kurama45 komentáře u knih

Nie je nič krajšie, než sledovať starú známu partičku, ako sa rozvíja ešte viac, posúva ešte ďalej a „drobrodruhuje“ ešte absurdnejšie.
Mimochodom, čo tam po Stachanovovi. Ešte šťastie, že komunistom nik nepovedal o golemoch…

4 21.01.2021

„Rusové mají vůbec širokou duši,… širokou jako jejich země…,“ píše sa v Dostojevského Zločine a treste. Doktor Živago tento výrok svojím bohato vykresleným príbehom, postavami, dejom a zasadením do spoločenského kontextu plní do bodky.
Úvodná časť pripomína veľké fantazijné cykly. More postáv, oceán začatých dejových línií a nielen cieľ, ale aj samotný smer cesty v nedohľadne. Avšak rovnako ako vo fantazijných cykloch stačí vytrvať a po pár desiatkach stránkach čitateľ získa odmenu sladšiu než zmrzlinu. Ruskú, samozrejme.
Zatiaľ čo na začiatku je Živago idealistický rojko, na konci vyzretý a zlomený muž, ktorý toho zažil toľko, že už nikam nezapadá, a ktorému nerozumejú ani vlastní priatelia.

„Každý sa rodí Faustom – túži všetko obsiahnuť, všetko skúsiť, všetko vysloviť. Ak sa Faust stane vedcom, zaslúžili sa o to omyly jeho predchodcov a súčasníkov. Vo vede sa pokrok uskutočňuje podľa zákona odpudzovania, je vyvrátením vládnucich omylov a nesprávnych teórií.
Ak sa Faust stane umelcom, zaslúžili sa o to nákazlivé príklady majstrov. V umení sa pokrok uskutočňuje podľa zákona príťažlivosti, napodobňovaním, nasledovaním, obdivovaním milovaných diel.“

Knihu som čítala v krásnom slovenskom preklade. Veľdielo ruskej klasiky sa snúbilo s farbitosťou nášho jazyka. Pre ukážku: osuheľ, načim, korheľ, panuľka, smačný, spľuhaviť, mätežník, omaciavať, jarosť…

Pre dnešného uponáhľaného človeka je veľké plus, že jednotlivé kapitoly sa delia na mnohé menšie kapitolky. Stačí si každý deň nájsť päť-desať minút času a človek sa môže trochu posunúť, trochu porozmýšľať, prečíta ucelený úsek a nasledujúci deň nemusí pracne vyhľadávať kde to prepánajána skončil a o čom to vlastne bolo.

„Zmysel pre verejné veci u vás atrofoval ako u negramotnej dedinskej ženy
alebo u obmedzeného skostnateného meštiaka.“

Komisia, ktorá Pasternakovi udelila Nobelovu cenu mala pravdu pravdúcu. Skutočne dokázal skombinovať lyrickú poéziou s grandióznou tradíciou ruskej epiky.

8 21.01.2021

Toto je jedna veľká šiška lásky k synovi a manželke obalená v cukre humoru. V milej a útlej knižočke nejde ani tak o to, čo by mal autorov syn skutočne vedieť o svete, než o to, že ho Backman veľmi miluje a bude ho milovať, nech už spraví čokoľvek. Horšie, ako to čo povyvádzal ako malý, to už totiž byť nemôže :D.
Pripomínalo mi to knihu To na tobě doschne, či niektoré Fulghumove rozprávania. Jednoducho séria vtipných a trápnych udalostí, v ktorých adrenalín a autorove nervy narastali, až nakoniec vybuchli, ale nie v hneve, ale v láskyplnej poznámke.

Počúvala som v špičkovom podaní Lukáša Hejlíka a ak by ste si mali v živote vypočuť jednu jedinú audioknihu, vyberte si túto. Často ma rovnako ako Backmanove vtipy pobavil Hejlíkov prejav.

6 21.01.2021

Po (ne)dlhom premýšľaní som došla k záverom, že tieto slovenské básne sú dobré tak akurát na zasmiatie a rozvíjanie vlastnej predstavivosti.

Na konci zbierky sa nachádza príspevok od akejsi Ivany Hostovej. Myslela som si, že mi vysvetlí, čo som to práve prelúskala. Nevysvetlila. Iba mi povedala, že to bolo fakt cool a strašne hlboké. Vetami, ktoré boli asi písané pomocou Tezaurusu. Jedna z nich bola na 11 riadkov. Viem to, pretože som to zrátala. Táto trápna záverečná esej ale aspoň zaplnila papier. Pretože jednotlivé Ondrejkovej básne sú náhodným zhlukom slov na maximálne šesť riadkov (aj to som zrátala) a zvyšok strany je prázdny. Možno na poznámky, lež na to by najprv bolo načim, aby sa dalo čo-to z danej básne vysvetľovať. Ale takto? Ach, tie naše úbohé lesy! Toľko zbytočného papiera!
No nič. Teraz by to asi chcelo nejaký príklad. Takže, vážení, nasleduje báseň, do ktorej sme doma napasovali aspoň aký-taký význam:

akoby zabitý a plný očí (kto z neho pozerá, kto z neho vidí):
zlaté ľadové zárodočné more: more
je kam?

Držte si širáky, nasleduje veľké odhalenie. Báseň je podľa nás o ponožke! A síce o ponožke, na ktorej vznikla dierka (oko) a z neho očia studené zárodočné bunky pokožky. No a tá úbohá dierka teraz nevie, kde „je kam“ – nevie, či a kam až sa bude zväčšovať.
Smejete sa? My sme plakali… Umenie by malo podľa mňa „hovoriť“. Toto mlčalo. Ba nie! Tento zdrap, tento paškvil na poéziu, sa mi prosto iba smial, že som v ňom nejaké umenie vôbec hľadala.

21.01.2021

Asi ok. To je táto kniha v kocke. I keď sa spočiatku zdalo, že pôjde o odvážnu knihu, ktorá sa pustí do náročných tém, nakoniec vyjde najavo, že to až taká odvážna kniha nie je. Občas síce autor popustí uzdu a púšťa sa aj do riskantných tém, ale nakoniec to vždy len tak nejak naznačí a nič z toho.
Ak však uvážim, že je to kniha pre dospievajúcich, je to jedna z najlepších kníh pre dospievajúcich, aké poznám. Po dlhej dobe ma konečne znovu zaujalo niečo z tohto žánru.

Smrtka je typ knihy, ktorú čitateľ zhltne za pár dní a nebude ľutovať čas, ktorý pri nej strávi.

Viac v recenzii.

4 11.01.2021

Za jednu, či dve pekné básne autorovi ďakujem, no ďalšie jeho skvosty si i tak neprosím. Ak máte radi pekné obaly s prázdnym vnútrom, presladené reči, nič nehovoriace otrepané motivačné a iné citáty („So often, we punish ourselves with the bad love we think we deserve.“), je to kniha pre vás. Ale v tom prípade by bolo podľa mňa jednoduchšie ísť na inspirobot.me a pár dementných citátov si vygenerovať.

Viac v recenzii.

2 11.01.2021

Aj takto by sa mala vyučovať história. Nielen cez kusé informácie a strohé fakty, ale aj cez osobné príbehy. Nielen z odstupu cez masy, ale aj (a hlavne!) cez jednotlivcov. Možno by sme si potom nemuseli ako hlupáci pravidelne hovoriť, že sa história opakuje.

Viac v recenzii.

5 11.01.2021

Surová ale nie krutá kniha o dospievaní jedného chlapca. Kniha je tematicky rozčlenená na štyri úseky (Zárodek, Larva, Nymfa, Imago) a je to taký Bildungsroman pre dospelých. Odohráva sa kdesi v neznámej krajine, ktorá podozrivo pripomína severskú rybársku dedinu za komunizmu, ale nikdy to nie je povedané priamo. Príbeh akoby nebol zakotvený v našom čase a priestore. Občas sa vyskytnú nejaké náznaky, ale záver si musí každý urobiť sám.

SPOILER Hlavný hrdina Nami nemá šťastný život. Vyrastá bez rodičov, neskôr i bez starých rodičov, jeho milovanú znásilnia ruskí vojaci, v meste, do ktorého ujde sa jeho jedinému priateľovi stane nehoda, skončí pri drogovom dílerovi…
Spočiatku sám nevie, čo vlastne robí a životom sa iba pretĺka, neskôr sa pokúša nájsť vlastnú matku, na ktorú si spomína iba matne. No i keď sa mu to nakoniec podarí, vôbec nenasleduje klasické „a žili šťastne až do smrti”. KONIEC SPOILERA

Napriek tomu to nie je číra depresia. Skôr to celé pôsobilo tak snovo, akoby tá skutočná špina a hnus boli zakryté milosrdným plášťom hmly. Jazyk je síce drsný (nechýbajú vulgarizmy, tie sú tam dokonca na každej stránke, naturalistické opisy a scény), ale zároveň veľmi lyrický a nežný.
Príbeh sledujeme v prítomnom čase. Bellová doň nie veľmi nenápadne zakomponovala aj problémy súčasnej doby, viď pasáž o islamizácii jednej dediny. Tieto časti boli divné. Dosť.

Podľa mňa je to veľmi kvalitné dielo (bolo ocenené Magnesiou Litera), ktorého cieľom nebolo zobraziť konkrétny dej, ale skôr v čitateľovi vyvolať rôzne pocity.
Jediný skutočný problém mám so záverom. Akoby chýbal nejaký „zakončenejší“ koniec. Alebo som proste nepochopila nejakú úžasnú metaforu :D.

„Když zůstane s čerstvě položeným asfaltem sám, kreslí do něj Nami nenápadně svou bolest.“

5 11.01.2021

Fantasy rozprávka zo sveta Londýna s krásnou obálkou a rovnako krásnym a nenúteným prekladom (v slovenskom vydaní).

Páni Croup a Vandemar boli až čarovne (a červovne) odporní, Richard bol popletený, ale sympatický mamľas, Dvierka zas tá realistická, tajomná, akčná a schopná. Obaja postupne dozreli a prekonali svoje chyby, obrat v deji (odhalenie skutočného záporáka) sa dal asi čakať, ale aj tak ma prekvapil a potešil.
Páčilo sa mi, že sa časť deja odohrávala v Londýnskom metre, i to, že Gaiman do deja nenásilne zakomponoval ozajstné fakty o Londýne, viď napr. to o Veľkom smogu. Dodávali vymyslenému príbehu na realistickosti.
Nechýbali ani vtipné dialógy:

„Koľko máš vlastne rokov?“
„Toľko ako môj jazyk. Trocha viac ako moje zuby.“

Jednoducho ľúbezná, ale nie naivná výprava s hrdinom, ktorý sa obyčajnému čitateľovi podobá viac ako väčšina fantazijných hrdinov.

„Stáli v zimnej záhrade. Polievali kvety. Porta smerovala prúd vody tak, aby cestou k hline pod rastlinou nezamočil ani jeden list či kvet. „Polievame topánky,“ vysvetľovala svojej najmladšej dcére. „Nie šaty.““

4 11.01.2021

Vysvietené domy? Preplnené obchodné centrá? Koledy? Pečenie, varenie, upratovanie? Zabudnite na to. Nič tak človeka nenaladí na sviatky, ako ich šialená paródia. HO. HO. HO.

4 11.12.2020

Jak ja tie ženské milujem. Operu tiež. Táto časť bola absolútne dokonalá. Jedinú vrásku na čele mi robí len to, že teraz mi s čarodejnicami zostáva už len posledné dobrodružstvo :(.

4 11.12.2020

Mrakoplaš sa asi nikdy nestane mojou obľúbenou Pratchettovskou postavičkou, ale keď sa tam objavil barbar Cohen, následne celá jeho horda, Kolíkov stratený príbuzný (?), potom dokonca Dvoukvítek a v neposlednom rade môj najobľúbenejší kufor na svete, ktorý si dokonca našiel rodinku, zostáva len tlieskať a úctivo sa majstrovi klaňať. Ale až potom, čo konečne prekonáte tie nekonečné záchvaty smiechu.

4 11.12.2020

Ak to takto pôjde ďalej, asi by si mal Smrť nájsť psychoterapeuta. Ten jeho útek od povinností sa začína stávať pravidlom :D.

Zuzanka bola fajn, som zvedavá, ako sa jej postava rozvinie v budúcnosti, strašne ma potešilo, že sa Krysí Smrť stal stálou súčasťou smrťáckej série, mám pocit, že Kolík raz sebe predá aj sám seba a… Ide sa ďaleeeeeej!

2 11.12.2020

Nežná horkosladká romantika. Rozhodne to nie je len nejaká obyčajná červená knižnica. Tento príbeh začal v tmavších odtieňoch, no na konci hral všetkými farbami dúhy. V niečom mi to pripomínalo knihu Láska příchází po špičkách od Okeovej, teda až na tých pár sexuálnych scén.

Bolo to fajn, nevymylo mi to mozog a hlavne poriadne pohladilo na duši. A aby som nezabudla, vďakabohu za ten koniec, obaja si ho poriadne zaslúžili.

1 07.10.2020

Pribudlo postáv, dejových línií, zápletiek, intríg i konšpiračných teórií, no napriek tomu som sa v tom ani trochu nestrácala. Klobúk dole.
Geralt sa postupne kamsi vytratil a s ním aj všemožné potvory, škoda. Ciri zase dospela, resp. k tomu bola (bohužiaľ) prinútená :(.

Sapkowského jazyk sadol do opísaného prostredia ako riť na šerbeľ, poľská audiokniha svojou genialitou, originalitou, zvukovými efektami a krásnou prácou s hlasmi zasa prekonala tú prvú. No a koniec nedá inak, než sa vrhnúť na ďalší diel.

4 07.10.2020

Ako povedal sám Sanderson, čítať Výhled na hvězdy je jednoducho zábava. Od začiatku až do konca. Spensa si jazdí na sympatickom M-botovi a čitateľ sa kĺže po skvelých vetách a deji.
Toto je proste kniha pre mládež, ktorú si bez obáv prečíta aj dospelý a nebude si klopkať po hlave, zato sa bude baviť, usmievať sa od ucha k uchu a držať hlavnej hrdinke palce na rukách i nohách.

Štipka romantiky, veľa akcie, napätia, neskutočne nadupaný koniec a vesmírna loď, ktorá si prechádza krízou osobnosti. Čo viac si môže človek priať? A ak vám to nestačí, Jorgen sa naučil piecť chlieb :D.

4 07.10.2020

No jo no… Bez smrti by nebol život ono.
Príbeh o Sekáčovi, ktorý na chvíľu preradil na poľnohospodárstvo a o mŕtvych, ktorí sú až príliš živí. Mimochodom, dávajte si pozor na kompost :O!

3 07.10.2020

Skvelá kniha o kráse politickej nekorektnosti a o tom, že sme všetci len ľudia. Ehm… A trpaslíci. Prípadne trollovia :D.

6 07.10.2020

Nadávajte mi a bite ma, ale mne sa to nepáčilo, ani čo by za necht vošlo. Nie, nebolo to strašné, ale rozhodne to pre mňa nie je kniha, na ktorú budem spomínať s láskou. Musela som sa lúskať doslova každou vetou, strana za stranou bol sám pátos. Lustig príbeh napísal takým kvetnatým štýlom, až na mňa zo strán temer padali lupene. Niektoré vety boli neskutočne dlhé a umelé, no nebolo to ako v Hore duše (Kao Sing-ťien), kde sa do mňa po dočítaní dlhotánskeho odseku vlialo niečo nadčasové. Nie, v tomto prípade som bola jednoducho unavená a prázdna. A šlo sa na ďalší odsek. Rovnako dlhotánsky, rovnako vyumelkovaný, rovnako nijaký.
Nacistický veliteľ mal každú chvíľu niekoľkostranové prejavy, ktoré boli spočiatku zaujímavé, no neskutočným opakovaním toho istého nakoniec stratili všetko mrazivé čaro. Namiesto zimomriavok ma oblial povzdych: „Super, už zase to isté…”
Kniha postrádala akúkoľvek aktivitu hlavných postáv, všetko bolo iba povedané, nič ukázané. Tým, že mi autor miliónkrát zopakoval, aká je Katarína úžasná, skvelá a sympatická, z nej úžasnú, skvelú a sympatickú osobu neurobil.
Z čitateľskej apatie ma vytrhol až šokujúci záver. Bohužiaľ len preto, že pôsobil ako päsť na oko. Z Kataríny, ktorá bola celú novelu ako taká handrová bábka, sa zrazu stala odvážna bojovníčka… Samozrejme, nemohla chýbať ani do očí bijúca symbolika a prirovnanie hlavnej hrdinky k známej Biblickej žene.

Celý príbeh má len niečo cez 100 strán, no i tak som sa nemohla dočkať konca. Naťahovalo sa to ako guma v trenkách. Stále dookola sme sa točili v tých istých rečiach, v tých istých myšlienkach, neustále sme podupkávali na mieste. Keby bola táto kniha smotana, tak je z nej na konci maslo. Ako by povedali Angličania: „Interesting story, poor execution.“

3 07.10.2020

Veľmi hutná kniha o dejinách trestania a väzenia. Od čitateľa vyžaduje 100 %-nú pozornosť. Stačí malé vyrušenie a ste stratený, pomôže len začať od začiatku odseku, strany, či celej kapitoly.
Kniha sleduje posun trestania, ktoré sa presunulo z očí verejnosti do zatvorených budov a postupne sa menilo z trestania tela na nápravu ducha. Na začiatku bol odsúdenec antonymom figúrky kráľa, postupne moc prešla na políciu, ktorá síce predstavovala kráľovho zástupcu, no už nepracovala pod jeho výhradným velením a prijímala i podnety zdola.
A dnes to, čo sa presadzuje v trestnej justícii ako moment jej aplikácie, nie je telo vinníka postavené proti telu kráľa, ale disciplinárny jedinec. Z trestancov sa stali tzv. poslušné telá:

„Poslušné je tělo, které může být podřízeno, využito, transformováno a zdokonaleno.“

Foucalt často operuje s pojmom panoptizmus, ktorý vyjadruje neustály dohľad, neustálu kontrolu a poriadok. Panoptická schéma sa dá aplikovať tam, kde treba držať pod dohľadom určitý počet osôb, pričom panoptické inštitúcie môžu byť podriadené náhodným inšpekciám. Neexistuje tak riziko, že by moc mohla degenerovať v tyraniu.
Na prelome 18. a 19. storočia nastáva prechod od trestania k väzneniu.
Veľmi zaujímavé boli state venované využitiu delikvencie v 30. rokoch 19. stor. Vedeli ste, že sa náčelníkom polície stal aj bývalý zločinec Vidocq? Kriminalita sa v tomto období stala jedným z mechanizmov moci.
Dnešný väzenský systém funguje na princípe boja zákonov, rôznych mechanizmov a strategických pravidiel. Ich rovnováha je síce krehká, na druhej strane je to však stále lepšie riešenie, ako keby väzenie riadila jediná inštitúcia, či aparát. Stačí sa ohliadnuť do nie tak dávnej histórie…
Predtým, ako po tejto geniálnej knihe siahnete, je možno dobré vedieť ešte to, že dôraz je kladený na Francúzsko, len s občasnými príkladmi i z iných zemí, napr. Anglicka.

1 07.10.2020