kurama45
komentáře u knih
Tohle jsem měla napsat v přítomném čase
Helle Helle (p)
Veľmi zaujímavé dielo. Takmer úplne absentuje dej. Na 160 stránkach sa prelína minulosť s prítomnosťou, ale koniec koncov na tom ani nezáleží. Stále sa totiž opakuje tá istá rutina. Vstať, najesť sa, ísť von, najesť sa, vrátiť sa, najesť sa, spať… Občas hlavná hrdinka Dorte stretne nejakého chlapa, pre zmenu sa s ním vyspí a zase sa kolotoč opakuje. Kniha je písaná v 1. osobe a napriek tomu je úplne bez emócií. Akoby som sledovala život robota. Keď to človek číta dlhšie, doslova prahne po zmienke o pocite. Akomkoľvek. Je jedno, o čom bude, prečo tam bude, hlavne nech tam konečne niečo je!
Zvláštne je, že aj keď to zo začiatku vyzerá ako žalospev za lenivú a ľahostajnú mladú generáciu, ktorá nežije, ale prežíva, postupne má čitateľ pocit, že na tom celom niečo nesedí. A presne to podľa mňa knihu odlíšilo od iných brakoidných diel. Prepracovanosť skrytá pod povrchom spravila z ničoho niečo. Jemné náznaky, malé úlomky hrdinkinej duše. Čitateľ ju prestane vnímať ako lenivca a začne ju ľutovať, pretože vycíti, že je
v hlbokej depresii.
„Opovrhovala jsem činným rodem v přítomném čase.“
Na prvý pohľad prázdna a nič nehovoriaca veta, ale v skutočnosti je v nej obsiahnutá celá psychológia Dorty. To dievča malo problém umyť si vlasy, vstať z postele, prestať dookola opakovať nikam nevedúcu cestu… Na konci Dorte opustíme presne tak, ako sme ju našli. Bez nádeje do budúcnosti a bez náznaku zlepšenia.
Smrt před branami
Sabaa Tahir
Prvých 100 stránok mi prišlo nevedno prečo úplne fádnych a prázdnych. Potom sa to asi rozbehlo a nedokázala som knihu odložiť z ruky.
Oproti iným fantasy pre mladých tu nenájdete typický milostný trojuholník, ani hlavnú hrdinku, či hrdinu, ktorý v sebe objaví superschopnosti a spasí svet, ktorý sa rúti do záhuby, čo je len a len plus, klišé mám už plné zuby. Navyše ani jedna dejová línia ma nenudila a postavy neboli čiernobiele.
Zločin a trest
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Človek vie, že je to skvelá kniha, keď ide po ulici a obzerá sa ako Raskolnikov, či ho niekto nesleduje, aj keď on sám nič zlé nespravil...
Myslete na děti!
Ian McEwan
Jedno veľké sklamanie pravdepodobne spôsobené prehnanými očakávaniami. Myslela som si, že sa kniha bude snažiť predostrieť rôzne uhly pohľadu, že napriek tomu, že je aj o sudkyni, nebude súdiť, že sa bude snažiť byť objektívna, aj keď by mala byť zároveň kritická. Dostala som zaujímavý román s nezvyčajným konfliktom. Ale to je všetko. 99 % bolo o pani sudkyni, čo je síce pekné, ale vzhľadom k tomu, že jej súkromný život nijako neovplyvnil ten kariérny, nechápem, k čomu bolo dobré rozpitvávať jej manželstvo na pikometre. Hlavný protagonista bol idealizovaný chlapec, nič viac, nič menej. Videl vôbec niekedy autor člena Svedkov Jehovových? Rozprával sa s nejakým dospievajúcim chlapcom, ktorý k nim patrí? Prišlo mi, že ide čisto o jeho projekcie. Až príliš z románu cítiť autorove skutočné pocity a to, ako podľa nich manipuloval celú situáciu, ako si prispôsoboval správanie veriacich.
Ako román skvelé, ako hlbšia štúdia do komplikovanej situácie nedostatočné. Najlepšie to bolo zhrnuté v doslove, z ktorého si dovolím citovať:
„Kniha, jež měla potenciál přimět obě strany k zamyšlení, se tak blíží románu á thése či pamfletu.“
Hostinec v Ivy Hille
Julie Klassen
Obyčajný román od obyčajnej spisovateľky, ale ak ste v správnej nálade, dokáže potešiť a pohladiť na duši.
Vita nostra
Sergej Djačenko
Predstavte si, že čítate Harryho Pottera, ale neviete, že to je Harry Potter. Netušíte vôbec nič o kúzlach a pravidlách kúzelníckeho sveta. Vy dokonca neviete ani to, že nejaký kúzelnícky svet existuje. Vaša škola sa viac ako na vzdelávací ústav podobá na psychiatrickú liečebňu a postupne so strachom zisťujete, že vy sami prichádzate o rozum. A to všetko, ako tvrdia vaši vyučujúci, ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou ani nie sú ľudia, v mene budúceho dobra. Do toho si primiešajte ruský (ukrajinský) expresívny štýl a máte Vita Nostru. S tým, že to vôbec nie je ako Harry Potter a ak sa dá vôbec vravieť o nejakých kúzlach, sú to veľmi zvláštne kúzla. Je to úžasný svet sám osebe, atypická fantasy so skvelým dejom, od ktorého sa nebudete môcť odtrhnúť.
Vita Nostra na 438 stránkach preletela celé tri roky a skončila v tom najnapínavejšom.
Akurát neviem, čo si mám vzhľadom k určitým pasážam myslieť o tom, že je táto kniha zaradená v kategórii pre deti…
Kočičí host
Takaši Hiraide
Čítala som prózu, ale v skutočnosti to bola poézia. Rovnako pomaly ako manželia som sa do Čibi zamilovala aj ja. A zatúžila som sa na všetko vykašľať, odsťahovať sa niekde do domčeka ku lesu a žiť si vo svojom vlastnom svete.
Poznáte také tie útle knižočky, ktoré v sebe skrývajú krajší obsah ako siahodlhé romány? Toto je jedna z nich. Poviete si – obyčajná kniha. A máte pravdu. Napriek tomu od nej ale človek odchádza s neobyčajným pocitom.
Vydavateľstvo Host sa trafilo do čierneho. S výberom diela, prekladateľa, aj obálky.
Chceli by sme Vám oznámiť, že zajtra nás aj s rodinami pozabíjajú
Philip Gourevitch
Ako je možné, že každé dieťa na svete vie, čo sa za druhej svetovej vojny dialo v koncentračných táboroch, ale len málo dospelých čo i len tuší, že sa v Rwande odohrávalo niečo ešte horšie? Že sused zabíjal suseda a brat brata? Ako je možné, že sa svetové veľmoci oháňajú frázami typu „Genocída sa už nikdy nezopakuje.“, či „Nezabudneme.“, ale keď sa začne diať niečo také, všetci pred tým zatvárajú oči a dávajú ruky preč? Ako je možné, že stačí pár slov od chorých členov vlády a zomrú milióny a milióny ľudí?
Viete, čo je na tom všetkom najhoršie? Že po mesiacoch masového vyvražďovania, kedy sa v svetových médiách tvrdilo, že nastal pokoj, pokoj neprichádzal. Genocída prebehla v roku 1994. V roku 1998, kedy sa končí táto kniha, sa v Rwande stále vraždilo. A vraždilo. Vraždilo, vraždilo, vraždilo, ľudia zomierali a nenávideli sa. Pretože jeden bol Tutsi a druhý Hutu. Niekde inde sa ľudia tiež nenávideli. Pretože jeden chcel ísť na dovolenku na Havaj a ten druhý do Grécka.
A potom sú tu ľudia, ktorí odmietli súhlasiť s tým, čo bolo prezentované ako normálne a postavili sa na odpor…
Prečítajte si túto knihu.
Líný učitel – Jak učit dobře a efektivně
Robert Čapek
Mierne (trochu viac) kontroverzná kniha. Odniesla som si z nej zmiešané pocity. Na jednej strane skvelé, až prevratné rady do praxe, novátorský prístup, autor menuje veci pravým menom a nebojí sa poukázať na to, čo je v školstve zle. Na strane druhej až extrémne liberálny postoj k vyučovaniu, zavrhnutie v podstate všetkých tradičných prístupov a naopak glorifikovanie toho autorovho, ktorý sa podľa neho stáva jediným správnym.
Uznávam, že tradícia nie je práve logickým argumentom, prečo by sa v niečom malo pokračovať, na druhú stranu ale to, že je niečo tradičné, ešte neznamená, že to vyhodíme celé na hnoj a začneme odznovu. Napríklad návrh autora hodnotiť iba stupňami 1-3 je na prvý pohľad chybný. To, že odstránime dva najhoršie stupne by mohlo vyzerať zaujímavo, lenže takto sa najhoršou známkou stane trojka a v triede bude vždy žiak, ktorý ju dostane. Nikdy nedosiahneme akúsi pomyselnú rovnosť, nie sme roboti, sme ľudia. Porovnávaniu sa v edukačnom procese vyhnúť nedá a nemyslím si, že to je zle. Škola má v prvom rade pripravovať na život a bohužiaľ nežijeme v spoločnosti, kde by mal každý rovnaké podmienky.
Knihu odporúčam, ale tak ako u všetkých kníh, by aj k tejto mal čitateľ pristupovať s kritickou mysľou a sám sa nakoniec rozhodnúť, s čím súhlasí a čo je až príliš pofidérne.
Vrahova hygiena
Amélie Nothomb
Kratučká útla knižočka, ale zároveň jedna z tých, ktoré vám nedajú spávať. Ide o debutové dielo autorky. Je to poznať? Možno. Prýšti z toho surovosť, neotesanosť, Nothombová nemá absolútne žiadne zábrany a rúca predstavy o morálke, o tom, akí sme. Namiesto toho odkrýva to, čo o sebe vedieť nechceme, strháva všetky naše falošné úsmevy a pretvárku. Nie je to určené všetkým. Čítať Nothombovú psychicky bolí. Ale to nevadí. Nevadí, že budete polemizovať a hádať sa s hlavnými hrdinami. Nevadí, že odsúdite všetky názory knihou prezentované. Nevadí, že už v živote odmietnete na Nothombovú čo i len pomyslieť. Nevadí. Ona sama v knihe tvrdí:
„Takže si představujete, že jedince mohou změnit knihy ‚s poselstvím‘? Ty je přitom mění nejméně. Knihy, které člověka mění, přetvářejí, jsou knihy zcela jiného druhu, knihy touhy, rozkoše, knihy geniální, a hlavně knihy krásné.“
O tom by knihy mali byť. Mali by podnietiť diskusiu, mali by v nás niečo vyvolať, niečo v nás zmeniť.
„Většina lidí jde ve své rafinovanosti tak daleko, že čtou, aniž by četli.“
Takže áno, John Green, Jeffery Deaver a dokonca aj Hviezdoslav sú možno fajn. Ale vždy dám prednosť čo i len jednému odseku od Nothombovej.
Příběh lidského těla
Daniel E. Lieberman
Lieberman berie čitateľa na úchvatnú jazdu časom. Na necelých 400 stranách môžeme sledovať a – čo je dôležitejšie – pochopiť celú históriu vlastného druhu. Všetko zrazu zapadne na správne miesto a ak je človek naozaj Človekom rozumným, odnesie si z tejto knihy viac, než z miliónov iných kníh o tom, ako funguje naše telo. Podstatné a to, čo robí túto knihu takou úžasnou je to, že autor dáva odpovede nielen na otázku čo, ale zároveň na tú hlavnú, na otázku, na ktorú v podvedomí všetci túžime poznať odpoveď, na otázku prečo. Kniha je doplnená množstvom odkazov na pôvodné vedecké zdroje, a nejedná sa teda o jednu z publikácií, ktorá sa do čitateľa snaží napchať svoje „spektakulárne“ a úplne „nové“ a predtým „nevídané“ stopercentne „pravé“ fakty a rovnako skvelé „riešenia.“ Lieberman podáva ničím neskreslený a overiteľný pohľad na to kým sme. Povinné čítanie pre biológov? Áno. Pre antropológov? To tiež. Ale hlavne pre mňa, teba, pre všetkých. Všetci sme totiž ľuďmi.
Digitální demence. Jak připravujeme sami sebe a naše děti o rozum
Manfred Spitzer
Triezvy pohľad na súčasný predigitalizovaný svet. Informácie sú tu podané vecne a sú podložené vedeckými článkami o vplyve médií, hlavne počítačov na rozvoj detí a mladistvých. Bez okľúk ide autor priamo k veci a rúca predstavy o tom, že počítač je náš spasiteľ. A podobne ako v prípade rastu kostnej hmoty platí, že aj pri rozvoji mozgu človek to, čo sa nenaučí na mladosť, v dospelosti nedoženie. Kniha je o deťoch, ale nie je deťom určená. Mieri na tých, ktorí sú za budúcu generáciu zodpovední. Na rodičov, učiteľov, politikov. Škoda len, že tí počúvať väčšinou nielenže nemajú čas, ale dokonca nechcú a stoja si za svojimi skostnatelými názormi. Ako raz povedal George Bernard Shaw: „Debata vždy nadobudne na dynamike, keď aspoň jeden zúčastnený o veci vôbec nič nevie.”
Čo sa mi nepáčilo:
-Niekedy až prílišná sústredenosť na stav v Nemecku (ok, viem, že sa nemám čomu diviť, autor je predsa Nemec…)
-Neustále omieľanie toho istého, iba inými slovami. Ale zase, ide o populárne náučnú literatúru, nie vedeckú publikáciu. Takto existuje šanca, že si čitateľ zapamätá aspoň niečo.
-Zameranie iba na deti. Podľa názvu som si myslela, že bude autor pojednávať o probléme vo všetkých generáciách.
-Otrasná obálka.
Záver: Určite si knihu prečítajte. Nemusíte s autorovými názormi súhlasiť, ale minimálne vás kniha donúti sa nad dnešným svetom a stavom vecí v ňom zamyslieť. A o tom predsa populárne náučná literatúra je.
Pár citátov:
„Myslící se z nedokonalého učí intenzivněji.“
„Učit znamená rozdmýchávat oheň, nikoli plnit sudy.“
„Stres nezávisí na tom, co je objektivně dáno, nýbrž na tom, do jaké míry máme tu kterou situaci pod kontrolou.“
„Stres nezpůsobují nepříjemné zkušenosti, nýbrž pocit, že jsme jim bezmocně vydáni napospas.“
„Duše má barvu tvých myšlenek.“ Marcus Aurelius
Oheň probuzení
Anthony Ryan
Dobrá fantasy, ktorá vyčnieva z tej kopy hnoja, ktoré sú momentálne v kníhkupectvách. Oproti trilógii Stín krkavce ma to síce nadchlo menej, ale to nič nemení na tom, že príbeh mal spád, vtiahol ma do deja, opisy boli krásne a celková myšlienka skvelá. Trochu som sa zo začiatku strácala v tom, kto je spojenec a kto nepriateľ, ale tak to už vo väčších fantasy cykloch býva. Ani jedna z dejových línií troch rôznych hrdinov nebola nudná a ku koncu sa začali puzzle pomaly skladať do seba. Ak mi niečo chýbalo, tak to bol hrdina, ktorý by sa postupne vplyvom skúseností menil z naivného dieťaťa v realistického, ale nezlomeného a vyzrelého človeka. Tým nechcem povedať, že sa postavy nevyvíjali, skôr mi chýbal vývoj úplne od základov. Ale to je moja chyba. Už je to raz tak, že rada sledujem postupný prerod a epickú zmenu chlapca v muža.
Úklady jazyka
Pavel Branko
Prekladáte z alebo do slovenčiny? Píšete? Čítate? A vôbec. Ste Slovák ako repa? Tak láskavo zdvihnite svoj lenivý zadok a kúpte si túto knihu.
Občas sa stane, že človek narazí na skrytý skvost. Alebo mi možno sadol autorov štýl, neviem. Viem len to, že som ešte asi nikdy nevidela takú bohatú slovenčinu. Bolo to úžasné. Dychberúce. Klobúk dole. Tričko dole. Gate dole. Všetko dole pred pánom Brankom.
Vedieť tak písať, vedieť tak pracovať s textom a jazykom, celý Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra mi leží pri nohách.
Čo ma táto kniha naučila? Že veta sa môže začať aj s že. Že by sme sa nemali snažiť doťahovať na angličtinu, obzvlášť, keď slovenčine nesiaha ani po päty. (Načo sa ponižovať?) Že transkripcia nie je otázkou voľby. Že neviem po slovensky… Ale hlavne, že náš materinský jazyk je prekrásny nástroj ale aj úžasná zbraň, len ju treba správne a efektívne používať.
„Takže Čo môžem pre vás urobiť? Prosím vás pekne, nič pre mňa nerobte, a ak sa spomedzi mutantov chcete vrátiť medzi ľudí, učlovečte sa. Alebo reslovakizujte…“
Sto rokov samoty
Gabriel García Márquez
„Španielska telenovela“ a dobrá knižná klasika, fantasy, ktoré sa tvári, že je realizmom a príbeh, ktorý skončí odviaty vetrom. Doslova.
O prospěšnosti alkoholismu
Michail Bulgakov
Kúpené tesne pred Vianocami a prečítané počas stredne dlhej cesty vlakom. V konečnom úseku cesty sa ku mne nebezpečne blízko začal približovať istý podgurážený pánko. Možno si myslel, že v knihe s takým názvom skutočne nájde dôvod, ako vysvetliť svoj stav manželke, neviem.
Najzaujímavejšia bola aj tak reakcia okolia. Ľudia sa na túto knihu zbiehali ako muchy na med. Jedna skupinka (asi kamoši toho týpka vyššie) v nej chceli nájsť odvekú múdrosť prečo piť, druhú skupinku zaujalo satirické čtivo a tá posledná, nutno podotknúť pozostávajúca hlavne z postarších upätých matrón berúcich tento svet priveľmi vážne, pohoršovalo, že táto kniha vôbec existuje, a že existuje v mojich rukách. Nuž… Zvláštne, čo dokáže jedna útla knižočka s provokatívnym názvom.
Chlapec, ktorý patril moru
Denis Thériault
Keby si próza vzala poéziu a mali spolu dieťa, bola by to táto kniha ♥.
Čítaj romány ako profesor
Thomas C. Foster
Táto kniha asi vyhrala titul knihy, ktorú som čítala najdlhšie. Niet sa čomu diviť, keď som si
z každej strany vypísala aspoň tri knihy a piatich autorov, ktorých som si potom hľadala na internete a v knižnici… A to som narozdiel od iných vďačná, že sa autor zameriaval prevažne na anglickú literatúru. Takých Rusov mám tiež rada, ale už tak mám v hlave mišmaš a v ruke tisíc papierikov s poznámkami koho a prečo čítať a čo si všímať.
Kniha je písaná zvláštnym priateľským štýlom. Myslela som si, že mi to bude proti srsti, ale prekvapivo mi to bolo skôr sympatické.
Človek, ktorý má toho načítaného veľa (hlavne z klasiky) knihu asi veľmi neocení. Pre mňa to je odrazový mostík. Teraz už len zostáva nájsť si čas, sadnúť na zadok a čítať, čítať a čítať.
Modlitba za Černobyl – kronika budoucnosti
Světlana Alexandrovna Alexijevič
Modlitba za Černobyl je v podstate taká Černobyľská Biblia. Napísala ju Alexijevičová, svedkovia katastrofy a sám život. Rozhovory s prostými ľuďmi sa striedajú s rozhovormi odborníkov a spája ich jediné: nikdy nekončiace zúfalstvo a snaha pochopiť, čo sa pochopiť nedá, pretože pravda už dávno neexistuje.
Obyčajní ľudia mali strach z neznámeho a obviňovali vedcov, pretože ničomu nerozumeli. Vedci zase obviňovali politikov, pretože mali pocit, že tí nič nerobia. Ľudia sa začali báť človeka. Zlo plodilo zlo. Iní mali pocit, že sa tragédiou z ja stalo my, že už nemožno oddeľovať masu na jednotlivcov, pretože pri katastrofe sú si všetci rovní. Na druhej strane tu boli jedinci, ktorí „zostali sami, samých ich pochovávajú”.
Neviditeľný nepriateľ
Tragédia prišla z ničoho nič. A aj keď zo začiatku prevažovala medzi ľuďmi opatrnosť, postupom času prevládla všeobecná apatia. Skúste bojovať s fyzikou. Je ťažké báť sa niečoho neviditeľného. O to ťažšie, že títo ľudia žili v akejsi bubline. Svet tam vonku sa od čias druhej svetovej vojny dávno posunul, zabudol na takéto hrôzy. A v ZSSR sa síce počas studenej vojny pripravovali na nepriateľa, ale bol to nepriateľ zvonku, nie ten, čo celý čas číhal medzi nimi.
Vety v knihe sa vytrácajú dostratena, je to jedno veľké nekončiace more troch bodiek. Pretože ako vypovedať nevypovedateľné? Občas to celé pôsobí ako kafkaesque, ako obraz Doriana Graya, kde postupne strašné veci vychádzajú na povrch. Ale zároveň sa človek diví spolu nad tým kontrastom. Všetko je tak čisté, ale tak zamorené. Na konci zostáva len žiaľ, krycím menom anekdota.
V jednom filme boli dve krásne vety, ktoré sa pokúsim parafrázovať:
„Keď nastane nejaká veľká katastrofa, väčšina rodín sa spojí. Tá naša sa rozpadla.”
Možno by sa to isté dalo povedať o Černobyle a ZSSR. Viacero ľudí je presvedčených o tom, že jadrová katastrofa bola dôvodom, prečo ZSSR padol. Možno je to pravda. V inej knihe som sa ale dočítala, že za pád režimu môže Solženicyn a jeho Súostrovie Gulag. Možno je pravda zase to. V každom prípade zostane táto kniha knihou, ktorá sa ma z prečítaných kníh od nobelistov dotkla zatiaľ najviac.
