kurama45 komentáře u knih
Postavy rovnako ploché a bez života ako šutre, v ktorých sa pohybovali. Nikam nevedúci príbeh ako slepá horská cestička. Opisy falošne filozofické, hĺbavé a prehnané ako ceny na horských chatách. A celé to bolo skrátka neskutočne nudné a jednotvárne ako túra na Slavkovský štít. Nabudúce by to chcelo menej umelej umeleckosti a viac pragmatizmu.
Prekvapila, dojala, šokovala, rozplakala, naučila, vyvolala súcit aj zhnusenie. A to sa knihám s tématikou druhej svetovej vyhýbam, lebo zväčša iba ryžujú na histórii a precitlivených čitateľoch. Tento príbeh bol úžasný, rovnako ako všetci rozprávači, keďže som počúvala audioknihu. Tobôž hlas Alfreda, občas som z neho mala zimomriavky a žlč v hrdle...
Príbeh samotný bol zaujímavý a verím, že aj vyvrcholenie a odhalenie zápletky mohlo byť pre niekoho šokujúce. Avšak všetko to ničilo nezmyselne farbisté vykresľovanie násilia. Pomaly v každej tretej kapitolke (boli vskutku kratučké) niekto niekomu, či dokonca sám sebe, lámal kosti, spaľoval kožu, vrážal ostrý predmet do tela a pod. Keby raz, chápem. Keby dvakrát, lebo sme na psychiatrii, chápem tiež. Avšak takáto kvantita mala jediný účel, šokovať, veď čitateľ tak možno zabudne na občasnú nelogickosť. No, nezabudne...
Po dlhom čase som skúsila novodobú trilerovo-detektívnu tvorbu a nabudúce radšej zase siahnem po klasike, prípadne po J. Deaverovi, ten väčšinou dokáže balansovať oboje.
Príbeh pripomína časť zo seriálu Dr. House, kde sa pacient nedokáže ovládať a „čo na srdci, to na jazyku“. Lenže to bolo všetko. Boyeová síce nastolila otázku rozkolu medzi myšlienkami a činmi (ktoré „ja“ je to pravé?), ale vysporiadať sa s tým už veľmi nevysporiadala a samotná otázka novátorská nie je. Dokonca aj koniec s druhou superveľmocou vyšumel do prázdna, aj keď mal veľký potenciál. Bohužiaľ mi to neprinieslo do života ani tú pochmúrnosť, skľúčenosť a anxietu, akú som očakávala...
Ak niekedy budete mať kopu času a ak chcete mať zlomené srdce, nech sa páči, Dům mrtvých je tu pre vás. Na konci ma až zamrazilo, aký žiaľ vo mne vyvolal vymyslený príbeh. Len málo kníh ma tak pohltilo a len málo hrdinov do mňa vlialo takú dôveru v ľudskosť ako Coltain.
Pod videami s epickou hudbou sa občas objavuje nasledovné:
„Vďaka činom sa stáva človek hrdinom,
smrťou sa hrdina mení na legendu,
z legendy sa časom stane mýtus
a po vypočutí mýtu človek začne konať.“
Alebo ako napísal Pratchett v Poslednom hrdinovi: „Vždycky jsme byli připravení umřít. Proto jsme žili tak dlouho.“
Vzdávam hold spisovateľovi a jeho postavám.
Neviem, akú chodbu to na mňa Erikson otvoril, ale aj keď mi väčšiu polovicu knihy nič nedávalo zmysel (napriek tomu, že som sa v postavách rýchlo zorientovala), nedokázala som sa od toho odtrhnúť.
„Zoufalství, říkal si seržant, vždy vyžaduje směr, ohnisko. Najdi směr a zoufalství zmizí.“
Draco Malfoy bol odjakživa moja najobľúbenejšia Potterovská postava, ale o hercovi som nič nevedela. Kniha ma príjemne prekvapila. Bola skrátka kúzelná a napriek tomu normálna. Začala som počúvať kvôli Dracovi, ale veľmi rýchlo som sa bavila a zaujímala aj o Toma. Potešilo ma, že aj niekto taký slávny viacmenej túži iba po pokoji a normálnom živote s priateľmi. A keď napokon došlo na temnejšie kapitoly pri konci, bol mi Tom už natoľko sympatický, že som pri slovách o psychických problémoch a závislostiach prekrútila očami iba raz :).
"Uvědomil jsem si, že předtím jsem byl ve stavu naprosté otupělosti. Nebylo to tak, že bych se chystal skočit z mostu. Problém byl v tom, že jsem neviděl žádný rozdíl mezi skokem z mostu a výhrou v loterii."
Táto kniha je skrátka magické klbko vrelých pocitov. Pútavo popísala obyčajné aj neobyčajné dospievanie a dúfam, že bude niekedy herec s perom v ruke čarovať znovu. Pokojne o ďalších 30 rokov.
Je to profesionálne napísaná fan-fiction na Pána prsteňov. Bavila som sa, ale dej naozaj viacmenej kopíroval Tolkiena. Navyše bol ten finálny boj nemastný-neslaný a viac sa mi páčili skoršie dramatické scény. Kvitujem, že to Jordan v pôvodnom diele neprestrelil s núteným feminizmom tak ako sa im to (ne)podarilo v seriáli, tuto dávali činy hrdinov, popis sveta a vykreslená mágia zmysel.
Hodnotenie audioknihy. Jedna z christioviek, ktorá mi doteraz unikala, ma príjemne prekvapila. Lukáš Hlavica bol očarujúci, strašne ma bavilo, ako dokázal hlasom rozlíšiť jednotlivé postavy tak, že mi ich rozpoznanie nerobilo žiaden problém. Páchateľ prekvapil. Christie v tomto prípade balansovala na hrane prekombinovanosti, ale v konečnom dôsledku to dopadlo majstrovsky. Najstrašidelnejšie boli občasné zvuky vŕtačky medzi kapitolami... Na záver si už iba vydýchnem, že mňa osobne zubár v dohľadnej dobe nečaká.
S vervou sa púšťam proti prúdu nadšených čitateľov a chválospevov na autorkinu dokonalosť. Celý čas som čakala na nejakú úžasnú traumu a šokujúce odhalenie, ale stále sa na mňa valil iba nekonečný prúd martýrskych somarín. Autorka by dokonale zapadla do súčasnej generácie snehových vločiek. Preháňam? Čo bolo na jej detstve až také strašné v porovnaní s obeťami skutočného násilia, či už fyzického alebo psychického? Brat, ktorý jej dal občas facku? Medzi mojimi rovesníkmi boli bitky medzi súrodencami bežné. Na pomoci rodičom tiež nevidím nič zlé, okrem toho, že jej otec zjavne občas neodhadol hranice. Nejak som si už nevšimla, že by to robil schválne a opakovane ju týral. Navyše sa sama, dobrovoľne a s až prepiatou hrdosťou štylizovala do tejto role divošky. Jej matka bola inšpiratívna tým, ako držala rodinu pokope a sama sa naučila bylinkárstvu. Neskôr tiež skĺzla k istému fanatizmu, ale snáď sa z toho všetci neposkladáme do kocky. Dnes sú konšpirátori na každom rohu. Mno a to, že slečna študovaná nechodila do školy? Zas také peklo to asi nebolo, keď ju doma ani po odhalení, že sa učí, nikto nezmlátil, ani nevykopol. Nehovoriac o tom, že už mala jedného staršieho brata, ktorý jej v tomto smere takpovediac vyšliapal cestu a popravde by ma oveľa viac zaujímal jeho príbeh. Mám pocit, že je nejako v celej knihe, aj v oslavných recenziách a rozhovoroch zaznávaný.
Westoverová narobila zo smiešnych ultimát, čo jej občas rodičia dávali, hotový Damoklov meč. Prepánajána, koľkí z nás sme sa s niekým v živote pohádali, povykrikovali si všetko možné a keď sme sa upokojili, vzali sme to späť? Ale nie, slečinka študuje, vracia sa domov, so všetkými sa baví, ale ohŕňa perami, akí sú k nej všetci hnusní a strašní a nikto ju nemá rád. Skrátka mi to celé prišlo ako drsnejšie detstvo na vidieku, kde je väčšina detstiev drsných, ale hrdinka sa dočítala o hnutí #metoo a objavila feminizmus, tak prečo z toho neťažiť, všakže?
Kniha na mňa navyše pôsobila ako polotovar. Pasáže sa opakovali, nekonečne dlho sme sa točili v kruhu, stále sme sa vracali k tomu istému. Jazyk nezaujímavý, ale čo ma prekvapilo viac, neemotívny. Akoby to dala písať robotovi. Solženicyn písal Súostrovie Gulag tiež bez emócií, lebo peklo stačí opísať faktami, netreba vykrikovať na raty, že to bolo fakt peklo. A o to pôsobí jeho opus magnum emotívnejšie. Westoverá sa naopak svojím chladným vyjadrovaním snaží z čitateľa žmýkať pocity a toto citové vydieranie ma. Tak. Neskutočne. Štvalo. Na stej strane som si už trhala vlasy. Áno, chápem, mala si to fakt ťažké, ok, môžeme prejsť ďalej?!
Ale ktovie. Možno na toto dielo nie som dostatočne vzdelaná a mala by som ísť študovať. Najlepšie na nejakú americkú univerzitu, kde zjavne o normálnych prijímačkách jakživ nepočuli...
Páči sa mi Hellerov prístup. Netrápi čitateľka nudnými a siahodlhými agitáciami za svoj názor, ba naopak, vyjadruje sa humorom. Bolo to vtipné, hlavne ak máte zmysel pre humor ladený na Pratchettovskú nôtu a nie ste príliš dospelý, ako by povedal Malý princ. A keď som sa smiala, zrazu prešiel príbeh bez varovania do niečo tak vážneho a smutného, že mi stislo srdce. Krásna kniha, jedna z mála, ktorú by som si nedbala prečítať znovu.
Najlepšie (najhoršie?) na tom je aj tak nekončiaca podoba s dianím okolo nás.
Reklama ma zjavne nezaujme nikdy a ani zasadenie do zaujímavého knižného prostredia tomu nepomôže. Príbeh mi prišiel ako snaha o napodobnenie klasických detektívkach typu Christie, ktoré tak veľmi všetci milujeme. Bohužiaľ bol však neprehľadnejší, menej nápaditý, žiadne veľké odhalenie sa nekonalo a vtip tomu dodával iba prejav rozprávača (počúvala som audioknihu), aj to nie vždy, keďže to občas so snahou až prestrelil. Nie veľmi sympatického hlavného hrdinu som si často mýlila s jeho ešte menej sympatickým príbuzným a občas (resp. skôr často) som sa pristihla, že som už nejaký čas vypla.
Zhrnuté a podčiarknuté, úplná oddychovka, ktorá nenadchne, ale ani neurazí. Ale koniec koncov je možno chyba vo mne, som príliš vynervovaná, aby som si to užila a potrebujem Nutrax (zasvätení vedia :D).
Eddie Jaku nebol najšťastnejší človek na Zemi. Eddie Jaku bol jeden z najvytrvalejších ľudí na Zemi. Z podobných svedectiev, ako je to jeho sa začína časom vynárať rovnaký vzorec. Neprežili najzdravší, najšťastnejší, ba ani najväčší zlosynovia. Prežili nezlomní. Hľadať šťastie nemá zmysel. Nepovaľuje sa kdesi na ceste a nie je len osobnou voľbou, hoc mi to autor opakoval x-krát. Iste, bolo by to fajn, už len z hľadiska pacientov s depresiou…
Táto kniha je skvelá z iného dôvodu. Ukazuje, že nech sa už Eddiemu prihodila akákoľvek zlá vec, nepoložilo ho to. Vždy sa postavil, vždy šiel ďalej, vždy pokračoval a stal sa tak živým Hemingwayovým starcom.
To si z toho treba odniesť. Život je ťažký a temný. Ale vždy je lepšie vstať a bežať, ísť, alebo sa čo len plaziť po milimetroch ďalej, inak vás tá temnota pohltí.
„Vyhlásenia sa robia s takou istotou a sebavedomím, že ľudia ani nemajú morálnu odvahu pozastaviť sa nad nimi a zistiť, či sú vôbec niečím podložené.“
Túto knihu veľmi nahlodal zub času. Kým Chestertonove Na ostrie argumentu v sebe malo istú gráciu, keď sa aj so svojimi nepriateľmi vysporiadal ako džentlmen, v tejto knihe občas bezostyšne napáda nové teórie. Možno je prechod od sarkazmu k číremu výsmechu spôsobený práve tým, že nerozprával o konkrétnych osobách, ale myšlienkach. Tak či onak, v dnešnej dobe sú na smiech skôr niektoré z jeho názorov. Týka sa to hlavne evolúcie, ak to už musíte vedieť. Jasné, v tých časoch mali všelijaké názory aj samotní evolucionisti a dnes sa už vie, že aj oni boli úplne mimo. Neporovnávam však vtedajších evolucionistov s Chestertonom, ale podobu jeho názorov so súčasným vedením. Bolo by fajn, ak by táto kniha nebola marketingom prezentovaná ako čosi nadčasové, nemenné a dokonalé. Z 20-30 % knihy sa stala skôr historická pamiatka, než žriedlo nových argumentov. Vlastne je to dobré svedectvo toho, ako o X rokov dopadneme my sami…
„V istom zmysle môže byť kresťan naozaj horší než pohan, Španiel horší než Indián alebo dokonca aj Riman potenciálne horší než Kartáginec. … Kresťan môže byť horší len preto, lebo je jeho povinnosťou byť lepší.“
Chcela by som mať Chestertona za priateľa. Zo svojich kníh pôsobí ako človek, čo si ide svoje, nechodí okolo horúcej kaše a hlavne nikomu neťahá popod nos medové povrázky. Ani cudzím, ani „svojim“. Páči sa mi, s akou iróniu veci konštatuje bez toho, aby sa z neho stal nihilista, práve naopak, svoj ostrovtip používa na to, aby čitateľa presvedčil, že život má zmysel, len ho musíme hľadať s pokorou a rozumom a nesmieme sedieť na zadku.
„Pesimizmus neznamená byť unavený zlom, ale byť unavený dobrom. Zúfalstvo nie je byť otrávený utrpením, ale byť otrávený radosťou. Spoločnosť začína upadať vtedy, keď z takého či onakého dôvodu dobré veci už v tejto spoločnosti nefungujú; keď jedlo nezasycuje, keď lieky neliečia, keď jej požehnania odmietajú požehnávať.“
Odporúčam, ale tak ako všetky nebeletristické diela. Čítať kriticky, s triezvym pohľadom – a hlavne v dnešnej dobe – s nadhľadom.
Kúpila som si to s tým, že to bude milé a vtipné. Moje očakávania to splnilo, ba až prekonalo.
Odteraz doma nemáme vázu, ale valec smrti, čaj je upokojujúca tekutina a muži si neviažu kravatu, ale zdrap vážnosti.
Po prečítaní som si povedala, že keď je to také skvelé, požičiam to aj ďalším divným pozemšťanom. A tu som narazila na vážny problém. Zjavne som divný pozemšťan iba ja… Ostatní sa tak maximálne pousmiali. Vraj im to nepripadá vôbec vtipné. Ešte by som pochopila, keby som im nútila nejakú šialenú japonskú komédiu, ale toto? Vážne? Normálne strácam dôveru v ľudstvo. Malý princ by z nich teda nebol vôbec nadšený. Stratili všetku hravú detskosť. Alebo si to všetko iba namýšľam, aby som ospravedlnila svoju zvláštnosť :D.
Necítim sa kvalifikovaná čokoľvek o tejto knihe písať. Je to neprekonateľný sladkobôľny príbeh o skutočnom priateľstve troch mužov a skutočnej láske k skutočnej žene. Neviem… Až ma to zahanbilo.
„Pekař přinesl ze zeleného plyšového alba několik ubrázků a ukázal mi je. Jeho žena jako nevěsta, on vedle ní s nakroucenými kníry – tady se ještě smála – pak jiný, na němž seděla hubená, upracovaná, s ustrašenýma očima na kraji židle. Pouhé dva malé obrázky – ale v nich celý život.“
Veľmi veselo podaný neveselý príbeh života jedného muža. Vrchol Zeměplochy. Také dobré, že sa od prečítania bojím otvoriť ďalšiu časť…
Trochu mi to prišlo, akoby sa v dobe písania Pratchett stretol s niečím temným a vyrovnal sa s tým svojím obvyklým humorom a touto knihou, do ktorej to všetko vlial. Jediné mínus (pre ľudí neobľubujúcich absurdizmus) je, že aby sa k Noční hlídce človek dostal, bolo by fajn prehrýzť sa predchádzajúcimi časťami.
Päť hviezdičiek za odsek popisujúci predajňu čokolády Wienrich a Boettcher. Jasné, Smrť, Lu-Tze, Lobsang a Zuza boli tiež fajn… Ale prepánajána, ten odsek. Nech sa vám páči:
„Nazvat firmu Wienrich a Boettcher „výrobci čokolády“ bylo jako nazvat Leonarda de Quirm „slušným malířem, který si hraje s věcmi“ nebo Smrtě „někým, s kým byste se pravděpodobně nechtěli setkávat každý den“. Bylo to přesné, ale neříkalo to ani polovinu příběhu. Tak především, oni „nevyráběli“, ale tvořili. To je velmi důležitý rozdíl*. A zatímco jejich vybraný obchůdek prodával výsledky tohoto tvoření, nedopustil se takové chyby, aby jimi naplnil výklad. To by naznačovalo jistou… nezdravou dychtivost. Obvykle měli W&B ve výkladní skříni celou paletu hedvábných a sametových závěsů, které obklopovaly jeden malý podstaveček, na němž byla vystavena jedna dokonalá pralinka nebo ne víc než tři nově vytvořené ledové karamely. Žádná cenovka. Pokud jste se museli ptát na cenu cukrovinek W&B, pak jste si je nemohli dovolit. A když jste jednu z nich okusili, a přitom jste si je nemohli dovolit, začali jste šetřit, škudlit, okrádat starší členy své domácnosti a prodávat je do otroctví, jen abyste získali další sousto těch sladkostí, do nichž se zamiloval váš jazyk a proměnil vaši duši v dokonalou šlehačku. V dláždění u stěny domu byl decentní kanálek pro případ, že by lidé při pohledu na vystavené vzorky slinili přespříliš.“
*Většinou se počítá ve stokorunách – tedy alespoň u bonbonů.
Rozbeh bol trochu pomalší, než býva u Pratchetta zvykom – to si ešte asi Pravda obúvala topánky – ale potom to šlo ako z kopca, písmenko za písmenkom, klamstvo za klam- Ehm… Chcela som povedať pravda za pravdou.
Tak trochu si myslím, že by to mali mať žurnalisti ako povinnú literatúru. Len si nie som istá, koľkí by to pochopili…
„Mikuláš se zamyslel nad tím, proč nikdy neměl rád lidi, kteří vždycky říkali "bez urážky". Možná to bylo tím, že považovali za snazší říci "bez urážky" než přemýšlet, jak žádné urážky nepáchat.“
Autorka bola Židovka. Počas vojny sa jej našťastie podarilo ujsť do Švédska, ale židovská tragédia ju i jej tvorbu navždy poznamenala.
Ak by som nevyrastala v kresťanskom prostredí obklopená Bibliou, asi by som sa pri čítaní Sachsovej cítila ako pri čítaní Seferisa (t. j. ako totálny hlupák). Niektoré narážky mi aj tak ušli, ale väčšinu z uvedenej tvorby som bola schopná vstrebať. Takmer všetky básne sa zmieňujú o Izraeli a židovskom národe a sú prepletené odkazmi na Starý zákon.
Hodina v Endore je veršovaná depresia. Sachsovej básne sú z pochopiteľného dôvodu smutné. Ale – i keď je strašné napísať to – je to krásny smútok. V básňach je až obludný kontrast pekných prirovnaní a ozdobných slov, ktoré ale opisujú nepredstaviteľné hrôzy („My zachránení, z ktorých dutých kostí si už smrť narezala flauty, šľachy ktorých si už smrť na luky natiahla, naše telá ešte žalujú zmrzačenou hudbou.“). Jazyk Sachsovej je ako jazyk Nabokova v Lolite. Absolútne sa nehodí k opisu danej situácie a človek má až výčitky svedomia, že sa mu to páči…
Osobne mi tieto básne dajú miliónkrát viac ako moderné pretrhnuté vrece románov o Osvienčime, ktoré si z tragédie spravili výnosný biznis. Smutná bodka na záver:
Komíny
Na dômyselne zastrešených príbytkoch smrti,
Keď telo Izraela tiahlo uvoľnené v dyme
Povetrím –
Miesto kominára skláňa sa nad ním
Hviezda sčernetá,
A či to bol lúč slnca?
Komíny!
Cesty slobody pre Jeremiáša a prach Jóbov –
Kto vás zastrešil a kameň po kameni zbudoval,
Cestu bežencov z dymu?
Príbytky smrti,
Lákavo vystrojené pre pána domu, ktorý bol však len hosťom v nich –
Prsty,
Ležiace na prahu dverí
Ako nôž medzi životom a smrťou –
Komíny, Prsty,
A telo Izraela v dyme povetrím!