kurama45 komentáře u knih

Na Zemi sme na okamžik týraní touto knihou.

Keby mali Paulo Coelho a Atticus literárne dieťa, nedopadlo by to inak. Toto je nepančovaný destilát pozérstva a vymyslenej nafúknutej traumy. Autora totiž strašne zasiahla vietnamská vojna a kvôli nej nedokáže normálne fungovať. Čo tam potom, že ju nezažil nielen on, ale ani jeho matka, ale až babka. Veď ja sa predsa tiež dodnes zžieram obrovskou nespravodlivosťou, ktorú na mne, pardon, na mojej matke, vlastne nie, na babke páchali komunisti… Logika nelogikuje.

Samozrejme, ani taký grafoman ako Vuong nemôže celú knihu vyplniť iba týmto. Lamentovanie nad vojnou čoskoro strieda vyplakávanie kvôli tomu, že je gej. Nechápem. V 21. storočí zo seba robí úbožiaka, lebo je homosexuál. V USA, nie niekde v Iráne.

No a do tretice všetko teatrálne, posledným Vuongovým sizyfovským kameňom sú drogy. Dojímavo opisuje, o koľkých priateľov kvôli nim prišiel, ako ho takmer zlomili, aký obrovský biznis sú lieky na predpis, ako farmaceutickí giganti iba zneužívajú ľudí. Až na to, že mu lieky a iné drogové maškrty nikto nenanútil, nikto nepredpísal. Viedol absolútne normálny život, mal čo jesť, mal kde bývať (a neboli to slumy), mal rodinu, ktorá ho milovala. Napriek tomu začal dobrovoľne drogovať. A ja ho mám teraz akože ľutovať. Šokujúce zistenie: činy môžu mať následky.

Jedna trauma, ktorú Vuongovi neupieram, ba podľa mňa značne prispela k celému jeho svetonázoru, formovaniu a správaniu je absencia otca. Možno naivne, no verím, že keby mal v živote nejakého schopného morálneho chlapa, ku ktorému by mohol vzhliadať, nemusel ma oblažiť touto fraškou. Túto traumu v knihe samozrejme nenájdete, nie je to v móde.

Kniha je údajne koncipovaná do listov matke, ale v skutočnosti je to náhodný zhluk myšlienok. Pripomína milión farebných nití, ktoré miesto toho, aby postupne vytvorili nádherný obraz, skončia ako zamotané klbko chaosu.
Pokiaľ ide o samotný štýl, Vuong píše s prehnaným pátosom a umelou poetickosťou účastníkov kurzu kreatívneho písania. Svoj prvý pohlavný styk opísal tak rozčančane, že dodnes neviem, či sa pri tomto „prirodzenom“ akte fakt pos*al, alebo som to iba nepochopila. Inde zasa na pol strany opisuje drag queens ako jednorožcov cválajúcich po cintoríne. Hemingway vraj písal postojačky, aby bol text úderný a zbavil sa zbytočného slovíčkarenia.
Keby sa tým riadil Vuong, možno by kniha nemala 200+ strán, ale len dve… vety.

Ukončila by som to tým, že ma v knihe zaujala jedna veta:
„Svoboda… není nic jiného než vzdálenost mezi lovcem a jeho kořistí.“
Túto vetu Vuong nevymyslel, ale citoval. Amen.

2 03.07.2024

Vrchol šónenu. Absurdný, infantilný a čierny humor. Vojenský svet, ale napriek tomu je podivným pokrúteným spôsobom okúzľujúci. Sympatickí hlavní hrdinovia, zaujímavé vedľajšie postavy a srdca bôľne dejové línie striedajú také, ktoré pri srdci zahrejú. Zlodušskí zloduchovia sú personifikáciou siedmych hlavných hriechov a magický systém má presné pravidlá, žiadne čáry-máry. Radosť čítať.

1 19.06.2024

Pozitíva: fascinujúce historické prostredie, sympatické postavičky, reálie, ale hlavne to, s akým láskavým a vrelým humorom autor píše. Mala som z textu pocit, že si písanie nanajvýš užíval.
Na druhej strane treba dávať extrémne dobrý pozor, aby sa v tom guláši človek nestratil. Scény na seba často nenadväzovali a postáv a iných kreatúr tam bolo do bludu. A aj keď ako čitateľ oceňujem, že mi medzi rečou objasnili, o čom sa vlastne bavia a čo to, či ono historické slovko znamená, pri spätnom pohľade to nedáva zmysel. Prečo by si mali ľudia z danej doby vysvetľovať svet, v ktorom sa pohybujú?
Celkovo mi to prišlo ako kniha pred editorskou úpravou. Stále lepšia ako milióny iných, podrychtárove šalamúnske súdy boli fajn odbočky a čo-to som sa naučila. Ale skrátka som nečakala, že budem musieť oddychovej literatúre venovať až takú pozornosť. Zatiaľ neplánujem v sérii pokračovať.

1 12.06.2024

Hodnotiť Berserk podľa prvého zväzku je ako odsúdiť epickú fantasy po prológu. Celá séria je číra genialita, ktorá každou stránkou prekonáva svojou nechutnosťou, brutalitou a posolstvom tú predchádzajúcu. Príbeh iba pre dospelých so silným žalúdkom. Ale odmena má cenu behelitu. Neverila som, že ma môže čiernobiela kresba a hra svetla a tieňov tak pohltiť, vydesiť a inšpirovať, rovnako ako som neverila, že je možné tak strašne nenávidieť vymyslené postavy a predsa…
Skrátka tá najlepšia manga, akú som kedy čítala a pochybujem, že ju nejaká niekedy prekoná.
Deluxe edícia od vydavateľstva Dark Horse stojí za všetky drobné.

4 11.06.2024

Jack Reacher rozpráva príbeh v prvej osobe, ale napriek tomu neznie pateticky, ale ako šikovný sympaťák so zdravým rozumom a kopou schopností. Na postave, ktorá chce viacmenej iba pokoj a slobodu, no napriek tomu v prípade potreby spraví, čo treba, je niečo obdivuhodné.
Čítala som komentár, že to celé pôsobí ako akčný film z 80. rokov a niečo na tom je. Nech sa každý rozhodne, či je to preňho pozitívum alebo negatívum. Za mňa to malo akurátny mix akcie, napätia a pomalších hĺbavejších pasáží. Držalo sa to osvedčených koľají, ale som spokojná, lebo ma autor uspokojivo po oných koľajách priviezol až k bombastickému cieľu. Akurát som sa musela trochu zasmiať nad tým, ako rýchlo sa Jack na konci vysporiadal so svojimi citmi. Aké chlapské :).

9 10.06.2024

Každá rodina je nejak postihnutá. A niektoré viac ako iné :).
Príbeh známy aj ako: „Ale nie, cundere špión si musí adoptovať telepatické čudo a vziať neľútostnú zabijačku“. A spolu vytvoria úžasnú, roztomilú rodinku plnú lásky, kto by to bol povedal.
Tento príbeh by som sa nebála odporúčať ani ľuďom, ktorí mangu nečítajú.

1 10.06.2024

Oproti prvej časti ma kniha vtiahla takmer okamžite. Peterson má okrem skvelých myšlienok, ktoré na rozdiel od miliónov self-help kníh skutočne pomáhajú aj dar krásneho jazyka. Radosť čítať. Oceňujem hlavne radu neskrývať nechcené veci (ako sa u nás hovorí) pod koberec. Skôr či neskôr nebude koberec dosť veľký.
Kniha sa krásne prelína s Nietzscheho Zarathustrom. Obe sú antinihilistické do morku kostí a napriek tomu si nenasadzujú ružové okuliare. Liekom na utrpenie a nenávisť je najvyššia možná méta.

08.06.2024

To posledné, čo som čakala bolo, že si budem kvôli starovekým gréckym mýtom študovať heteropaternálnu superfekundáciu…
Kde sa na toto hrabe Percy Jackson a jemu podobní. Teraz by som už možno pochopila Seferisových Argonautov. Na konci mi bolo smutno, že to už skončilo. Brala by som aj dvojnásobnú dĺžku. Veď hrdinov je iste dosť a keby aj nie, Fry by dokázal pútavo rozprávať aj o Pegasovom koniarovi.
Toto nech dávajú ako povinné čítanie na stredných školách, nie nejakú Antigonu (nič v zlom, Sofokles), s ktorou sa v tom veku literatúra deťom tak akurát sprotiví.

2 07.06.2024

Toto bolo moje detstvo. S Narutom som vyrástla a dospela. Asi to aj vidno na mojej prezývke :D. Úžasná séria, ktorá ma dočista pohltila a spustila moju mániu šónenskej mangy. Pre deti je to bezkonkurenčný príbeh, ale nepustil ma ani v dospelosti. A keď mám niekedy chuť vzdať sa, stačí sa pozrieť na poličku. Lebo taká je moja cesta nindžu.

2 07.06.2024

„… rozrazte, rozrazte mi staré desky!“

Existuje jeden obraz na ktorom sú dve ťavy. Jedna v noci, druhá ráno. Tá prvá je priviazaná, tá druhá nie, ale aj tak poslušne stojí a čaká. Fígeľ spočíva v tom, že je to jedna a tá istá ťava, ktorá sa počas noci zmierila so svojím osudom a prestala bojovať. Nech si už o Nietzscheho filozofii a vplyve myslíme čokoľvek, je ťažké neobdivovať jeho odvahu a cieľavedomosť. Napriek tomu, že ho sužovali zdravotné problémy, musel opustiť miesto učiteľa, viedol izolovaný, chudobný, celibátny život, priateľov by mohol zrátať na prstoch jednej ruky a jeho dielo bolo takmer úplne ignorované, v tichosti vytrval.
Málokto sa s problémom nihilizmu popasoval tak čestne ako on. Žil presne to, čo hlásal a v tomto zmysle svojho nadčloveka dosiahol.
Nomen omen dnešnej doby je jeho: „Všetci ľudia prežívajú príliš veľa a myslia príliš málo. Trpia zároveň extrémnym hladom a kolikou, a preto sú stále chudší a chudší, bez ohľadu na to, koľko jedia.“
Posledná, štvrtá časť knihy ma však trochu minula. Bola až príliš alegorická a figuratívna. Vidno, že pôvodne nebola určená verejnosti, ale iba Nietzscheho priateľom a k prvým trom častiam ju pripojili až dodatočne po autorovej smrti.
Prečítala som si knihu, vysvetlivky úžasného prekladateľa a vypočula audioknihu (je v skrátenej verzii, aj keď vám budú tvrdiť opak…). Minula som tony lepiacich papierikov na poznámky. Hádala som sa s autorom, sama so sebou a so všetkými, kto nad týmto diamantom pokrytecky mávli rukou. A teraz si idem dať repete. Za púhych 99 českých korún som dostala cennejšiu literatúru, ako sú moje zväzky viazané v koži. Čestné miesto bude mať na poličke pri Kierkegaardovi, majú sa o čom rozprávať.

5 06.06.2024

„Evoluce se nepokouší o nic. Ale ať se ti to líbí, nebo ne, jsi vrcholem jejího díla. Všechny ty evoluční tlaky napříč historií a vývojem tvého druhu mají za následek tebe.“
„Tak to je trapas.“

Johoooj, škoda, že ešte nie je ďalšia časť, to aby som teraz zase X rokov netrpezlivo podupkávala. Ako áno, tempo sa trochu spomalilo, ale hodnotím to tak nejak z hľadiska celkovej série, že ide o poriadny nádych pred šialeným finále (ak ma sklame, odoberiem jednu hviezdičku).
Mno a odhalenie ku koncu ma dostalo asi tak, ako ma kedysi rozsekal môj prvý Jeffery Deaver.

1 05.06.2024

Nové vydanie je doplnené o aktuálne a horúce kapitoly typu CRISPR-CAS a pod. Na učenie i čítanie pre zaujímavosť ideál. Obr. sú tip-top, všetko sa dá krásne pochopiť. Oceňujem aj otázky na opakovanie a úlohy na riešenie. Chápem, prečo sú odpovede vzadu uvedené iba na každú druhú otázku, ale občas to vysvetlenie fakt chýbalo. Našťastie sa dajú všetky odpovede vyhľadať. Sláva internetu.

05.06.2024

„Pokud myslíš, že jsi schopen ničit, zamysli se i nad tím, že jsi schopen budovat.“

Prvých cca 150 strán trvalo, kým som sa do tej buchle začítala, ale potom to tak nejak odsýpalo samo. Prinajmenšom som si už aspoň nemusela v zadnom registri vyhľadávať každé divné židovské slovíčko/narážku/tradíciu. Autorka si vzala v opačnom číslovaní príklad z hebrejských kníh a je celkom praktické, keď človek vie, koľko mu ešte zostáva do konca.
Súhlasím, že kniha nie je kvôli bohatým opisom, listom a rozpitvávaniu všedných životov veľmi dynamická, ale mne sa to tak páčilo. Dej vďaka tomu plynul úplne prirodzene a celkový rytmus sadol k popisovanému 18. storočiu ako riť na šerbeľ. Toto defilé postáv, väčších a menších príbehov, ktoré sa všetky skôr či neskôr, menej či viac sústredili okolo Jakuba Franka, pripomínalo staré zatuchnuté romány. Fascinujúce čítanie je kontrastom k idealizovaným románom o osvietenstve.
Nakoniec by ma zaujímalo, ako by dopadol Jakub a podobní heretici dnes. Koniec koncov, osobných a iných modiel máme čoraz viac.
Odchádzam príjemne unavená a odškrtávam si ďalšiu nositeľku Nobelovej ceny za literatúry, aj tentokrát zaslúženej.

„Má duše
se nenechá zavřít do vězení,
do klece ze železa nebo do klece ze vzduchu.
Má duše chce být jako loď na nebi
a hranice těla ji nemohou zastavit.
A žádné zdi ji neuvězní:
ani ty, které postavily lidské ruce,
ani zdi slušnosti,
ani zdi laskavosti
nebo dobré výchovy.
Nepolapí ji krásná slova,
hranice království,
dobrý původ – Nic.
Duše přelétává nad tím vším
velmi snadno,
je nad tím, co se nachází ve slovech,
a mimo to, co se ve slovech nenachází.
Je mimo radost a mimo strach.
Překračuje to, co je hezké a vznešené,
jakož i to, co je zlé a strašné.

Pomoz mi, dobrý Bože, a zařiď, aby mě život nezranil.
Dej mi schopnost mluvit, dej mi jazyk a slova
a pak vyslovím pravdu
o Tobě.“

4 05.06.2024

Pochybovala som, že tento rok narazím na lepší triler ako Ďábelské hry od Marsonsovej a hľa, aké krásne pedofilné a krvavé prekvapenie. Atmosférou to trochu pripomínalo Mlčanie jahniat. Takto som si pôvodne predstavovala Cooperovej frašku V kleci.
Na to, že je to séria o Willovi Trentovi, bolo deja z jeho pohľadu oproti iným postavám menej. Ale to nič, chlapík je rovnako zlomený, narušený, zranený a zocelený ako zvyšok postáv. Lebo vážne, toto bolo jedno veľké hnojisko nechutností. Až sa hanbím, ako som si to užívala… Slaughterová viackrát zanechala (pri spätnom pohľade) celkom jasné nápovede a aj tak mi to nedošlo.
Skrátka to bolo návykové ako ten kokaín, čo tam (takmer) všetci šňupali.

2 03.06.2024

Prekvapuje ma nielen to, že tému niekto pomenoval tak jasne a na rovinu, ale aj to, že to bolo preložené a ešte dokonca načítané ako audiokniha. Veď na Slovensku sa nedávno „správna časť politického spektra“ vysmievala poslancovi, ktorý sa odvážil navrhnúť zákaz pornografie.

Najviac sa mi páčilo porovnanie platov mužov a žien. Už by sme s tým vykrikovaním o šikane a nižších platoch žien mohli prestať, keď nepomer spočíva v type a množstve vykonanej práce, nie v tom, či má jedinec chromozómy XX alebo XY. A napriek tomu feministky na Hanusovych dňoch vykrikovali, že aj ženy majú byť CEO. Veď fajn… Nevšimla som si, že by mi v tom niekto bránil. Keď sa na spomínanom podujatí postavil muž a spýtal sa, či sú aj za povinné zapojenie žien do armády v prípade vojny a slečny začali čosi habkať, hanbila som sa za vlastné pohlavie.

Súhlasím aj s povinnou sexuálnou výchovou, tobôž v našich končinách. Aspoň by sa nestávalo, že žiačka strednej zdravotníckej školy a budúca zdravotná asistentka pchá úbohej pacientke katéter pri
cievkovaní do iného otvoru. Bohužiaľ je to skutočný príbeh.

Pobavilo ma neustále prízvukovanie dôležitosti štúdia a zdôrazňovanie, ako ženy predbehli mužov, bla bla bla. Ono je totiž rozdiel študovať sociálnu prácu a jadrovú fyziku. A mám také tušenie, že kdesi na TUKE budú dodnes prevažovať muži. Nehovoriac o tom, že aj keď Zimbardo na jednej strane poukazuje na skazenosť dnešného školstva, na strane druhej tam aj tak chce všetkých mužov vopchať. Opakuje, že školy negarantujú dobrý život, ale zároveň plače, ako málo mužov niečo vyštuduje. A na inej strane zasa poznamenáva, že remeselníci sú úspešnejší a žiadanejší. To mi nejak nevychádza…

Najviac mi však prekážala potenciálna zámena príčiny a následku, korelácie a kauzality. Aj keď výberu štúdií, z ktorých autor čerpal verím, ocenila by som, keby sa aspoň raz vysvetlil, prečo je isté, že bola najprv sliepka a až potom vajce. Napríklad u chlapcov v rodinách, ktoré spolu nevečerajú sa vraj vyskytuje viac závislostí na alkohole, drogách a pod. Ale je to naozaj následok nedostatku sociálneho kontaktu v rodine alebo niečoho iného a ono „nevečeranie“ je iba ďalší znak nefunkčných rodín? Detto dôvera ako predpoklad ekonomickej úspešnosti. Veď možno ľudia v ekonomicky úspešných krajinách dôverujú viac práve pre už existujúcu ekonomickú úspešnosť.

Textu by prospelo skrátenie o polovicu, veci sa často opakovali. Ponúkané riešenia problémov a celkový záver boli zmesou agitačnej reči typu „staré dobré časy, súčasný svet speje ku svojmu koncu“, kvetnatého obkecávania, ale aj niekoľkých dobrých, i keď trochu vágnych rád.

Osobne nevidím inú cestu, ako ísť príkladom. Ale skutočným, nie ako keď moja sesternica kupovala deťom bio-eko-vegan-raw stravu z Rakúska, zakazovala celej rodine pred tými chudáčikmi čo i len spomenúť cukor a pritom sa aj s manželom naďalej napchávali sladkosťami.

Keď som bola malá, chcela som byť muž. Nahovorila som si, že majú viac príležitostí a slobody. Ale v dnešnej dobe evidentne nie je víťaz nikto.

2 30.05.2024

Áno. Áno. Áno. Úžas. Úžas. Úžas.

Ryland Grace je taký americký Senku Išigami z Dr. Stonea. Génius, sympaťák, spasiteľ sveta a navyše nechýba ani mierne infantilný humor. Jak ja to milujem. Keby sa tak nenásilne, racionálne a zábavne pristupovalo na základných a stredných školách k prírodným vedám, nemáme problém s nedostatkom záujmu o tieto odbory.
Vždy, keď mi napadla nejaká námietka o teórii panspermie, mikrobiologických pokusoch, paralelnej evolúcii, kompetícii parazit-hostiteľ, tak sa k nej autor zakrátko nenútene vyjadril. Astrofágovo-bombový príbeh s krásnym posolstvom a inšpiráciou a motiváciou na milión svetelných rokov.

18 27.05.2024

Zápletka/nápad/originalita desať bodov z piatich, no nemastné-neslané postavy sú skôr panáčikovia ako reálni ľudia so zložitou psychológiou. Z hľadiska akčnosti a trilerovosti sú celkové štyri hviezdičky zaslúžené, zhltla som to za pár dní.
Keď je príbeh zasadený do takého fascinujúce prostredia a vzbudzuje také mrazivé otázky, chcelo by to extrémne inteligentný záver, bombastický zvrat v deji, nejaké to heuréka. Nepýtajte sa ma aké, geniálna verzia môjho je v paralelnej realite a vôbec. Na to tu je spisovateľ. Crouch ma nadchol a vyniesol do výšin Mount Everestu a potom ma tam nechal visieť.
Navyše súhlasím s užívateľom david5746 a ako človek, ktorý mal problém aj so stredoškolskou fyzikou sebavedomo vyhlasujem, že po vyjdení z kocky tam ono čudo už nemalo čo robiť. Minimálne v konečnej množine nekonečných svetov, kde nebolo vymyslené.
Po tejto knihe som začala počúvať Weirovho Spasiteľa a rozosmialo ma, že už v prvej kapitole bolo viac fyziky, ako v celej Temnej hmote dokopy. Ale tak zase ku kávičke so známymi človek skôr vytiahne paralelnú realitu ako výpočet gravitačného zrýchlenia…

2 18.05.2024

Postavy: 2/5
Atmosféra: 2/5
Príbeh alá uveriteľnosť: 2/5
Zábava: 3/5
Záver: autorka si asi niečo šľahla

Oceňujem, že má Cooperová má na svojej webovej stránke podrobnejšie info k umelej DNA, neurológii násilia, syndrómu miznúceho dvojčaťa a pod., vidno, že snaha bola. Ale nevydalo. Moderná zápletka s DNA narážala na líniu o neurologickom výskume ako z 19. storočia. Zvláštne…
Napriek temnému obsahu barometer strachu u mňa osciloval na dosť nízkych hodnotách. Agentka je ešte iba sopľaňa, ale už má postavenie ako po 30 rokoch praxe, plus vedie dvojitú kariéru, pretože prečo nie. Na začiatku s nevraživosťou ignoruje babku, ale žiadne prekvapenie sa nekoná, vlastne sa majú rady, asi jej iba v danej chvíli čosi sadlo na nos?
Zapojenie majskej, egyptskej a gréckej mytológie bolo zaujímavé, pousmiala som sa iba nad tým, ako sa v nej vyznali aj deti. Trošku to haprovalo aj na fakte, že do laboratórií by mali mať prístup iba laboranti. Neviem si predstaviť, že by inak pracovisko získalo akreditáciu. Tuná si tam všetci chodili ako na klavír. Najvtipnejšia bola scénka, ako v prevádzke, kde sa spracováva potenciálne usvedčujúca DNA (a teda mala byť výhradne jednosmerná, nehovoriac o kope ochranných prvkov), týpek len tak vytiahne z mrazničky vzorku a začne ju pred agentkou obzerať ako paradajky v obchode, či náhodou nesplesneli. Celkovo v tejto knihe žiaden protokol neexistuje. Veď v závere sa dokonca agentke otvorili oči a uvedomila si, že netreba dodržiavať pravidlá, ale konať čo najimpulzívnejšie.
A tak sa to skrátka už od začiatku menilo na indickú telenovelu a klobúk dole, čím to bolo nereálnejšie, tým som sa bavila viac a viac. Záver by nevymysleli ani v Bollywoode.
Kniha balansuje ako povrazolezec nad priepasťou, u mňa nakoniec zostala visieť na lane „za komediálny malíček“.
Rekapitulácia audioknihy: k upratovaniu domácnosti ideál.

3 14.05.2024

Cestu vlakmi (tobôž tými slovenskými) som vždy považovala skôr za dobrodružno-filozofický zážitok, až na druhom mieste ako spôsob prepravy. Boli časy, keď som kvôli nepriazni osudu vstávala každé ráno o štvrtej a o štvrť na päť som už šliapala k vlakovej stanici. Nasledovala dva a polhodinová cesta vlakom s jedným prestupom. To isté poobede/ku večeru, iba opačným smerom. Dalo mi to veľa. Napríklad som spoznala chlapíka, čo celý vagón vždy pekne pozdravil: „Dobré ránko, bratia a sestry,“ ďalšieho, čo sa vo vlaku zásadne prezúval do papučiek, ale zažila som aj poruchu osobáku, keď sme zastali kdesi v poli, všetky dvere sa zasekli a zatiaľ čo sme traja čakali na mašinku, ktorá nás mala odtlačiť, naši spoluobčania tmavšej pleti si svoj čas vážili viac a povyskakovali z okien.
A napriek týmto šialeným železničným mesiacom, ktoré vlastne v zredukovanej podobe pokračujú doteraz, nie som ani z 1 % taká závislá ako tuto autor.
Trochu zaujímavé to bolo, podnetné ešte viac a určite v najbližších rokoch plánujem veľkú vlakovú cestu. Ale bolo to aj nezáživné a zdĺhavé. Miesto návodu na použitie železnice čitateľ obdrží kýblik informácií, ako si Rudiš cestuje tu i tam, toto je taký typ vlaku, hento onaký, jedno je stanica tuto z takého roku, druhô iná z onakého… Nehovoriac o tom, že má buď z pekla šťastie alebo krátku pamäť. Fascinuje ma totiž totálna absencia negatívnych skúseností. Zas taká stará nie som, rozhodne necestujem ani zďaleka tak často ako on a aj tak som už v českom vlaku zažila bitku s nožmi, v dánsko-švédskom hádzanie taniermi, v slovenskom zablokovanie WC, aby cestujúci nemusel platiť pokutu a v poľskom (resp. skôr pred poľským vlakom) samovraha…
Až neprimeraná časť bola venovaná reštauračným vozňom. S nimi mám jedinú skúsenosť, keď sa istý za mnou sediaci pánko sťažoval sprievodcovi, že piť nealko je ako lízať nanuk cez obal. Rovnako by sa dala charakterizovať táto kniha. Je skrátka určená extrémne úzkej skupinke fanatikov a autorovi sa bohužiaľ nepodarilo pootvoriť dvere aj tým ostatným.

3 13.05.2024

V prvej svetovej vojne bojovalo dva a pol milióna afrických „čokolád“. A napriek tomu som si ju doteraz predstavovala ako vojnu bielych. Táto kniha si svojich 5 hviezdičiek zaslúži. Stredná časť knihy síce trochu stratila paru a opakovacie figúry už neboli také pôsobivé, ako skôr monotónne, ale úvodná kapitola je jeden z najúžasnejších a najbrutálnejších literárnych úsekov, aké som mala tú česť v živote čítať.
Dôstojníci považovali Afričanov za divochov. A napriek tomu, keď si jeden z nich zvolí vlastnú a nie prikazovanú divokosť, keď všetko v okamihu pochopí, keď mu dôjde, že myslieť si môže čokoľvek, vtedy zájde podľa spolubojovníkov a veliteľa priďaleko a pošlú ho do poľnej nemocnice, aby sa vyliečil z psychického zrútenia. Vyvrcholenie celého príbehu je mementom pre všetkých, ktorý stále veria v ideu spravodlivej vojny. Alfa Ndiaye v konečnom dôsledku zabil sám seba.

„Madembo! Bylo mi moc líto, že jsem tě nezabil hned ráno, za bitvy, když jsi mě o to žádal ještě laskavě, přátelsky a s úsměvem! Že jsem tě v té chvíli nepodřízl, jako bych ti vyvedl poslední žertík v životě, abychom mohli na věky zůstat přáteli. Já ti však nevyhověl a nechal tě umírat a přitom klít, plakat, smrkat, řvát, dělat pod sebe jako smyslů zbavené děcko. Jménem nevímjakých lidských zákonů jsem tě ponechal bídnému osudu. Snad pro spásu vlastní duše, snad proto, abych zůstal takovým, jakým mě chtěli mít před Bohem a lidmi ti, kteří mě vychovali. Ovšem před tebou, Madembo, jsem člověkem být nedokázal. Nechal jsem tě, abys mě proklel, můj příteli, můj více než bratře, nechal jsem tě řvát a rouhat se, protože jsem ještě neuměl sám myslet.“

1 08.05.2024