kurama45 komentáře u knih

Čítané znovu po rokoch, pre zmenu v origináli a:

- 5 hviezdičiek za občasnú skrytú uštipačnosť, sarkazmus, slovné zvraty, krásny jazyk a inteligentné rozhovory
- 5 hviezdičiek za vykreslenie postáv a prostredia
- 5 hviezdičiek za krásny príbeh, pomalé tempo dokonale odrážalo obsah
- 5 miliónov hviezdičiek za ten list

Pardon, ale na toto sa nechytá ani Pýcha a predsudok.

2 15.10.2024

(SPOILER) Keby nebola kniha písaná takým krásnym poetickým jazykom, viem si predstaviť, že by mi pripadala ako totálna fraška. Predsa len, láska s divným otrhaným cudzincom na prvý pohľad, neprajná rodina, vášnivý románik, nečakané dieťa, útek do divočiny bez prípravy – a pritom mala byť hlavná hrdinka dievča z farmy…
Nelogickostí je tam naozaj plným priehrštím, no je to písané tak jemne lyricky, že mi všetky protesty niekam odplávali, ako lístie, ktoré zo stromu padá do rieky, bola som strom, kniha bola rieka.
A teraz mám v duši pokoj a v žalúdku strašnú chuť na sladkú broskyňu.

5 08.10.2024

Ha! Keby Flannery OConnorová písala divadelné komédie, vyznelo by to podobne. Nekriticky zbožňujem ľudí, ktorí nemajú v písaní žiadne zábrany, sarkasticky rúcajú, čo sa dá, nazerajú na veci nezvyčajne, hádžu po vás jeden paradox za druhým a vy neviete, či sa smiať, híkať, ochkať alebo plakať.
Shaw si čitateľa neváži a odmieta, že by mu dlhoval akékoľvek malomeštiacky šťastné konce. Len pomyslenie, koľkých ľudí by jeho hry urazili mi vyčaruje úsmev na tvári. Vždy, keď si myslíte, že ste už postavy konečne pochopili a viete, kam to bude smerovať, nasleduje prudká zákruta a miesto toho, aby ste sa vy smiali zo Shawovej komédie, sa zrazu autor na plnú hubu smeje z vás. Geniálne!
V doslove si J. Boor povzdychne, že ťažko sa v záplave Shawových slov vyznať, keď vieme, že nemyslel všetko vážne. No viete si predstaviť väčšiu poklonu komikovi?
Na záver budem ešte z doslovu citovať samotného Shawa: „Dúfam, že myslenie nadobudne raz takú intenzitu ak orgazmus.“

1 07.10.2024

Pôrod ešte nerobí zo ženy matku. Najhoršie pre mňa boli scény, keď Bára matke plakala v náručí. Skúste si liečiť rany na duši za pomoci človeka, ktorý ich spôsobil.
Už som sa bola poďakovať svojej mame za to, aká je úžasná.

14 30.09.2024

Pútavé klbko motaníc, ktoré sa na konci rozmotá, i keď pár vláken sa v príbehu niekam stratilo a iné boli v závere pristrihnuté nakrátko.
Škoda, že sa za Cudzincom neskrývalo čosi hlbšie a temnejšie. Moja zmanipulovaná hlava už vymýšľala, že za všetkým stojí vláda a CIA :D.

2 30.09.2024

Jedna z mála retrospektívnych kníh, kde ma bavilo prelínanie minulosti a prítomnosti a kde som sa dokonca tešila na striedanie kapitol. Nejaké extra premyslené, prekrútené a šokujúce odhalenie v závere ma síce nečakalo, no celý príbeh bol vystavený tak kvalitne a zručne, že mi to vonkoncom neprekážalo. Autor dokonale znázornil britskú atmosféru odľahlého ostrova s uzavretou komunitou, kde sa ľudia dobre poznajú, čo je niekedy dar, inokedy prekliatie. Nehostinný a nezlomný britský ostrov bol metaforou jeho obyvateľov a drsnosť sa výnimočne neskrývala v krvavých kúpeľoch, ale v ľudskej povahe.

8 25.09.2024

Apropo – človek

Po celý život sa pýtam,
kto si vlastne.

Komplikované zvieratko?

Vieš Slovo,
vieš ho povýšiť
na malý zázrak básne,
vieš obraz, hudbu.

Zakrátko
budeš už vedieť také skryté veci,
že snáď aj Boh sa kdesi hore zberá
zastrihnúť knôt
na tvojej hrubej svieci.

A vieš byť trápnejší
než najtupejšie zviera.
Je v tebe peklo dychtivé
a tisíc divých hladov.
Keď ťa to peklo osloví,
steká ti dolu patetickou bradou
krv po zabitom bratovi.

Utieraš si to ako obrúskom
belasým cípom neba.
A zrazu žiadaš od Boha
div že nie adresu.

Mnoho vieš uniesť, človeče.
Len neunesieš seba.

Preto tak stoja tvoje veci.
Sú také, aké sú.

Pôvodne som si myslela, že Rúfus bude akýmsi protipólom Ch. Bukowského. Tam, kde bol jeden zahorknutý, mal byť druhý preidealizovaný, kde si jeden voľkal v bahne, druhý sa mal roztápať na slniečku. Lenže mi veľmi rýchlo došlo, že Rúfus nie je žiadny lacný optimista. Jeho básne majú hĺbku, myšlienku, sú práveže zbavené všetkého balastu a pátosu.
Preniesli ma späť do jednoduchosti detstva, vrátili mi rešpekt k rodičom, prehĺbili moju vieru a ukázali, čo ma v nasledujúcich rokoch čaká.
Zbierka je zložená z viacerých tematických okruhov: Báseň, Dieťa, Láska, Boh, Človek, Krajina, Údel a Zbohom.
Vzadu sa ešte nachádza kalendárium života a tvorby autora a doslov, ktorý napísal Milan Richter.
Spracovanie je tiež veľmi kvalitné, básne sprevádzajú ilustrácie Ivana Pavleho, kde sa striedajú rôzne postavy v zemitej palete a niečo, čo by som nazvala prepracovanými šmuhami :D.
Naozaj krásna kniha s ešte krajším obsahom. Môžeme byť hrdí na takého básnika.


A napokon láska

A napokon láska. Láska k žene,
ku dieťaťu, láska k živému.

Aj keď bolo všetko zaplatené,
je to dar. Tak zaďakujme mu.

Za to, že je, čím sú hviezdy lodi,
najjasnejšia medzi hviezdami.

Láska, ktorá plodí nás i rodí
na krátku púť svetom neznámym.

Láska - nebo naraz také blízke.
Víno bohov v krehkej nádobe.

Láska, ktorá sedí pri kolíske.
Láska, ktorá kľačí na hrobe.

Láska – sviatok človečieho tvora.
Tá, čo iba nechtiac ublíži.

A nad ľudskou – láska Božia, ktorá
odovzdane visí na kríži.

20.09.2024

V živote som iba dvakrát cítila takú hrdosť a dojatie nad tým, že som žena, až mi naskočili zimomriavky. Po prvé keď som bola pri svojej babke, počúvala jej rozprávania a sledovala jej ťažký, ale krásny a zásadový život. Po druhé pri čítaní tejto knihy. Napriek tomu, že henjo a moju babku delí pekných pár tisíc kilometrov, z oboch prýšti rovnakým prúdom nezlomnosť, láskavosť a obetavosť pre rodinu. Ženy sú úžasné. Bez nich by nebol domov.

10 13.09.2024

Túto knihu som pri náhodnou šmátraní vylovila z otcovej knihovničky.

Anotácia popisuje obsah prekvapujúco presne. Text obsahuje celkom 34 príbehov, varírujúcich nielen historicky (napr. príbeh o nitroglyceríne, acetyle, či „prerode“ fenolftaleínu na liečivo), ale aj tematicky, podľa uchopenia samotného rozprávania. Niektoré príbehy sú rozprávané viac z uhla osobnosti objaviteľov (napr. Djerassi a Pincus ako otcovia antikoncepcie), iné z pohľadu farmaceutických machinácií (kapitola o nekalých praktikách Sacklerovcov) a viacmenej všetky sa zameriavajú na omyly a postupné nachádzanie pravdy.

Objaví sa aj ivermectin a jeho tisíc a jedno využitie (pokiaľ ide o Covid, autor je skeptický). Nechýba kapitolka o Alfredovi Baderovi, s ktorým sa autor osobne poznal a ktorý ovplyvnil vývoj liečiv aj inak, ako priamo ich vývojom.
Kniha je zakončená polemikou o skorumpovaní farmácie, histórii regulovania liečiv, FDA, EMA a podrobne je predstavená história Zentivy.

Ak sa dalo, autor vždy poukázal na prepojenie s Českom (resp. v minulosti s Československom). Takmer na každej stránke sa nachádza nejaký obrázok, buď fotka osobností, rastlín, dobových reálií alebo (najčastejšie) absolútne šialené, hrozivé a krásne vzorce. Pochopenie textu si však nevyžaduje hlboké chemické znalosti.
Ak ste mali tú česť čítať niektoré autorove články v časopise Vesmír, príbehy z tejto knihy sa nesú v podobnom duchu a za predpokladu jedného príbehu na deň strávi čitateľ s knihou naozaj fascinujúci mesiac.

Záverom asi len to, že treba čítať príbalové letáky a ak pri lieku zakazujú grapefruitovú šťavu, asi to má svoj význam. Takže netreba o všetkom pochybovať. A netreba všetkému veriť. O takom heroíne sa tiež tvrdilo, že je fakt v pohode, kdeže, vôbec si naň nevypestujete závislosť a dal sa zohnať aj bez predpisu…

Prajem vám, aby ste túto knihu tiež našli u svojho otca na poličke.

1 02.09.2024

Z celej série zatiaľ najrealistickejší romantický príbeh. Alebo láska prichádza zvoľna :).

1 29.08.2024

Kniha je usporiadaná chronologicky. Začína Mendelovým hrachom a Darwinovými pinkami, pokračuje Watsonom, Crickom a ich dvojzávitnicovými puzzlami, plus prevratnou a absolútne nezrozumiteľnou kryštalografickou fotkou od Franklinovej. Nasledujú ďalšie dieliky do skladačky štruktúry genómu, vyčerpávajúci popis objavu rekombinácie DNA, oboch asilomarských konferencí, epigenetiky, projektu ľudského genómu a pokusov o umelú úpravu chybnej genetickej informácie. Odtiaľ je iba na skok k eugenike, ktorá je, či sa nám to páči alebo nie, navždy pevne spätá s minulosťou a evidentne aj budúcnosťou genetiky. Predovšetkým americká história eugeniky ma fascinovala, je zaujímavé uvedomiť si, že nemali všetko na rováši iba nacisti:

„Většina eugeniků jsou eufemikové. Myslím tím jen, že krátká slova je vyplaší a dlouhá je uklidní. A jsou naprosto neschopní překládat jedno do druhého. … Povězte jim „… občan by se měl … ujistit, že břemeno drouhověkosti předchozích generací nepřiměřeně a neúnosně nenaroste, zvláště u žen“; budou lehce pokyvovat. … Řekněte „zavraždi svou matku“ a zůstanou sedět jako opaření.“
- G. K. Chesterton, Eugenics and Other Evils

Kniha končí pri CRISPR-Cas9 a (v súčasnosti hlavne čínskych) snahách o vylepšenie ľudí. Za necelých 100 rokov sme sa posunuli technicky a informačne, ale morálna stránka veci zostáva vo hviezdach.

Autor sa dotkol aj rasovej teórie a údajných rozdieloch v IQ. Veľmi ma teda nepresvedčil v tom, že sú všetky „rasy“ inteligentné rovnako, len rozdielnym spôsobom. Nie je to tak, že ak niekto vyniká v jednom druhu inteligencie, je pravdepodobné, že bude vynikať aj v ostatných? Ale budiž, v zvyšných argumentoch mu pritakávam.
Nedá mi opomenúť tému určenia pohlavia, sexuality a genderu. Klobúk dole za také objektívne a zaujímavé rozprávanie. Mukherdží celkovo vo veciach morálky čitateľa o ničom nepresviedča a nepchá mu do gágora vlastný názor (ani po prečítaní nemám napr. jasno v jeho pohľade na potraty). Iba predostiera čo najkomplexnejší pohľad a citlivo kladie otázky, ale odpovede necháva na čitateľovi.
Celým textom sa vinie príbeh schizofrénie v autorovej vlastnej rodine. Táto časť ma absolútne nezaujímala, ale bolo tam toho minimálne a prirodzene to zapadalo do naratívu.
Druhým maličkým mínus je pre mňa to isté, čo som vytýkala autorovej prvej knihe o rakovine: minimum obrázkov. Pár fotiek je zase v obrazovej prílohe, tentoraz dokonca farebných, no čo z toho, keď sa človek prehryzáva hutným textom? V biológii povie často jeden obrázok či schéma viac ako tisíc slov.

Záverom asi iba toľko, že si toto monumentálne dielo určite zaslúži oveľa viac čitateľov. Na jeho pochopenie úplne postačia stredoškolské vedomosti a verím, že si v ňom aj človek nepobozkaný krásou genetiky nájde to svoje. Koniec koncov sme všetci ľudia. Aj keď väčšina nášho genómu ľudská nie je…

2 28.08.2024

„… nejsem vášnivě zaujatý lidstvem, ale lidmi. Mne zajímali vždycky jen lidé, řekl, protože z přírody jsem byl vypuzen, já nejsem ničím víc tak silně přitahován jako lidmi, a současně ničím tak důkladně odpuzován jako lidmi.“

Kniha ma naučila oceniť krásu, eleganciu a predovšetkým praktickosť odsekov a kapitol. Žiadne totiž nemala. Bola som nútená čítať ďalej a ďalej, nebolo totiž kde prestať. Ale text plynie veľmi rytmicky, vety sa opakujú v nových a nových obmenách, možno si autor skúšal, ktorá vyznie najlepšie a nakoniec tam nechal všetky.
Ani dej to veľmi nemá, Atzbacher pozoruje sarkastiského a umelecky vzdelaného kverulanta Regera v múzeu a opakuje si v mysli ich rozhovory. Atzbacher podíde k Regerovi. Koniec.

„… čtoucí člověk je stejně jako člověk masožravý tím nejodpornějším způsobem nenasytný a ničí si, podobně jako člověk masožravý, svůj žaludek, a vůbec zdraví, svoji hlavu a celou duševní existenci.“

Bolo to skvelé!

1 26.08.2024

Obálka pomerne presne vystihuje atmosféru knihy. Príbeh mal často iba na chlp od trápnosti a patetickosti, no väčšinou sa držal v koľajách príjemnej a nenáročnej romantiky a hľadania samej seba.
Autorka musí čitateľa presvedčiť, že je Nina fakt knihomoľka, a tak spomína, ako slečna prečítala a stotožnila sa s hrdinkami miliónkrát omieľaných klasík (napr. Pýcha a predsudok), na ktoré samozrejme človek nemusí byť žiaden knihomoľ…
Nepáčilo sa mi ani to, ako z čítania kníh spravila viackrát Ninin jediný charakterový rys.
Príbeh si však nejaký skúmavý rozbor vlastne ani nezaslúži. Je stelesnením oddychovej literatúry, občas lepšej, občas horšej.

4 26.08.2024

(SPOILER) V poďakovaní autorka píše, že táto kniha takmer nevznikla. Kiežby. Už základná premisa nedáva zmysel. Hlavná hrdinka Kit je jednou z troch žien, ktoré sa bez dovolenia a vedomia majiteľa usadia na cudzom panstve, vraj aby tam vychovávali nemanželské deti šľachticov.
Začalo to tým, že jedna z nich (Daphne) mala údajne poškvrnenú povesť, lebo sa prezliekla za Kit, na jednom plese sa dobrovoľne vyspala s nejakým chlapom a otehotnela. Nielenže nikto nevie, že tam vôbec bola, ale nikto ani len netuší, že je tehotná, no naše hrdinky aj tak utečú a začnú sa hrať na squatterky. Pridá sa k nim aj istá Jess. Keďže musí byť tiež nejak postihnutá, Hunterová zamávala feministickým prútikom a spravila z nej špiónku… Na druhej strane oceňujem, že je Jess zdrojom sarkazmu a občasného rozumu.
Daphne, celý čas vykresľovaná ako obeť, sa mimochodom k svojmu synovi nikdy neprizná a vychováva ho ako cudzieho. Dôvod tohto nepríčetného rozhodnutia ostáva navždy zahalený rúškom tajomstva. Máme ju však ľutovať, lebo, och, aké to má ťažké.
Slečny začnú následne vďaka Jessiným špionážnym a Kitiným vydieračským taktikám zarábať na vydieraní údajných otcov nemanželských detí, o ktoré sa starali. Následný život na panstve sa časom zvrhne doslova v organizovaný zločin, keď miestny právnik Nash nasadí chlapíkov, aby mali na muške mužov, ktorých vydierali. Trošku paradox, že toto správanie troch zlatokopiek kresťanská literatúra propaguje ako niečo obdivuhodné. Potrebovali vôbec toľko peňazí? Nie, ale aspoň sa nahrabali ako Krézusove škrečky.

Zatiaľ čo je protagonistka zlatokopka, hlavný hrdina Graham je celý nejaký nemastný-neslaný. Všetka jeho osobnosť spočívala v tom, že bol šľachtic. Po prvej tretine som si začala rátať narážky na to, že ním je. Po ďalšej tretine a 100 (!) zmienkach o jeho titule, majetku, konexiách, či luxusnom spôsobe života som to vzdala.

Pokračovanie v recenzii.

1 16.08.2024

„Nostos, Martho, návrat domů. Algos, bolest. Nostalgie je utrpení způsobené naší nenaplněnou touhou po návratu. Ať už ten domov, po kterém toužíme, existoval či nikoli.“

Po prvej strane som bola odhodlaná, že budem túto knihu neznášať. Pred očami som mala ďalší prázdny výlev v štýle Oceana Vuonga a jemu podobných, ktorí iba citovo vydierajú čitateľa. Ale nedalo sa. Trýzeň a touha je totiž presne to, o čo sa neschopní škrabáci snažia, ale nemajú na to skúsenosti, jazyk, ani reč. Toto nie je oceán prázdnych slov s hĺbkou jedného milimetra, ale Mariánska priekopa reality. Je to román o neznámej psychickej chorobe, o tom, ako s ňou Martha bojovala, ako ju ignorovala, ako sa ňou nechala i nenechala ovplyvniť. Ako ju pomenovanie jej tajomnej trýzne oslobodilo, aj keď čitateľ sa diagnózu nedozvie. Hlavná hrdinka je sarkastická, smutná a zamilovaná. Sabotuje samú seba, občas schválne, inokedy nie.
Taká horkosladká nádhera.

1 12.08.2024

Čítala som výber z Bukowského údajne najlepšej poézie v knihe The Pleasures of the Damned. A i keď som sa viackrát zasmiala, dojala, cynicky si odfrkla a vypísala si zopár citátov, prípadne celých básní, celkový dojem zostáva rozpačitý.
V zbierke čoraz starší a zahorknutejší alkoholik píše dookola o prostitútkach, mačkách, baroch, pouličnom živote, chľaste, smrti a svojom úbohom osude, iba so zriedkavými lúčmi čohokoľvek hlbšieho hodného diskusie. Bolo to ako čítať denník napísaný pre psychoterapiu.
Pravda, našlo sa pár klenotov (The Genius of the Crowd, So You Want To Be A Writer, Be Kind atď.). Ale ako sa hovorí, keď pánboh dá, aj motyka vystrelí. Pomerom to totiž vychádzalo asi tak jedna „pravá“ báseň (väčšinou krásne pesimistická a uspokojujúca sarkastická) na 20 obkecávačiek.

08.08.2024

„Jsou dvě mořské nemoci. Jedna vyhání člověka na pevninu a druhá na moře.“

Rovnako očarujúce ako Plachetnicí kolem světa pro pírko tučňáka. Čo-to (veľmi málo) sa opakovalo, prvých pár strán bolo nezáživnejších, ale potom kniha nabrala do plachiet pekných pár Beaufortov. Kniha má navyše krásnu poloplátenú väzbu a fotky sú čerešnička na torte.
Tento pán je skrátka veľmi inšpiratívny. Dokázal more sprostredkovať aj strachopudovi ako som ja :).

2 31.07.2024

Hlavným posolstvom knihy je to, že v sebe rakovina zahŕňa celé kvantum ochorení a očakávanie jedného lieku je iba utópia:

„Rakovina je vlastně několik nemocí. Nahlížet na ni jako na jedinou nemoc a takto k ní pristupovat nemá větší logiku než nahlížet na neuropsychiatrickou poruchu jako na jedinou nemoc, která bude reagovat na jedinou strategii léčby. Je nepravděpodobné, že brzy uvidíme ,kouzelný projektilʻ pro léčbu rakoviny. Je ale stejně nepravdepodobné, že získáme kouzelný projektil pro prevenci nebo ranou detekci, který by položil na lopatky celé spektrum typů rakoviny.“

Autor postupuje historicky a keďže (ako sám píše) si každá éra prispôsobuje chorobu na svoj vlastný obraz, aj on sa vždy sústredí na hlavný typ liečby v tej či onej dobe. Čitateľovi na pozadí politicko-ekonomických machinácií (tie boli často nechutnejšie ako samotná rakovina) predostiera posun od chirurgických zákrokov, cez ožarovanie, chemoterapiu a snahu o správne štatistické zhodnotenie výskumu, až po genetický prístup na základe skúmania mutácií. Príbeh rakoviny (zameriava sa hlavne na rakovinu pŕs a leukémiu) nateraz zakončuje pri snahe o tvorbu liekov, ktoré budú cielené na konkrétnu bunkovú dráhu/chybný gén/proteín.
Mukherjee sa dokonca v predposlednej kapitole dotkol hypotézy rakovinovej kmeňovej bunky.
Najlepšie by bolo, keby bola kniha aspoň každých päť rokov aktualizovaná a doplnená o jednu-dve nové kapitoly.

V prílohe sú čiernobiele fotografie prelomových okamžikov a interview s autorom. Na druhú stranu chýba akýkoľvek diagram bunkovej dráhy a pôsobenia prípadného liečiva. Myslím, že by to výklad značne zjednodušilo. Keď totiž prišlo na vysvetlenie biologických mechanizmov v poslednej tretine knihy, čítanie bolo o poznanie náročnejšie a aj preto by som knihu neodporučila úplnému laikovi. Bohato však postačia stredoškolské základy molekulárnej biológie a genetiky a trpezlivosť.
V jednej kapitole sa chybne popisuje efekt čiernej kráľovnej namiesto správneho termínu červená kráľovná, ale neviem, či je to omyl prekladateľa alebo chyba autora. Nijako to však nenarušuje popisované princípy.

Čo dodať? Hádam bude mravčia práca vedcov čoskoro odmenená ďalšou Kuhnovou radikálnou zmenou paradigmy a z rakoviny sa stane iba taká chripôčka…

„Pokud hledáme nesmrtelnost, pak rakovinná buňka v jistém perverzním smyslu dělá totéž.“

1 25.07.2024

Román o plytkej instagramovej influencerke, ktorá za chrbtom svojho úbohého, zato verného sponzora robila collab s dvoma povrchnými samozvanými alfa samcami. Keď jej v závere hrozí odhalenie a cancelling, radšej sa zruší sama.
Až nato, že sa to odohráva v 19. storočí vo Francúzsku.

9 22.07.2024

Väčšina príbehu sa točí okolo Randovej objektivizmu a politiky libertarianizmu, ale je to napísané s priam remeselníckou pútavosťou. Inak povedané, zhltla som to raz-dva.

„Lidi v sobě musejí mít nějakou hluboce zakořeněnou představu upírat ostatním to, co jim dělá radost. Pravidla, zákony, vždycky mají potírat toho druhýho. Jakobychom v sobě nosili temnotu, kterou se nám nepodařilo setřást ani poté, co sme slezli ze stromu. Nikdo z těch lidí totiž neřekl: „Prosím, schvalte to, abych já nemohl dál pokračovat v dělání toho, o čem vím, že bych dělat neměl. Net, přátelé. Vždycky šlo o něco, co nesnášeli u svých sousedů. „Zabraňte jim v tom pro jejich vlastní dobro.“ Ne proto, že by to snad nějak ubližovalo komukoliv jinýmu.“

Postavy sú viacmenej sympatické, i keď občas ploché vo svojom správaní a uvažovaní. Mikovi sa nedá nefandiť, ale neubránila som sa paranoji, či ich nakoniec nezradí.
Hlavný hrdina nakoniec pôsobil väčšmi ako stroj než samotný Mike. So všetkým sa rýchlo vyrovnal a zmieril. Kam ho poslali, tam šiel, a to aj napriek tomu, že v sebe údajne nemal ani jeden revolucionársky gram.

Celkom by ma zaujímalo, aké skóre by kniha získala v Bechdelovom teste. To nepriamo súvisí aj s tým, ako veľmi bije do očí súznenie so sexuálnou revolúciu. Podľa Heinleina sa Luňáci v tomto (ale iba v tomto) smere medzigalaktickou rýchlosťou odpútali od evolučnej línie Homo sapiens na Zemi a vzali si príklad od polygamných orangutanov…

„V každé době je nutné přispůsobit se populárním mýtům. Kdysi dávno byli králové vybíraní božstvem, takže někdo musel zařídit, aby bohové dostali na výběr toho správneho kandidáta. V dnešní době je nejoblíbenějším mýtem vláda lidu. Ve své podstate však jde o totéž.“

4 08.07.2024