kurama45 komentáře u knih

Nikto ma nepresvedčí o tom, že Nočná hliadka nie je prezlečená Mackova banda (Steinbeck: Na Plechárně), ktorá sa ocitla v magickom svete. Skvelé.

3 14.06.2020

Ešteže si úbohý Erik neželal stať sa ministrom. Mohol skončiť ako bonsaj. A oproti tomu je i peklo rajom :D.

14.06.2020

Prvá kniha z tejto série, ktorá ma tak trochu minula. A za všetko môže iná séria z čias môjho detstva. Zdá sa, že ani „Jeho Velkolepost, král Ptepicchamon XXVIII., pán nebes, vozka slunečního vozu, kormidelník sluneční lodi, strážce tajného vědění, pán obzoru, udržovatel cesty, perlík smilování, vysokorozený, neumírající král” nedokázal prekonať Úctyhodných Egypťanov a ich nechutné príbehy. Dúfam, že za toto rúhanie neskončím ako potrava krokodílov.
Pozn.: Pyramidy napísal Terry Pratchett, Úctyhodných Egypťanov Terry Deary. Tak si vravím, aká to škoda, že ma nepomenovali Terry. Mohla som mať skvelú kariéru v písaní komediálnych kníh.

3 14.06.2020

„Ale kde je moje místo? Kým a čím teď jsem? Je moje bytost součtem celého mého života, nebo jenom posledních měsíců?

Neobyčajný príbeh o sile a úskaliach intelektu a o tom, že na konci Gaussovej krivky je prázdno. Na oboch jej koncoch.
Charlie je vlastne ako murár, ktorého čitateľ sleduje občas až z nepríjemnej blízkosti. Zo začiatku je až roztomilo ťarbavý a neschopný, jeho stavba sa mu neustále rúca. Lenže Charlie sa nevzdáva, prikladá tehličku k tehličke, až sme si v jednej chvíli istí, že to zvládne. Pretože v jednom okamihu si Charlie na konci kapitoly položí jednu otázku: „PROČ.”
Veľa ľudí píše, ako im táto kniha pripomenula, že často priveľa myslíme a príliš málo cítime. Koľko z nich by však vymenilo niekoľko stupienkov IQ za vyššiu empatiu, za aspoň trochu vyšší cit? Okrem toho, neriadili sa všetci, ktorí Charleymu ubližovali, práve emóciami? Negatívne, či pozitívne, stále to boli emócie. A tak si z knihy odnášam nielen len až nepríjemne pálčivý pocit niečoho neuchopiteľného, no opäť i poprenie citátu Charlieho Chaplina, ktorý sa nechal počuť, že „Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime.“ Nie je to presne naopak?

„Inteligence a znalosti mě změnily a on by mě nesnášel, protože můj růst jej zmenšil. A to nechci.“

11 14.06.2020

Iskrivý príbeh o troch čarodejniciach nie nepodobných vašim sympatickým, ale šibnutým susedkám. Paráda.

5 27.05.2020

Arendtová svoje myšlienky formuje úderne a so sympatickým sarkazmom. To je napokon kameňom úrazu, hlavne keď človek zistí, že je kniha historicky nepresná a zámerne skreslená. Následne sa silné reči o objektivite, pravde a i všetok údajný nadhľad rozplynú do prázdna. Prvým varovným signálom mi malo byť asi už to, že kniha neobsahuje žiadny zoznam použitých zdrojov. V texte sa síce vyskytlo zopár názvov, avšak je ich málo a opakujú sa tie isté. Nuž a irónia (minimálne u mňa) jaksi nezaberá, ak si človek prispôsobuje históriu podľa seba. Autorka tak na jednej strane presvedčivo ukazuje problémy toho, keď povojnové súdy vedú víťazi, na druhej strane sa sama nedokázala vyhnúť skresľovaniu a prispôsobovaniu reality.

Mal by teda človek na túto knihu zabudnúť a odsúdiť ju? Rozhodne nie. To, čo sa Arendtovej nepodarilo po stránke historickej, bohato prekonala na rovine filozofie. Otázky kladie jasne, nezaobalene, kašle na akúkoľvek korektnosť a bez zaváhania spochybňuje to, čo mnoho ľudí považuje za nespochybniteľné. V podstate vám nasadí červíka do hlavy a už sa ho tak ľahko nezbavíte. A v svete, kde sú filozofické knihy a otázky pre množstvo ľudí nestráviteľné, je kniha, ktorá všetko toto dokáže podať pútavo, nadčasová, bez ohľadu na to, že po faktickej stránke bola prekonaná už dávno.

2 17.05.2020

Prečítané a na žiadnu pešiu púť sa nechystám. Ale aspoň sa prestanem mračiť na okoloidúcich turistov.

2 17.05.2020

Kniha ako vždy super. Len ten chlapec u mňa úplne skončil vo chvíli, keď rozkázal podpáliť knižnicu.

3 17.05.2020

Nezaobalené, skvelé, surové, hnusné, ale účinné. V podstate živočíšne uhlie pre dušu. Poviedka Mládí vůdce si zaslúži Nobelovu cenu sama osebe. Rozohrať takú úžasnú, detailnú a realistickú charakterovú štúdiu na pár stránkach nedokázal ani Dostojevskij.

3 13.05.2020

Príbeh o sile slov. Jediné mínus bolo Breuerovo zázračné vyliečenie, ktoré pôsobilo ako ukážkové deus ex machina. Zachránila ho jedna jediná hypnóza, na ktorú si akoby náhodou spomenul, zatiaľ čo chudák Nietzsche mal smolu. Myslím, že človeka celý príbeh zasiahne tým viac, čím viac sa uzatvára pred ostatnými rovnako ako Nietzsche.

Najsilnejšia scéna:
„Kdyby moje slzy dokázaly mluvit, řekly by – řekly by ‘Konečně jsme volné! Tolik let jsme byly zavřené! Ten muž, ten upjatý suchar, nás ani jednou nepustil ven.’ Co ještě? Ty slzy by řekly ‘To je dobře, že jsme volné! Čtyřicet let nás nikdo nevyměnil. Už bylo načase tu pořádně uklidit! Nemohly jsme se dočkat, až budeme venku! Ale nešlo to – teprve když ten vídeňský doktor otevřel zrezivělá vrata.”
„Děkuju vám. Ten, kdo otevírá zrezivělá vrata – to je velká poklona. A teď mi o smutku, který tyto slzy skrývaly, povězte vy sám.“
„Ne, to není smutek! Naopak, když jsem před chvílí mluvil o umírání o samotě, zaplavila mne nesmírně silná útěcha. Nejde tolik o to, co jsem vám řekl, ale o to, že jsem to vůbec vyslovil, že jsem konečně, konečně řekl, co cítím.“
„Povězte mi o tom pocitu něco víc.“
„Je velmi silný. Dojímá mne. Je to posvátný okamžik! Proto jsem plakal. Proto pláču teď. To se mi ještě nikdy nestalo. Podívejte se! Nemohu ty slzy zastavit.“
„To je v pořádku. Slzy, které jsou projevem síly, mají očistnou moc.“
„Je to zvláštní, ale v tentýž okamžik, kdy jsem poprvé v životě přiznal svou samotu v celé její hloubce, v celém jejím zoufalství – právě v ten okamžik se moje samota rozplynula! Jakmile, jsem vám řekl, že se mne nikdy žádná žena nedotkla, poprvé jsem sám sobě dovolil, aby se mne někdo dotkl. Je to neopakovatelná chvíle, jako by se kdesi ve mně náhle rozbil ledovec a roztříštil se napadrt’.“
„Je to paradoxní! Samota existuje jen o samotě. Jakmile se o ní někdo dozví, sama zmizí.“

3 13.05.2020

Prvotriedna nechutnosť. Ženy si nezaslúžili ani to, aby boli oslovované menom a dieťa si nezaslúžilo, aby bolo považované za človeka. Mimochodom, to bábätko tam aj tak poslúžilo iba ako dramatická kulisa, celý čas som mala pocit, že oňho vôbec nejde, pokojne to mohol byť román o mužovi, ktorý stratil prácu, takto to však bolo vystupňované na maximum.

K priam zázračnej zmene zmýšľania protagonistu len toľko, že som mu neverila ani nos medzi očami. Tým nechcem povedať, že mi záver prišiel nadbytočný, prehnane optimistický ako to bolo v Hane, či ako deus ex machina. Bolo to však ako ďalšie klamstvo, ďalšia predstava sama o sebe, ktorou sa Vrabčák opájal. Tak ako nacisti koncom vojny prestávali vraždiť Židov nie zo súcitu, ale pre potenciálne výhody od Spojencov, tak sa už Vrabčák ďalej nedokázal umárať tým, čo je a čo nie je správne a proste si pre pokoj svojej duše zvolil stranu. Otázkou zostáva, či záleží na ceste, ak je cieľ správny.

3 13.05.2020

Vždy, keď došlo na emócie, hlavný hrdina ušiel a vo mne sa vždy niečo zlomilo. V závere sleduje súmrak dňa, ale zatiaľ čo je vonku čoraz väčšia tma, v ňom je čoraz väčšie jasno:

„Ani nemohu říci, že bych se sám dopustil nějakých chyb. Vážně – člověk se musí ptát – je v tom nějaká důstojnost?“

Rada si namýšľam, že preňho ešte nebolo neskoro. Niektorí ľudia neprecitnú nikdy. Geniálne.

15 13.05.2020

Keď sa povie japonská literatúra, predstavím si knihu, ako je táto. Bez ohľadu na obsah vytvára neskutočne pokojnú atmosféru a spojenie s okolitou prírodou. Samotný príbeh plynie rovnako ako plynú ročné obdobia. V Hlase hory pociťujú toto až nadľudské spojenie s prírodou hlavne starnúci Šingo a mladá Kikuko, manželka jeho syna. Podstatnú časť príbehu zaberajú aj Šingove sny, občas prezentujú jeho túžby, občas spomienky. Šingo v podstate žije aspoň sčasti minulosťou a tá sa postupne začína trhať, ako jeho starí známi zomierajú.

Hlavným konfliktom bol rozdielny prístup k rodine. Staršia generácia reprezentovaná Šingom cíti za rodinu možno až prílišnú zodpovednosť, naproti tomu pre jeho deti rodina nie je nedotknuteľná a svätá. Nedochádza však k žiadnym nechutným scénam, predsa len je to japonská tvorba a všetko sa prechádza a spracováva skôr v tichu.

Čo dodať na záver? Raz musím u nás doma skúsiť nasledujúci recept:
„Probudilo ho Jasučino chrápání, zakroutil jí tedy nosem.”

2 13.05.2020

Kniha prehľadne a pútavo spracováva premeny spoločenského vnímania chudoby, pričom začína obdobím, keď ľudia prestávajú považovať chudobu za cnosť. Ľudia sa chudobnými stávajú nedobrovoľne a proti svojej vôli. Gemerek nás postupne sprevádza jednotlivými storočiami a prístupmi v rôznych krajinách Európy. Tieto prístupy sa až zarážajúco často opakovali. Pomoc bola spájaná s určitými očakávaniami od príjemcu (Kto nepracuje, nech ani neje). Mestá napr. pomerne ochotne pomáhali svojim bedárom, ale neľútostne vyháňali všetkých cudzích atď.

Oceňujem konkrétne ukážky a opisy, som rada, že to nebolo až príliš abstraktné a netočilo sa to len okolo všeobecných princípov. Odporúčam vypisovať si z jednotlivých kapitol poznámky, sú to zaujímavé veci a raz sa k nim vrátim. Po tejto knihe už inak vnímam aj súčasný altruizmus.

Mimochodom, skvelá bola kuriózna pasáž o nápravných domoch v Holandsku (myslím, že šlo o 17. stor.), ktoré boli veľmi vynaliezavé, pokiaľ išlo o boj proti lenivosti. Človeka zavreli do kobky, pomaly ju plnili vodou a dali mu k dispozícii malú pumpičku, takže ak sa nechcel utopiť, musel makať.

13.05.2020

Bolo to ako bežať maratón šprintom. Nemala som potrebné vedomosti, literárnu skúsenosť a asi ani vek, ale mala som odhodlanie a došla som do cieľa. Predpokladám, že som si z knihy odniesla 5 % z toho, čo sa v nej skutočne skrýva, ale tých 5 % za to stálo. Dlhšiu dobu mi robila zaujímavého a hlavne záhadného, i keď nie vždy sympatického spoločníka. A ak nič iné, opisy prírody boli nádherné. Na horu som teda asi úplne nevyšla, ale aj odtiaľ, kde som skončila, bol krásny výhľad a iný vzduch ako bežne dole v údolí. Na záver malá poznámka. Anglický prepis čínskych mien a názvov bol otrasný, jeho „odôvodnenie” v doslove ešte otrasnejšie.

„Před vesničkou míjíš potok pečlivě zakrytý chodníkem z dlouhých kamenných desek. Znovu narážíš na cestu směřující k vesnici, dlážděnou šedozeleným kamenem s hlubokou kolejí vyjetou uprostřed. Opět slyšíš ten známý zvuk, svá bosá chodidla pleskající po kameni, zanechávající na něm svoji vlhkou stopu, něco tě na té osadě přitahuje. A tady další ulička, jak vystřižená z tvého dětství, kamenná dlažba skoro všude pokrytá šmouhami zaschlého bahna. Ve štěrbinách mezi deskami jsi náhle zahlédl valící se vody potoka, pod dlážděním takhle protéká celou vesnicí. U vchodu každého domu jednu desku zvedli, každý si tak může nabrat vodu nebo vyprat, třpyt vlnek občas naruší plovoucí zbytky zeleniny, za vraty dvorů je slyšet kdákání a máchání křídel slepic peroucích se o žrádlo.“

3 13.05.2020

„…väčšina ľudí žije bez toho, aby si naozaj uvedomili, že majú rozmer ducha: a z toho pramení všetka takzvaná bezpečnosť, spokojnosť so životom atď, a práve to je zúfalstvo.“

Filozofiu som doteraz nečítala, a tak som bola prekvapená, že som sa v tejto knižočke nestrácala. Kniha má dve časti. Prvá je výhradne filozofická. na konci ktorej nasleduje rázne vyhlásenie, že zúfalstvo je hriech. Následne sa celá druhá časť (náboženská) venuje tomu, čo z tohto tvrdenia vyplýva, a teda tomu, ako sa tento hriech prejavuje, aké má úrovne, a ako sa z tejto choroby vyliečiť.
Kierkegaard síce zúfalstvo tituluje ako hriech, ale zároveň ho paradoxne považuje za prvý moment viery, v zmysle toho, že je človek na dne, od ktorého sa môže už iba odraziť.

Ak by som mala zhrnúť, čomu ma táto kniha naučila, je to hlavne to, že filozofia nie je hlúposť. Odniesla som si aj kopu citátov a zamyslení, pár uvádzam nižšie. K autorovi by som sa raz rada vrátila, dúfam, že sa mi podarí zohnať jeho Buď – alebo.

Citáty:

„Rast miery poznania zodpovedá rastu miery sebapoznania.“

„Trápenie zúfalstva spočíva v tom, že človek nemôže zomrieť. V beznádeji nemá ani poslednú nádej – smrť. V tomto význame je zúfalstvo chorobou na smrť, útrpným protirečením, chorobou Ja, večne zomierať – zomierať, a predsa nezomrieť –, zomierať smrťou.“

„Vo svete sa z toho nerobí veľký rozruch; lebo vo svete sa najmenej pýtame na Ja, a keď sa ukáže, že niekto má Ja, potom je to zo všetkého najnebezpečnejšie. Najväčšie nebezpečenstvo, strata seba samého, sa vo svete môže uskutočniť tak potichu, akoby sa nič nestalo. Nijaká iná strata sa nemôže udiať tak potichu; každú inú stratu – ruky, nohy, piatich toliarov, manželky atď. – pocítime.“

„Celkovo je potreba samoty znakom toho, že v človeku je duch, a je mierou toho, aký duch to je. Pravdou však je, že v našich časoch je zločinom mať ducha, takže je úplne v poriadku, že ľudia, ktorí milujú samotu, sú v tej istej kategórii ako zločinci.“

„Obdiv je šťastné sebazabudnutie, závisť je nešťastné sebapresadenie.“

13.05.2020

Narozdiel od iných kníh o literatúre, ktoré som doteraz prečítala, má táto jednu ohromnú prednosť. Venuje sa hŕstke kníh poriadne do hĺbky a nie chaotickým telefónnym zoznamom pozostávajúcim z milióna (ne)známych diel. Vďaka tomu je Svět ve slovech kniha prehľadná a čitateľ sa v nej nestratí. Vzadu sa navyše nachádza poriadne dlhý výpočet zdrojov, z ktorých autor čerpal.

Pokiaľ ide o vybrané diela, šlo o zmes kníh, ktoré som poznala skvelo, knihy, o ktorých som aspoň čosi tušila a knihy, o ktorých som nevedela vôbec nič. To však asi záleží na literárnych znalostiach každého z nás.

Mojou najobľúbenejšou kapitolou zostáva tá o prvom románe (Príběh prince Gendžiho od Murasaki Šikibu). Nemôžem si prestať predstavovať spoločnosť, v ktorej sa všetko točí okolo poézie. Úprimne, keby mi niekto rozkázal umyť podlahu v rýmoch, počúvla by som ho podstatne ochotnejšie, ako teraz.

1 13.05.2020

Predchádzajúce časti som nečítala, vrhla som sa rovno na hlavnú ságu. Aby to bolo ešte divnejšie, tak som počúvala audioknihu v originálnej poľštine (geniálny počin s úžasnými zvukovými efektami) a do toho som pred sebou mala český preklad, pretože moja poľština zasa nie je bohvieaká skvelá. Ubehlo mi to až podozrivo rýchlo, čo sa mi väčšinou stáva len pri podstatne akčnejších knihách. Kniha mi prišla ako krásny úvod a príprava na niečo úžasné, čo ma čaká v ďalších častiach. Mimochodom, jediná fantasy séria, ktorú poznám, založená na slovanskej mytológii. K postavám sa zatiaľ vyjadrovať nebudem, čakám, čo s nimi Sapkowski spravil v ďalších častiach. Zatiaľ teda skvelé.

5 13.05.2020

Táto nádherná obálka skrýva len o trochu menej krásny príbeh. Pokiaľ ide o hlavnú dejovú líniu medzi Animant a pánom Reedom, nemám čo vytknúť. Škoda zvyšných postáv, príliš sa to s nimi ťahalo, pripadali mi ako nejaké šablóny, postavičky z kartónu. Povedzme takých 80 %? Mňa to pohladilo na duši a moje menej náročné okolie bolo absolútne nadšené. Hlavne pánom Reedom :D.

2 13.05.2020

Metafora života na 112 stranách. Nádherný príbeh o rybárovi, ktorý mal v sebe Narutovu nezlomnosť a múdrosť staroby.

14 13.05.2020