľutujem, ale čítal som už lepšie

1 14.04.2018

Nádherné veľdielo, ktoré skryje síce "krásne", ale vedecky nadhodnotené Pijoanove dejiny do vrecka. Zasvätení autori, úžasné ilustrácie, ktoré zmapovali úplne celý svet.
Ak by som si ho chcel naozaj prečítať a porozumieť všetkému, asi by som knihu čítal týždne, ak nie celé roky, tak som si ju aspoň listoval a prebehol očami niektoré pasáže z nej. A výsledok? Raz v živote si celú sériu zaobstarám aj do mojej vlastnej knižnice, a vám odporúčam to isté! :) Naozajstný klenot.

30.06.2019

Vyčerpávajúca a extrémne detailná kniha o Francúzskej revolúcii. Obsahuje asi všetko, čo si pri hľadaní informácii zaželáte, od 100 stranového výkladu stavu francúzskej spoločnosti pred revolúciou, cez ekonomické štatistiky až po citácie najdôležitejších predstaviteľov v súvekej tlači. Ak sa s ňou popasujete a prečítate ju do konca, buďte si istí, že o FRR vás už nič neprekvapí.
Marxistickým prístupom k histórii netrpí až tak veľmi, ako by sa mohlo zdať, vlastne ide len o velebenie jakobínskeho teroru. Väčším problémom sú až doslova nadbytočné kapitoly a celkový žáner knihy; nie je totiž monografiou, ale esejou! Z toho vyplýva veľmi náročný štýl a občasná nemožnosť rozoznať fakt od vlastného názoru autora, s ktorou som ako laik, o FRR nevediaci takmer nič, musel bojovať. Ale aj tak ju vrelo odporúčam, najmä zasväteným čitateľom.

30.06.2019

Na začiatku autor nepriamo naznačil, že sa pokúsi mayov vyzliecť z rúcha legiend a mýtov, napriek tomu v priebehu písania schádza k odvážnym tvrdeniam, ktoré plodia ďalšie stereotypy (ich život sa vraj točil okolo sexu). Občas prekračuje hranice, ktoré si stanovil, a mýli príliš stručnými odpoveďami na teoretickejšie otázky, ktoré už iní odborníci vysvetlili lepšie. Niektorými myšlienkami čitateľovi vnucuje socialistický pohľad na dejinný vývoj a niektoré jeho metódy sú zastarané. Párkrát sa snažil súvislosti vysvetliť porovnaním so starovekým Gréckom či Rímom a vyznelo to... čudne. Zopár informácii vysvetlil chaoticky, iné nevysvetlil vôbec, pri iných chýbala v knihe mapa.
To sú, podľa mňa, negatíva knihy, inak veľmi odbornej, pútavej a úplne nabitej informáciami. O ich kultúre sa vedelo tak veľa už pred 60 rokmi, a predsa ostali aj dnes pre väčšinu ľudí len tajomným národom. Dokonca je tu vysvetlená aj teória, prečo ich písmo nikdy nerozlúštime vcelku a podľa internetu vedci túto teóriu dodnes zastávajú.
Na záver - nedokážem určiť, ako veľmi je von Hagenovo dielo zastarané a ktoré údaje sú správne. Oproti iným starým populárnovedeckým dielam je asi najviac napumpovanou knihou (aj diskutabilnou), ktorú som kedy čítal. Aj tak som úplne zmenil svoj pohľad na mayskú civilizáciu, doteraz sprostredkovanú len formou archeologického cestopisu od Cerama alebo filmových krvákov. Dozviete sa naozaj veľa zaujímavého...

27.05.2019

Nedokázal som dočítať...

Parafrázovanie súčasného čitateľa: "Maxim? Ten komunista, čo písal na objednávku Stalina? Čo nám môže jeho neprávom velebené a režimom nanútené dielo povedať?". Alebo: "On napísal hentú Matku, však? O ničom dielo...". Prinajlepšom: "O ňom sme sa učili na základke. Ešte dnes si pamätám malú útlu knižočku Makar Čudra, ktorú sme povinne čítali. To bolo ešte za socíku!".
Podľa mňa nesie každé vyjadrenie kúsok pravdy. Neprávom velebený, vtláčaný do hláv revolučnej mládeže, prežúvaný v ústach každého dobrého proletárskeho kritika - aj taký bol Gorkij. Po 89’ končili jeho knihy hromadne na smetiskách, knižnice ho odkladali do skladov a ľudia vyhadzovali do zberu papiera. Opäť - neprávom.
Kniha má byť oddychom - netvrdím nič iné, ale pri niektorých autoroch je extrémne dôležité poznať historický kontext. Tento človek sa prispôsobil obdobiu prudkej propagandy v ZSSR (životopismi, prerábkami, umelými esejami a článkami), no predtým stihol dokázať, že disponuje literárnym talentom. "Trpké" poviedky z prostredia zlodejov (bosákov) a vtedajšej splodiny podľa mňa majú právo na druhú šancu. Smutné, ba až tragické príbehy, ktoré písal život v juhoruských mestách, ženy - stvorenia krásne, ktoré nezaslúžene žili v kalužiach miest, hrdinovia, ktorých hrdinský život skončil síce smrťou, ale ich posolstvo vo vtedajšej ľahostajnej spoločnosti nezostalo bez odozvy. Posledná téma vám určite evokuje propagandu. Aj jej existencia sa medzi hnutiami, z ktorých len pár hlásalo potrebu zmeny skutočnými činmi a nie pokorou a vyčkávaním, zatiaľčo Rusko upadalo, dá opodstatniť (úprimne boli tieto hrdinské poviedky najnudnejšie). Mnohé námety ma prekvapili svojou originalitou alebo smutnou pointou a Gorkého štýl ich čítanie len spríjemňoval.

-"Na svete je veľa takých, čo si najväčšmi cenia nejaký svoj duševný alebo telesný nedostatok. Po celý život sa ním zaoberajú a vlastne len to ich drží pri živote; trápia sa síce preň, ale aj z neho žijú... ale okrem tohto nedostatku nemajú ničoho. Vezmite im túto neresť, odnaučte ich od nej, a budú nešťastní, lebo im pretnete jedinú životnú niť a život pre nich stratí zmysel."-

Ani dlhšie novely, alebo ako ich nazvať, nesklamali. Najhoršie vnímam články v sekcii publicistika - z tých propaganda stekala ako med. Niektoré som radšej nedočítal a ak mám pravdu povedať, nikomu neodporúčam opak. Klamstvami sa to tam len-tak hmýrilo.
Prvý stret s Alexejom Peškovovom skončil nad moje očakávania a oplatí sa dať mu aspoň jednu šancu. Jeho poviedky nie sú ukážkou literárnej dokonalosti, možno sa hrajú s lacnou emóciou, ale stále sú dobré a ich silné príbehy majú hodnotu. Snáď ma milo prekvapia aj Moje detstvo a divadelné hry.
Ps.: Makar Čudra je najnudnejšia poviedka z celej knihy. Nechápem jej popularitu.

15.05.2019

Pekný výlet do renesančného Španielska vo podobe troch najpopulárnejších súvekých literárnych žánrov:
Novely - už tradične hravé, vtipné, výsmešné, s netradičnými námetmi. Predstavoval som si, ako si po večeroch tieto dielka tajne čítavali panie pri teplom kozube a chichotali sa na ich obsahu, často nemravnom. Ale nesmieme zabúdať na pravidlo, ktoré stanovil už Boccacio - maximálne 1-2 novely denne. V druhom prípade by jednotlivé príbehy splývali dokopy a aj čítanie renesančných polstranových súvetí je po čase vyčerpávajúce. Z mojej strany odporúčam Cigánočku a Podvodný sobáš s legendárnym filozofickým rozhovorom dvoch psov, strážiacich nemocnicu.
Medzihry - v písanej podobe, a najmä v dnešnej dobe, už nedokážu vyvolať účinok, za akým boli vytvorené. Nejde tu o charakteristiku výnimočného hrdinu, ani o komédiu v pravom zmysle slova. Jednoducho mali rozptýliť divákov medzi dejstvami celovečerných hier, preto sú celkom stručné, až primitívne. V niektorých typické postavy lakomca, dohadzovačky alebo junáka naberali nádych barokovej comedie dell'Arte. Podľa mňa sa žiadna z nich nevymykala z priemeru.
Pedro de Urdemalas - všetko o čom Cervantes písal v novelách, medzihrách a aj v Quijoteovi zlúčil do jednej divadelnej hry. Dokopy to vyznelo ako zlátanina, ktorej nepomáhalo ani to, že sa násilne snažil dodržať jednotu času a miesta, ale ľahko sa čítala a aj ma celkom bavila. A síce, je to hra, čiže na scéne možno vyzerá omnoho lepšie.

Dúfam však, že nespyšniete,
bedár totiž, príduc hore,
spyšnie tak, že v celom svete
musia sa mať na pozore.

Zvláštne, ale najviac ma zaujali vysvetlivky na konci knihy a chronológia autorovho života. Teraz si dokážem predstaviť tú dobu, s ňou aj funkciu a charakteristiku vtedajšieho divadla a jeho predstaviteľov, ktorí sa navzájom veľmi nemuseli.

01.05.2019

Perla jazykovednopopulárnych kníh z Česka a Slovenska.
Nedá sa to čítať komplexne, skorej je to akýsi sprievodca vo vašej knižnici, v ktorom si občas zalistujete a vždy nájdete to, čo hľadáte. Jednoducho encyklopédia. A myslím si, že môže byť užitočná aj v dnešnej dobe internetovej... Overené informácie sú overené informácie.

09.04.2019

Na československom knižnom trhu vyšli okrem notoricky známych a zastaraných Pijoanových Dejín umenia aj kvalitné, odborné a primerane rozsiahle diela, ako napríklad toto. Nie, nechýbajú tu ani perfektné ilustrácie, ktoré možno nezaujmú hneď na prvý pohľad (ako v Pijoanovi), ale dá sa na ne pozerať celé hodiny (farebná tretina bola vytlačená technikou 4 farieb, ktorá je stále moderná!). Síce sa to tvári ako pútavý a nenáročný úvod, ale je to výsledok viacročného výskumu, to znamená záplavu odborných pojmov opäť bez vysvetliviek. No predsa mám pocit, že to bolo zaujímavé a čítalo sa mi to ľahšie ako iné odborné diela s absentujúcimi vysvetlivkami.
Jeden háčik: konštrukcie medzi vetami sa v preklade niekedy strácajú, občas sa objavia aj nesprávne použité spojky.

01.04.2019