kurama45 komentáře u knih
Geniálne spracovaný popis bežného dňa troch rôznych žien. Písané je to prúdom vedomia, povedala by som, že až takým prozaickým rapovaním. Prýšti z toho smútok, ale i nádej. Určite sa ku knihe ešte niekedy vrátim.
Ak máte radi hĺbavé popisy duševných stavov a rozpitvávanie všemožných pochybností, nech sa páči. Ak vám ide skôr o dej a úderné tempo, ruky preč :).
Ideálne, ak chcete cestovať do ďalekých krajín, ale nemáte peniaze, čas, prípadne odvahu. Autorka má absolútne úžasný zmysel pre humor.
Blížia sa nám najkrajšie sviatky v roku, a tak ako istý Číňan z knihy dúfam, že ma Ježiš aj tentokrát pozve na svoju narodeninovú párty. A možno aj tí naši „migranti“, čo majú podľa Japoncov taký skvelý život prídu povinšovať.
Agitačný pamflet chlapíka, čo si myslel, že keď sa dal raz zatiahnuť do špinavých machinácií, aby si namastil kapsy, tak už po vytriezvení (a poriadnom zárobku samozrejme) znovu na nič nenaletí a môže sa stavať do roly blahosklonného génia. No… Po prvé, popisované praktiky mohli byť prevratné a šokujúce tak pred 50 rokmi, nie v súčasnosti a po druhé, týpek znovu niekomu naletel. Pretože ako kniha postupovala, bola čoraz väčšou reklamou na komunizmus. Ku koncu sme už doslova počúvali chválospev na Čínu.
Súhlasím s užívateľom Svijanskej, časť o vietnamskom väzení bola naozaj omračujúca. Ale nie preto, prečo by čakal autor. Preto, že jemu, jeho editorovi a dokonca aj vydavateľovi pripadalo normálne publikovať vyjadrenie, kde Perkins ľutuje mučiteľov! Psycho.
Celkovo z knihy cítiť úplnú absenciu patriotizmu. Nechutné. Posledná tretina je už potom iba reklamou na zelené hnutie, blabla chráňte planétu, blabla úbohí domorodci, blabla jedzte toto, robte hento.
A aj napriek tomu všetkému by som nebola taká naštvaná, keby bola kniha aspoň pútavá. Najnudnejšia konšpiračná teória v histórii…
Nedávno som čítala pani Bovaryovú, ktorá bola rovnako ako Kitty povrchná panička, vzala si svojho muža iba kvôli tomu, čo si pomyslia ostatní a tiež ho podvádzala s prvým, ktorý na ňu žmurkol. Na rozdiel od Bovaryho bol ale Walter skutočný chlap. Keď Kitty po odhalení nevery jedným ťahom zotrel a musela s ním odcestovať na miesto epidémie, usmievala som sa ako slniečko na hnoji. Skvelý bol.
Potom som čakala priamu dejovú líniu: ťažké podmienky slečinku zmenia, otvoria sa jej oči, navzájom si odpustia, budú sa ľúbiť až do smrti… Nevydalo. Maugham prekonal v naturalizme aj Flauberta. Posledné Walterove slová boli brutálne. Úžasná kniha.
Terapia pre mňa bola druhá Fitzekova kniha, tou prvou bol prehnaný krvák Pacient. Bohužiaľ ani v tomto diele sa nevyhol bulvárnym popisom a celé to pôsobilo ako z denníka Plus jeden deň. Zápletku som odhalila kdesi v prvej-druhej kapitolke a tým pádom bol zvyšok totálne priehľadný a trápny. Najviac ma iritovalo, ako jednoducho autor ospravedlňoval všetky prípadne chyby, diery a nelogickosti schizofréniou. Keď to porovnám s Mystériami od Knuta Hamsuna, ktoré som čítala paralelne s týmto, psychická porucha Hamsunovho hrdinu pôsobila naozaj realisticky, a to sa mi pritom tá kniha ani veľmi nepáčila. Naproti tomu je Terapia prehnane vykonštruovaný triler, ideálny na letnú dovolenku kdesi pri mori.
„Ale čo ak mám, pokiaľ ide o spotrebu, nadanie veľkoobchodníka, ale z výrobného hľadiska som len úbohý mäsiarsky tovariš, lebo sa mi nedostalo viac nadania?“
Bolo to ako knedľa bez segedínu. Ani zlé, ani dobré. Bars sa to nikam nehýbalo a ku koncu ma už iritovali aj tie stranové monológy v dialógoch. Podľa anotácie som očakávala nejakého rafinovaného chlapíka, šedú eminenciu, čo sa tam bude so všetkými pohrávať akoby ich mal na špagátikov, ale ono je to v skutočnosti o psychicky chorom človeku. Ako sonda do života narušeného jedinca to je celkom realistické, žiaden bulvár, ani goetheovský trpiaci hrdina.
Ale najviac ma aj tak zaujal doslov od prekladateľa Jaroslava Kaňu, kde píše, že za Hamsunov príklon ku fašizmu môže sčasti aj to, že zatiaľ čo v Nemecku jeho diela sústavne prekladali a vydávali, v angličtine vydali jeho tvorby máličko.
„Boh ma pred tebou chráň na večné časy, to znamená, čert ťa ber…“
Ach, staré dobré časy, keď bol heroín v lekárňach voľne k zakúpení na potlačenie kašľa, Coca-cola ešte obsahovala kokaín, spisovatelia ako Klíma jedli mŕtve myši, ktoré kradli mačkám rovno z papule a písali knihy s rozkošnými perverznosťami, psychotickými šialenosťami a filozofickými delíriami…
Toto bol poriadne dobrý matroš.
Je to určené ľuďom, ktorí obdivujú prírodu z estetického hľadiska, nie čitateľom túžiacim po poznaní. Bohužiaľ nezapadám do cieľovej kategórie. Čakala som viac.
Nepopieram, že je tam viacero zaujímavostí, ale ak človek nevyrastal v mestskej cementovej džungli, ale na dedine obklopený lesmi, dával pozor na hodinách biológie a občas číta, sleduje alebo sa inak vzdeláva v prírodovede, pôsobí to ako taká neštruktúrovaná omáčka a rozprávka pre deti na dobrú noc.
Knihu by som nepovažovala ani tak za populárne-náučnú literatúru, ako skôr za zmes známych faktov, autorových názorov a imaginácií. Nad objektívnym podaním poznatkov značne prevažovala naivná personifikácia stromov a ich detinská idealizácia.
Kvalitné dielko. Úvodný chaos bol na rozdiel od iných fantasy kníh pomerne nudný a chvíľu som si vravela, na kýho frasa to vôbec dostalo toľko ocenení. Popravde to úplne nechápem doteraz, ale tak zase bolo to premyslené, napínavé, aj emocionálne. Dočkala som sa aj povinnej americkej diverzity. Plusom je, že ma oná diverzita neiritovala a malo to hlavu a pätu.
Kniha má tri dejové línie, pričom jedna je rozprávaná v druhej osobe, čo som doteraz zažila asi iba u Itala Calvina. Aj keď to tak zo začiatku nevyzeralo, použitá druhá osoba mala svoj význam a všetky tri dejové línie postupne nesmierne elegantne splynuli.
Beletria je u mňa ako mágia nášho sveta. A Jemisinová čarovala. V časopise Vesmír všetky články o geológii automaticky preskakujem, aby som nezaspala, Tatrám sa vyhýbam, lebo tam hore sú príliš skalnaté a mŕtve a tu som všetky keci o šutroch žrala aj s navijakom.
Na to, že ide o autorovu prvotinu, je kniha originálna, pútavá a zábavná. Zaradila by som ju do literatúry Young Adult, ktorú si užijú aj dospelí.
Negatívam začínajúceho autora sa samozrejme nevyhneme. A tak postavy občas myslia a konajú až príliš podobne, čím tak trochu splývajú, jedni sú zaškatuľkovaní ako prevažne dobrí, iní ako viacmenej zlí a aj keď sa autor snažil vniesť do ich psychológie hĺbku, občas to vyšlo, inokedy to skončilo rozpačito. Rušili ma najmä častejšie chyby, napr. nadbytočné úvodzovky, preklepy a pod. Niektoré pasáže boli vyslovene „infodumping“, úseky so spomienkami z minulosti, či vysvetľujúce historické vskuvky. Ale! Nechápem ako je to možné, ale aj ten infodumping bol zaujímavý. Ďalšie plus je, že v príbehu nie sú žiadne logické diery, aspoň ja som si nevšimla nič zásadné.
Človek by povedal, že vystavaný svet je z hľadiska fantastiky až banálny (herbalisti ako experti na rastliny, animalitici so schopnosťami zvierat a tajomní insektidi), ale ono je to fakt sranda. Navyše ak to bude v ďalších častiach rozvinuté viac a využijú sa ďalšie biologické perličky, môže z toho vzniknúť fascinujúca zmes fantastiky a populárne-náučnej literatúry, a to by som si naozaj dala povedať.
Po dočítaní ma asi najviac zaujíma, ako to dopadne s Elizabeth. Hádam sa v ďalšej časti dostaneme mimo Kreopol.
Nezvyknem čítať česko-slovenskú scénu, ale som rada, že som si tentoraz dala povedať. Je to ten vzácny prípad knihy, ktorú hodnotím na tri hviezdičky, ale napriek tomu sa teším na pokračovanie.
Čítané znovu po rokoch, pre zmenu v origináli a:
- 5 hviezdičiek za občasnú skrytú uštipačnosť, sarkazmus, slovné zvraty, krásny jazyk a inteligentné rozhovory
- 5 hviezdičiek za vykreslenie postáv a prostredia
- 5 hviezdičiek za krásny príbeh, pomalé tempo dokonale odrážalo obsah
- 5 miliónov hviezdičiek za ten list
Pardon, ale na toto sa nechytá ani Pýcha a predsudok.
(SPOILER) Keby nebola kniha písaná takým krásnym poetickým jazykom, viem si predstaviť, že by mi pripadala ako totálna fraška. Predsa len, láska s divným otrhaným cudzincom na prvý pohľad, neprajná rodina, vášnivý románik, nečakané dieťa, útek do divočiny bez prípravy – a pritom mala byť hlavná hrdinka dievča z farmy…
Nelogickostí je tam naozaj plným priehrštím, no je to písané tak jemne lyricky, že mi všetky protesty niekam odplávali, ako lístie, ktoré zo stromu padá do rieky, bola som strom, kniha bola rieka.
A teraz mám v duši pokoj a v žalúdku strašnú chuť na sladkú broskyňu.
Ha! Keby Flannery OConnorová písala divadelné komédie, vyznelo by to podobne. Nekriticky zbožňujem ľudí, ktorí nemajú v písaní žiadne zábrany, sarkasticky rúcajú, čo sa dá, nazerajú na veci nezvyčajne, hádžu po vás jeden paradox za druhým a vy neviete, či sa smiať, híkať, ochkať alebo plakať.
Shaw si čitateľa neváži a odmieta, že by mu dlhoval akékoľvek malomeštiacky šťastné konce. Len pomyslenie, koľkých ľudí by jeho hry urazili mi vyčaruje úsmev na tvári. Vždy, keď si myslíte, že ste už postavy konečne pochopili a viete, kam to bude smerovať, nasleduje prudká zákruta a miesto toho, aby ste sa vy smiali zo Shawovej komédie, sa zrazu autor na plnú hubu smeje z vás. Geniálne!
V doslove si J. Boor povzdychne, že ťažko sa v záplave Shawových slov vyznať, keď vieme, že nemyslel všetko vážne. No viete si predstaviť väčšiu poklonu komikovi?
Na záver budem ešte z doslovu citovať samotného Shawa: „Dúfam, že myslenie nadobudne raz takú intenzitu ak orgazmus.“
Pôrod ešte nerobí zo ženy matku. Najhoršie pre mňa boli scény, keď Bára matke plakala v náručí. Skúste si liečiť rany na duši za pomoci človeka, ktorý ich spôsobil.
Už som sa bola poďakovať svojej mame za to, aká je úžasná.
Pútavé klbko motaníc, ktoré sa na konci rozmotá, i keď pár vláken sa v príbehu niekam stratilo a iné boli v závere pristrihnuté nakrátko.
Škoda, že sa za Cudzincom neskrývalo čosi hlbšie a temnejšie. Moja zmanipulovaná hlava už vymýšľala, že za všetkým stojí vláda a CIA :D.
Jedna z mála retrospektívnych kníh, kde ma bavilo prelínanie minulosti a prítomnosti a kde som sa dokonca tešila na striedanie kapitol. Nejaké extra premyslené, prekrútené a šokujúce odhalenie v závere ma síce nečakalo, no celý príbeh bol vystavený tak kvalitne a zručne, že mi to vonkoncom neprekážalo. Autor dokonale znázornil britskú atmosféru odľahlého ostrova s uzavretou komunitou, kde sa ľudia dobre poznajú, čo je niekedy dar, inokedy prekliatie. Nehostinný a nezlomný britský ostrov bol metaforou jeho obyvateľov a drsnosť sa výnimočne neskrývala v krvavých kúpeľoch, ale v ľudskej povahe.
Apropo – človek
Po celý život sa pýtam,
kto si vlastne.
Komplikované zvieratko?
Vieš Slovo,
vieš ho povýšiť
na malý zázrak básne,
vieš obraz, hudbu.
Zakrátko
budeš už vedieť také skryté veci,
že snáď aj Boh sa kdesi hore zberá
zastrihnúť knôt
na tvojej hrubej svieci.
A vieš byť trápnejší
než najtupejšie zviera.
Je v tebe peklo dychtivé
a tisíc divých hladov.
Keď ťa to peklo osloví,
steká ti dolu patetickou bradou
krv po zabitom bratovi.
Utieraš si to ako obrúskom
belasým cípom neba.
A zrazu žiadaš od Boha
div že nie adresu.
Mnoho vieš uniesť, človeče.
Len neunesieš seba.
Preto tak stoja tvoje veci.
Sú také, aké sú.
Pôvodne som si myslela, že Rúfus bude akýmsi protipólom Ch. Bukowského. Tam, kde bol jeden zahorknutý, mal byť druhý preidealizovaný, kde si jeden voľkal v bahne, druhý sa mal roztápať na slniečku. Lenže mi veľmi rýchlo došlo, že Rúfus nie je žiadny lacný optimista. Jeho básne majú hĺbku, myšlienku, sú práveže zbavené všetkého balastu a pátosu.
Preniesli ma späť do jednoduchosti detstva, vrátili mi rešpekt k rodičom, prehĺbili moju vieru a ukázali, čo ma v nasledujúcich rokoch čaká.
Zbierka je zložená z viacerých tematických okruhov: Báseň, Dieťa, Láska, Boh, Človek, Krajina, Údel a Zbohom.
Vzadu sa ešte nachádza kalendárium života a tvorby autora a doslov, ktorý napísal Milan Richter.
Spracovanie je tiež veľmi kvalitné, básne sprevádzajú ilustrácie Ivana Pavleho, kde sa striedajú rôzne postavy v zemitej palete a niečo, čo by som nazvala prepracovanými šmuhami :D.
Naozaj krásna kniha s ešte krajším obsahom. Môžeme byť hrdí na takého básnika.
A napokon láska
A napokon láska. Láska k žene,
ku dieťaťu, láska k živému.
Aj keď bolo všetko zaplatené,
je to dar. Tak zaďakujme mu.
Za to, že je, čím sú hviezdy lodi,
najjasnejšia medzi hviezdami.
Láska, ktorá plodí nás i rodí
na krátku púť svetom neznámym.
Láska - nebo naraz také blízke.
Víno bohov v krehkej nádobe.
Láska, ktorá sedí pri kolíske.
Láska, ktorá kľačí na hrobe.
Láska – sviatok človečieho tvora.
Tá, čo iba nechtiac ublíži.
A nad ľudskou – láska Božia, ktorá
odovzdane visí na kríži.
V živote som iba dvakrát cítila takú hrdosť a dojatie nad tým, že som žena, až mi naskočili zimomriavky. Po prvé keď som bola pri svojej babke, počúvala jej rozprávania a sledovala jej ťažký, ale krásny a zásadový život. Po druhé pri čítaní tejto knihy. Napriek tomu, že henjo a moju babku delí pekných pár tisíc kilometrov, z oboch prýšti rovnakým prúdom nezlomnosť, láskavosť a obetavosť pre rodinu. Ženy sú úžasné. Bez nich by nebol domov.
Túto knihu som pri náhodnou šmátraní vylovila z otcovej knihovničky.
Anotácia popisuje obsah prekvapujúco presne. Text obsahuje celkom 34 príbehov, varírujúcich nielen historicky (napr. príbeh o nitroglyceríne, acetyle, či „prerode“ fenolftaleínu na liečivo), ale aj tematicky, podľa uchopenia samotného rozprávania. Niektoré príbehy sú rozprávané viac z uhla osobnosti objaviteľov (napr. Djerassi a Pincus ako otcovia antikoncepcie), iné z pohľadu farmaceutických machinácií (kapitola o nekalých praktikách Sacklerovcov) a viacmenej všetky sa zameriavajú na omyly a postupné nachádzanie pravdy.
Objaví sa aj ivermectin a jeho tisíc a jedno využitie (pokiaľ ide o Covid, autor je skeptický). Nechýba kapitolka o Alfredovi Baderovi, s ktorým sa autor osobne poznal a ktorý ovplyvnil vývoj liečiv aj inak, ako priamo ich vývojom.
Kniha je zakončená polemikou o skorumpovaní farmácie, histórii regulovania liečiv, FDA, EMA a podrobne je predstavená história Zentivy.
Ak sa dalo, autor vždy poukázal na prepojenie s Českom (resp. v minulosti s Československom). Takmer na každej stránke sa nachádza nejaký obrázok, buď fotka osobností, rastlín, dobových reálií alebo (najčastejšie) absolútne šialené, hrozivé a krásne vzorce. Pochopenie textu si však nevyžaduje hlboké chemické znalosti.
Ak ste mali tú česť čítať niektoré autorove články v časopise Vesmír, príbehy z tejto knihy sa nesú v podobnom duchu a za predpokladu jedného príbehu na deň strávi čitateľ s knihou naozaj fascinujúci mesiac.
Záverom asi len to, že treba čítať príbalové letáky a ak pri lieku zakazujú grapefruitovú šťavu, asi to má svoj význam. Takže netreba o všetkom pochybovať. A netreba všetkému veriť. O takom heroíne sa tiež tvrdilo, že je fakt v pohode, kdeže, vôbec si naň nevypestujete závislosť a dal sa zohnať aj bez predpisu…
Prajem vám, aby ste túto knihu tiež našli u svojho otca na poličke.
Z celej série zatiaľ najrealistickejší romantický príbeh. Alebo láska prichádza zvoľna :).