kurama45 komentáře u knih
Hlavný hrdina mi ako jediná postava zo všetkých štyroch kníh série aspoň trochu učaroval. Možno to bude tým, že používal mozog.
Neskutočné omieľanie toho, aká je hlavná hrdinka úžasná umelkyňa ma po čase začalo otravovať. Asi v tom spočívalo jej jediné čaro…
Revolúcia vo svete detektívok to nie je, ale do dopravného prostriedku dokonalé.
Ak na vás pri zmienke o parazitoch prichádza nevoľnosť, tak po prečítaní tejto knihy sa ich buď naučíte tolerovať, alebo sa z vás stane paranoik, ktorý si už v živote nedá ani kus mäsa, ak uvidí akékoľvek zviera, vezme nohy na ramená a už nikdy nepôjde do lesa, ani si neľahne do trávy.
Táto kniha ma prekvapila dvakrát. Prvýkrát, keď som zistila, aká je kvalitná a skvelá a druhýkrát, keď ju pokazil uponáhľaný koniec. Čo už, optimistické konce sa asi predávajú lepšie.
Prvá tretina knihy bola skvelá. Protagonistka s charakterom a realistickým plánom o svojej budúcnosti sa v takýchto knihách len tak nevidí. Hlavný hrdina bol tiež lepší ako Philip (či ako sa ten trkvas z jedničky volal). Taký sympaťák, bohužiaľ to bolo asi všetko a ničím iným ma neokúzlil. Aby sme si to zhrnuli, v prvej tretine som sa bavila, bola som nadšená, držala som Kate palce na rukách aj nohách. No a potom prišla tá katastrofa…
Autorka ma zjavne zabudla oboznámiť s tým, že Kate podstúpila vymývanie mozgu, pretože z nej bola z ničoho nič úplne iná osoba. Rozum zahodila do koša, plány do kúta a začala sa úplne neslečinkovsky a neúrovňovo plaziť za Henrym. Tomu to samozrejme imponovalo a nič nenamietal. Mimochodom, je jasné, že má autorka v obľube hrdinov, ktorí hrdinku bezvýhradne milujú od prvého okamžiku. Pretože, ako iste vieme, to je veľmi realistické a bežné.
Pred záverom nasleduje typická vyhrotená emocionálna situácia medzi Kate a Henrym, Henrym a Kate, Kate a jej matkou… Proste medzi všetkými. Tá medzi Kate a Henrym sa neobíde bez sĺz, ubezpečovania o vzájomných citoch a nepriazni osudu, emočného vydierania čitateľa… Jednoducho Rómeo a Júlia. Na záver nám autorka naservíruje mierne atypické prostredie a dej, ale úprimne, všetko to je len zásterka a absolútne nevyužitý potenciál, pretože koniec je klasickým koncom takýchto kníh – ako cez kopírku.
Narozdiel od jednotky ale táto kniha aspoň stojí za prečítanie. Minimálne jej prvá tretina.
Ako tak pozerám, nik sa nezmieňuje o tom, že bola hlavná hrdinka mentálne retardovaná (takúto naivitu by som neverila ani štvorročnému decku, nieto dospievajúcej žene), ani o tom, že hlavný hrdina nemal chrbtovú kosť, pretože sa z grobiana v dokonalého džentlmena zmenil ako mihom čarovného prútika. A to sa tam ani neobjavil Harry Potter.
Prebiehalo to asi takto:
Mariannu prepadnú v kočiari, skončí s výzorom bezdomovkyne. Zničená Marianna vojde do hostinca, kde sa na ňu škerí protagonista Philip.
Marianna na Philipa: „Hej ty, pomôž mi.”
Philip na Mariannu: „Pchá, na to zabudni.”
Marianna na Phillipa: „Vy, pane, nie ste džentlmen.”
Phillip na Mariannu: „Ó, láska môjho života, sorry, som nechcel, I love you, vezmeš si ma? Znesiem ti aj modré z neba.”
Zvyšok príbehu sa Phillip snaží nenápadne Mariannu baliť, ale tej to samozrejme nedochádza, lebo sa asi povarila vo vriacej vode dlhšie ako deväť minút a je natvrdlejšia ako vajce na tvrdo.
Ale aj keď je to celé jedna veľká fraška, človek sa aspoň zasmeje. Bodaj by nie, keď sa dočíta, že Marianniným koníčkom bolo točiť sa okolo vlastnej osi (nie, nevymýšľam si).
S filmom má táto kniha spoločné asi len to, že v nej je drak-človek. Hlavná hrdinka Juta sa nechystá na svadbu, hlavný hrdina Arman sa zas so svojou dračou podobou celkom zmieril. V skutočnosti je Juta dcérou kráľa, má ďalšie dve sestry a na svoje prekliatie je škaredá ako noc. Kvôli tomu tak trochu zatrpkla a nedáva si servítku pred ústa. V srdci ale stále sníva a objektom jej snov je krásny princ zo susedného kráľovstva.
Arman je človek s dračou podstatou. Rád by si žil pokojným životom, nanešťastie ho stále trápi tradičný rituál, ktorý musí po vzore svojich predkov uskutočniť. Má uniesť princeznú a tú buď zožrať, alebo má bojovať s rytierom, ktorý ju príde zachrániť. Arman od života nechce fakt nič iné, než svätý pokoj a čisté svedomie, a tak si vymyslí dokonalý plán. Unesie nejakú princeznú, nič jej neurobí a keď ju príde rytier zachrániť, naoko sa bude tváriť, že s ním bojuje, v skutočnosti ho ale nechá vyhrať a svet bude znovu pohoda, klídek a tabáček. Rytier bude mať slávu, princezná rytiera a Arman svätý pokoj. Až kým sa to nepototo…
Na únos si Arman vybral slávnosť v kráľovstve. Nastal tak trochu chaos a napriek starostlivému plánovaniu nakoniec uniesol nesprávnu princeznú. Keď ju na hrade zbadal, šli naňho mdloby. Bol si istý, že pre túto ohavu si žiadny rytier nepríde. A mal pravdu.
Keď sa Juta zo všetkého spamätá, zariadi si život na hrade po svojom. Lozí do každej diery, aj tam, kde nemá čo robiť, objavuje a užíva si vlastnú spoločnosť, ktorá je lepšia ako spoločnosť celého sveta. No a potom sa nám to začne samozrejme zamotávať. Jednak v kráľovstve, jednak medzi Armanom a Jutou.
Mimochodom, ak toto nebol šťastný koniec, tak neviem, čo to šťastný koniec je. Ak sa polovičku knihy Juta trápi pre to, ako vyzerá, ak na ňu všetci pokrikujú, že je špata, ak úplne posledná veta knihy znie: „V paprscích stoupajícího slunce byla krásná – tak krásná, až z toho oči přecházely“, tak je to podľa mňa to najkrajšie, čo mohli autori napísať.
Briskné dialógy, zdanlivo nelogické a kruté činy a celková stavba pripomínajúca antickú drámu. V tom zmysle je koniec pre niekoho katarziou a pre iných katastrofou. Zaujímavé dielo klasickej svetovej literatúry.
Citáty, ktoré ma zaujali:
„Ostatně, uvidíte, že sestoupit na spoločenském žebříčku je mnohem snazší, než se po něm vyšplhat vzhůru.“
„Člověk je vždycky svobodný na úkor někoho jiného.“
„Hlavní je, že si může vybrat.“
„V každém případě má větší cenu stanovit taxu za hřích, než vymáhat počestnost, jak se to dělává
v republikánských systémech.“
„V tvém životě není nic podobného slzám, nějaké tiché útočiště?“
„Přece jen je.“
„A co tedy?“
„Opovržení.“
„A pro mě je tak snadné zabíjet , protože je pro mě tak nesnadné umřít.“
„Do historie s tebou, Caligulo, do historie s tebou.“
Objektívne vysoký nadpriemer, v rámci Sandersonových diel skôr horšie ako lepšie. Až na posledné stránky, tie ma rozsekali, hlavne v spojení so slovami predslovu. Bola som v šoku, na kusy a chcelo sa mi plakať a smiať. Bum. Takže asi tak. Plus tá obálka je geniálna.
Prečítané za jedno odpoludnie. V niečom mi pripomínalo knihy od Nothombovej. Blízka budúcnosť, pochmúrnosť, bahno, smrad a tiene, ale hlavne divné pocity, ktoré sa človeku vkrádajú pod kožu. Zatiaľ čo Nothombová sa v svojich knihách sústreďuje viac na opisy a dialógy, King pracuje cez akciu.
Popravde to ku koncu pre mňa začalo strácať šťavu. To, ako to skončí, si čitateľ uvedomí už niekde v polovičke príbehu. Zatiaľ čo prvá polovica je pomerne komplexná, druhá je samé bumtata ratata, tu máš hajzel, zabijem ťa, aj teba zabijem, fuj, visia mi z brucha črevá, výbuch, koniec. Typický King, dobrý začiatok, vynikajúci stred a koniec o ničom.
Ak máte radi brutálnu akciu, je to skvelá kniha. Ak chcete niečo na (trochu drsnejšie) zamyslenie, je to dobrá kniha. Ak chcete poriadne premyslenú víziu postapokalyptického sveta, hlboké úvahy a podrobné opisy, tak to zas taká dobrá kniha nebude. Z rovnakej „poličky” sa mi od Bachmana páčil viac Dlouhý pochod. Aj keď ani ten neprekonal majstrovský opis bezútešnosti sveta budúcnosti od McCarthyho.
Verne ma nesklamal, prekvapivo má pre mňa čaro aj po toľkých rokoch. Vďaka Londonovi som sa vydala hľadať zlato. S Karlom Mayom som sa presunula do Káhiry a ešte ďalej. Gerstäckerova poviedka je v podstate dobrodružné ťaženie proti alkoholu a alkoholizmu, Harte zas napísal netradičný Vianočný príbeh. Dumas spracoval tému Robina Hooda a dokonale navodil atmosféru anglického stredoveku a Italiaanderov príbeh bol o mravcoch, slonovi a dospievajúcom chlapcovi. Najviac sa mi páčila poviedka Tajfún od Josepha Conrada. To bolo búrlivé more emócií. Doslova. K záveru sa čitateľ presunie spolu s Tolstojom do Ruska a to Rusko je na poviedke poznať. Úplný záver tvorí Kiplingova poviedka Zázrak Purána Bhagata. Bol to celkom šok z ničoho nič skočiť z Ruska do Indie. V Rusku mi hrozila smrť zamrznutím a v Indii sa na mňa valila láva zo sopky.
Tak ako si dnešné deti predstavujú, že idú do Rokfortu, alebo že si vychovajú vlastného draka, ja som dostala znovu príležitosť predstavovať si, že som námorník a objavujem svet. Že som dobrodruh a riešim tajomstvá Ďalekého východu. Alebo že som Biela tvár, ktorá sa snaží spolunažívať s Indiánmi.
Veď v konečnom dôsledku sme všetci len ľudia.
Najlepší. Spisovateľ. Na. Svete.
V knihe bolo všetko, čo som mohla chcieť. Hrdinka, ktorá postupne dozrievala, stála si za svojím, ale nebála sa priznať si chybu. A v priebehu knihy zisťuje, kto je skutočný zbabelec. Zistila, že nezáleží na tom, čo si o vás myslia ostatní. Že máte žiť tak, aby ste sa nehanbili pozrieť sa do zrkadla. Že sa nemáte nikdy vzdať.
„Čo má robiť vojak, ak vojsko nestojí o jeho meč?“
Raz ostatní spisovatelia objavia Mýtotesovu odbočku a v svete literatúry nastane revolúcia :D.
Slyš
Slyšíš mlčení vesmíru?
Slyš – atomy víří nicotou
Je to Měsíc, který tu pláče?
Nebo je to
Dech hvězd?
Ne
Je to jen
Chrápaní mojí staré
Picoultová píše o ťažkých témach. Píše o nich bez zaujatosti, má za sebou rozhovory s odborníkmi na danú tému, ale dokáže podať príbeh aj z pohľadu obyčajných ľudí. Picoultová je dokonca taký génius, že z knihy človek nepozná jej názor na situáciu. O ňu nejde, ide o postavy a o ich životy.
Prostá pravda bola tisíckrát lepšia, než som čakala. Má v sebe obrovské množstvo rôznych posolstiev. Číta sa s ľahkosťou, ktorá vzhľadom na dej zaráža. A aby toho nebolo málo, tak poslednými dvoma stranami mi autorka spôsobila nečakaný šok.
Ak ste doteraz o ľudskej evolúcii nič nečítali, po chvíli to môže pôsobiť zmätene. Autorka totiž nepostupuje podľa veku fosílií, ale podľa roku nálezu, a tak si musí čitateľ neustále v hlave prestavovať evolučný strom.
Ak si chcete ponechať predstavu o „čistej vede”, tak od tejto knihy ruky preč. Zvláštne, akých podrazov sú schopní ľudia voči iným ľuďom len kvôli iným (možno) ľuďom, ktorí sú už milióny rokov po smrti.
Klišé, klišé, strašné klišé, neprepracované klišé...
Najväčší kaz celej knihy bol hlavný hrdina Kaz, ktorý sa úplne… pokazil.
Čím to je, že tie najkrajšie knihy nájdem vždy na oddelení pre deti?
Myslím, že si knihu človek užije tým viac, čím viac miluje origami :D.
P.S.: Záver knihy je pekne uzavretý, ako čerešnička na torte, a ak neviete po anglicky, nemusíte sa báť, že by ste zostali niekde v polovici príbehu.
Čo všetko stačí človeku k spokojnému životu bez otázok? Málo.
Koľko opisov piesku človeku stačí k pocitu, že ho má nastrkaný až kdesi v žalúdku? Tiež málo.