kurama45
komentáře u knih
Pravda o zázracích
Atticus (p)
Za jednu, či dve pekné básne autorovi ďakujem, no ďalšie jeho skvosty si i tak neprosím. Ak máte radi pekné obaly s prázdnym vnútrom, presladené reči, nič nehovoriace otrepané motivačné a iné citáty („So often, we punish ourselves with the bad love we think we deserve.“), je to kniha pre vás. Ale v tom prípade by bolo podľa mňa jednoduchšie ísť na inspirobot.me a pár dementných citátov si vygenerovať.
Viac v recenzii.
Vojna nemá ženskú tvár
Světlana Alexijevič (p)
Aj takto by sa mala vyučovať história. Nielen cez kusé informácie a strohé fakty, ale aj cez osobné príbehy. Nielen z odstupu cez masy, ale aj (a hlavne!) cez jednotlivcov. Možno by sme si potom nemuseli ako hlupáci pravidelne hovoriť, že sa história opakuje.
Viac v recenzii.
Jezero
Bianca Bellová
Surová ale nie krutá kniha o dospievaní jedného chlapca. Kniha je tematicky rozčlenená na štyri úseky (Zárodek, Larva, Nymfa, Imago) a je to taký Bildungsroman pre dospelých. Odohráva sa kdesi v neznámej krajine, ktorá podozrivo pripomína severskú rybársku dedinu za komunizmu, ale nikdy to nie je povedané priamo. Príbeh akoby nebol zakotvený v našom čase a priestore. Občas sa vyskytnú nejaké náznaky, ale záver si musí každý urobiť sám.
SPOILER Hlavný hrdina Nami nemá šťastný život. Vyrastá bez rodičov, neskôr i bez starých rodičov, jeho milovanú znásilnia ruskí vojaci, v meste, do ktorého ujde sa jeho jedinému priateľovi stane nehoda, skončí pri drogovom dílerovi…
Spočiatku sám nevie, čo vlastne robí a životom sa iba pretĺka, neskôr sa pokúša nájsť vlastnú matku, na ktorú si spomína iba matne. No i keď sa mu to nakoniec podarí, vôbec nenasleduje klasické „a žili šťastne až do smrti”. KONIEC SPOILERA
Napriek tomu to nie je číra depresia. Skôr to celé pôsobilo tak snovo, akoby tá skutočná špina a hnus boli zakryté milosrdným plášťom hmly. Jazyk je síce drsný (nechýbajú vulgarizmy, tie sú tam dokonca na každej stránke, naturalistické opisy a scény), ale zároveň veľmi lyrický a nežný.
Príbeh sledujeme v prítomnom čase. Bellová doň nie veľmi nenápadne zakomponovala aj problémy súčasnej doby, viď pasáž o islamizácii jednej dediny. Tieto časti boli divné. Dosť.
Podľa mňa je to veľmi kvalitné dielo (bolo ocenené Magnesiou Litera), ktorého cieľom nebolo zobraziť konkrétny dej, ale skôr v čitateľovi vyvolať rôzne pocity.
Jediný skutočný problém mám so záverom. Akoby chýbal nejaký „zakončenejší“ koniec. Alebo som proste nepochopila nejakú úžasnú metaforu :D.
„Když zůstane s čerstvě položeným asfaltem sám, kreslí do něj Nami nenápadně svou bolest.“
Nikdekoľvek
Neil Gaiman
Fantasy rozprávka zo sveta Londýna s krásnou obálkou a rovnako krásnym a nenúteným prekladom (v slovenskom vydaní).
Páni Croup a Vandemar boli až čarovne (a červovne) odporní, Richard bol popletený, ale sympatický mamľas, Dvierka zas tá realistická, tajomná, akčná a schopná. Obaja postupne dozreli a prekonali svoje chyby, obrat v deji (odhalenie skutočného záporáka) sa dal asi čakať, ale aj tak ma prekvapil a potešil.
Páčilo sa mi, že sa časť deja odohrávala v Londýnskom metre, i to, že Gaiman do deja nenásilne zakomponoval ozajstné fakty o Londýne, viď napr. to o Veľkom smogu. Dodávali vymyslenému príbehu na realistickosti.
Nechýbali ani vtipné dialógy:
„Koľko máš vlastne rokov?“
„Toľko ako môj jazyk. Trocha viac ako moje zuby.“
Jednoducho ľúbezná, ale nie naivná výprava s hrdinom, ktorý sa obyčajnému čitateľovi podobá viac ako väčšina fantazijných hrdinov.
„Stáli v zimnej záhrade. Polievali kvety. Porta smerovala prúd vody tak, aby cestou k hline pod rastlinou nezamočil ani jeden list či kvet. „Polievame topánky,“ vysvetľovala svojej najmladšej dcére. „Nie šaty.““
Otec prasátek
Terry Pratchett
Vysvietené domy? Preplnené obchodné centrá? Koledy? Pečenie, varenie, upratovanie? Zabudnite na to. Nič tak človeka nenaladí na sviatky, ako ich šialená paródia. HO. HO. HO.
Maškaráda
Terry Pratchett
Jak ja tie ženské milujem. Operu tiež. Táto časť bola absolútne dokonalá. Jedinú vrásku na čele mi robí len to, že teraz mi s čarodejnicami zostáva už len posledné dobrodružstvo :(.
Zajímavé časy
Terry Pratchett
Mrakoplaš sa asi nikdy nestane mojou obľúbenou Pratchettovskou postavičkou, ale keď sa tam objavil barbar Cohen, následne celá jeho horda, Kolíkov stratený príbuzný (?), potom dokonca Dvoukvítek a v neposlednom rade môj najobľúbenejší kufor na svete, ktorý si dokonca našiel rodinku, zostáva len tlieskať a úctivo sa majstrovi klaňať. Ale až potom, čo konečne prekonáte tie nekonečné záchvaty smiechu.
Těžké melodično
Terry Pratchett
Ak to takto pôjde ďalej, asi by si mal Smrť nájsť psychoterapeuta. Ten jeho útek od povinností sa začína stávať pravidlom :D.
Zuzanka bola fajn, som zvedavá, ako sa jej postava rozvinie v budúcnosti, strašne ma potešilo, že sa Krysí Smrť stal stálou súčasťou smrťáckej série, mám pocit, že Kolík raz sebe predá aj sám seba a… Ide sa ďaleeeeeej!
Nádherné svitanie
La Vyrle Spencer
Nežná horkosladká romantika. Rozhodne to nie je len nejaká obyčajná červená knižnica. Tento príbeh začal v tmavších odtieňoch, no na konci hral všetkými farbami dúhy. V niečom mi to pripomínalo knihu Láska příchází po špičkách od Okeovej, teda až na tých pár sexuálnych scén.
Bolo to fajn, nevymylo mi to mozog a hlavne poriadne pohladilo na duši. A aby som nezabudla, vďakabohu za ten koniec, obaja si ho poriadne zaslúžili.
Čas opovržení
Andrzej Sapkowski
Pribudlo postáv, dejových línií, zápletiek, intríg i konšpiračných teórií, no napriek tomu som sa v tom ani trochu nestrácala. Klobúk dole.
Geralt sa postupne kamsi vytratil a s ním aj všemožné potvory, škoda. Ciri zase dospela, resp. k tomu bola (bohužiaľ) prinútená :(.
Sapkowského jazyk sadol do opísaného prostredia ako riť na šerbeľ, poľská audiokniha svojou genialitou, originalitou, zvukovými efektami a krásnou prácou s hlasmi zasa prekonala tú prvú. No a koniec nedá inak, než sa vrhnúť na ďalší diel.
Výhled na hvězdy
Brandon Sanderson
Ako povedal sám Sanderson, čítať Výhled na hvězdy je jednoducho zábava. Od začiatku až do konca. Spensa si jazdí na sympatickom M-botovi a čitateľ sa kĺže po skvelých vetách a deji.
Toto je proste kniha pre mládež, ktorú si bez obáv prečíta aj dospelý a nebude si klopkať po hlave, zato sa bude baviť, usmievať sa od ucha k uchu a držať hlavnej hrdinke palce na rukách i nohách.
Štipka romantiky, veľa akcie, napätia, neskutočne nadupaný koniec a vesmírna loď, ktorá si prechádza krízou osobnosti. Čo viac si môže človek priať? A ak vám to nestačí, Jorgen sa naučil piecť chlieb :D.
Sekáč
Terry Pratchett
No jo no… Bez smrti by nebol život ono.
Príbeh o Sekáčovi, ktorý na chvíľu preradil na poľnohospodárstvo a o mŕtvych, ktorí sú až príliš živí. Mimochodom, dávajte si pozor na kompost :O!
Muži ve zbrani
Terry Pratchett
Skvelá kniha o kráse politickej nekorektnosti a o tom, že sme všetci len ľudia. Ehm… A trpaslíci. Prípadne trollovia :D.
Modlitba pro Kateřinu Horovitzovou
Arnošt Lustig
Nadávajte mi a bite ma, ale mne sa to nepáčilo, ani čo by za necht vošlo. Nie, nebolo to strašné, ale rozhodne to pre mňa nie je kniha, na ktorú budem spomínať s láskou. Musela som sa lúskať doslova každou vetou, strana za stranou bol sám pátos. Lustig príbeh napísal takým kvetnatým štýlom, až na mňa zo strán temer padali lupene. Niektoré vety boli neskutočne dlhé a umelé, no nebolo to ako v Hore duše (Kao Sing-ťien), kde sa do mňa po dočítaní dlhotánskeho odseku vlialo niečo nadčasové. Nie, v tomto prípade som bola jednoducho unavená a prázdna. A šlo sa na ďalší odsek. Rovnako dlhotánsky, rovnako vyumelkovaný, rovnako nijaký.
Nacistický veliteľ mal každú chvíľu niekoľkostranové prejavy, ktoré boli spočiatku zaujímavé, no neskutočným opakovaním toho istého nakoniec stratili všetko mrazivé čaro. Namiesto zimomriavok ma oblial povzdych: „Super, už zase to isté…”
Kniha postrádala akúkoľvek aktivitu hlavných postáv, všetko bolo iba povedané, nič ukázané. Tým, že mi autor miliónkrát zopakoval, aká je Katarína úžasná, skvelá a sympatická, z nej úžasnú, skvelú a sympatickú osobu neurobil.
Z čitateľskej apatie ma vytrhol až šokujúci záver. Bohužiaľ len preto, že pôsobil ako päsť na oko. Z Kataríny, ktorá bola celú novelu ako taká handrová bábka, sa zrazu stala odvážna bojovníčka… Samozrejme, nemohla chýbať ani do očí bijúca symbolika a prirovnanie hlavnej hrdinky k známej Biblickej žene.
Celý príbeh má len niečo cez 100 strán, no i tak som sa nemohla dočkať konca. Naťahovalo sa to ako guma v trenkách. Stále dookola sme sa točili v tých istých rečiach, v tých istých myšlienkach, neustále sme podupkávali na mieste. Keby bola táto kniha smotana, tak je z nej na konci maslo. Ako by povedali Angličania: „Interesting story, poor execution.“
Dohlížet a trestat
Michel Foucault
Veľmi hutná kniha o dejinách trestania a väzenia. Od čitateľa vyžaduje 100 %-nú pozornosť. Stačí malé vyrušenie a ste stratený, pomôže len začať od začiatku odseku, strany, či celej kapitoly.
Kniha sleduje posun trestania, ktoré sa presunulo z očí verejnosti do zatvorených budov a postupne sa menilo z trestania tela na nápravu ducha. Na začiatku bol odsúdenec antonymom figúrky kráľa, postupne moc prešla na políciu, ktorá síce predstavovala kráľovho zástupcu, no už nepracovala pod jeho výhradným velením a prijímala i podnety zdola.
A dnes to, čo sa presadzuje v trestnej justícii ako moment jej aplikácie, nie je telo vinníka postavené proti telu kráľa, ale disciplinárny jedinec. Z trestancov sa stali tzv. poslušné telá:
„Poslušné je tělo, které může být podřízeno, využito, transformováno a zdokonaleno.“
Foucalt často operuje s pojmom panoptizmus, ktorý vyjadruje neustály dohľad, neustálu kontrolu a poriadok. Panoptická schéma sa dá aplikovať tam, kde treba držať pod dohľadom určitý počet osôb, pričom panoptické inštitúcie môžu byť podriadené náhodným inšpekciám. Neexistuje tak riziko, že by moc mohla degenerovať v tyraniu.
Na prelome 18. a 19. storočia nastáva prechod od trestania k väzneniu.
Veľmi zaujímavé boli state venované využitiu delikvencie v 30. rokoch 19. stor. Vedeli ste, že sa náčelníkom polície stal aj bývalý zločinec Vidocq? Kriminalita sa v tomto období stala jedným z mechanizmov moci.
Dnešný väzenský systém funguje na princípe boja zákonov, rôznych mechanizmov a strategických pravidiel. Ich rovnováha je síce krehká, na druhej strane je to však stále lepšie riešenie, ako keby väzenie riadila jediná inštitúcia, či aparát. Stačí sa ohliadnuť do nie tak dávnej histórie…
Predtým, ako po tejto geniálnej knihe siahnete, je možno dobré vedieť ešte to, že dôraz je kladený na Francúzsko, len s občasnými príkladmi i z iných zemí, napr. Anglicka.
Pod kůží
Michel Faber
Vlastne ani neviem, či je to provegánske, antivegánske, inomanifestické, alebo som úplne mimo. Každopádne je to priam neskutočne krásne-podivné a dostane sa vám to pod kožu.
Pokiaľ ide o posolstvo knihy, asi ešte stále (a v dnešnej dobe možno omnoho viac ako inokedy) platí staré známe z Biblie:
„Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohto ľudu…“
Tak si vezmite túto knihu a nechajte sa znovu „naostriť“.
„Konečná analýza však dokazovala, že vodselové nejsou schopni žádné z těch věcí, které charakterizují skutečnou lidskou bytost. Nedokázali sivilovat, nic jim neříkala ani mešnistilace a neměli ponětí o slanu. Ve zvířeckosti svého vývoje se nikdy nedopracovali k používání honšuru, jejich komunity byly tak primitivní, že v nich neexistovaly hisisiny a žádný z těch tvorů zjevně necítil sebemenší potřebu čalu či alespoň čalsinu.“
Dámy a pánové
Terry Pratchett
Vždy som túžila po tom, aby niekto napísal príbeh, kde by boli morské víly, ale nie ako typické prítulné, nevinné a milé stvorenia, lež ako krvilačné potvory. Pratchett mi to splnil aspoň s elfmi.
Sen noci svätojánskej som nečítala a po tomto asi ani nebudem. Veď viete čo sa hovorí. Replika je len málokedy taká dobrá, ako originál :D.
A aby som nezabudla… Dámy a páni, je to oficiálne! Tri pobláznené čarodejnice mám z celej Zeměplochy naozaj najradšej.
Malí bohové
Terry Pratchett
Vôbec, ale vôbec by mi nevadilo, keby sa (ne)oficiálnou „Bibliou“ ateistov stala miesto Dawkinsovho Božieho bludu táto skvelá kniha. S pozdravom anonymná kresťanka…
„Lidé začínají vírou v boha a končí tak, že věří v systém, který se kolem onoho boha vytvořil.“
Čarodějky na cestách
Terry Pratchett
(Audio)knihe nech slúži k cti, že som sa bavila, aj keď sa mi nahrávky v mp3-ke poprehadzovali a došlo mi to niekde pred polovičkou knihy… Takým tempom budem mať tie tri ženské z celej Zeměplochy najradšej.
Navyše odjakživa milujem prerozprávania klasických rozprávok a zatiaľ čo väčšina autorov príbehy len zasadí do inej doby a pod., Pratchett vytvoril rozprávku a v nej paródiu rozprávok. Ak som vám stále nenavnadila, pssst, nikomu o tom nehovorte, ale v knihe sa jeden nemenovaný kocúrik na chvíľu premení na sexi človiečika :D. Mňau!
Príbeh filozofie. Kľúč ku klasickým dielam
Robert Zimmer
Kniha pre ľudí, ktoré chcú začať študovať filozofiu, ale nevedia čoho sa v tom obrovskom mori chytiť a ako sa neutopiť.
Jednotlivé eseje postupujú chronologicky a i keď neviem, či ide vskutku o najvýznamnejšie diela, väčšinu z uvedených filozofov som aspoň matne poznala.
Každá esej začína rozprávaním a živote daného filozofa a o dobe, v ktorej žil, takže čitateľ pochopí, ako filozof dospel k napísaniu svojho slávneho diela. Druhá časť eseje je vždy venovaná danému dielu a objasňuje jeho kľúčové myšlienky. Nakoniec je vždy uvedené, čím je dielo prelomové, aký malo dopad a význam.
Za mňa veľmi užitočná kniha, ktorá sa dá po dočítaní použiť aj ako zoznam kníh, ktoré bude človek čítať ďalej.
Pozn.: Objavila som ešte knihu Úvod do filosofie od Karla Jaspersa (zatiaľ som ju nečítala), tak môžete mrknúť aj na tú.