Ivan F
komentáře u knih
Měsíc je drsná milenka
Robert A. Heinlein
Robert "Neblbec" Heinlein čitateľom naservíroval poriadnu porciu (pre niekoho trochu menej stráviteľnú) toho, čo by sa mohlo stať, ak by mocenské (rozumej ekonomické s poriadnou dávkou vydierania) záujmy prevládli po kolonizácii našej obežnice nad záujmami nádeje pre záchranu obyvateľov na matičke Zemi a okolo nej krúžiaceho šutru. Technickú morálnu zastaranosť príbehu nevnímam ako negatívum, predsa len má kniha takmer šesť krížikov. Príbeh je určený neblbcom a tých zvyšných širokým oblúkom míňa. Osobne ma Heinleinovo dielo zaujalo od prvej stránky a bavilo po stránku poslednú. Výborne, už teraz sa teším na ďalšie stretnutie s autorom.
Sharpův tygr
Bernard Cornwell
Vôbec som netušil, do čoho idem a v konečnom dôsledku ma čítanie bavilo. Počas dovolenky sediac na morskom pobreží som si pri Sharpovom príbehu oddýchol, pretože žiadna veľká a už vôbec nie hlbokomyseľná literatúra to nie je - práve naopak, je to prachobyčajné dobrodružné čítanie, ktoré mi kedysi dávno napĺňalo tú časť mojej duše určenú práve týmto príbehom. Po rokoch sa mi do ruky dostalo toto dielko a ja som si ho s takmer neskaleným pôžitkom vychutnal. Tak to má byť, číra radosť z prehnaného príbehu plného akcie, mi vyhodila plesnivé spomienky a nahradila ich čerstvými. Teším sa na ďalšiu porciu.
Škola Robinsonů
Jules Verne
Počas dovolenky si vždy naordinujem ľahké oddychové čítanie. Po knihe Kde spievajú raky som siahol aj po Vernovke, ktorú som nikdy predtým nečítal. Nechcem byť krutý, ale mohol som si čítanie veru odpustiť. Dielko chudokrvné, nezáživné, ale našťastie útle a dobre sa čítajúce. Na čierno-biele vykreslenie postáv som u Verna navyknutý, ale nie na príbeh, ktorý je od začiatku priehľadný ako voda v pohári. Cez dovolenku pri mori fajn čítanie, ale kniha patrí k tomu najslabšiemu, čo pán Verne napísal.
Kde raky spievajú
Delia Owens
(SPOILER) Sivý priemer - nič viac a nič menej. Z popisu knihy vyplýva, že hlavnú hrdinku Kyu BEZDÔVODNE obvinia z vraždy a celá komunita sa postaví proti nej. Toto slovo mi ako otrlému čitateľovi povedalo, že bezdôvodné obvinenie to nebude a ajhľa, na konci sa dozvedám, že tak to aj bolo - čiže žiadne prekvapenie sa nekoná. Čo sa týka celého príbehu, tak je fajn, nenáročné čítanie na leto, žiaden spisovateľský zázrak to nie je. Citlivejší čitateľ môže príbeh vnímať ako takú sladkobôľnu rozprávku bez šťastného konca. Rozprávka to rozhodne je, pretože fyzicky Kya v mokradiach prežiť mohla (ale asi ju nikdy nebolel žiadny zub, nebola chorá, nemala horúčku, hnačku, bez očkovania prežila všetky detské choroby), ale psychicky by asi nebola na tom ktovieako, pretože jej jediný civilizačný kontakt bol s predavačom na móle a potom zrazu hop, číta knihy pre absolventov univerzít, to je rozprávkový prvok - z tých som dávno vyrástol. No a naplánovanie a prevedenie vraždy, to bola druhá rozprávka pre clivo-naivné duše, ktoré sa nechajú opiť rožkom. Čo sa týka opisov prírody (mnohí nad tým hýkajú, že aké je to wau), tak James Oliver Curwood alebo Jack London vedeli prírodu a jej čaro opísať podstatne lepšie. Ako celok je kniha dovolenkové čítanie, ak by som to čítal mimo dovolenky, hodnotím ešte o hviezdičku menej.
Čierny ľad
Michael Connelly
Tak sa stretávam s H.B. po druhý krát a musím uznať, že mi je ako postava neskutočne sympatický, moja čitateľská krvná skupina. K tomu má Connelly ten správny grif pri písaní a prešpikováva príbeh dobrými hláškami, napr.: "Pozrel sa na ňu pohľadom, ktorý z radodajky urobí pannu." alebo "Bol tam užitočný, ako parkovací automat na cintoríne." Výborný štýl a to som sa s opovržlivým pohľadom pozeral na obálky týchto kníh pri mojich návštevách kníhkupectiev. Ach, ako som sa ochudobnil - a teraz je čas to napraviť. Budem sa s radosťou tešiť na ďalšie stretnutie s H.B. Verím, že bude rovnako dobré, ako prvé dve. Jediné, čoho by mohlo byť menej, je počet vyfajčených cigariet, občas som mal pocit, že sa pri počúvaní audioknihy (Ivo Gogál dodal svojím hlasovým prejavom príbehu jemnú drsnosť - oxymorón ako vyšitý) rozkašlem, ako mi dym stúpal do očí a do nosu. :-)
Kronika sci-fi
Guy Haley
Zhrnul by som to pár slovami: je to kniha, ku ktorej sa budem neustále vracať, pretože je pre mňa zdrojom mnohých informácií. Informácií, ktoré ma donútili pozerať sa inou optikou na mnohé knihy a spisovateľov, ako aj filmy/seriály a ich tvorcov. A tak ako som kedysi nastúpil do nekonečného kolotoča sci-fi, aby ma každá ďalšia jazda (rozumej kniha, film, príbeh) priviezla do inej galaxie alebo vesmíru, na iné planéty a do ich hlbín, aby som skákal v čase dopredu ako aj dozadu, tak ma táto encyklopédia bude sprevádzať pri objavovaní ďalších nekonečných možností, ktoré má len tento žáner - predstavivosti sa medze nekladú.
P.S. verím, že niekedy v budúcnosti bude nové vydanie, ktoré opraví drobné nedostatky a doplní údaje od pôvodného vydania až po súčasnosť. V každom prípade to bola skvelá kúpa a dobre investované peniaze.
Vražda na Ostrově Camino
John Grisham
Vždy, keď sa na trhu objaví nová kniha od Johna Grishama, tak si ju kúpim. Robím tak nielen zo zotrvačnosti, ale aj z očakávania, že konečne to bude typický Grisham spred dvadsiatich rokov. Nebude, obávam sa, už nikdy. Napriek tomu som trpezlivý a čítam od neho všetko. Lenže nie je to ono. Okej, môže hocikto namietať, že každý spisovateľ sa vyvíja a posúva svoje spisovateľské (ne)umenie novým smerom. Lenže keď niekto zostúpi z piedestálu po niekoľkých skutočne dobrých knihách a vkročí do mora priemernosti, následne ťaží zo slávy svojho mena, tak sa nikam neposúva a smeruje do zatratenia. Škoda, znova som sa nedočkal niečoho, pri čom by sa skvelo meno John Grisham. Lesk jeho mena sa stráca z nalešteného bronzového podstavca pod podstavec pokrytý vrstvou patiny. Jeho kniha z ostrova Camino je zas len ďalším tuctovým čítaním.
Quo vadis
Henryk Sienkiewicz
Nie vždy knihy, ktoré iných nútili obracať stránku za stránkou, ma oslovili. Quo vadis je jednou z nich. Pamätám si, že kedysi dávno ešte v časoch strednej školy som sa ju pokúsil prečítať, ale nešlo to, nebol som na jej posolstvo dostatočne vyzretý. Dnes, keď som už podstatne cynickejší než otvorenejší ma kniha neoslovila. Stále som v nej hľadal to hlboké niečo, čo v nej našli iní, no márna snaha. Ak by mala kniha podtitul "reklama na kresťanstvo a v čom je iné" (to nie je výčitka, len konštatovanie) čím vo svojej podstate je, mal by čitateľ hneď lepšiu predstavu, čo bude v knihe okrem jednoduchého ľúbostného príbehu a zhovadilosti rímskej spoločnosti. Možnože má toto knižné dielo všetky atribúty (slovosled, použité výrazové prostriedky, perzonifikáciu a čo ja viem čo všetko, čo sa od "veľkej" literatúry očakáva) na to, aby bolo ovenčené Nobelovou cenou za literatúru, no mňa to necháva chladným. Ak by z knihy bol úplne vypustený ľúbostný príbeh, bolo by to pre knihu výrazným plusom - asi tak ako vo filme Titanic, vystrihať komplet love story, bol by síce film o hodinu a pol kratší, ale bol by filmom lepším. Od autora mám omnoho radšej knihu Púšťou a pralesom, ktorá sa nehrá na veľkú literatúru, no z môjho pohľadu zaujme viac.
P.S. V každom prípade ďakujem Evaho73, bez jej inšpirujúceho komentára by som si knihu neprečítal.
Neteleportovaný muž
Philip K. Dick
Toto je najslabšia (našťastie aj najtenšia) kniha od Philipa K. Dicka, akú som čítal - opakovane. Avšak ani opätovné čítanie mi neprinieslo to wau iných jeho kníh, jednoducho je to zaujímavý nápad, ktorý zostal nevyužitý vo všetkých rovinách. Mám rád iné roviny Philipových psychedelických "úletov", ktoré tu bytostne chýbajú. Kniha je síce pomerne čisté sci-fi, no je to také sci-fi bez poriadneho "drajvu", uceleného textu a s nemastným-neslaným záverom. Teším sa na moment, keď si od P.K.D. otvorím inú knihu a užijem si to, čo robí jeho knihy tým čím sú a čo v tejto chýba.
Ztracené příběhy
John Flanagan
Hoci je to literatúra pre staršie deti (druhý stupeň základnej školy), tak ma ako dospelého človeka baví. Mať tak dvanásť-štrnásť rokov, tak kúzlu Flanaganovho rozprávačského umenia určite prepadnem na celej čiare. Čo oceňujem na tejto sérii najviac je jeho morálnosť a vyzdvihovanie skutočných hodnôt, ako sú priateľstvo, odvaha, konanie dobra, potrestanie zla atď. K tomu je to všetko zaodeté do dobrodružného hávu a príbehy siroty Willa sú napriek čierno-bielemu podaniu sveta (a možno práve vďaka nemu) perfektným nástrojom na formovanie detskej duše. Podobne aj Verneho romány sú čierno-biele a hneď je jasné, kto je klaďas a kto záporák. Myslím si, že takto napísané knihy sú svojou podstatou a priamočiarosťou užitočným nástrojom pre tých čo čítajú spolu s deťmi.
Vykoupení Kryštofa Kolumba
Orson Scott Card
S Orsonovými knihami som sa stretol niekoľkokrát a nadšenie ostatných z ich čítania som nezdieľal ani raz. Ani tentoraz neplesám nadšením, no zároveň musím napísať, že je to najlepšia Orsonova kniha, ktorú som od neho prečítal. Námet cesty časom je spracovaný netradične a pasáže opisujúce Kolumbusov život sú tými najlepšími časťami knihy napriek tomu, že nie sú sci-fi. Kto čaká nejaké akčné čítanie bude sklamaný, kniha je skôr filozofická a mnohých môžu odradiť pasáže s Bohom, vierovyznaním a všetkým čo k tejto téme patrí. Naopak, že Kolumbus utrápil svoju zákonitú k smrti a bol aj cudzoložník sú s jeho bohabojnosťou v príkrom rozpore. Čo sa týka dejovej linky odohrávajúcej sa v budúcnosti, z tej som rozhodne nadšený nebol. Je taká nemastná-neslaná a aspoň pre mňa čitateľsky výraznejšie horšia než dej odohrávajúci sa v pätnástom storočí. No a ešte jedna vec - nie som antisemita, ale podsúvanie ľudí, ktorých náboženstvo je nezlučiteľné s kresťanstvom, do pozícií záchrancov ľudstva mi vadí - toto Orson prestrelil.
Hostinec U kamenného stolu
Karel Poláček
Milé čítanie napísané prvorepublikovou češtinou, ktoré má tú vlastnosť, že vdýchne pôvab zašlých čias a pohladí čitateľa na duši. Nakoľko som detstvo strávil v malom kúpeľnom mestečku aj s jeho ospalou atmosférou (ktorú vyhľadávam doteraz) a čarom starých domov a úzkych uličiek, tak som si vedel úplne živo predstaviť atmosféru prvorepublikového kúpeľného mestečka. K tomu spisovateľ do textu vložil slová, ktoré sa už dnes nepoužívajú a mňa čítanie bavilo. Jediné, čoho bolo príliš, bolo množstvo synoným. Spočiatku to bolo fajn, ale postupne mi to kazilo zážitok. V každom prípade je to dobrá kniha a kto má rád knihy od Wodehousa alebo Jeromeho si príde na svoje.
Až naprší a uschne
Pelham Grenville Wodehouse
V lete treba (teda ak máme možnosť) oddychovať a ak je k tomu aj kniha so stránkami popísanými Pelhamovým suchým anglickým humorom, tak je to ideálny základ na príjemne strávené chvíle. Ako napísali iní predo mnou, že im je zámok Blandings bližší než Jeevesove príbehy, pretože sa s obyvateľmi menovaného zámku stretli skôr než s mazaným komorníkom, tak u mňa je to práve naopak a Jeevesove príbehy sú mi bližšie než príbehy obyvateľov Blandingsu - jednoducho ťahajú za kratší koniec. To nemení nič na fakte, že príbeh o lordoch a prasatách (niekedy má človek problém rozlíšiť kto je väčšia sviňa) je svižným osviežením na letné horúce dni. Kniha je to letitá a pár kvapiek vody z bazéna dopadnúcich na jej stránky jej dodali jemne zvlnený pôvab. A o to v lete ide - oddýchnuť si a nerobiť si vrásky.
Asterix VI - Asterix a Kleopatra
René Goscinny
Niekedy je ťažké vymyslieť originálny komentár. V prípade tohto príbehu sa o to nejdem pokúsiť, pretože by som len opakoval chválospevy ľudí, ktorí pridali komentáre predo mnou. Len dodám, že príbehy Asterixa, Obelixa, Idefixa, Panoramixa (a všetkých ďalších ixov) plus Julka Cézara a všetkých tých čo sa na stránkach týchto nestarnúcich komiksov objavili (vrátane Kleopatry s jej pekným nosom a odpornou povahou) sa mi nikdy nezunovali a s radosťou ich čítam zas a znova. Pohodu, ktorú mi prinášajú, je na nezaplatenie.
Vajce a ja
Betty MacDonald
Ak by som sa vrátil do čias detstva k tetičce na Moravu, tak by som videl detto to isté, čo pani Betty zosmolila na stránkach tejto knihy - s tým rozdielom, že zažiť to na vlastnej koži bolo o niečo zábavnejšie než čítať ufňukané kňučanie. Iste, sú tu rozdiely, ale nijak priepastné a verím tomu, že aj v dnešných časoch mnohí ľudia žijú podobným štýlom života.
Po knihe som siahol zo zvedavosti, nakoľko má hodnotenie také aké má a takisto ju vysoko ohodnotili aj ľudia, ktorých mám v obľúbených. Moje hodnotenie však bude polovičné a rozhodne z knihy nadšený nie som. Celkový dojem z knihy mám taký, akoby mi niekto dal zoznam vecí, na ktoré sa treba ponosovať. Ani autorkin štýl ma neočaril a kniha nie je zábavná ani vtipná, hoci ju za takú mnohí považujú. Nechcem nikoho uraziť, ale je to také typické ženské čítanie s typom humoru primárne určeným ženám (mnoho kladných hodnotení pochádza práve od nich), ktorému som neprišiel na chuť, hoci iné knihy, ktorých cieľovou skupinou sú čitateľky, ma ako muža bavili.
Diabol v zrkadle
Juraj Červenák
Príbeh je rozhodne uveriteľnejší než v predchádzajúcich knihách pretože je v ňom menej náhodných či jemne nadprirodzených prvkov, ktoré vyšetrovanie posúvajú vpred. No má to na druhú stranu o niečo menej pútavú linku a tým je kniha zároveň o kúsok menej zábavná, hoci stret katolíkov s protestantmi bol veľmi dobre opísaný. Čo sa týka pnutia ústrednej dvojice, tak to je tým pravým korením, ktoré dodáva tejto sérii správnu príchuť - asi ako sladkokyslý nálev, vďaka ktorému je uhorkový šalát taký super. Záver knihy je perfektný, pretože len pán notár vie, že nedosiahli vlastne nič a tomu sa vraví Pyrrhovo víťazstvo.
Nabíječ
Alice Clayton
Somarina na entú od autorky, ktorej evidentne v živote niečo chýba. Pri pohľade na jej fotografiu je jasné, že jej chýba "Nabíječ" a asi už dlho nemala (ak vôbec niekedy) óčko. Tak si sadla za písací stôl a zosmolila túto kravinu. Potom to niekto preložil a vyšlo to v češtine ako audio-kniha. No a prednes pani Saudkovej je ďalším klincom do rakvy - nezáživný a monotónny.
Knihu som si vybral na základe hodnotení ľudí, ktorých mám v obľúbených a pridalo sa aj ocenenie v podobe druhého miesta pre najvtipnejšiu knihu. Lenže zabudli napísať, že to treba rátať od konca. Kniha nie je vtipná, je len trápna. Hlavná postava je protivná a prerod promiskuita v monogamistu vyložený nezmysel. Všetky zvyšné negatíva sú v komentároch označených jednou hviezdičkou alebo odpadom. Jedenkrát stačilo, čas je vzácny na to, aby sme čítali takéto zvratky.
Pokolení starců
Brian Wilson Aldiss
Po prečítaní mi je stále záhadou, čo vlastne chcel spisovateľ touto knihou povedať alebo odkázať alebo čokoľvek iné, čo mal v úmysle. Mne to zostalo dokonalo skryté a pritom sa román čítal set sakra dobre. Niektorí spisovatelia majú dar zaujať aj vtedy, keď píšu tak povediac o ničom. A môj dojem z Pokolenia starcov je presne taký nijaký, akoby o ničom, hoci je primárne humánny a je to z textu cítiť. Pritom post-apokalyptický svet je vždy dobrým námetom a dá sa v ňom vystavať hocijaký príbeh, predstavivosť tu v podstate nemá hraníc. Nevadí, moje druhé stretnutie s Aldissom nedopadlo najlepšie, ale aj po zlom rande môže vzniknúť dobrý vzťah. Aldiss jednoducho písať vedel (hoci aj o ničom) a ja sa s ním na stránkach inej jeho knihy rád stretnem.
Knieža Kyj
Volodymyr Malyk
Veľmi príjemné prekvapenie! Príbeh o východných Slovanoch, ktorým došla trpezlivosť, zjednotili jednotlivé kmene a oslobodili sa od nájazdov hunských hôrd, až nakoniec pri rieke Dneper založili Kyjev - potiaľto historická skutočnosť. Nakoľko je príbeh fikcia je v podstate fuk, predsa len príbeh troch bratov, lásky a zrady je typickou ukážkou dobrodružnej literatúry. K tomu sa pridávajú useknuté hlavy, ruky, nohy a iné údy, mučenie nepriateľov v mravenisku a základ budúcich Červenákových diel je tu. Čo sa mi naozaj páčilo, je slovanská mystika, bohovia (Svetovid, Perún, Svarog, Stribog atď.), rieka a lesy ako tradičné útočiská, chov dobytka, včelárstvo a ľudové liečiteľstvo - toto všetko je také naše a skutočné - a je to príjemná zmena oproti všelijakým božstvám Grécka, Ríma a Severu, ktoré nám z nejakého dôvodu neustále nielen médiá, ale aj dejepisné knihy podsúvajú. Je to škoda, pretože naša kultúra je neskutočne bohatá a má čo ponúknuť - a čo je podstatné, je naša!
Provokatér
Ed McBain
Prvé stretnutie 87ho obvodu s človekom s načúvacím prístrojom (NP) v uchu a hneď je z toho kopa problémov. Jednoducho "hluchý" s NP je inteligentnejší protivník než bežní kriminálnici. Veľmi sa mi páčila linka s obťažujúcimi telefonátmi a spisovateľova poetika - opis príchodu jari a jej súzvuk s mestom - paráda. Šmrc doby, kedy neexistovali rôzne forenzné výdobytky modernej krimi éry, tak tento jemne nostalgický odér stúpajúci zo stránok knihy má pre mňa väčšie čaro a silnejšiu príťažlivosť (hoci som vtedy nežil) než krimi romány súčasných spisovateľov. Hoci je kniha o niečo hrubšia než predchádzajúcich jedenásť príbehov, tak stále to nie je tlstopis a kniha nenudí. Naopak, je prudko čitateľná a svojím spôsobom aj poetická takým tým typickým Edovým (Salvatoreho) spôsobom.