kurama45
komentáře u knih
Čas slnka a búrok
Giosuè Carducci
Carducci patrí ešte do úplne prvej vlny udeľovania Nobelových cien za literatúru. Vtedy človek nemá istotu na čo narazí, štandard sa ešte nevykryštalizoval. Čas slnka a búrok je taká tá stará poézia s typickým veršovým systémom. (Vždy som si vravela, že to musí byť nočná mora pre prekladateľa.)
Bolo to ok, ale nič hlboké som v tom nenašla. Typ poézie, akú žiakom pchajú v škole do gágorov. Nepovedala by som, že to bola prázdna krása ako Atticus, na nič sa to nehralo. Bola to skôr remeselnícka práca. Pekné verše, pravidelné rýmy a krásne obrazy. Ale občas aj trocha srandy:
„Klystír! Treba, prosím, dušu prepláchnuť…“
Mysl, mozek a věda
John Searle
Celé sa to dá zhrnúť nasledovne: počítač sa nikdy nebude rovnať ľudskému mozgu, pretože mozog má viac než len syntax, má aj sémantiku. Toť vsjo. Zvyšok sú len obkecávačky, ktoré to iba zbytočne komplikujú. To ma prekvapuje, pretože to vraj boli pôvodne rozhlasové prednášky určené bežným poslucháčom. Ak by som to počula v rádiu, veľa by mi to nedalo. Našťastie pri čítaní som sa mohla zastaviť, porozmýšľať, vrátiť sa späť a prečítať si mätúce úseky ešte raz.
Nehovorím, že to nebolo zaujímavé, no nemôžem sa zbaviť pocitu, že od doby Searlových esejí sme sa predsa len trochu posunuli. Trochu mi tam chýbal nejaký súčasný doslov.
Právo (n)a předsudek
Jan Kosek
Kniha v sebe skrýva niečo iné, než by človek podľa názvu povedal. To ma prekvapilo a sklamalo. 90 % z nej sa totiž točí okolo Židov a predsudkov voči nim. Spracované excelentne, uznávam, či už z historického alebo súčasného hľadiska, no stále to nič nemení na tom, že som čakala niečo širšie a filozofickejšie. Autor sa občas točil ako koliesko v hodinkách, stále dookola a na obzore žiaden cieľ, občas to naopak bolo nesmierne pútavé.
Len tak medzi rečou, v jednej časti je citovaný slovenský prejav. Teda autor si asi myslel, že je to slovenčina. V skutočnosti to bola nejaká otrasná hatlanina. Prekvapuje ma, že nikto z redakcie to nebol schopný poslať nejakému Slovákovi na kontrolu, lebo toto bol fakt des a hrôza.
Ak vás zaujímajú Židia a ich história, bude to pre vás to pravé orechové.
„Člověk se pohybuje ode zdi ke zdi, namlouvá si, jak se vyvíjí, ale ve skutečnosti zůstává stejný, stále žije v zajetí výchovy, jíž kdysi prošel. Nakonec kdo by se nechtěl vrátit do dětství.“
Úzkosť
Anna Ondrejková
Po (ne)dlhom premýšľaní som došla k záverom, že tieto slovenské básne sú dobré tak akurát na zasmiatie a rozvíjanie vlastnej predstavivosti.
Na konci zbierky sa nachádza príspevok od akejsi Ivany Hostovej. Myslela som si, že mi vysvetlí, čo som to práve prelúskala. Nevysvetlila. Iba mi povedala, že to bolo fakt cool a strašne hlboké. Vetami, ktoré boli asi písané pomocou Tezaurusu. Jedna z nich bola na 11 riadkov. Viem to, pretože som to zrátala. Táto trápna záverečná esej ale aspoň zaplnila papier. Pretože jednotlivé Ondrejkovej básne sú náhodným zhlukom slov na maximálne šesť riadkov (aj to som zrátala) a zvyšok strany je prázdny. Možno na poznámky, lež na to by najprv bolo načim, aby sa dalo čo-to z danej básne vysvetľovať. Ale takto? Ach, tie naše úbohé lesy! Toľko zbytočného papiera!
No nič. Teraz by to asi chcelo nejaký príklad. Takže, vážení, nasleduje báseň, do ktorej sme doma napasovali aspoň aký-taký význam:
akoby zabitý a plný očí (kto z neho pozerá, kto z neho vidí):
zlaté ľadové zárodočné more: more
je kam?
Držte si širáky, nasleduje veľké odhalenie. Báseň je podľa nás o ponožke! A síce o ponožke, na ktorej vznikla dierka (oko) a z neho očia studené zárodočné bunky pokožky. No a tá úbohá dierka teraz nevie, kde „je kam“ – nevie, či a kam až sa bude zväčšovať.
Smejete sa? My sme plakali… Umenie by malo podľa mňa „hovoriť“. Toto mlčalo. Ba nie! Tento zdrap, tento paškvil na poéziu, sa mi prosto iba smial, že som v ňom nejaké umenie vôbec hľadala.
Príbeh filozofie. Kľúč ku klasickým dielam
Robert Zimmer
Kniha pre ľudí, ktoré chcú začať študovať filozofiu, ale nevedia čoho sa v tom obrovskom mori chytiť a ako sa neutopiť.
Jednotlivé eseje postupujú chronologicky a i keď neviem, či ide vskutku o najvýznamnejšie diela, väčšinu z uvedených filozofov som aspoň matne poznala.
Každá esej začína rozprávaním a živote daného filozofa a o dobe, v ktorej žil, takže čitateľ pochopí, ako filozof dospel k napísaniu svojho slávneho diela. Druhá časť eseje je vždy venovaná danému dielu a objasňuje jeho kľúčové myšlienky. Nakoniec je vždy uvedené, čím je dielo prelomové, aký malo dopad a význam.
Za mňa veľmi užitočná kniha, ktorá sa dá po dočítaní použiť aj ako zoznam kníh, ktoré bude človek čítať ďalej.
Pozn.: Objavila som ešte knihu Úvod do filosofie od Karla Jaspersa (zatiaľ som ju nečítala), tak môžete mrknúť aj na tú.
Profesor Wilczur
Tadeusz Dołęga-Mostowicz
Po úžasnom Mastičkárovi prichádza plochý profesor Wilczur... Obrovské sklamanie, viac v recenzii.
Erik
Terry Pratchett
Ešteže si úbohý Erik neželal stať sa ministrom. Mohol skončiť ako bonsaj. A oproti tomu je i peklo rajom :D.
Slitování a šibenice
Bronislaw Geremek
Kniha prehľadne a pútavo spracováva premeny spoločenského vnímania chudoby, pričom začína obdobím, keď ľudia prestávajú považovať chudobu za cnosť. Ľudia sa chudobnými stávajú nedobrovoľne a proti svojej vôli. Gemerek nás postupne sprevádza jednotlivými storočiami a prístupmi v rôznych krajinách Európy. Tieto prístupy sa až zarážajúco často opakovali. Pomoc bola spájaná s určitými očakávaniami od príjemcu (Kto nepracuje, nech ani neje). Mestá napr. pomerne ochotne pomáhali svojim bedárom, ale neľútostne vyháňali všetkých cudzích atď.
Oceňujem konkrétne ukážky a opisy, som rada, že to nebolo až príliš abstraktné a netočilo sa to len okolo všeobecných princípov. Odporúčam vypisovať si z jednotlivých kapitol poznámky, sú to zaujímavé veci a raz sa k nim vrátim. Po tejto knihe už inak vnímam aj súčasný altruizmus.
Mimochodom, skvelá bola kuriózna pasáž o nápravných domoch v Holandsku (myslím, že šlo o 17. stor.), ktoré boli veľmi vynaliezavé, pokiaľ išlo o boj proti lenivosti. Človeka zavreli do kobky, pomaly ju plnili vodou a dali mu k dispozícii malú pumpičku, takže ak sa nechcel utopiť, musel makať.
Choroba na smrť
Søren Kierkegaard
„…väčšina ľudí žije bez toho, aby si naozaj uvedomili, že majú rozmer ducha: a z toho pramení všetka takzvaná bezpečnosť, spokojnosť so životom atď, a práve to je zúfalstvo.“
Filozofiu som doteraz nečítala, a tak som bola prekvapená, že som sa v tejto knižočke nestrácala. Kniha má dve časti. Prvá je výhradne filozofická. na konci ktorej nasleduje rázne vyhlásenie, že zúfalstvo je hriech. Následne sa celá druhá časť (náboženská) venuje tomu, čo z tohto tvrdenia vyplýva, a teda tomu, ako sa tento hriech prejavuje, aké má úrovne, a ako sa z tejto choroby vyliečiť.
Kierkegaard síce zúfalstvo tituluje ako hriech, ale zároveň ho paradoxne považuje za prvý moment viery, v zmysle toho, že je človek na dne, od ktorého sa môže už iba odraziť.
Ak by som mala zhrnúť, čomu ma táto kniha naučila, je to hlavne to, že filozofia nie je hlúposť. Odniesla som si aj kopu citátov a zamyslení, pár uvádzam nižšie. K autorovi by som sa raz rada vrátila, dúfam, že sa mi podarí zohnať jeho Buď – alebo.
Citáty:
„Rast miery poznania zodpovedá rastu miery sebapoznania.“
„Trápenie zúfalstva spočíva v tom, že človek nemôže zomrieť. V beznádeji nemá ani poslednú nádej – smrť. V tomto význame je zúfalstvo chorobou na smrť, útrpným protirečením, chorobou Ja, večne zomierať – zomierať, a predsa nezomrieť –, zomierať smrťou.“
„Vo svete sa z toho nerobí veľký rozruch; lebo vo svete sa najmenej pýtame na Ja, a keď sa ukáže, že niekto má Ja, potom je to zo všetkého najnebezpečnejšie. Najväčšie nebezpečenstvo, strata seba samého, sa vo svete môže uskutočniť tak potichu, akoby sa nič nestalo. Nijaká iná strata sa nemôže udiať tak potichu; každú inú stratu – ruky, nohy, piatich toliarov, manželky atď. – pocítime.“
„Celkovo je potreba samoty znakom toho, že v človeku je duch, a je mierou toho, aký duch to je. Pravdou však je, že v našich časoch je zločinom mať ducha, takže je úplne v poriadku, že ľudia, ktorí milujú samotu, sú v tej istej kategórii ako zločinci.“
„Obdiv je šťastné sebazabudnutie, závisť je nešťastné sebapresadenie.“
Miloslav Stingl - biografie cestovatelské legendy
Adam Chroust
Kniha je obrovská, fotky sú nádherné a pre nadšencov to asi bude splnený sen.
Ja som doplatila na svoju neznalosť veľkého cestovateľa a ešte väčšiu reklamu. Dúfala som, že bude časť venovanú Ázii obšírnejšia, aj keď musím uznať, že tie dve krátke stránky o Japonsku boli fajn.
Neuveriteľne smutný príbeh o nevinnej Érendire a jej bezcitnej starej matke
Gabriel García Márquez
Bezcitná a lakomá stará matka mi bola oveľa sympatickejšia ako nevinná Eréndira. Buď je Márquez génius alebo som proste necitlivá čitateľka, ktorú toto psychedelické snenie oblúkom minulo.
Bílý písek
Brandon Sanderson
Možno keby som mala o pekných pár rokov menej a možno keby som nečítala iné úžasné komiksy… Tak napríklad najnovšie čítam Berserk. Berserk je čiernobiely, Bílý písek farebný a krásne lesklý a voňavý. Hádajte, čo sa mi páči viac? Ale minimálne sa to pekne vyníma na poličke.
P.S.: Dám šancu aj druhej časti, pretože táto na mňa pôsobila iba ako neskutočne rozťahaný prológ k skutočnému príbehu.
Neželaná príťažlivosť
Kristi Ann Hunter
Hrdzavý klinec do už tak rozpadávajúcej sa rakvy celej tejto série. Možno by to bolo lepšie, keby bol hlavný hrdina človekom a nie chodiacou morálnou hodnotou. Vlastne nechápem, prečo na čele rovno nenosil nálepku s nápisom dokonalý muž. A mimochodom, chlap ako hora sa opije po poháriku pálenky? Vážne?
Nezvyčajné manželstvo
Kristi Ann Hunter
Bol tam on, bola tam ona, bol tam ich dom a v ňom boli ich sluhovia. Nuž, a tí sluhovia rozkazovali pánovi. Viac k tomu dodávať nebudem…
Elegantná pretvárka
Kristi Ann Hunter
Takú otravnú, rozmaznanú, detinskú a nesympatickú ženskú ako bola hlavná hrdinka, som v tomto žánre kníh ešte nevidela.
Strastiplné peníze paní Darcyové
Elizabeth Aston
Hlavný hrdina mi ako jediná postava zo všetkých štyroch kníh série aspoň trochu učaroval. Možno to bude tým, že používal mozog.
Slečna Darcyová se nevzdává
Elizabeth Aston
Neskutočné omieľanie toho, aká je hlavná hrdinka úžasná umelkyňa ma po čase začalo otravovať. Asi v tom spočívalo jej jediné čaro…
Smutek poručíka Borůvky
Josef Škvorecký
Revolúcia vo svete detektívok to nie je, ale do dopravného prostriedku dokonalé.
Mistr papírových kouzel
Charlie N. Holmberg
Čím to je, že tie najkrajšie knihy nájdem vždy na oddelení pre deti?
Myslím, že si knihu človek užije tým viac, čím viac miluje origami :D.
P.S.: Záver knihy je pekne uzavretý, ako čerešnička na torte, a ak neviete po anglicky, nemusíte sa báť, že by ste zostali niekde v polovici príbehu.
Tohle jsem měla napsat v přítomném čase
Helle Helle (p)
Veľmi zaujímavé dielo. Takmer úplne absentuje dej. Na 160 stránkach sa prelína minulosť s prítomnosťou, ale koniec koncov na tom ani nezáleží. Stále sa totiž opakuje tá istá rutina. Vstať, najesť sa, ísť von, najesť sa, vrátiť sa, najesť sa, spať… Občas hlavná hrdinka Dorte stretne nejakého chlapa, pre zmenu sa s ním vyspí a zase sa kolotoč opakuje. Kniha je písaná v 1. osobe a napriek tomu je úplne bez emócií. Akoby som sledovala život robota. Keď to človek číta dlhšie, doslova prahne po zmienke o pocite. Akomkoľvek. Je jedno, o čom bude, prečo tam bude, hlavne nech tam konečne niečo je!
Zvláštne je, že aj keď to zo začiatku vyzerá ako žalospev za lenivú a ľahostajnú mladú generáciu, ktorá nežije, ale prežíva, postupne má čitateľ pocit, že na tom celom niečo nesedí. A presne to podľa mňa knihu odlíšilo od iných brakoidných diel. Prepracovanosť skrytá pod povrchom spravila z ničoho niečo. Jemné náznaky, malé úlomky hrdinkinej duše. Čitateľ ju prestane vnímať ako lenivca a začne ju ľutovať, pretože vycíti, že je
v hlbokej depresii.
„Opovrhovala jsem činným rodem v přítomném čase.“
Na prvý pohľad prázdna a nič nehovoriaca veta, ale v skutočnosti je v nej obsiahnutá celá psychológia Dorty. To dievča malo problém umyť si vlasy, vstať z postele, prestať dookola opakovať nikam nevedúcu cestu… Na konci Dorte opustíme presne tak, ako sme ju našli. Bez nádeje do budúcnosti a bez náznaku zlepšenia.
