kurama45 komentáře u knih
Mladík sa baví s filozofom. Mladík je zmätený, prehnane emocionálny, nelogický, neovláda sa, každú chvíľu kričí, často nejde mu o samotnú pravdu, ale o to, aby filozofa zhodil. Filozof je zas prehnane pokojný, ústretový, pevne si stojí za svojou „pravdou“ (ktorú opakuje tak často, až je z nej akási mantra), nikdy nezvyšuje hlas. Ku komu by ste sa hneď od začiatku podvedome priklonili? Tento nepomer a manipulácia čitateľom je len prvá z mnohých výhrad, ktoré mám k tejto knihe.
I keď sa jednotlivé závery často zhodujú s mojimi vlastnými názormi (napr. „Není důležité, co člověk zdědil, nýbrž co s tímto dědictvím učiní.“), nesúhlasím s argumentami a cestou, akou sa filozof k záverom dostane. Celá jeho filozofia je až chorobne individualistická, maniakálne všetko zjednodušuje, ale hlavne – nedá sa spochybniť a stáva sa z nej akási sektárska ideológia. Ak s niečím nesúhlasíte, vráti sa vám to ako bumerang. Buď ste to nepochopili, alebo to zbytočne komplikujete, prípadne ste zapletení v tzv. vertikálnych vzťahoch a nežijete vlastný život.
No a celkový záver? Pointa? Kam to celé smerovalo? Život nie je cesta. Život nemá smer. Život nemá cieľ. Život je súbor nespojitých bodov. Úspech je len náhoda. Nesnažte sa nikam smerovať, budete iba sklamaní.
To je záver autorov. Môj záver? Táto kniha nie je cesta. Táto kniha nemá smer. Táto kniha nemá cieľ. Táto kniha je súbor nespojitých kravín. Jej úspech je len nehoda. Nesnažte sa ju čítať, mohol by vám odumrieť mozog.
Podrobnejšie v recenzii.
Seriál bol skvelý, bombastický a prekonal všetky moje očakávania. Takže som s (naivným) očakávaním ešte niečoho skvelejšieho a bombastickejšieho vzala do ruky knihu. Žiadne fanfáry však nezazneli. Knihy nie sú vždy lepšie ako filmy či seriály. Zatiaľ čo v seriáli sa človek mohol s hlavným hrdinom stotožniť, ľutovať ho a fandiť nielen jemu, ale aj celej jeho rodine, v knihe mi bolo totálne fuk, ako ten nesympatický povýšenec Andy skončí a ako to nakoniec dopadne s jeho synom Jacobom. Nehovoriac o kope nelogickostí a o tom, že to celé bolo písané tak chladne, až to pôsobilo nie ako psychologický román, ale ako mierne zaujímavý triler.
V skratke? Kniha je akýsi polotovar. Tvorcovia seriálu odstránili všetky problematické časti, rozpracovali hlbšiu psychológiu postáv a zamiešali do toho väčšiu štipku napätia. Na jednej strane škoda, že je táto kniha taká, aká je, na druhej strane vďakabohu za to, že sa mohla stať predlohou fantastického seriálu.
Podrobnosti v recenzii.
Jéj, to bola krása! A to som si myslela, že sci-fi je vždy také tvrdé, oceľové a chladné. Keby som vedela, čo sa v tejto knihe s nádhernou obálkou skrýva, neodkladala by som jej čítanie vyše roka.
Celý príbeh sa odohráva vo vesmíre na palube jednej vesmírnej lode. V tomto svete budúcnosti nežijú iba ľudia, ale aj ďalšie zaujímavé rasy, ktoré spolu vytvorili Galaktické spoločenstvo. Všetky boli strašne zaujímavé, i keď nutno priznať, že sa líšili primárne spôsobom rozmnožovania. Príbeh nie je vôbec drastický, žiadne brutálne boje tu nenájdete, je to príbeh o ľuďoch a neľuďoch, o ich neľahkých osudoch, o porozumení, o kráse života, o láske. Fakt to bolo nádherné. A hlavne to je napísané tak, že človek po pár vetách vie, kde je, kto je kto a čo sa deje. Žiadny typický úvodný chaos ako v iných sci-fi a fantasy knihách.
Jediné negatívum je tá propaganda. Od pacifizmu, cez boj proti rasizmu, predsudkom až po podporu práv homosexuálov (a medzidruhových homosexuálov :D)… Keďže sa to však autorka nesnažila ani veľmi skrývať, ani to nepretláčala dopredu na úkor príbehu, odpúšťam. A pripúšťam, že sa to tu koniec koncov celkom hodilo. Človek na krátku chvíľu fakt uverí, že ak dokážu bez väčších problémov koexistovať toľké vesmírne druhy, že ak si neskáču do vlasov a konflikty riešia rozumne a z očí do očí, možno, naozaj len možno, sa to podarí aj nám na Zemi.
Kniha v sebe skrýva niečo iné, než by človek podľa názvu povedal. To ma prekvapilo a sklamalo. 90 % z nej sa totiž točí okolo Židov a predsudkov voči nim. Spracované excelentne, uznávam, či už z historického alebo súčasného hľadiska, no stále to nič nemení na tom, že som čakala niečo širšie a filozofickejšie. Autor sa občas točil ako koliesko v hodinkách, stále dookola a na obzore žiaden cieľ, občas to naopak bolo nesmierne pútavé.
Len tak medzi rečou, v jednej časti je citovaný slovenský prejav. Teda autor si asi myslel, že je to slovenčina. V skutočnosti to bola nejaká otrasná hatlanina. Prekvapuje ma, že nikto z redakcie to nebol schopný poslať nejakému Slovákovi na kontrolu, lebo toto bol fakt des a hrôza.
Ak vás zaujímajú Židia a ich história, bude to pre vás to pravé orechové.
„Člověk se pohybuje ode zdi ke zdi, namlouvá si, jak se vyvíjí, ale ve skutečnosti zůstává stejný, stále žije v zajetí výchovy, jíž kdysi prošel. Nakonec kdo by se nechtěl vrátit do dětství.“
„Univerzalismus je zkaženou verzí objektivity.“
Lákavo provokatívne. Žiadne také, že ľudské práva nadovšetko. Autor búra tabu ich nediskutovateľnosti a prirovnáva ju k stredovekej nediskutovateľnosti Biblie, t. j. ľudské práva (ľ. p.) ako novodobé náboženstvo.
V súčasnej dobe ľ. p. ospravedlňujú nadmerné zásahy štátu do spoločenského života, stali sa nástrojom ovládania mysli a podľa Benoista by sa tak k nim malo pristupovať.
Kniha má štyri časti. V prvej jasne ukáže, že ľ. p. tak, ako sú prezentované, sú právami človeka žijúceho vo vzduchoprázdne, nenaviazaného na žiadnu spoločnosť, či kultúru. Spoločnosť je niečo menej než jednotlivec a je iba súčtom týchto jednotlivcov. Keďže ide o práva egoistického človeka odlúčeného od spoločnosti a komunity, za najdôležitejšie sa považuje vlastnícke právo. Deklarácia ľ. p. hlása práva majetného jednotlivca buržoázneho kapitalizmu = homo economicus.
V ďalších častiach sa Beonit zaoberá históriu vzniku ľ. p., hľadaním spoločného základu pre ne, rozdielnosťou ľudských kultúr a končí to pojednávaním o slobode, demokracii a vojne.
Najviac sa mi aj tak páčilo, ako západné a mocenské kapacity v minulom storočí prišli s geniálnou myšlienkou, že spíšu akúsi bibliu ľ. p.. A tak poslali všetkým múdrym svetovým hlavám tej doby (filozofom, náboženským vodcom a geniálnym mysliteľom) požiadavku, aby im napísali, aké práva tam podľa nich patria. No a všetci im v podstate odpísali, že to je síce pekné, ale čo keby sme sa najprv vysporiadali so svojimi povinnosťami. Geniálne.
„V životě nemáme na výběr z šesti směrů – východ, západ, sever, jih, nahoru a dolů,
ale jen ze dvou, kupředu nebo zpátky.“
Takže ako sa zachránime? Vraj kombináciou návratu k našim náboženským koreňom (judaizmus, kresťanstvo) a zdravého rozumu. Na konci tejto knihy sa človek pravdepodobne prikloní k tomu, že má Shapiro pravdu. Aspoň ja sa k nemu prikláňam. Dôležité je však nezabúdať, že ide o kombináciu. Ani jedno, ani druhé nás samo osebe nespasí.
Shapiro začína objasňovaním židovských koreňov západnej spoločnosti, neskôr sa presúva ku kresťanstvu, prechádza gréckou filozofiu, vznikom vedy, dlho sa pozastavuje pri francúzskej revolúcii, pri vzniku a ústave USA a celé to končí kdesi pri tom, ako ho šiel niekto prizabiť v národnej telke za to, že sa riadil zdravým rozumom a druhej strane sa zdravý rozum nepáčil.
„Rozum je urážlivý. Znamená totiž, že platí argumenty, že někdo ví něco lépe než někdo jiný, že nějaký názor či úhel pohledu je pravdivější. Rozum je netolerantní…“
Záver? Podnetné a polemiky hodné.
Pozn.: Jednu vec však nechápem. Kniha sa točí hlavne okolo Ameriky, jej dejín a jej problémov. Tak na kýho frasa je na obálke Európa?
„Noah sedí na lavičce a pohupuje nohama, kterýma ani nedosáhne na zem, zato hlavou dosáhne až do vesmíru, protože ještě nežil dost dlouho na to, aby někdo jeho myšlenky spoutal na zemi.“
Celú knihu som mala akési tušenie, že mi to niečo pripomína. A potom mi to došlo! Rozprávku Up, Vzhůru do oblak, či Hore, ak chcete. Ak si spomeniete na úvodnú montáž o živote staručkého pána z tej rozprávky, tak to je presne atmosféra a pocity, ktoré vo mne táto kniha vyvolala. Nádherné, citlivé, aj slzička vykĺzla.
„Nejhorší na stárnutí je to, že už vás nic nového nenapadá. … Takže fantazie to také někdy vzdá dřív než tělo.“
Chesterton má vzácnu schopnosť zaujať už prvou vetou. Stačí odsek a je jasné, že sa nebude držať skrátka, ale že zároveň zostane džentlmenom. To bolo na jeho časoch krásne. Žiadne chodenie okolo horúcej kaše, žiadna politická korektnosť. Ako hovorí Ben Shapiro: „Fakty sa nezaujímajú o vaše emócie.“ Džentlmenské správanie tej doby platilo obojstranne. Zarytý ateista pán Blatchford po tom, čo vo svojom časopise zverejnil ostrú kritiku kresťanstva, necháva Chestertonovi priestor (áno, vo svojom vlastnom ateistickom časopise!) na obhajobu. A vďaka tomu mohla vzniknúť táto podnetná knižočka.
„Náboženstvo utŕžilo gól tým, že ľudia, ktorých podľa všetkého zaujíma najviac,
sú tí, podľa ktorých je podvodom.“
Okrem polemiky s Blatchfordom sú tú vybrané Chestertonove eseje na rôzna témy varírujúce od ortodoxie, cez duch negativity až po H. G. Wellsa, či to, ako strašne sa ľudia obliekajú… Áno, niektoré pasáže v dnešnej dobe vyvolajú skôr úsmev, ale zvyšné sú rovnako, ak nie ešte viac, aktuálne a pálčivé ako pred rokmi. Nutno však varovať, že všetkými úsekmi knihy sa preplieta niekedy niť, niekedy až hrubý povraz kresťanstva. Koniec koncov sa Chesterton v jednej chvíli sám vyjadril, že kresťan bez zmienky kresťanstva ani písať nedokáže. Skvelá kniha!
„Pokiaľ sme slabší ako on, to ešte nie je dôvod, aby sme boli ešte slabší než sme. Pokiaľ nie sme ani dosť veľkí, aby sme sa dotkli obrových kolien, to ešte nie je dôvod, aby sme sa znižovali padaním na vlastné.“
Neviem, či to je Mrakoplašom, ktorému som nikdy celkom neprišla na chuť, alebo Austráliou, ktorú si predstavujem ako jedného veľkého jedovatého pavúka, no táto kniha nebola nič-moc. Mám pocit, akoby vzal Pratchett rôzne dejové línie a hodil ich do mixéra. Môže byť absurdný humor až príliš absurdný? Pre mňa zjavne áno… A pritom mám pocit, že ak by nešlo o román, ale o sériu poviedok, mohlo to byť skvelé…
Útechou nech mi je, že nasledujú čarodejnice.
Ja som si už hovorila, kedy Vetinari dostane väčší priestor. Nesklamal. Bodaj by sklamal, keď na niekoľkých stranách zachraňoval osla a žongloval. Nie naraz, samozrejme :D.
No a najväčší záchvat smiechu? „Veni, vidi, Vetinari!“
Nie je nič krajšie, než sledovať starú známu partičku, ako sa rozvíja ešte viac, posúva ešte ďalej a „drobrodruhuje“ ešte absurdnejšie.
Mimochodom, čo tam po Stachanovovi. Ešte šťastie, že komunistom nik nepovedal o golemoch…
„Rusové mají vůbec širokou duši,… širokou jako jejich země…,“ píše sa v Dostojevského Zločine a treste. Doktor Živago tento výrok svojím bohato vykresleným príbehom, postavami, dejom a zasadením do spoločenského kontextu plní do bodky.
Úvodná časť pripomína veľké fantazijné cykly. More postáv, oceán začatých dejových línií a nielen cieľ, ale aj samotný smer cesty v nedohľadne. Avšak rovnako ako vo fantazijných cykloch stačí vytrvať a po pár desiatkach stránkach čitateľ získa odmenu sladšiu než zmrzlinu. Ruskú, samozrejme.
Zatiaľ čo na začiatku je Živago idealistický rojko, na konci vyzretý a zlomený muž, ktorý toho zažil toľko, že už nikam nezapadá, a ktorému nerozumejú ani vlastní priatelia.
„Každý sa rodí Faustom – túži všetko obsiahnuť, všetko skúsiť, všetko vysloviť. Ak sa Faust stane vedcom, zaslúžili sa o to omyly jeho predchodcov a súčasníkov. Vo vede sa pokrok uskutočňuje podľa zákona odpudzovania, je vyvrátením vládnucich omylov a nesprávnych teórií.
Ak sa Faust stane umelcom, zaslúžili sa o to nákazlivé príklady majstrov. V umení sa pokrok uskutočňuje podľa zákona príťažlivosti, napodobňovaním, nasledovaním, obdivovaním milovaných diel.“
Knihu som čítala v krásnom slovenskom preklade. Veľdielo ruskej klasiky sa snúbilo s farbitosťou nášho jazyka. Pre ukážku: osuheľ, načim, korheľ, panuľka, smačný, spľuhaviť, mätežník, omaciavať, jarosť…
Pre dnešného uponáhľaného človeka je veľké plus, že jednotlivé kapitoly sa delia na mnohé menšie kapitolky. Stačí si každý deň nájsť päť-desať minút času a človek sa môže trochu posunúť, trochu porozmýšľať, prečíta ucelený úsek a nasledujúci deň nemusí pracne vyhľadávať kde to prepánajána skončil a o čom to vlastne bolo.
„Zmysel pre verejné veci u vás atrofoval ako u negramotnej dedinskej ženy
alebo u obmedzeného skostnateného meštiaka.“
Komisia, ktorá Pasternakovi udelila Nobelovu cenu mala pravdu pravdúcu. Skutočne dokázal skombinovať lyrickú poéziou s grandióznou tradíciou ruskej epiky.
Toto je jedna veľká šiška lásky k synovi a manželke obalená v cukre humoru. V milej a útlej knižočke nejde ani tak o to, čo by mal autorov syn skutočne vedieť o svete, než o to, že ho Backman veľmi miluje a bude ho milovať, nech už spraví čokoľvek. Horšie, ako to čo povyvádzal ako malý, to už totiž byť nemôže :D.
Pripomínalo mi to knihu To na tobě doschne, či niektoré Fulghumove rozprávania. Jednoducho séria vtipných a trápnych udalostí, v ktorých adrenalín a autorove nervy narastali, až nakoniec vybuchli, ale nie v hneve, ale v láskyplnej poznámke.
Počúvala som v špičkovom podaní Lukáša Hejlíka a ak by ste si mali v živote vypočuť jednu jedinú audioknihu, vyberte si túto. Často ma rovnako ako Backmanove vtipy pobavil Hejlíkov prejav.
Po (ne)dlhom premýšľaní som došla k záverom, že tieto slovenské básne sú dobré tak akurát na zasmiatie a rozvíjanie vlastnej predstavivosti.
Na konci zbierky sa nachádza príspevok od akejsi Ivany Hostovej. Myslela som si, že mi vysvetlí, čo som to práve prelúskala. Nevysvetlila. Iba mi povedala, že to bolo fakt cool a strašne hlboké. Vetami, ktoré boli asi písané pomocou Tezaurusu. Jedna z nich bola na 11 riadkov. Viem to, pretože som to zrátala. Táto trápna záverečná esej ale aspoň zaplnila papier. Pretože jednotlivé Ondrejkovej básne sú náhodným zhlukom slov na maximálne šesť riadkov (aj to som zrátala) a zvyšok strany je prázdny. Možno na poznámky, lež na to by najprv bolo načim, aby sa dalo čo-to z danej básne vysvetľovať. Ale takto? Ach, tie naše úbohé lesy! Toľko zbytočného papiera!
No nič. Teraz by to asi chcelo nejaký príklad. Takže, vážení, nasleduje báseň, do ktorej sme doma napasovali aspoň aký-taký význam:
akoby zabitý a plný očí (kto z neho pozerá, kto z neho vidí):
zlaté ľadové zárodočné more: more
je kam?
Držte si širáky, nasleduje veľké odhalenie. Báseň je podľa nás o ponožke! A síce o ponožke, na ktorej vznikla dierka (oko) a z neho očia studené zárodočné bunky pokožky. No a tá úbohá dierka teraz nevie, kde „je kam“ – nevie, či a kam až sa bude zväčšovať.
Smejete sa? My sme plakali… Umenie by malo podľa mňa „hovoriť“. Toto mlčalo. Ba nie! Tento zdrap, tento paškvil na poéziu, sa mi prosto iba smial, že som v ňom nejaké umenie vôbec hľadala.
Asi ok. To je táto kniha v kocke. I keď sa spočiatku zdalo, že pôjde o odvážnu knihu, ktorá sa pustí do náročných tém, nakoniec vyjde najavo, že to až taká odvážna kniha nie je. Občas síce autor popustí uzdu a púšťa sa aj do riskantných tém, ale nakoniec to vždy len tak nejak naznačí a nič z toho.
Ak však uvážim, že je to kniha pre dospievajúcich, je to jedna z najlepších kníh pre dospievajúcich, aké poznám. Po dlhej dobe ma konečne znovu zaujalo niečo z tohto žánru.
Smrtka je typ knihy, ktorú čitateľ zhltne za pár dní a nebude ľutovať čas, ktorý pri nej strávi.
Viac v recenzii.
Za jednu, či dve pekné básne autorovi ďakujem, no ďalšie jeho skvosty si i tak neprosím. Ak máte radi pekné obaly s prázdnym vnútrom, presladené reči, nič nehovoriace otrepané motivačné a iné citáty („So often, we punish ourselves with the bad love we think we deserve.“), je to kniha pre vás. Ale v tom prípade by bolo podľa mňa jednoduchšie ísť na inspirobot.me a pár dementných citátov si vygenerovať.
Viac v recenzii.
Aj takto by sa mala vyučovať história. Nielen cez kusé informácie a strohé fakty, ale aj cez osobné príbehy. Nielen z odstupu cez masy, ale aj (a hlavne!) cez jednotlivcov. Možno by sme si potom nemuseli ako hlupáci pravidelne hovoriť, že sa história opakuje.
Viac v recenzii.
Surová ale nie krutá kniha o dospievaní jedného chlapca. Kniha je tematicky rozčlenená na štyri úseky (Zárodek, Larva, Nymfa, Imago) a je to taký Bildungsroman pre dospelých. Odohráva sa kdesi v neznámej krajine, ktorá podozrivo pripomína severskú rybársku dedinu za komunizmu, ale nikdy to nie je povedané priamo. Príbeh akoby nebol zakotvený v našom čase a priestore. Občas sa vyskytnú nejaké náznaky, ale záver si musí každý urobiť sám.
SPOILER Hlavný hrdina Nami nemá šťastný život. Vyrastá bez rodičov, neskôr i bez starých rodičov, jeho milovanú znásilnia ruskí vojaci, v meste, do ktorého ujde sa jeho jedinému priateľovi stane nehoda, skončí pri drogovom dílerovi…
Spočiatku sám nevie, čo vlastne robí a životom sa iba pretĺka, neskôr sa pokúša nájsť vlastnú matku, na ktorú si spomína iba matne. No i keď sa mu to nakoniec podarí, vôbec nenasleduje klasické „a žili šťastne až do smrti”. KONIEC SPOILERA
Napriek tomu to nie je číra depresia. Skôr to celé pôsobilo tak snovo, akoby tá skutočná špina a hnus boli zakryté milosrdným plášťom hmly. Jazyk je síce drsný (nechýbajú vulgarizmy, tie sú tam dokonca na každej stránke, naturalistické opisy a scény), ale zároveň veľmi lyrický a nežný.
Príbeh sledujeme v prítomnom čase. Bellová doň nie veľmi nenápadne zakomponovala aj problémy súčasnej doby, viď pasáž o islamizácii jednej dediny. Tieto časti boli divné. Dosť.
Podľa mňa je to veľmi kvalitné dielo (bolo ocenené Magnesiou Litera), ktorého cieľom nebolo zobraziť konkrétny dej, ale skôr v čitateľovi vyvolať rôzne pocity.
Jediný skutočný problém mám so záverom. Akoby chýbal nejaký „zakončenejší“ koniec. Alebo som proste nepochopila nejakú úžasnú metaforu :D.
„Když zůstane s čerstvě položeným asfaltem sám, kreslí do něj Nami nenápadně svou bolest.“
Fantasy rozprávka zo sveta Londýna s krásnou obálkou a rovnako krásnym a nenúteným prekladom (v slovenskom vydaní).
Páni Croup a Vandemar boli až čarovne (a červovne) odporní, Richard bol popletený, ale sympatický mamľas, Dvierka zas tá realistická, tajomná, akčná a schopná. Obaja postupne dozreli a prekonali svoje chyby, obrat v deji (odhalenie skutočného záporáka) sa dal asi čakať, ale aj tak ma prekvapil a potešil.
Páčilo sa mi, že sa časť deja odohrávala v Londýnskom metre, i to, že Gaiman do deja nenásilne zakomponoval ozajstné fakty o Londýne, viď napr. to o Veľkom smogu. Dodávali vymyslenému príbehu na realistickosti.
Nechýbali ani vtipné dialógy:
„Koľko máš vlastne rokov?“
„Toľko ako môj jazyk. Trocha viac ako moje zuby.“
Jednoducho ľúbezná, ale nie naivná výprava s hrdinom, ktorý sa obyčajnému čitateľovi podobá viac ako väčšina fantazijných hrdinov.
„Stáli v zimnej záhrade. Polievali kvety. Porta smerovala prúd vody tak, aby cestou k hline pod rastlinou nezamočil ani jeden list či kvet. „Polievame topánky,“ vysvetľovala svojej najmladšej dcére. „Nie šaty.““
Vysvietené domy? Preplnené obchodné centrá? Koledy? Pečenie, varenie, upratovanie? Zabudnite na to. Nič tak človeka nenaladí na sviatky, ako ich šialená paródia. HO. HO. HO.