kurama45 komentáře u knih
Nebolo to najhoršie, avšak pripadalo mi to už prestrelené. Akoby každý musel byť nejaký čudák s traumou, závislosťou alebo divným správaním. Navyše sa tam kopilo až priveľa šťastných náhod, tobôž keď celé to ich oddelenie pracovalo tak nejak entropicky. Zabavila som sa a počúvalo sa to fajn, ale o niekoľko týždňov ani nebudem tušiť, že taká kniha existuje.
Som nadšená a sklamaná. Nadšená, lebo to bolo napínavé, zaujímavé a také „naše česko-slovenské“. A sklamaná, lebo som bola presvedčená, že je o ostravákoch celá knižná séria :(. Tak hádam ešte bude.
Ako taká chaotická fan-fiction na históriu. Koho dejiny zaujímajú, asi bude nadšený, ja som však bola sklamaná. Atmosférou mi to pripomenulo Glukhovskeho Metro. Naťahovalo sa to ako cesto na štrúdľu, akoby sám autor nevedel, čo od toho vlastne chce. Začalo to akciou, potom sme dostali zbrklý a povrchný fantasy úvod, prešlo to do paralelných fantazmagorických dejín a skončilo to pri nezáživnej politike. Do toho sa riešili príbuzenské vzťahy, ktoré ozaj neboli také komplikované, aby si hrdinovia ujasnili svoje priority až kdesi na konci knihy. Skrátka to bolo na mňa nemastné-neslané a druhej časti sa už nedotknem.
Zaujímavý a prekvapivo zábavný pohľad do histórie aj pre neegyptofilov. Ak nesúhlasíte, vaše slová sú ako bzučanie muchy v mojich ušiach.
A kiežby na mňa zostúpila aspoň štipka Kaptahovho prefíkaného obchodného ducha.
Jednoznačne nesúhlasím, že by bola táto kniha medicínska Hlava 22. Po prvé jej chýba vtip. Je síce pretkaná cynizmom a nehovorím, že som si párkrát úsmevne neodfrkla, avšak Shem je k Hellerovi ako keyboard ku koncertnému klavíru.
Po druhé je neskutočne presexualizovaná. A to až tak, že to nakoniec nebolo ani vzrušujúce, ani vtipné, či šokujúce. Iba trápne. Stačilo o tom napísať raz, ako argument by to bohato stačilo a aj tak tieto pornografické scénky v naratíve neplnia žiadnu úlohu.
Mno a po tretie si neodpustím pichnutie do osieho hniezda oslavných komentárov. Vážne je správanie protagonistu a jeho kolegov také úžasné a zábavné? Naozaj si to zaslúži potlesk? Ja som z nich takmer dostala reflux. Na druhú stranu ma neprekvapuje, že sa týmto potľapkávajú po pleciach súčasní lekári. Ak sa totiž správajú ako rozmaznaní nezodpovední fagani, nesnažia sa zmeniť ani systém, ani seba, ale napriek tomu berú vysoké platy a hrajú sa na Bohov, stále za nimi stojí celý tím podobných „Royov“, ktorí ich utešia, že tak to má byť, lebo lekár nesie na ramenách ohromné bremeno, je to poslanie, nie povolanie, nemá na to každý, nikto ich nechápe a och! Aké to oni majú nesmierne ťažké Napiglovat a odfiltrovat? Možno áno, ale iba podobnú generáciu lekárskych spasiteľov.
Je to taká komplexná oddychovka, asi skôr pre ženy. Príbeh pekne graduje a aj keď mi tesne pred koncom došlo, aký bude koniec, nič to neubralo na zaujímavosti. Páčilo sa mi, že sa čitateľ veľmi rýchlo zoznámi s postavami a dostane sa im do hlavy. Nejak takto som si pôvodne predstavovala Ohníčky všude kolem, ale tam to bohužiaľ nevydalo, lebo to autorka prehnala, kdežto Moriarty to hrala na správnej vlne až do konca.
Minirozhovory s ostatnými matkami, otcami, upratovačkami a pod. medzi jednotlivými kapitolami ma dostávali do kolien, rovnako ako dejová línia s gejom-negejom.
Čerešničkou na torte bol nervózny pán v záverečnej scéne so Celeste počas prednášky. Super, že bolo domáce násilie spomenuté aj takto z druhej strany.
Kniha mi dala zabrať, asi preto, že históriu veľmi nemusím. Napriek mŕtvolnej téme však šlo o záživné a akčné čítanie. Kedysi dávno nám na prednáške z forenznej antropológie doktor rozprával príbeh o akomsi divokom kmeni, či národe, s ktorým si nakoniec dali rady, až keď začali páliť telá ich mŕtvych a nedovolili im ich pochovávať alebo tak nejak. Skrátka si ich podrobili cez kultúrny fenomén, nie násilím. Bolo to fascinujúce a Dějiny smrti sú plné podobných perličiek. Viem si predstaviť, že pre ľudí, ktorí sa orientujú na históriu je táto knihu ako manna nebeská, tak ako bolo pre mňa Sapolskeho Chování. A ľudia ako ja si z nej odnesú aspoň kopu morbídností k obedu.
Od knihy tohto žánru nečakám presné historické reálie, takže zjavná zjednodušenosť mi neprekážala. Ale romantický vzťah, okolo ktorého sa mal príbeh točiť, prišiel ako slepé kura k zrnu. Z ničoho nič bola medzi Clayom a Tessou veľká lásočka. Nehovoriac o násilných a neprirodzených náboženských vsuvkách. Takmer akoby ich autorka do textu doplnila až po dokončení celej knihy.
Bohužiaľ po dlhých rokoch moja prvá nedočítaná kniha. Pritom to nebolo až také zlé, iba nudné. Ono je totiž dosť smutné, keď človeka na knihe najviac zaujme to, že sa brat hlavnej hrdinky volá Zadok.
Wowza, neverím, že som narazila na detektívku/krimi/triler, ktorý ma chytil na začiatku a pustil až na konci, kde neboli hluché miesta a ani postavy neboli hluché a počúvali vlastný mozog.
A vidíte, že sa to dá. Moderné a napínavé čítanie, ale bez mora krvi. Bravissimo, dokonca aj povinná progresívna linka sa objavila iba v cca 10 vetách, a to navyše v poslednej tretine príbehu.
Môj jediný problém teraz je, že mám chuť vyskúšať ďalšie knihy z tejto série...
Oproti filmu trochu ťažkopádnejšie, reálny Frank podstatne škaredší, ale stále to nie je biografia, iba fabulácia prikrmená realitou.
Ešte predtým, ako vyšlo najavo, že je chlapík väčší klamár ako podvodník som nechápala všeobecnú fascináciu týmto americkým Jánošíkom, ale budiž.
Na záver si dovolím knihomoľskú svätokrádež: pozrite si radšej film.
P. S.: Francúzsko, hanbi sa. Aj prasatá mojej babky majú lepšie podmienky ako tvoji väzni. Ak Abagnale aj v tomto nevodil čitateľa za nos...
Rozprávka pre dospelých s krásnym starým prekladom a jazykom, aký už dnes len ťažko nájdete. Nie čerešničkou, ale obrovitánskou čerešňou na torte príbehu bolo more a jeho nekonečné možnosti...
Neviem sa zbaviť predstavy, že by šlo o nádherný darček pre knihomoľských novomanželov.
„Pokaždé když cestovatel přijde do nového města, nachází znovu nějakou svou minulost, o které už nevěděl, že ji má: cizota toho, čím už nejsi anebo co už nemáš, na tebe číhá na cizích místech, kterých ses nezmocnil.“
Moje neviditeľné mesto duše navštívil Calvinov Marco Polo a už odtiaľ neodišiel. Nádherný výlet do fantázie. Je to takmer ako keď otvoríte náhodnú škatuľu a objavíte úžasný dezert, celú kopu božských praliniek, stačí si iba vybrať a chute sa nabaľujú a stále je tu niečo nové a stále je čo objavovať. Asi je jasné, že som sa do knihy zamilovala.
„Triumf nad nepřátelskými vládci z nás učinil dědice jejich dlouhotrvajícího úpadku.“
Fuj a bŕ. Krásne nechutné. Takto to dopadne, keď niekto dotiahne náhodnú predstavu až na okraj šialenosti a potom ešte ďalej. Hotová Alenkina zajačia nora.
Trochu ma desí, že ma to desí s odstupom času viac ako pri čítaní. Doteraz sa mi občas vracajú niektoré obrazy.
Z kníh ťažiacich z holokaustu a navyše striedajúcich dve dejové a časové línie (nedajbože aby jedna čitateľa nevyžmýkala dostatočne) je to jednoznačne tá z tej lepšej sorty. Bavila som sa, aj keď som hlavné prekvapenie odhalila pomerne skoro a občas som dokonca aj ústa skrivila v smutnom výraze. Na druhú stranu niektoré udalosti vážne nedávali zmysel a niekedy ma rušila citeľná americká povýšenosť (vzdajte úctu a poklonu posledným obrancom morálnych hodnôt, bla, bla, bla).
Za mňa rovných 50 % a akurátna hranica medzi brakovými vojnovými dojákmi a Remarqueom, či v súčasnosti Sepetysovou.
Maková válka je fajn predel medzi fantasy pre mládež a dospelých. Začalo to ako výbuch sopky, ale ku koncu už láva trochu tuhla a dej pokrivkával. Nakoniec ale nasledovalo ucelené a dostatočne silné zakončenie. Na druhú stranu musím povedať, že povesť temnej a hlbokej fantasy, ktorá čitateľa rozkúskuje knihe jednoznačne neprospieva.
Drsné scény ma zas tak veľmi nezasiahli, lebo len zriedka boli popisované skrz jednotlivé ľudské osudy, skôr sa tu narábalo s celými masami bezmenných jedincov.
Ale Rinin často iracionálny a nezvládnutý hnev ako hlavná hybná sila je vážne uveriteľný, rovnako ako jej pragmatické „riešenie ženskej otázky“.
Dám šancu aj druhej časti, ale zas tak mi žily netrhá, aby som sa do nej pustila hneď teraz okamžite. Na záver autorke ďakujem, že ma ušetrila milostného trojuholníka a trápnych ľúbostných pletiek vôbec.
Keď sa kolo času trochu otočilo, hneď bol z neho lepší výhľad Alebo: druhá časť je niekoľkokrát lepšia, zaujímavejšia a napínavejšia ako prvá. Do vzoru sa tkajú aj nové kultúry (viď Sečuan), čo je super.
Ale ach, tá Randova naivita ma niekedy dostávala do kolien. Pubertálny chlapec par excellence. Strašne ma bavilo, ako si s Perrinom navzájom myslia, že to ten druhý so ženami vie. A pritom som žena a vie to so mnou predovšetkým Mat, tak dúfam, že v ďalej časti dostane väčší priestor. No a to, čoho som sa obávala najviac (iritácia ženskými hrdinkami), nenastalo. Ono sú to vážne silné a nezávislé ženy. Moderné feministky môžu závidieť.
Fascinujúci príbeh, ktorý pracuje s tým, čo tu už stokrát bolo, nič nové neprináša, ale je spracovaný pútavo a určite sa hodí hlavne pre čitateľov, ktorí väčšinou sci-fi nečítajú. Celým príbehom sa tiahne príjemná melanchólia. Hlavná dejová línia je síce viacmenej ukončená, ale napriek tomu odchádzam s pocitom akejsi neukončenosti. Potenciál skrátka nebol využitý na 100 %, napr. pokiaľ ide o priblíženie genetických manipulácií. Na druhej strane to až tak nevadí, keďže nešlo o nosnú priečku rozprávania.
Hlavnú výhradu mám voči opisu samotnej robotky a jej novej rodiny. Ono zas totiž nebude až tak ťažké vytvoriť príbeh, v ktorom by sa čitateľ postavil na stranu umelej inteligencie, keď je popísaná zo všetkých najľudskejšie a naopak, práve jej ľudskí partneri pôsobia väčšinu knihy ako plechové nádoby.
Čítať Okeovú je ako upiecť si svoj obľúbený koláčik. Áno, už ste ho ochutnali stokrát, áno, nikdy sa nevyrovná profesionálnym maškrtám, áno, mohli by ste čas využiť produktívnejšie, ale keď ono to tak dobre chutí a niekedy človek skrátka nepotrebuje uvelebiť v dánskej cenami ovenčenej dizajnérskej stoličke, ale vo svojom starom ošúchanom obľúbenom kresle.
Dostala som, čo som chcela. Zbierku zaujímavých príbehov z lekárskeho prostredia. Kniha ma preniesla do detstva a pripomenula Killianovo dielo Za nami je len Boh. Ach, ako som odvtedy snívala, že tiež budem rezať do ľudí. Ešteže nič z toho. Predsa len, aj v tejto knihe bolo sčasti cítiť doktorské ego, rovnako ako keď bola v Hyde Parku Civilizace trojgeneračná neurochirurgická rodinka Benešovcov. Asi tak na ľudí toto povolanie vplýva a to je to posledné, čo by som potrebovala
Jodi dokáže písať aj o otrepanom rasizme tak, že ma to bavilo. Keď je klišé napísané tak, že si človek neuvedomuje, že je to klišé, vtedy je to pre mňa dobrá kniha. Téma ostrakizácie tu bola jednoznačne spracovaná „objektívnejšie“, ako v knihe Ohníčky všude kolem od Ngovej. Ale keďže nie je všetko čiernobiele :D, možnože keby Ruth toľko nefňukala nad svojou čokoládovou pleťou, viac by si vychutnala jej sladkosť