kurama45 komentáře u knih

Poznáte ten pocit, keď sa cítite ako totálny dedinský ťuťmák? A teraz nemyslím pocit, keď človek stojí jednou nohou na pevnej zemi a druhou tápe v neistote, pocit, keď narazí na niečo, čo doteraz nepoznal, pocit, keď sa v niečom slabšie orientuje. To zažívam bežne a skôr ma to motivuje, aby som začala niečo robiť, trochu sa o danej veci niečo naučila a pod.
Nie, myslím situáciu, keď človek v podstate zo sekundy na sekundu stojí v bahne nevedomosti a vie, že je fakt totálny idiot. Myslím pocit, aký človek (pozn.: človek ako ja) zažije, keď sa súhrou osudu ocitne v prostredí, ako je napr. vysokoškolská fakulta Matematiky a fyziky, kde naňho zo všetkých kamenných stien zhliadajú velikáni svojej doby a človek jednoducho do morku kostí cíti svoju malosť, debilitu a nevzdelanosť. No, tak rovnaký pocit som mala pri čítaní Seferisových básní.

Pán autor je zjavne v klasickom umení ako ryba vo vode. Neustále odkazuje na hentú mytológiu, na onú grécku, či tamtú rímsku literatúru, do toho hodí poznámku o starovekej, či novodobej geografii… Naproti tomu ja som sa cítila ako na potápajúcom sa člne. Bez pádla a záchranného kolesa.

Ak ste rozhľadený inteligentný akademik, nech sa páči, Argonauti sa k vám už rútia cez Symplégady (aspoň niečo málo som z toho pochytila). Mne osobne to ale za hodiny štúdia a doháňania kultúrneho rozhľadu nestálo.

Pozn.: Hodnotenie teda sčasti odráža sklamanie zo zbierky, sčasti moju nevedomosť.

25.07.2021

Som strašne šťastná, že nejaký nositeľ Nobelovej ceny splodil báseň s názvom Veľký štiač. A áno, je to o moči. O močovej záplave… Hneď mám pocit, že nie sú všetci kdesi na piedestáloch vo výšinách nebeských.

Plavby a návraty sú úctyhodná zmes. Od pre mňa nezáživných erotických básní o láske a žene (teda o X ženách, ten cap bol das tri razy ženatý), cez v dnešnej dobe politicky nekorektné vyjadrenia („… nie sú to Spojené štáty, ale Krvou opojené štáty.“), až po nádherné osobné básne:

Je nás veľa

Z toľkých ľudí, čo som, čo sme,
ani jedného nenachádzam:
stratili sa mi pod odevom,
odišli do iného mesta.

Keď všetko mám už pripravené,
aby som predviedol, aký som múdry,
hlupák, ktorého nosím v sebe,
sa v mojich ústach ujme slova.

Neraz sa stane, že zaspím
uprostred vznešenej spoločnosti,
a len čo v sebe začnem hľadať statočného,
náhli sa zbabelec, ktorého nepoznám,
urobiť s mojou kostrou tisíce
rozkošných bezpečnostných opatrení.

Keď oheň zachváti vzácny dom,
namiesto požiarnika, ktorého volám,
sa do plameňov vrhne podpaľač,
a tým som ja. Nemám v tom poriadok.
Čo robiť, ako si v sebe vybrať?
Ako sa ospravedlniť?

Vo všetkých knihách, ktoré čítam,
sa oslavujú skvelí hrdinovia,
vždy presvedčení sami o sebe:
kvôli nim idem od závisti zomrieť
a vo filmoch, kde svištia guľky, víchry,
jednostaj závidím jazdcovi,
jednostaj obdivujem koňa.

No vždy, keď budím usilovného,
zjaví sa vo mne starý lenivec,
a tak už neviem, ktože som,
neviem už, koľko som či koľko je nás.
Veľmi rád by som zazvonil
a vytiahol zo seba to svoje pravé ja,
pretože ak sa ešte potrebujem,
nesmiem sám seba skrývať pred sebou.

Zatiaľ čo píšem, nie som tu,
a keď a vrátim, som už preč:
musím sa pozrieť, či aj iným ľuďom
sa vodí rovnako tak ako mne,
či sú tiež mnohí, tak ako som ja,
a či sa ponášajú sami na sebe.
Až tomu jedného dňa prídem na kĺb,
pochopím súvislosti natoľko,
že v snahe vysvetliť im svoje problémy,
budem rozprávať o celom svete.

Prišlo mi to ako fazuľky každej chuti z Harryho Pottera. Človek nevedel, aká bude ďalšia báseň. Odporúčam, bola to zábavná jazda. Ale trochu sa pred začiatkom obrňte, Neruda si nedáva servítky na ústa, tak aby vás ešte nakoniec nejak neurazil.

25.07.2021

Do tretice všetko dobré od Szymborskej. Tuto končím, v knižnici toho viac nemajú. Aj keď pani Poetka by určite stála aj za vybrakovanie kníhkupectva.
Krásne básne. Prečítanie trvá chvíľu, no ostanú vo vás roky.

1 25.07.2021

Poézia Szymborskej je nápaditá, vtipná, prirodzená a hlavne ľudská. Má v sebe pointu a myslím, že sa bude páčiť aj tým, ktorí básne veľmi nemusia. Neviem, čo by som k jej tvorbe viac napísala, snáď najlepšie bude dať sem malú ukážku:

Písanie životopisu

Čo treba?
Treba napísať žiadosť
a k žiadosti pripojiť životopis.
Bez ohľadu na dĺžku života
životopis má byť krátky.
Záväzná je stručnosť a selekcia faktov.
Premena obrazov krajiny na adresy
a hmlistých spomienok na nehybné dátumy.
Zo všetkých lások postačí tá manželská
a z detí len tie narodené.
Dôležitejšie je to, kto pozná teba, ako to, koho poznáš ty.
Z ciest treba uviesť len tie do zahraničia.
Príslušnosť k čomu, ale bez pretože.
Vyznamenanie bez za čo.
Píš tak, akoby si nikdy nerozprával sám so sebou
a sám sebe sa z diaľky vyhýbal.
Mlčaním obíď psy, mačky a vtáky,
rárohy odložené na pamiatku, priateľov a sny.
Uveď radšej cenu – než hodnotu,
radšej titul – než obsah.
Radšej číslo topánok – než kam kráča
ten, za koho ťa pokladajú.
Pripoj fotografiu s odhaleným uchom.
Vyhodnocuje sa jeho tvar, nie to, čo počuje.
A čo počuje?
Hrmot strojov, ktoré šrotujú papier.

2 25.07.2021

Vďaka rozhodnutiu prečítať aspoň jedno dielo od každého z nositeľov Nobelovej ceny za literatúru som sa pustila do poézie, ktorej som sa vyhýbala ako čert krížu. A vďaka tomu som objavila túto úžasnú poľskú dámu, ktorá už bohužiaľ nie je medzi nami. Jej krásne slová mi sadli na dušu ako riť na šerbeľ. (A presne takto nelyricky a neotesane sa pani Szymborska nevyjadruje.)
Odporúčam všetkými dvadsiatimi (rátam aj prsty na nohách).

25.07.2021

Carducci patrí ešte do úplne prvej vlny udeľovania Nobelových cien za literatúru. Vtedy človek nemá istotu na čo narazí, štandard sa ešte nevykryštalizoval. Čas slnka a búrok je taká tá stará poézia s typickým veršovým systémom. (Vždy som si vravela, že to musí byť nočná mora pre prekladateľa.)

Bolo to ok, ale nič hlboké som v tom nenašla. Typ poézie, akú žiakom pchajú v škole do gágorov. Nepovedala by som, že to bola prázdna krása ako Atticus, na nič sa to nehralo. Bola to skôr remeselnícka práca. Pekné verše, pravidelné rýmy a krásne obrazy. Ale občas aj trocha srandy:

„Klystír! Treba, prosím, dušu prepláchnuť…“

25.07.2021

Poetické fuj.

4 09.07.2021

Ok, všetci vieme, že je celý Twilight z objektívneho hľadiska absolútna kopa hnoja. Ale ja tú kôpku hnoja z celého svojho romantického srdiečka milujem a čítanie rovnakého príbehu tentokrát z Edwardovho pohľadu mi urobilo až neuveriteľnú radosť.
Polnočné slnko je lepšia kniha ako pôvodný Twilight. Predsa len Meyerová ako spisovateľka za tie roky dosť postúpila. A hlavne tam toľko (skoro vôbec) neoxiduje ten nesympatický pes, pardon, myslela som vlkolaka… :D
Edward je možno trochu šialený, ale zato sympatický, slušný a galantný a takých hrdinov nebudem mať nikdy dosť. Zisťujem, že v dnešnej dobe letia skôr dominantní hajzli a celkom nechápem ich popularitu, ale hádam, že každému podľa jeho gusta...
Oproti klasickému Twilightu je kniha akčnejšia, i keď stále sú tam samozrejme i niekoľkostranové vnútorné myšlienkové tirády.

Ak ste fanúšikom, budete podľa mňa nadšení, ak nie ste… Nuž, len blázon by sa dal dobrovoľne mučiť.

(Pozn.: Čítam tu kritiku na český preklad. Slovenský je podľa mňa super. Nevšimla som si žiadnu chybičku – to sa mi už dávno nestalo, navyše prekladateľka vybrala vhodné slová, aby bola Edwardova reč dokonale archaicko-moderná. Možno by stálo za to zistiť, či sú dialógy prebraté z pôvodného prekladu, ale do toho sa mi nechce a ani na tom veľmi nezáleží.)

3 04.07.2021

Wow, tak toto mi riadne zdvihlo tlak. Niektoré prasatá sú až neskutočné svine...

22 04.07.2021

Zaujímavé, zábavné, nie príliš kruté, ani prehnane jemné.
Z pôvodnej trilógie si pamätám iba úplne prvú knihu, zvyšné dve zjavne nestáli za zapamätanie. Napriek tomu som sa vo Volání vlka nestratila a pomerne rýchlo zorientovala. Autor nenásilne pripomenul, prečo mám vlastne hlavnému hrdinovi fandiť.
A Vélinovi stojí za to držať palce. Mám rada protagonistov, ktorý sú rozvážni, nekonajú zbrklo, ale nie sú úplne ako kocka ľadu a neboja sa ukázať emócie.
Hlavným ťahákom pre mňa bola druhá dejová línia – príbeh Oceľovej hordy. Cool, to je to správne slovíčko.
Nečakala som, že to tak pekne vygraduje a zostanem napnutá ako guma v trenkách. Uvidíme, čo sa z toho všetkého ešte vykľuje. Snáď si tentokrát Ryan udrží naratív pekne pokope a poriadne to v pokračovaní roztočí.

(Pozn.: Počúvala som audioknihu a vrelo odporúčam. Milena Steinmasslová s rýchlosťou a dramatickosťou prejavu balancovala na hrane, občas som sa až bála, že to pokazí, ale nie, bolo to absolútne dokonalé. A to väčšinou ženské interpretky veľmi nemusím. Ivan Lupták bol ok, ale uňho sa mi párkrát stalo, že príliš tlačil na hranu, čo v konečnom dôsledku ubralo na zážitku. Asi je to o skúsenostiach.)

2 01.07.2021

Haiku je kráľovstvo oslavujúce prírodu a neobyčajnú krásu obyčajnosti. Bašó je jeho kráľom. Líman rytierom. Moja fantázia je o čosi väčšia. Pesimizmus menší. Ruky bozkávam, majstri a úctivo sa porúčam.

Poupátka hagi —
když se nikdo nedívá
slupne je srnec
(Kobajaši Issa)

Keby som vedela písať
nebála by som sa pobozkať
Bašóovu ruku
(Jedna moja známa)

1 21.02.2021

„Lidé jsou koneckonců společenští tvorové – i ten tichý Ollie nebo zamyšlené a stydlivé typy, které přitahovala práce v Archivech. Byl ale rozdíl mezi stydlivostí a vyčleněním.“

Ehm… Net. Síce sa to (rovnako ako predošlé diely) čítalo ľahko, bol to originálny námet a dej ma zaujímal, ale tentoraz vážne nie. Chambersová to u mňa s tou propagandou už prehnala. Homosexuáli sa milujú skutočnou láskou, heterosexuáli (až ten jeden pár, čo tam bol) sú spolu len z rozumu. Prostitúcia je normálnym povolaním a na ľudí, ktorí ju vykonávajú, nemá žiaden negatívny, ba dokonca má pozitívny dopad. Veď ide predsa o rozdávanie lásky, čo by na tom mohlo byť zlé?
Navyše to celé začalo vŕzgať, pretože zobrazené správanie na ľudí jednoducho nesedí. U ostatných rás som sa mohla zmieriť s tým, že sú objektívni, dokážu fungovať bez problémov, ale ako mám uveriť, že tisíce ľudí roky fungujú bez problémov na princípe akéhosi pokriveného komunizmu? Všetko patrí všetkých, nikto s tým nemá problém, všetci si pomáhajú, ak treba, priložia ruku k dielu, aj keď by chceli radšej robiť niečo iné… Tak určite.
Toto bude znieť zvláštne, ale v konečnom dôsledku mi vadilo aj to, že boli občas zobrazené aj negatívne ľudské vlastnosti. Akoby tým vystupovala do popredia nelogickosť zvyšných dokonalých rás. No neviem. V každom prípade ešte raz rázne nie.

Prvá časť série bola ako ohromujúce exotické jedlo, druhá kulinársky zážitok, ale táto bola len akási mľandravá kaša s občasnými chutnými kúskami.

1 21.02.2021

„Sova řekla, že nevadí, když je jí smutno kvůli Šedesátce čtyřce a kvůli všemu zlému, co se stalo v továrně. Řekla, že takový smutek nikdy tak úplně nezmizí, ale časem trochu poleví. Zatím nepolevil. Jana si přála, aby si pospíšil.“

Jú, ono je to ešte krajšie ako prvá časť. Jedna z mála kníh, v ktorej ma zaujala aj dejová línia odohrávajúca sa v minulosti. Oproti jednotke to tu Chambersová rozohrala v trochu komornejšej zostave, zato to všetko nebolo také „slniečkárske“.
Jedna dejová línia rieši osobnostnú krízu umelej inteligencie a to, ako sa vysporiada s tým, že je zrazu v ľudskom tele, tá druhá rozpráva príbeh malého dievčatka, ktoré sa narodilo na planéte, kde sa ľudstvo zahrávalo s prírodou a ono je bohužiaľ jednou z tých, ktorí to schytali. Je to príbeh o človiečiku, ktorý sa s pomocou inej umelej inteligencie vzoprie vopred nadefinovanému osudu. Ku koncu knihy sa obe línie krásne spoja a zacelia.
Ťažisko propagandy sa mimochodom presunulo z homosexuality k transgendru a fluidnosti pohlaví. To som už vôbec nedávala, ale ok, dalo sa to pomerne ľahko filtrovať.
Autorka píše jednoducho, ale umelecky. Číta sa to ako po masle.

Bola to taká tá technologická rozprávka pre dospelých, v ktorej sa skrývala truhlička s tým, že sa máme mať radi, máme na seba byť milí, nemáme kritizovať, ani súdiť.

1 21.02.2021

Celé sa to dá zhrnúť nasledovne: počítač sa nikdy nebude rovnať ľudskému mozgu, pretože mozog má viac než len syntax, má aj sémantiku. Toť vsjo. Zvyšok sú len obkecávačky, ktoré to iba zbytočne komplikujú. To ma prekvapuje, pretože to vraj boli pôvodne rozhlasové prednášky určené bežným poslucháčom. Ak by som to počula v rádiu, veľa by mi to nedalo. Našťastie pri čítaní som sa mohla zastaviť, porozmýšľať, vrátiť sa späť a prečítať si mätúce úseky ešte raz.
Nehovorím, že to nebolo zaujímavé, no nemôžem sa zbaviť pocitu, že od doby Searlových esejí sme sa predsa len trochu posunuli. Trochu mi tam chýbal nejaký súčasný doslov.

21.02.2021

Doktorka Kálalová bola typ ženy, ktorú je ľahké obdivovať, no s ktorou by bolo ťažké priateliť sa. Vzorom sa mi stala už na začiatku príbehu, sympatickou mi začala byť až niekde v jeho polovici. Obdivujem ju za to, čo dokázala a ľutujem, čo si musela vytrpieť. Len máloktorá z nás v živote zvládne čo i len zlomok toho, čo ona. Byť v jej prítomnosti, cítim sa ako lístok vo vetre.

Vlaste Kálalovej ďakujem za lekciu v odvahe, nádeji a písaní listov, Ilone Borskej za krásnu ukážku toho, ako sa píše biografia, za to, že mi okrem života pani doktorky naservírovala kolorit doby, v ktorej doktorka žila.
Tak a teraz zostáva už len to všetko nejak zúročiť. Nemocnicu v Bagdade asi nezaložím, ale bude mi stačiť, ak nikdy neustrniem, ak sa budem hýbať vpred a žiť, skutočne žiť, tak ako táto výnimočná žena.

„Jestli jste také vyšli z domu, jsme teď všichni spolu pod jednou střechou. Pod oblohou, modravou střechou této planety, našeho domova.“

14 21.02.2021

Ako malá som nejedny prázdniny trávila u babky na dedine. Oná dedina mala (a dodnes má) jednu jedinú ulicu, všetci sa tam poznajú po mene do desiateho pokolenia a miesto internetu sú tam kravy, minerálna voda, polia a lesy. Keď sa deň chýlil ku koncu a ja som už nemohla doháňať sliepky k infarktovým stavom, obrátila som svoju pozornosť ku knihám. Nič iné sa tam ani robiť nedalo. I keď som si so sebou vždy doniesla kopu dlhočizných verneoviek a mayoviek, zhltla som ich za pár dní. No a potom nezostávalo nič iné, než sa vrhnúť na zásobu babkiných kníh – police boli plné kresťanských románov, memoárov cirkevných hodnostárov, zápiskov z koncilov, ale hlavne beletrizovaných životopisov svätých. Bolo tam toho na tony. Rátam, že som za tie roky prečítala tak 70-80 %. Ťažko sa to odhaduje, všetky totiž sledovali jednu a tú istú líniu. Svätec žil v ťažkej dobe a v ťažkej spoločnosti, bojoval so všemožnými problémami i vlastnými pochybnosťami, no nakoniec všetko dobre dopadlo, pretože vytrval/obrátil sa, veril a začali sa diať zázraky… A i keď to s ním nebodaj na konci dopadlo zle, bola to záležitosť vhodná oslavy a chvály, pretože sa z neho stal mučeník na večné časy. Už ako dieťaťu mi to pripadalo príliš dokonalé a nereálne. Jakživ by mi nenapadlo, že v románe japonského autora o mnoho rokov neskôr objavím to, čo mi v hentých dielach chýbalo.

Pochybnosti, nekončiace sa otázky, strata ilúzií, striedanie odvahy a zbabelosti, povyšovanie sa i pokora, sebazožieranie sa, nestálosť v názoroch, strach. Strach jedného kresťana, kňaza, od ktorého sa očakáva, že pôjde príkladom. A to všetko tak úžasne prepletené s príbehom Krista, že to naozaj pochopí asi len niekto, kto v tomto prostredí vyrastal. Paralela a odkazy na Bibliu sú často jasné na prvý pohľad, ale často sú skryté a všimne si ich len ten, kto tie veci pozná spamäti.

Netuším, aký prínos môže dať kniha ateistom. Netuším ani, či by toto chcel čítať bežný kresťan. Mám pocit, že pre tých je to príliš temné, že je to príliš „kacírske“, že si Endó kladie priťažké otázky, na ktoré neponúka typické výhovorky a diskutuje nediskutovateľné – kresťanskú morálku a Božie mlčanie.
A to je ďalšie vec. Názov sa vzťahuje k tomu, prečo Boh v ťažkých časoch mlčí, ale podľa mňa aj k tomu, prečo mlčia samotní kresťania. Prečo sme ako ovce, nikdy neprotestujeme, nič nespochybňujeme, na nič sa nepýtame, všetko ticho prijímame? Prečo mlčíme? Prečo tým, ktorí nemlčia, ešte zapchávame ústa?

Mňa to celé položilo na lopatky. Knihu som prečítala za dva-tri dni a budem si ju v sebe nosiť roky.

15 21.02.2021

Začínam si myslieť, že je Elánius chodiaca rozbuška na potenciálne vojny. Našťastie je zas Karotka hasiaci prístroj.

Až na Pratchetta nepoznám nikoho iného kto by takto dokázal kritizovať rasové rozdiely, skúmať dynamiku mužsko-ženských vzťahov a kritizovať zneužívanie moci a nielenže tým nepokaziť všetku zábavu, ale ešte ju tým i vylepšiť. Vďaka za zábavu, hliadkovskej bande a dobrodružstvu zdar!

3 21.02.2021

Tak zbohom, babizne, bolo ste skvelé. Jazda na metle ešte nikdy nebola taká vzrušujúca ako s vami, čaj taký kúzelný a kocúr taký ľudský. Teším sa na prípadne epizódne vystúpenia v ďalších knihách a všetkým, ktorí túto knihu ešte nečítali odkazujem: „Carpe čarodejnicum!“

7 21.02.2021

Pred pár mesiacmi som na youtube objavila sériu prednášok neurobiológa Sapolskeho a na pár mesiacov sa mi stali nerozlučnou spoločnosťou pri raňajkách. Profesor hneď v úvode tohto kurzu o behaviorálnej biológii odporučil Gleickov Chaos. Táto kniha vraj ľudí rozdelí na tri kategórie. Jedni nepochopia, čo na nej ostatní vidia, ďalší si z nej odnesú aspoň niečo a tej malej poslednej skupinke navždy zmení pohľad na život.

Celá kniha ponúka nie úplne nové myšlienky, skôr nové pohľady na už existujúce javy, ktoré navždy zmenili tvár vedy. Striedavo sa v nej vyskytujú príklady z biológie, matematiky a fyziky: telo je stavané fraktálovo, čo vysvetľuje aj to, ako sa do DNA zmestia všetky potrebné informácie; aj jednoduché deterministické systémy môžu vytvárať náhodné správanie; evolúcia je chaos so spätnou väzbou… A tak ďalej.
Niektoré (matematické) časti som musela čítať viackrát. Vďakabohu za prehľadné vysvetľujúce obrázky. No a fyzikálne úseky som často pochopila len hmlisto.

V konečnom dôsledku si aj tak myslím, že skutočnou revolúciou nebola teória chaosu, ale vznik počítačov. Vždy, keď sa tam zjavil nový príklad prelomového objavu spätého s chaosom, mohla som si byť istá, že za objav vedci ďakujú počítačovej analýze.

1 21.02.2021

Byrd z vlastného rozhodnutia obýva malú, nie najlepšie postavenú chatku v Antarktíde, aby získal nové poznatky pre meteorológov. Vytešuje sa, ako si to tam všetko užije, kontroluje prístroje, zaznamenáva teploty bežne aj pod -50 °C, bráni sa pred útokom kukuričnej kaše a sleduje polárnu žiaru. Až na tú neznesiteľnú zimu celkom pohodička. Proste si užíva vlastné ja, veď na začiatku sa už nevie dočkať, kedy ho zvyšok partie opustí.

Ale… Najprv sa mu zaseknú dvere a mňa obleje studený pot, že keď sa poňho o pár mesiacov vrátia, nájdu dnu len múmiu. Potom ide na prechádzku, zablúdi a ja dostanem zimomriavky, že je znovu po ňom. Nakoniec sa priotrávi oxidom uhoľnatým a to si už aj on myslí, že tam skape. Spočiatku príjemná samota sa razom mení na nekončiaci horor.

Sám a sám je životopisný dobrodružný príbeh o odvahe a nezdolnosti ľudského charakteru, ktorý sa nesie v duchu najzvučnejších mien tohto žánra.

Keď som s tou knihou skončila, mala som na sebe dva páry ponožiek a obrovský sveter.

3 21.02.2021